Kňaz Košiar: Kotlebova rétorika je v súlade s kresťanským učením. + Jozef Mikuš: Dvojaký meter

Kňaz Ján Košiar reaguje na blog Mateja Gašparoviča, ktorý o Košiarovi napísal, že viedol skrytú agitačnú kampaň v prospech ĽS NS.

His View From The Cross by James Tissot c. 1895
Postoj uverenil krátko po voľbách blog Mateja Gašparoviča s titulkom Kotleba v bazilike. Autor v texte opisoval, ako na omši v trnavskom chráme sv. Mikuláša robilo združenie Magnificat predvolebnú kampaň Marianovi Kotlebovi. Omšu slúžil Ján Košiar, ktorý ešte vlani verejne podporil stranu ĽS NS.
Podporte petíciu: Brániť demokratické princípy

Gašparovič v blogu napísal, že Košiar viedol na omši skrytú agitačnú kampaň v prospech ĽS NS, i keď v kázni bol opatrný a nehovoril menovite o žiadnej politickej strane.

Ján Košiar sa obrátil na našu redakciu so žiadosťou o uverejnenie jeho kázne, čo mala byť reakcia na Gašparovičov blog. Keďže Postoj, rovnako ako autor blogu, nepovažuje samotnú kázeň za problematickú, požiadal Jána Košiara o odpovede na tri otázky, ktoré sa týkajú spomínanej omše.

Žiaľ, musíme skonštatovať, že Ján Košiar sa pri druhej otázke vyhol priamej odpovedi a na doplňujúce otázky reagovať nechcel. Pre korektnosť pripájame aj Košiarovu kázeň v plnom znení.

Prečo ste dovolili združeniu Magnificat robiť v tretiu pôstnu nedeľu v trnavskej Bazilike sv. Mikuláša propagačné videopre Mariana Kotlebu?

Predsedu združenia Magnificat pána Antona Seleckého poznám od roku 1980, keď ho prepustili z väzenia – sedel za protištátnu činnosť pašovania náboženskej literatúry. Hľadeli sme na neho s veľkou bázňou. Bol už vtedy hrdina a zo svojich zásad dodnes neustúpil. Charakter.

Preto som mu dovolil natáčať moju kázeň. Kostol je verejné miesto, kde môže prísť každý, dokonca pre kresťana – katolíka v nedeľu je to povinnosť. X-krát som bol na sv. omšiach, kde boli vedúci politickí predstavitelia Slovenskej republiky. A tiež ich natáčali.

Vedeli ste na začiatku bohoslužby, že ho tam budú natáčať?

Vedel som, že budú natáčať mňa, najmä moju aktuálnu homíliu, ktorú vás žiadam uverejniť ako reakciu na vami publikovaný blog.


Video združenia Magnificat z tretej pôstnej nedele

Verejne ste podporili stranu Mariana Kotlebu. Neprekáža vám jeho nenávistná rétorika (cigánski paraziti a pod.)? Je to podľa vás v súlade s kresťanským učením?

Podporil som verejne Ľudovú stranu Naše Slovensko, lebo žijeme v demokracii. Urobil som tak pre jej volebný program, ktorý má tri hlavné princípy: kresťanský, sociálny a národný a ktorý je tu vyjadrený v jasných a stručných desiatich bodoch.

Keď si pozriete slovo parazit v slovníkoch slovenského jazyka, tak ľahko pochopíte aj rétoriku pána Kotlebu, ktorej veľa ľudí rozumie.

Celkom určite, a nielen podľa mňa, je to v súlade s kresťanským učením. Odporúčam pozrieť sv. Pavla 2 Sol 3, 10: „Veď aj keď sme boli u vás, prikazovali sme vám toto pravidlo: Kto nechce pracovať, nech ani neje.“

Vážny dokument o ľudskej práci je encyklika sv. pápeža Jána Pavla II. Laborem exercens. Aspoň pár riadkov z bodu 26: „Táto Kristova náuka o práci, podopretá príkladom vlastného života počas dlhých rokov v Nazarete, nachádza mimoriadne živú ozvenu v učení svätého Pavla apoštola. Pavol bol hrdý na to, že pracoval vo svojom odbore (pravdepodobne vyrábal stany) a že vďaka tomu si mohol ako apoštol sám zarábať na živobytie: ,Ani sme nejedli ničí chlieb zadarmo, ale vo dne v noci sme ťažko a namáhavo pracovali, aby sme nikomu z vás neboli na ťarchu.`

Odtiaľ tiež vyplývajú jeho poučenia o práci, ktoré majú charakter povzbudenia i rozkazu: ,Takýmto prikazujeme a vyzývame ich v Pánu Ježišovi Kristovi, aby pokojne pracovali a tak jedli svoj chlieb!` Takto píše Solúnčanom.

Apoštol totiž pripomína, že ,niektorí` žijú neporiadne, bez toho, že by niečo robili, a v tomto súvise neváha povedať: ,Kto nechce pracovať, nech ani neje.` Na inom mieste zasa povzbudzuje: ,Čokoľvek robíte, robte z tej duše ako Pánovi, a nie ako ľuďom.`“

Jánovi Košiarovi sme položili aj ďalšie otázky, na ktoré už neodpovedal:

Mali ste vedomosť o tom, ze budú natáčať M. Kotlebu?

Opierate sa o listy sv. Pavla a cirkevné dokumenty, ktoré však tento jav (vzťah k práci) nespájajú s konkrétnou rasou či etnikom, ako to robí M. Kotleba. Nie je teda predsa len jeho rétorika prinajmenšom nebezpečná?

Kázeň Jána Košiara: 3. pôstna nedeľa z 28. februára 2016

Drahí bratia a sestry!

V dnešnom evanjeliu Samaritánka prosí Pána Ježiša: „Pane, daj mi takej vody, aby som už nebola smädná a nemusela sem chodiť čerpať!“ (Jn 4, 15) a táto biblická postava nás sprevádza v tretiu pôstnu nedeľu.

Evanjelista Ján nám dáva za vzor Samaritánku, ktorá hľadá živú vodu. Slová Pána Ježiša, ktorý jej povie aký mala celý život, hoci ju vidí po prvýkrát, sa dotknú jej najhlbšieho vnútra a spôsobia, že ona sama ho poprosí o živú vodu pre dosiahnutie večného života a spozná v ňom Mesiáša, lebo on sám jej to povie: „To som ja, ktorý sa s tebou rozpráva.“

Človek, ktorý berie vážne svoje poslanie a povolanie, po stretnutí s Kristom nevyhnutne musí zatúžiť. Aj my chceme takú vodu, ktorá nám dá večný život, a takú vodu nám dá len Boží Syn, Ježiš Kristus.

Prosba Samaritánky k Pánu Ježišovi vyjadruje vo svojom najhlbšom zmysle neprekonateľnú a neuhasiteľnú túžbu človeka. V skutočnosti každý človek si je vedomý svojej neschopnosti, že sám nedokáže naplniť svoju túžbu po pravde, dobre a kráse, ktorá vychádza z hlbín jeho bytia.

Roky života nám plynú a raz určite aj my prídeme rovnako ako biblická Samaritánka na to, že túžime po vode večného života. Človeku nestačí len jesť a piť, človek cíti, že chce dosiahnuť v živote viac, že chce milovať a byť milovaný. Ak ako ľudia premýšľame, zisťujeme, že hľadáme niečo, čo nás presahuje, a že vlastne hľadáme Boha. Krásne to vyjadril vo svojich Vyznaniach už sv. Augustín. Nepokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe, Pane.

Aj v mnohých veršoch Starého zákona sa túžba po Bohu prirovnáva k smädu po vode, napr. v 42. žalme: „Po Bohu túži moja duša, po Bohu živom, kedyže už prídem k nemu a uzriem Božiu tvár?“ Táto túžba sa nám čiastočne už tu na tejto zemi spĺňa, keď prichádzame k stolu Eucharistie a Pánovho slova – Svätého písma. Je to vážna, životná potreba našej duše, hoci ju možno tak naliehavo necítime ako telesný hlad a smäd. Ale predsa je veľmi dôležitá pre náš večný život, aj pre človeka dnešných čias, možno viac ako kedykoľvek v minulosti. Človek sa predsa zamýšľa nad samým sebou a hľadá odpoveď na zmysel života.

Čistú a živú vodu si potrebujeme naliať nielen v našom osobnom duchovnom živote, ale aj v živote spoločnosti. Aj teraz sme pred významným dátumom, ktorým je 5. marec 2016, keď pôjdeme k urnám aby sme si zvolili svojich zástupcov, ktorí nás budú reprezentovať v parlamente.

Žiadajme odpočet od tých, ktorých sme poslali do parlamentu pred štyrmi rokmi a majme otvorené oči i srdcia. Ísť voliť je pre nás veriacich katolíkov, členov Cirkvi povinnosť, ktorá vyplýva z nášho svedomia. Ponechať veci náhode alebo osudu by bolo veľkou morálnou nezodpovednosťou. Ak by sme sa takto zachovali, potom nemáme právo sa na niečo sťažovať. V našej spoločnosti sú katolíci vo všetkých politických stranách, určite aspoň matrikoví, tak máme možnosť veľkého výberu.

Kresťanské hodnoty, to nie je len praktizovanie náboženského života, chodenie do kostola a k sviatostiam. To je predovšetkým vzťah k Bohu a k druhému človekovi v celej jeho podstate, to je vzťah k rodine ako základnej bunke spoločnosti, to je jasný názor na človeka Bohom stvoreného ako muž a žena, to je jasný názor na monogamné manželstvo, to je ochrana ľudského života od počatia až po prirodzenú smrť, to je vzťah ku spravodlivosti v zamestnaní, v hospodárskom živote, v zdravotníctve, v súdnictve, to je kultúra a ochrana ľudí pred nemravnými prejavmi na verejnosti alebo v kinách či divadelných sálach, ochrane chudobných pred úžerníkmi, to je úcta ku každému človeku v médiách, to je usporiadaná spoločnosť, to je pomoc prenasledovaným kresťanom i ochrana slovenského národa na prvom mieste pred moslimskou inváziou, ktorá už stačila veľmi neblaho postihnúť napr. kedysi bývalé kresťanské štáty ako je Nemecko a Francúzsko. Preto pri voľbách treba hodnotiť programy strán a jednotlivých kandidátov z tohto hľadiska. „Keď silný, ozbrojený človek stráži svoj palác, jeho majetok je v bezpečí.“ – čítame v Evanjeliu sv. Lukáša (Lk 11,21).

Poučenie o spoločnosti má aj Druhý vatikánsky koncil v konštitúcii Gaudium et Spes – Radosť a nádej. „Politické spoločenstvo a verejná moc majú svoj základ v ľudskej prirodzenosti, a preto patria k poriadku stanovenému Bohom, hoci určenie politického režimu a voľba vedúcich činiteľov sa ponecháva slobodnej vôli občanov“. Aj sv. Pavol v Liste Rimanom napísal: „Niet moci, ktorá by nebola od Boha…“ (Rim 13,1; GS 74) Po skúsenostiach celého sveta i v našich krajoch môžeme dodať, že niekedy je to od Pána Boha požehnanie a niekedy dopustenie. Ale kresťanstvo, ku ktorému sa ešte mnohí hlásime, má svoj základ v Božom Synovi Ježišovi Kristovi, teda v Bohu.

Na druhej strane, demokracia, tá pochádza z gréckej antiky a existovala už v 6. až v 3. storočí pred Kristom. A základom demokratického systému bol a je človek, ktorý deleguje svoje právomoci na druhého svojím slobodným rozhodnutím. Aj samotné slovo demokracia je gréckeho pôvodu a skladá sa z dvoch slov demos – ľud a kratos – vláda, teda vláda ľudu. Len niekedy nevieme, či je to genitív, alebo datív, či je to ľud, ktorý vládne, alebo sú tu ľuďmi volené elity, ktoré potom vládnu ľudu aj tak, že sa nám to vôbec nepáči.

Druhý vatikánsky koncil preto upozorňuje: „Nech teda všetci občania pamätajú na právo a zároveň povinnosť používať svoje slobodné hlasovacie právo v záujme všeobecného dobra. Cirkev pokladá za chválitebnú a úctyhodnú činnosť tých, ktorí sa v službe ľuďom venujú verejným záujmom a berú na seba zodpovednosť za tieto otázky. (GS 75)

Lebo Cirkev, ktorá na základe svojho poslania a svojej kompetencie nijako nesplýva s politickým spoločenstvom ani sa neviaže na nijaký politický systém, je zároveň znamením a ochranou transcendentného charakteru ľudskej osoby. (GS 76)

Tento koncilový dokument Gaudium et Spes je citovaný aj v Katechizme Katolíckej Cirkvi (KKC § 2245), preto celkom právom môžeme povedať, že je to pre nás ako kresťanov katolíkov záväzné. Katechizmus v ďalšom bode dodáva: K poslaniu Cirkvi patrí „vynášať morálny úsudok aj o veciach, ktoré sa týkajú politickej oblasti, keď to vyžadujú základné práva osoby alebo spása duší, pričom používa všetky tie a iba tie prostriedky, ktoré sú v zhode s evanjeliom a s dobrom všetkých so zreteľom na rôzne doby a situácie“. (KKC § 2246)

Aj sv. pápež Ján Pavol II. má mnohé vyjadrenia na túto tému. V encyklike Centesimus Annus – Stý rok sa venuje aj roku veľkých zmien, ktoré nastali v roku 1989, a má tam aj toto poučenie:

„Cirkev si veľmi váži demokraciu ako systém, ktorý zabezpečuje občanom účasť na politických rozhodnutiach a podriadeným zaručuje možnosť svoje vlády voliť a kontrolovať a tam, kde je to potrebné, pokojnou cestou ich aj odvolávať. Nemôže preto schvaľovať utváranie úzkych vládnucich skupín, ktoré pre vlastné stranícke záujmy alebo ideologické ciele strhávajú na seba štátnu moc. Skutočná demokracia je možná len v právnom štáte a na základe správneho chápania ľudskej osoby. Vyžaduje splnenie podmienok, nevyhnutných na podporu jednotlivcov výchovou a formáciou v duchu pravých ideálov, na podporu „subjektivity“ spoločnosti utváraním štruktúr zainteresovanosti a spoluzodpovednosti. Dnes je sklon tvrdiť, že agnosticizmus (po slovensky neverectvo) a skeptický relativizmus predstavujú filozofiu a základný postoj, ktoré zodpovedajú demokratickým formám politiky. A tí, čo sú presvedčení, že poznajú pravdu a na nej zotrvávajú, z demokratického hľadiska nie sú dôveryhodní, lebo neakceptujú, že pravdu určuje väčšina, prípadne že sa mení podľa politickej situácie. V tejto súvislosti musíme povedať, že v prípade, ak nejestvuje žiadna posledná pravda, ktorá riadi a usmerňuje politické konanie, potom idey a presvedčenia sa dajú ľahko zneužiť na mocenské ciele. Demokracia bez zásad, ako dokazujú dejiny, ľahko sa premení na otvorenú alebo skrytú totalitu.“ (CA, 1991, č. 46)

TK KBS 25. januára zverejnila list Mons. Milana Lacha, SJ, pomocného biskupa Prešovskej arcieparchie a predsedu Rady Konferencie biskupov Slovenska pre pastoráciu v zdravotníctve k naliehavým problémom slovenského zdravotníctva, ale nielen. Nezaškodí mať ho stále na zreteli, aspoň kým sa situácia nezmení. Aj do 1989 sme mysleli, že to tak naveky musí ostať. A neostalo. Lebo kým človek žije, z Božieho mandátu – už z knihy Genezis, „Buďte plodní, množte sa, naplňte zem a podmaňte si ju“ (Gn 1 28) – veci môže zmeniť. V dnešných našich podmienkach stačí nebyť ľahostajný a nenechávať sa opíjať donekonečna rožkom, ako sa to v našich krajoch hovorí. Biskup Lach napísal:

„Rastúca morálna aj materiálna bieda slovenského zdravotníctva, zapríčinená bezohľadným drancovaním zo strany mocných; ponižovanie a ohrozenie pacienta; vykorisťovanie, útlak a znevažovanie zdravotníckych pracovníkov, osobitne sestier, dosiahli neúnosné rozmery. Mnohí kvalifikovaní a zodpovední lekári a sestry rezignovali na možnosť zmeny k lepšiemu a odchádzajú z našich nemocníc i z našej vlasti. Mladí ľudia nevidia perspektívu dôstojného uplatnenia v zdravotníctve a odchádzajú za prácou i slušnejšími životnými a pracovnými podmienkami do zahraničia. Občania nedostávajú adekvátnu zdravotnú starostlivosť.

Bohu žiaľ, namiesto vecného dialógu a hľadania prijateľných riešení nahromadených problémov sme svedkami arogancie moci, utláčania a zastrašovania poctivých, slušných ľudí, ktorí ešte našli v sebe statočnosť sa verejne angažovať. Týmto ľuďom nejde o politiku alebo politikárčenie. Ide im o dobro všetkých obyvateľov Slovenska, ktorí majú právo na primerane kvalitnú, dostupnú a dôstojnú zdravotnú starostlivosť.

Nakoľko ide o veľmi závažné morálne skutočnosti ubližujúce všetkým občanom Slovenska, nedovoľujú zodpovedným kresťanom, tobôž kňazom a poverenému biskupovi ďalej mlčať. (…)

Zároveň sa obraciam na predstaviteľov finančných a iných štruktúr skrytej, ale reálnej moci, ktoré sú pravými pôvodcami súčasných problémov a v skutočnosti riadia slovenské zdravotníctvo a ďalšie oblasti života našej vlasti vrátane tzv. veľkej politiky: v mene chudobných, utláčaných, okrádaných a vykorisťovaných vás naliehavo žiadam: prestaňte považovať občanov Slovenskej republiky len za zdroj obohatenia a ľahkého zisku! Namiesto rozsievania biedy, strachu a nenávisti máte možnosť podporiť pre tento ľud dobro a dôstojný život. Pretože len úcta k druhým ľuďom je jedinou cestou k spáse, zatiaľ čo cesta ľahostajnosti a opovrhovania druhými vedie k zatrateniu a k zúfalej samote. Prosím, preukážte milosrdenstvo ľudu tejto krajiny. Napravte a odčiňte zlo, za ktoré nesiete osobnú aj korporatívnu zodpovednosť! Tak môžete aj vy dúfať v Božie milosrdenstvo, ktoré je nekonečné, a očakávať Božie požehnanie pre všetky dobré diela, na ktoré sa podujmete.“

Dúfajme, drahí bratia a sestry, že 5. marca ste mnohí z vás aj v okrskových volebných komisiách, už za akúkoľvek stranu, a že nebude platiť známa Stalinova axióma, „nie je dôležité, kto a ako volí, ale kto spočítava hlasy”.

A spolu so Samaritánkou z dnešného evanjelia aj my hľadajme prameň živej vody.

https://www.postoj.sk/12148/knaz-kosiar-kotlebova-retorika-je-v-sulade-s-krestanskym-ucenim

 

Dvojaký meter

Po ostatných voľbách do NR SR konaných 5. marca 2016 sa občania Slovenskej republiky stretávajú s novým fenoménom fóbie na politickej scéne. Na jednej strane je to neodôvodnený strach z pravdy a na druhej obava tzv. štandardných strán, že sa už nebude dať dostatočne spoľahlivo a beztrestne okrádať slovenská spoločnosť. Obavy vidieť z reakcií poplatných žurnalistov na začaté smerovanie politickej orientácie Slovenska, prekrútené a falošne pretlmočené nič netušiacim občanom cez médiá všetkého druhu. Dôvod ich obáv je vznik jednej z novo vzniknutých politických strán a tou je strana Kotleba – ĽSNS. Účelom tohoto rozruchu nie je len historická orientácia tejto strany, ako to vehementne vospolok tvrdia žurnalisti (ktorí, akože inak, majú legitímne právo kriviť verejnú mienku), ale riziko, že ich chlebodarcovia budú mať prestrihnutú pupočnú šnúru, cez ktorú viac alebo menej skryto vysávajú štátnu pokladňu, čo by sa následne bezprostredne dotklo aj samotných žurnalistov.


Tento úvod som zámerne zvolil len preto, aby som navodil tú správnu atmosféru pri písaní tohoto článku.
Každá jedna myšlienka, ktorá vychádza z politického programu strany Kotleba – ĽSNS je hodná kritiky (hoc by sa jednalo aj o vynájdenie účinného lieku proti rakovine). A to všetko len preto, aby sa táto strana mohla kritizovať, spochybňovať a aby sa mohlo vehementne poukazovať na neodôvodnenosť existencie strany samotnej ako aj nebezpečie, ktoré vychádza z tejto strany pre slovenských občanov, ba čo viac, aj pre európsky kontext. Za dobré a užitočné sa pritom pokladá všetko, čo slúži k splneniu cieľa chlebodarcov a ich prisluhovačov. Aj v prípade, že sa jedná o šliapanie si po vlastnom jazyku. Ako príklad takéhoto nekorektného prístupu sa mi aktuálne ponúkajú dve medializované udalosťi v televízii spred niekoľkých dní, ktoré sledujú rovnaký cieľ.


14. marca 2016 sa na objednávku BBSK uvádzala pre jeho potreby divadelná hra v Brezne. Podrobnosti sú občanom veľmi dobre známe a nebudem ich detailnejšie rozvádzať. Na divadelnom predstavení bol prítomný aj predseda BBSK pán Kotleba. V divadelnej hre sa až veľmi často používali oplzlé, nemravné a expresívne výrazy. Ich intenzita sa stále stupňovala, pritom urážala aj určitý konkrétny národ, čo pre niekoho mohlo hraničiť prakticky s napĺňaním skutkovej podstaty trestného činu hanobenia národa a rasy. Predseda BBSK predstavenie kvôli tomu zastavil a ukončil. Reakcia nedala na seba dlho čakať. Ozvali sa okamžite divadelníci a mnohí ďaľší samozvaní odborníci na túto problematiku. Masmédiá dali dostatočný priestor kritike a takmer žiadny kritizovaným. V kritike bol daný aj priestor Andrejovi Hrycovi, slávnemu divadelníkovi a úspešnému ponovembrovému podnikateľovi, ktorý si zobral na pomoc aj komunistickú éru na Slovensku, aby mohol porovnať, čo si dovolili komunisti a čo si dovolil p. Kotleba. Pochopiteľne, prirovnanie vyznelo v neprospech p. Kotlebu. Jeho vyhlásenie o tom, že to by si neboli dovolili ani komunisti, spôsobilo značný rozruch a následne veľké opovrhovanie p. Kotlebom. Jednoducho rozhorčenie a hnus! Na dôvode zastavenia a zrušenia divadelného predstavenia v Brezne záležalo aktérom kritiky a žurnalistom tak ako na vlaňajšom snehu.

Netrvalo dlho, už 19. marca 2016, t.j. za 5 (slovom päť) dní v televíznych novinách na JOJ o 19,30 hod. odznel komentár na tému nevhodnej výchovy mládeže, vysielaný z Ružomberka a sprevádzaný obrazovou dokumentáciou aj s vyjadrením náhodných diskutujúcich. Tu sa dostatočne jasne poukázalo na vzory, ktoré veľmi negatívne vplývajú na morálne formovanie mládeže. Tá sa potom hrubo, nenáležite a nedôstojne správa k starším osobám, ba dokonca aj k rodičom, načo bolo v ukážke zvlášť upozornené ešte aj obrazovým šotom. Zo strany náhodného diskutujúceho bol v šote navrhnutý aj jeden veľmi účinný výchovný prostriedok (ak ste ho nevideli, patrí do arzenálu skôr našich rodičov a starých rodičov). Z komentára o nevhodnej výchove mládeže bolo dostatočne jasné, aké následky majú okrem iného hrubé vyjadrovanie hraničiace s oplzlosťou (viď napr. filmový seriál v slovenskej televízii „Profesionáli“, ktorý sa hemží oplzlým a vulgárnym slovníkom a ešte aj scénami) a pochybné výchovné postupy podľa vzoru mnohých zaručene profesionálnych filozofov výchovy, z ktorých mnohí rozumejú akurát tak kope … (veď viete dobre čoho). Takýmito vzormi a prístupmi výchova našej mladej generácie vedie do slepej uličky. Pre nás, katolíkov, je výchova bez viery v Boha, bez humanity, morálky a mravov vopred odsúdená na neúspech, s negatívnym dopadom k zodpovednosti, prístupu k povinnostiam občanov, vo vzťahu mladých k osobám skôr narodeným…

Myslím, že tieto dve náhodne vybrané ukážky odprezentované televíziou dostatočne vystihujú stav posudzovania jedného a toho istého fenoménu zo strany žurnalistov, tých, ktorých hlavným poslaním nielen na tému nevhodnej výchovy mládeže je pravdivo, nestranne a objektívne informovať verejnosť o živote a situácii na Slovensku namiesto vynášania unáhlených súdov. Prosím, kde je tu objektivita? Kde je tu nestrannosť? Kde je tu proporcionalita medzi kritikmi a kritizovanými? Kde sa tu berie do úvahy výchovný prvok pre mládež? Keď vzor, „herec“ (aj keď len ako hlásna trúba autora), používa oplzlé a nemravné výrazy na javisku ako na bežiacom páse? To je „kultúrny prejav“? Keď divák, mladý človek, kopíruje v kultúre reči svoj vzor, „herca“, tak potom to je čo? Každý mi dá za pravdu, tak ako na javisku, tak i v bežnom živote je oplzlý výraz nemiestny a odsúdeniahodný a nie nemá, ale nesmie sa používať! Na to treba striktne dbať. Názor, že na javisku sa jedná o špecifický a sprostredkovaný prejav kultúry, neobstojí! Kašľať na takú kultúru!

Znovu sa pýtam: Čím pochybil pán Kotleba? Odpoveď: Len tým, že je pre predstaviteľov tohoto režimu dieťa, ktoré prišlo na svet 5. marca 2016 a za ktoré oni musia platiť vysoké alimenty, neželané? Sú to predsa legitímne a demokraticky zvolení predstavitelia štátnej moci, ktorých môžeme smelo aj my, ostatní občania, nazývať rečou Igora Matoviča, predsedu OľaNO, obyčajnými…

Všetkých občanov dobrej vôle a politických predstaviteľov so zdravým rozumom na Slovensku naliehavo prosím, aby vo svojom vlastnom záujme a v záujme slovenského národa čím skôr v dobrej vôli oslovili predsedu ĽSNS a spoločne začali budovať štát so slobodnými a spokojnými ľudmi a nepredlžovali smrteľnú agóniu tohoto štátu. Raz aj tak príde k naplneniu snáh slovenského národa, ale bez vášho pričinenia to bude trvať oveľa dlhšie a budú potrebné ešte veľké obete, ako ľudské, tak i mravné a hospodárske. S Vaším pričinením sa tomu vyhneme a národ Vám bude povdačný!

Nech nám v našej snahe žehná Boh!

V Častej, 20. marca 2016.

Jozef Mikuš st.

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Slovania, Správy, Zahraničné, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.