Miroslav Šuňal: Chaos demokracie a ekonomická poprava za politické presvedčenie

Pamätám si, ako mal môj brat na svojom písacom stole vytlačený slogan: „Poriadok je pre blbcov, inteligent zvládne aj chaos.“ Samozrejme, bolo to myslené na poriadok, či viac neporiadok na jeho písacom stole. Avšak ak sa dnes ohliadneme okolo seba, zaručene sa na nás zo všetkých strán valí nekontrolovateľná spŕška chaosu.
Nazi
Chaosu spoločenského, ktorý ruka v ruke kráča s tým politickým. Predstavitelia spoločenského a politického života sa síce tvária, že do spoločnosti vnášajú poriadok, lenže svojimi vyhláseniami a rozhodnutiami vytvárajú medzi občanmi chaos. Bežný občan zavalený svojimi každodennými starosťami sa už nestačí čudovať, čo sa to vlastne okolo neho deje. Na strane jednej sa politickí predstavitelia oháňajú ústavnými a demokratickými princípmi, na strane druhej s veľkou nevôľou až odporom prijímajú výsledok demokratických volieb.

Od 5. marca už ubehlo niekoľko týždňov, počas ktorých je bežný občan neustále a denne konfrontovaný s novými, a do maximálnej krajnosti vybičovanými vyhláseniami rôznych politických, spoločenských, mediálnych, mimovládnych, ľudskoprávnych a iných mainstreamom podporovaných samozvaných expertov. Títo samozvaní experti sa dodnes nedokážu zmieriť s výsledkom všeľudového hlasovania. Zvolených zástupcov začali ihneď rozdeľovať na štandardných a neštandardných, systémových a protisystémových. Našli si aj svojho obetného baránka, ktorému pripisujú snáď všetko zlo, ktoré na svete existuje. A ak by na Slovensku mohlo existovať Orwelovské ministerstvo pravdy, verím, že by sa našlo množstvo servilných služobníkov schopných prepísať históriu a obetnému baránkovi pripísať na vrub aj vznik prvej a druhej svetovej vojny. Tá obrovská spŕška všemožnej špiny a ohovárania, nálepkovania, neúcty sa zdá neznesiteľná.

Ona aj neznesiteľná je. Na jedného človeka je to až príliš. A čo robí tento človek? Mnohým sa zdá, že ticho znáša všetko zlo, ktoré na neho útočí. Že sa nebráni. Áno, nerobí to. Nerobí to, čo sám odsudzuje. Nepúšťa sa do slovných bitiek s tými, ktorí ho chcú do tejto situácie dostať a vyprovokovať. V tomto sa skrýva sila jeho osobnosti a zrelosti. A nie len tej politickej. Hlavne ľudskej. Proti politickému a inému primitivizmu sa dá bojovať jedine zdravým rozumom, úsudkom a trpezlivosťou. Nepúšťanie sa do nezmyselných slovných prestreliek je najlepším dôkazom pre voličov – aj tých budúcich. Energiu a čas treba využiť v prospech spoločnosti. V prospech cieľov a predsavzatí, ktoré boli a sú jeho hlavným leitmotívom.

To, čo však pred pár dňami vyhlásil Bútorov hovorca a prezident vraj všetkých ľudí, bolo maximálne nevkusné a prinajmenšom od človeka jeho spoločenského postavenia trápne. On nie je prezidentom ktorý spája, on je prezidentom ktorý rozdeľuje. Kroky tohto zapáleného propagátora všetkého amerického tomu plne nasvedčujú. Tento človek absolútne nerešpektuje rozhodnutie voličov. Žiaľ, on sa ešte aj verejne vyjadruje na adresu demokraticky zvoleného politika, ktorého bez servítky na ústach nazýva fašistom. V mene demokracie. Absurdita hodná vedeckého výskumu. Položme si otázku. Komu, alebo čomu toto všetko prospieva? Olej do ohňa postupne prilievajú aj ostatné politické reprezentácie štátu.

Novozvolený predseda parlamentu sa svojou otvorenou nenávisťou ani netají. Hovorí síce niečo o rešpektovaní, no na druhej strane jedným dychom pridáva slová o neuznávaní. Rovnako postupujú jeho stranícky pritakávači. Nekonečné omieľanie o štandardnosti politických strán je už prinajmenšom unavujúce. Opoziční poslanci sa zaradili v rovnakej línii. V pamäti zostane hlavne jedna nezávislá osobnosť na čele kandidátky, zrejme opojená vstupom do parlamentu, ktorá už päť minút po polnoci rečnila čosi, o čom v podstate nemá absolútne žiadnu vedomosť. Ale rečnila. A zápal bol badateľný, zapáčiť sa treba. Chaos. Všade.

Politici sa zhodli na spolupráci, aj keď v pozadí samotných dohôd vidno jasný rukopis mecenášov politických strán, ktorí v podstate rozhodli a volení funkcionári predpísané splnili. Preto sa pred plebiscitom hovorilo jedno a po ňom sa druhé urobilo. Ministerské posty a funkcie sú rozdané, jeden konkrétne človeku, ktorý si sám nadeľoval desaťtisícové odmeny, posielal peniaze fondu do firmy, v ktorej pracovala jeho manželka. Samozrejme, všetko v intenciách hrdosti, odbornosti, slušnosti. Na odvrátenie pozornosti od jedného problému treba pozornosť upriamiť inde. Preto toľko nenávisti a chaosu.

Načrieť môžeme aj do druhého, spoločenského súdka. Istý druhotriedny herec pri odovzdávaní televíznych cien otvorene a verejne pourážal voličov jednej strany. Samozrejme, má svoj názor, avšak s názorom treba vedieť narábať. O novinároch, dnes hojne nazývaných trefne presstitúti, si už každý spravil svoj názor. Tí za publikovanie svojho mena a pár grošov napíšu aj to, o čom sami nie sú presvedčení. Žiaľ, pridávajú sa aj tí, ktorí sa donedávna profilovali ako extra slovenskí. Prečo to však robia? Prečo toľko nenávisti? Pretože majú názor a ten treba rešpektovať. Ale iba ten ich.

Opačný názor znamená prinajmenšom nálepku, v niektorých prípadoch už šikanovanie v pracovnom živote. V úvode som písal, že inteligent zvládne aj chaos. Je však tomu tak? Alebo vedúci predstavitelia v mene inteligencie tento chaos rozsievajú? Dokedy bude musieť občan sledovať tieto kroky a vyhlásenia plné nenávisti? Nenávisť má však už aj svoju reálnu podobu. Novinárka za to že kandidovala, nemôže písať. Docent práva za to že kandidoval, nemôže vyučovať. Katechét za to že kandidoval, nemôže vyučovať náboženstvo. Katolícky kňazi za vyjadrenie svojho postoja sú hnaní na pranier. Jeden z najlepších mladých slovenských historikov je za vyjadrenie svojho názoru neustále zo strany svojho nadriadeného šikanovaný. Šéfredaktor za vyjadrenie svojej podpory Výzvam Iniciatívy 2016 nedostal od štátu podporu na vydávanie časopisu.

Toto je však iba špička ľadovca. Jestvuje aj množstvo ľudí, ktorí sú za svoje politické presvedčenie diskriminovaní rôznymi ekonomickými zásahmi. Nezľakol sa však ani jeden, nezostal ticho ani jeden z nás. Naše princípy sú naše princípy. A tie sa nedajú predať ani kúpiť na trhovisku. Politickí chameleóni to možno dokážu, len či sa potom vedia aj pozrieť na svoju tvár v zrkadle. Nechce sa vám veriť, že v dnešnej, demokratickej a ústavnými právami zastrešenej spoločnosti to nie je možné?

Miroslav Šuňal

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Slovania, Správy, Zahraničné, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.