‘Amoris Laetitia’ – Kardinál o riziku zneužitia výpovedí. + Nech to stojí, čo to stojí. + Kedy a kde bola kodifikovaná slovenčina

Rím, 12.4.2016 (kath.net) 019 007 – „Pápežský dokument „Amoris Laetitia“ sa nachádza v kontinuite dlho trvajúceho chápania viery a náuky. Cituje Druhý vatikánsky koncil („Gaudium et spes“), encykliku pápeža Pavla VI. „Humanae vitae“, „Teológiu tela“ – vysvetlenú pápežom Jánom Pavlom II. – a poukazuje na dokument pápeža Benedikta XVI. „Boh je láska“.

Defensori fidei

Vysvetľuje to nemecký kardinál kúrie Paul Josef Cordes v interview pre nemecký katolícky denník „Tagespost“. Kardinál Cordes vidí exhortáciu ako kompendium, ktoré dokáže dodať manželskej a rodinnej pastorácii naozaj čerstvý impulz.

Na otázku novín, či pápež v dvoch poznámkach pod čiarou (336 a 351) k odsekom 300 a 305 v „Amoris Laetitia“ nezachádza predsa len príliš ďaleko, kardinál vysvetlil, že pri starostlivom štúdiu dokumentu vychádza najavo, že pápež by chcel, aby bol vyriešený každý, akokoľvek komplexný prípad. To vedie podľa Cordesa potom „príležitostne k veľmi subtílnej argumentácii“, ako napríklad pri „svedomí“ alebo pri „mimoriadnej situácii“. A kardinál konštatuje:
„Tak vzniká riziko zneužitia jeho výpovedí, ak nezostanú zakotvené v litere a duchu celého dokumentu – ak sa vytrhnú z kontextu a doslova citujú. Aj preložením ťažiska problému do skrytosti spovednice túto ‚medzierku na prekĺznutie milosrdenstva ‘ – ako sa na synode nemeckých diecéz vo Würzburgu v r. 1975 hlasno požadovalo – nebolo možné nájsť.“

Podľa kardinála Cordesa zvažovanie určitého prípadu podľa „Amoris Laetitia“ (300) „nesmie nikdy odhliadnuť od požiadaviek pravdy a lásky Evanjelia, ktoré Cirkev predkladá“. Pápež sám varoval v tejto súvislosti aj výslovne predtým, aby „Cirkev zastávala dvojakú morálku“. Na príslušné poznámky pod čiarou sa podľa kardinála musí hľadieť „vo svetle zásadnej teologickej orientácie“ ako napr. Tridentského koncilu (kánon 7), alebo aj prvého posynodálneho dokumentu o rodine.

„… Cirkev zotrváva vo svojej doterajšej praxi, založenej na Svätom písme, že nepripúšťa k eucharistickému prijímaniu tých veriacich, ktorí sa po rozvode znova zosobášili. Sami totiž bránia tomu, aby boli pripustení, nakoľko ich stav a životné okolnosti sú v objektívnom rozpore s tým zväzkom lásky medzi Kristom a Cirkvou, ktorý sa práve v Eucharistii naznačuje a uskutočňuje‘ (Familiaris consortio 84).“ Tieto vety z Familiaris consortio sa nemôžu dostať do archívu. Pretože to bol Ján Pavol II., ktorému Katolícka cirkev vôbec vďačí za zamyslenie sa nad touto témou. V neposlednom rade je podľa Cordesa práve tento pápež ako svätec najvyššou autoritou. -zg-


V škole nás učia, že po Bernolákovi z roku 1787 kodifikoval spisovnú slovenčinu Ľudovít Štúr roku 1843

Pravda je však taká, že v podstate o dnešnej podobe slovenčiny sa rozhodlo v roku 1847 v Čachticiach. O tom, ako k tomuto bez pochýb vlastne najdôležitejšiemu kroku v našich dejinách došlo, dozviete sa z krátkeho filmu „Slovenčina sa zrodila v Čachticiach“. Pozrite si ho.

http://www.slovenskeslovo.sk/index.php?option=com_content&view=article&id=624

 

Nech to stojí, čo to stojí, aspoň sa o pravdu snažme, milí moji!

Ježiš nám hovorí, že on je cesta, pravda a život a som niekedy zhrozený, akí sú jeho, aj úprimní, nasledovníci, od toho života odtrhnutí a izolovaní. Takisto sa nám tvrdí, že sa nemáme báť, že pravá láska vyháňa strach a podobne a pritom nikde nevidíme toľko strachu a bezdôvodného odstupu, ako u Kristových funkcionárov. Je mi to ľúto, ale ťažko mi ich ináč nazvať.

V Lukášovi 16, 1 – 8 je ohromne hlboký príbeh o nepoctivom správcovi. On slúžil svojmu pánovi, ale chcel dobre aj sebe a zároveň ľuďom, ktorí od neho záviseli. Sme zhrození tým, že pán takého služobníka pochválil za jeho až príliš ľudské správanie. Mám dojem, že v inštitúcii zvanej Cirkev s veľkým C, je toho strachu, nepoctivosti, neochoty pomáhať a zatvárania očí pred reálnymi problémami bežných ovečiek v poslednom čase naozaj až príliš. Ak ide o spravovanie hmotného majetku, je pochopiteľný ten strach, že ak sa neosvedčím, prídem o všetku svoju kariéru a stane sa zo mňa nikto, pretože robiť neviem a žobrať sa hanbím. Ale je prípustné sa takto správať aj v duchovnej sfére, v povolaní učiteľa ľudí a v nasledovaní Ježiša Krista?

Roky som nekompromisne bránil katolícku vieru a neurobil som tým pádom žiadnu kariéru, hoci príležitosti by sa našli, hlavne po nežnom prevrate. Ale vyžadovalo by si to celkom určitú, či už stranícku a či cirkevnú disciplínu. Boli by asi nevyhnutné aj väčšie kompromisy s pravdou, ako za toho jednoznačného socializmu, kedy sme vedeli, čo je správne, ale nemohli sme to realizovať. Hneď ako sme to realizovať mohli, začali sme zlyhávať a okamžite, ako sme mali možnosti presadzovať seba a svojich blízkych, prestávali sme byť pravdiví.

Veľmi si cením svoju vieru hlavne preto, že v nej je zmysel pre humor a zdravý odstup od samých seba a svojich štruktúr. Ani v islame, ani v budhizme, ani v konfucianizme, ani nikde, nenájdeme taký úsmevný príbeh, ako je humoreska o Jonášovi, ktorý sa zosmiešnil svojím preceneným nadšením, ktoré by v ťažkostiach a realite vtedajšieho sveta bez Božej pomoci vôbec nič nedokázalo. Hoci by to dotyčný rád o sebe tvrdil a užíval si vlastné a nepochybné zásluhy…

Ak my chceme kritizovať iných a stavať sa do roly učiteľov a pritom sami nedokážeme kritiku prijať, tak len pohoršujeme svet a kompromitujeme seba a aj svoje náboženstvo. Sledujme moslimov, ako sú na seba hrdí a ako sa na všetko urážajú! Ak sme my nedotkliví, nekomunikatívni a nekritickí, tak sa nenazývajme kresťanmi, pretože sme podobní, ba horší, ako tí islamisti, nad ktorými sa pokrytecky pohoršujeme a radostne ich kritizujeme. Našu proklamovanú odvahu a vraj nekompromisnú pravdovravnosť môžeme takýmto štýlom úplne stratiť, doslova za psom zahodiť.

Verím stále v možnosti korekcie a nápravy, ale len vďaka tomu nášmu dokonalému vzoru, Ježišovi Kristovi, ktorý by nám mal byť jasným obrazom pravdivosti, odvahy a zmyslu pre realitu. On je naozaj pravdou, cestou a životom a dáva nám ukážkovo najavo, že nič z toho nemôžeme vynechať, ak chceme byť naozaj pravdiví, odvážni a slobodní. Aj za cenu, že v tomto hriešnom svete, ktorému sa nesmieme prispôsobovať, neurobíme vôbec žiadnu kariéru. Nech nám v tom pomáha Pán Boh a všetci svätí!

Vlado Gregor

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Slovania, Správy, Zahraničné, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.