Hazard so slovami oslabuje ich význam. + Kam sa to dostávame

Príliš časté používanie priveľmi silných slov ich napokon zbavuje pôvodného významu. V ostatnom čase sa tak deje s pojmom fašizmus. No treba priznať, že ani v minulosti nemali niektorí politici rešpekt pred ním. Keď poslanci Národnej rady SR zasadli pred vyše dvadsiatimi rokmi do lavíc novej, dnešnej budovy parlamentu, boli svedkami nevyberaných poznámok poslanca Miklóša Duraya. Prvýkrát označil termínom fašistické niektoré zákony. Prečo sa už vtedy nikto nezaoberal jeho výrokmi je dnes už neskoro analyzovať. Pravdou je, že poslanec má na názory vyjadrené v parlamente imunitu.
eva_zelenayova
V roku 2006 bratislavská polícia zisťovala v SMK okolnosti účasti výkonného podpredsedu strany Duraya na februárovej budapeštianskej konferencii. V budapeštianskom InfoRádiu pri tejto príležitosti povedal, že SNS je fašistickou stranou. Aj keď podľa informácie SITA mala SNS podať na Duraya trestné oznámenie, konflikt sa skončil bez výsledku. Niečo sa však predsa stalo. Ján Slota bol známy expresívnymi vyjadreniami voči Maďarom, na čo reagovala maďarská šéfka diplomacie Kinga Gönczová a žiadala svojho slovenského kolegu Jána Kubiša, aby sa dištancoval od Slotových vyjadrení. Kubiš list poslal a uviedol v ňom, že slovenská vláda rozhodne odmieta všetky vyhlásenia a kroky, ktoré by mohli poškodzovať dobré dvojstranné vzťahy s Maďarskom a pokojné spolunažívanie občanov.
Slovensko sa teda za Slotu ospravedlnilo, Durayove slová zostali nálepkou na Slovensku. Nemožno sa potom čudovať, že v roku 2008 zaútočil na SR nenávistným slovníkom šéf Inštitútu pre verejné otázky Grigorij Mesežnikov. Vtedajší podpredseda vlády Dušan Čaplovič takto reagoval na jeho článok: „Neverím vlastným očiam, že dnes je možné písať s toľkou žlčou a nenávisťou. Vlastne, že je možné i dnes takto účelovo narábať a spájať fakty do vopred stanoveného zámeru a cieľa. Konkrétne, vykresliť vládnu koalíciu Smer, SNS a HZDS ako šíriteľov skrytého, spontánneho ‘ľudového’ fašizmu, podporovateľov plazivej fašizácie verejného diskurzu a nacionalistov.“
Slovensko sa neveľmi prispôsobuje novej multikultúre, odmieta násilné prijímanie utečencov i rodovú ideológiu. Vzpiera sa programu OSN, ktorý diktuje svetu nové myslenie. Ibaže tu pôsobia mimovládne organizácie, ktoré nie sú platené za ničnerobenie. Občianske združenie Ľudia proti rasizmu (LPR) vyšlo po parlamentných voľbách s iniciatívou Stop fašizmu. A zaútočilo rovno na parlament ako taký. Žiadalo poslancov NR SR podpísať sa pod výzvu Stop fašizmu. V nej autori návrhu tvrdia, že so všetkými podporovateľmi tejto výzvy chcú prispieť k eliminácii extrémistickej politiky ako reálnej alternatívy pre Slovensko.

Konkrétne žiadajú poslancov zaviazať sa napríklad k tomu, že nepodporia žiadneho poslanca strany Kotleba – ĽS NS do žiadnej parlamentnej funkcie ani žiadneho nominanta tejto strany do akejkoľvek volenej funkcie a podobne. Výzva sa stretla aj s kritickým ohlasom a niektorí analytici ju považujú za nedemokratickú, zavádzajúcu procesy známe z čias najtvrdšej totality, vedúce k politickým procesom a popravám.
Demokracia dokáže splodiť aj obludné zlo. Takým je aj popieranie práv iných. Najmä, ak sa tak deje na očiach verejnosti. Začiatkom deväťdesiatych rokov médiá zamestnávalo podozrenie, že poslanci za HZDS sa podpisom zaviazali neopustiť parlamentný klub strany. Neskorší minister vnútra Ladislav Pittner navrhoval kvôli tomu zrušenie HZDS. Dôvod? Imperatívny mandát, ktorý slovenská ústava vylučuje. Ústava SR totiž v čl. 75 hovorí: „Odmietnutie sľubu alebo sľub s výhradou má za následok stratu mandátu.“ Pod výzvu Stop fašizmu sa podpísalo 21 zákonodarcov, takže svoj mandát vykonávajú s výhradou.

Ústavní právnici mlčia. Nik sa ich na problém nepýta. No môže byť ďalekosiahly. Dokonca nie je vylúčené spochybnenie právoplatnosti rozhodnutí parlamentu a predčasné parlamentné voľby. To by samozrejme nasledovalo, ak by Slovensko nemalo problém s vymožiteľnosťou práva. Ibaže mnohé zákony postrádajú represívnu zložku a potom si ktokoľvek môže dovoliť čokoľvek nielen voči politickým stranám, ale aj voči štátu. A trvá to už pridlho.
Eva ZELENAYOVÁ

Kam sa to dostávame, milí moji, a v akom veľkom sa ocitáme hnoji?

Hovorí sa v kresťanstve, židovstve i islame neustále o bázni pred Bohom, ale zároveň
o tom, že sa nemusíme báť, že pravá láska vyháňa strach. Ježiš dokonca tvrdí, že videl satana padať z neba ako blesk, ale pritom opakovane upozorňuje, že sa nemáme prispôsobovať tomuto svetu, že tento svet je v moci toho Zlého a dokonca, že sa nemodlí za svet, ale za tých, ktorých mu Boh dal. Ako sa v tom vyznať a kde je to najväčšie pokušenie a nebezpečenstvo smerovania, z ktorého niet návratu?

Je tendencia, ktorá v poslednej dobe vehementne naberá na sile. Smeruje k tomu, že hriech vlastne neexistuje, že neexistujú dôsledky hriechu, ba je opovážlivé a podivuhodné tvrdiť, že by mohlo existovať niečo také, ako trest za hriech. Milí moji, toto nie je to pravé
aggiornamento, teda zdnešnenie, to je zámerné prispôsobovanie sa tomuto svetu a rezignácia na Kristovu pravdu a obetu! Naša láska k ľuďom musí byť nesmierna, lebo vidíme, ako si dokážu ubližovať a neodpúšťať si. Zároveň však treba vidieť človeka v jeho úbohosti, naivite a nahote, sumarizovane a nemoderne povedané, v jeho hriechu a špine. Ináč si nemôžeme oceniť ideál čistoty a nepoškvrnenosti od tohto sveta, ktorý sa v Ježišovom učení neprestajne opakuje a presadzuje.

Narodil som sa naozaj na určitom prelome a ešte ako dieťa som vnímal zmenu v rokoch
šesťdesiatych, to pokušenie modernity, optimizmu a úcty k tomuto svetu, priam jeho
zbožňovanie. Čo všetko sa čakalo od roku 2000! V atmosfére radikálneho prehodnotenia
všetkých hodnôt, hlavne tých svojich a tradičných, sme sa prestali modliť za obrátenie židov, čo najviac sme zmiernili urážlivé exorcizmy, chodíme sa klaňať do mešít a synagóg a
dokonca s obrovskou opovážlivosťou pestujeme spoločné modlitby s animistami a
okultistami. V najposlednejšom čase sa nám ani ateizmus nezdá až tak neprípustný…

Je pravda, že pohania kedysi nazývali kresťanov ateistami, lebo nechceli obetovať
falošným bohom kvôli viere v Ježiša Krista, Pána a Spasiteľa. Nespočíva však ateizmus v
zbožňovaní sveta a jeho darov, ktoré si máme užívať bez výčitiek svedomia a akýchkoľvek
škrupúľ? Veď každý má svoju pravdu a skoro všetko je pravda, tak prečo si dávať nereálne
ciele a vyrábať si nepriateľov? Dokonca je to aj trochu čudné obmedzovať sa vo svojich
chutiach… Naozaj si treba pripomenúť vznik protestantizmu a uctiť si jeho hlavnú zásadu,
ktorá tvrdí, že môžeme hrešiť koľko chceme, lebo stačí nám primerane a ešte viac veriť a
všetko bude OK, budeme in a easy? Naozaj je to tak, moji milí, a nestaneme sa takto hnilí?

Človek je iste stvorený na obraz Boží, máme mať úctu ku každému a milovať všetkých
svojich nepriateľov, ale nesmieme byť slepí k tomu, ako sa človek dokáže zrúbať a znivočiť
pod obraz Boží. Zďaleka to nemusí byť len pod vplyvom alkoholu, ale hlavne stratou tej
nemodernej a nepopulárnej bázne Božej.

BOŽE, BUĎ NÁM MILOSTIVÝ A ZACHRÁŇ NÁS!

Vlado Gregor

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Slovania, Správy, Zahraničné, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.