R. HRÁDEK ironizuje politicky korektný slovník súčasnosti a poukazuje na jeho absurdnosť v bežnom živote. + Slováci potrebujú prepláchnuť mozgy

Politicky korektný slovník: nutná kariérna výbava. Neomarxizmus ďalej zapúšťa korene, masmédiá horlivo pomáhajú. Cigán, černoch, divožienka, aj tieto pomenovania majú stopku! Ako vyzerá newspeak?

RADOVAN HRÁDEK ironizuje politicky korektný slovník súčasnosti a poukazuje na jeho absurdnosť v bežnom živote, keďže odporuje zdravému rozumu a elementárnej ľudskej prirodzenosti
George Carlin (1937 – 2008) bol celosvetovo uznávaný komik, spisovateľ, satirik a sociálny kritik. Po jeho smrti mu bola udelená cena Marka Twaina za americký humor. Čitateľom ovládajúcim anglický jazyk odporúčam vypočuť si jeho predstavenia na youtube. Je autorom známeho výroku: Na politickú korektnosť Amerika zomrie. Žiaľ, dnes to už nie je len Amerika, ale aj Kanada, Austrália, Európa a pomaly celý svet.

Biely muž je nepriateľ číslo 1
Všimnite si, ako sa zmenil slovník používaný v rádiu, televízii a tlači. Starší ľudia len vyvaľujú oči a pýtajú sa, o čom to v tých médiách vlastne hovoria. Nerozumejú novej reči, nechápu celosvetový newspeak. Nečudo.

Podľa tohto newspeaku najväčším zločincom na poli politickej korektnosti je vzdelaný heterosexuál bielej rasy. V USA tejto rase hovoria „kaukazská“. Neviem prečo, no je to tak. Bývalý predseda vlády Českej republiky Mirek Topolánek definoval absurditu dnešných dní veľmi presne: „Politická korektnosť je totalitná ideológia dnešného kultúrneho marxizmu“.

Keď sa zaviedlo do newspeaku politicky korektné slovo Róm, namiesto roky zaužívaného výrazu Cigán, mohlo to vyzerať tak, že v skutočnosti sme mali úprimnú snahu, aby táto etnická skupina nebola výrazom Cigán morálne a ľudsky ponižovaná. Ak by sme však išli do dôsledkov, prišli by sme k záveru, že by sme vôbec nemali používať slová a výrazy ako cigánska pečienka, zaspievať si na verejnosti (doma snáď ešte smieme) pesničku Cigánsky barón som ja, to ani nehovorím o ďalšej slohe „peňazí mám na tisíce, dlhov však ešte více“.

No a predstavte si chudáka Karla Jaromíra Erbena, ktorý si dovolil v básni Polednice napísať: „U lavice dítě stálo, z plna hrdla křičelo. Bodejž jsi jen trochu málo, ty cikáně, mlčelo!“. Som presvedčený, že keby Erben dnes žil, musel by dielo prepísať a namiesto „cikáně“ použiť slovo „románě“ alebo niečo podobné. A to už vôbec nehovorím o ľudových piesňach ako Cigán, čierny Cigán, alebo Cikánka, kde sa spieva Cikánko ty krásná. Podľa newspeaku by malo byť Róm, čierny Róm (hoci aj ten čierny by bol problém, snáď by to šlo so slovom tmavší) a „Rómko ty krásná“. Toto by však nikoho nebavilo, tieto pesničky sú tu od nepamäti, vyjadrujú istú emóciu a, povedzme si pravdu, pomenovaniu Róm nikto neverí.

Iný názov = iný význam?
Existuje mnoho politicky korektných výrazov, pozrime sa spolu na niektoré z nich. Podľa newspeaku už nie je škaredý človek, ale „kozmeticky diferentný jedinec“ prípadne „esteticky odlišná osoba“, alebo „faciálne handikepovaný spoluobčan“. Telesne postihnutý človek, mrzák je „alternatívne schopný jedinec“, ľudia trpasličieho vzrastu sú zase „vertikálne znevýhodnení spoluobčania“, úskočný podvodník či udavač je po novom „eticky dezorientovaná osoba“, pasák prostitútok povýšil na „erotického manažéra“. Potrat sa dnes upresňuje výrazom „zážitok blízkosti života“.

Poďme však ďalej. Ani slová živý a mŕtvy nie sú v poriadku. V prvom prípade ide o „dočasne metabolicky funkčnú osobu“ a v druhom prípade je to „permanentne metabolicky nefunkčná osoba“. Človeka s výraznými vyrážkami, doteraz sme mu medzi kamarátmi hovorili poďobaný, by sme mali označovať ako „dermatologicky odlišného človeka“. Tulák a bezdomovec je „osoba s nešpecifikovanou cieľovou destináciou“, zamĺknutý, ustrašený jedinec je „konverzačný minimalista“, plešatý je „vlasovo deficitný občan“ alebo „organický skinhead“, no a najhorší už nie je najhorší, ale „najmenej najlepší“.

Prisťahovalec, dnes veľmi aktuálna téma, je nazývaný „potenciálny spoluobčan doposiaľ bez úradne doriešeného štatútu“. Ani ožrani už nie sú to, čo bývali. Sviatočný opilec je dnes „kalamitný pijan východného typu“, pravidelný pijan je „osmoticky nevybalancovaná osoba“. A vidiečan pejoratívne nazývaný sedliak je po novom „regionálne ukotvený jedinec, ktorý doposiaľ nestratil odveký vzťah k ľudovej tradícii“. Pekne je definovaná aj upratovačka – „interiérová kozmetička“ alebo „šľachtiteľka podlahových krytín“. Černoch už nie je černoch, ale „intenzívne pigmentovaný spoluobčan“ alebo „Afroameričan“. Prostitútka je definovaná ako „poskytovateľka komerčných erotických služieb“, hluchý človek je „jedinec, ktorý preferuje vizuálne orientácie pred sluchovými vnemami“. A ani slovenský bača už nie je bača. Je to „kontrolór“ či „manažér dobytka“.

Newspeak v duchu gender ideológie
Po novom sa výraz divožienka nesmie používať, pretože označuje iba ženy a to ich uráža. Takže pri mesiačiku netancovali divožienky, ale „divoosôbky“. Keď sa nad tým zamyslíme, je tu problém aj so slovom história. Originál slova história je odvodený od anglického jazyka „his story“, čo znamená „jeho príbeh“. Chýba tu jednoznačne „her story“, čiže „jej príbeh“. Takže keď chceme použiť slovo história, malo by sa použiť aj slovo „herstória“. Zdá sa vám to pritiahnuté za vlasy? Lenže my v tomto nezmysle žijeme. Karieristi používajú newspeak čoraz častejšie, s ním sa totiž ľahšie šplhá k vysnívaným funkciám.

Keď si spomeniem na moju učiteľku slovenčiny na základnej škole, ktorá nás bila pravítkom po rukách (len chlapcov) za každú hrúbku, ktorú sme urobili, tak to sú krásne spomienky. Pre ňu boli osobnosti ako Štúr, Hurban a Vajanský ľudia, ktorí hovorili s bohom. Dodnes si pamätám na jej prednes slovenčiny, na nádhernú štylistiku a artikuláciu. Keby si moja drahá učiteľka slovenčiny zapla dnes televízor, je úplne jedno akú stanicu, a počula túto politickú korektnosť a prznenie slovenského jazyka v priamom prenose, zhrozila by sa. Našťastie, nevie o ničom, inak by sa musela obracať v hrobe ako veterné mlyny v Kittsee.

http://www.protiprud.sk/politika/1880.htm

 

Európou obchádza strašidlo extrémizmu: Slováci potrebujú prepláchnuť mozgy. Bu bu bu, volili ste Kotlebu! Učitelia vezmú deti do parády. Naučíme vás tolerancii, keď nie po dobrom, tak po zlom!

ZUZANA LIPOVÁ o zrode novej kasty učiteľov, ktorá má spracovať mysle žiakov, aby nepodľahli „extrémizmu“ a rozmýšľali v duchu predpísaných noriem a stanovených mantinelov.
Na Slovensku sa nám rozmohol taký nešvár – strašidlo extrémizmu už vykúka spoza každého rohu. V pohotovosti sú mainstreamové médiá, polícia, prokuratúra, neomarxisti a ich omladina, no a najnovšie aj učitelia. Vláda od nich chce, aby zmenili prístup. Majú bojovať proti extrémizmu. Metodicko-pedagogické centrá, ktoré patria pod Ministerstvo školstva Slovenskej republiky, začali za asistencie médií s prednáškami pre učiteľov na tému Ako bojovať s radikalizmom a ako vybudovať rešpekt k cudzím kultúram.

Nový obsah učebníc
Na hodinách občianskej a etickej výchovy sa majú slovenskí žiaci naučiť rešpektovať cudziu kultúru a odmietnuť extrémizmus. Celkom pekná myšlienka, keby smerovala k tolerovaniu rôznych kultúr v rôznych kútoch sveta. Lenže za politicky korektnou frázou o rešpektovaní cudzích kultúr sa skrýva iný obsah. V podstate budú učitelia naše deti vychovávať v tom, že aj neželaný hosť je vždy vítaný, my sa máme prispôsobiť návšteve a ak sa jej u nás zapáči, tak jej máme prenechať polovicu bytu. Ten, kto má výhrady, je extrémista. A v tomto smere sa bude meniť aj obsah učebníc.

A možno sa mýlim. Možno si metodicko-pedagogické centrá alebo učitelia samotní definovali pojem extrémizmus. Povedzme, že vychádzali z výkladu, že extrémizmus je neštandardné správanie, prípadne ideológia, ktorá sa významným spôsobom odlišuje od všeobecne akceptovaných a zaužívaných stanov, často mu je pripisované popieranie či porušovanie etických, právnych alebo iných významných spoločenských štandardov. Spájaný je s rasovou, národnostnou, prípadne náboženskou neznášanlivosťou. V zmysle tejto definície sa však natíska otázka, o akom extrémizme teda bude reč?

Vraždy v mene humanity
Dozvedia sa naše deti na hodinách občianskej výchovy, dejepisu či etickej výchovy aj to, Slovenská republika – hrdý člen NATO a EÚ sa len za ostatných sedemnásť rokov podieľala na „humanitárnom bombardovaní“ bývalej Juhoslávie (v roku 1999 sme neboli v NATO ani v EÚ, ale servilní slovenskí politici poskytli náš vzdušný priestor ako vstupenku do týchto štruktúr), v dôsledku ktorého zahynulo viac ako 2000 civilistov, vrátane 88 detí, vyše 5000 ľudí bolo zranených a tisícka zostala nezvestných a zhruba 200.000 etnických Srbov bolo nútených opustiť svoju vlasť Kosovo?

Povedia im učitelia o vojne v Afganistane, kde od roku 2001 zahynulo takmer 149.000 osôb a ďalších 162.000 utrpelo vážne zranenia? Dozvedia sa pravdu o vojenskom zásahu v Líbyi v roku 2011, ktorý si vyžiadal už desaťtisíce obetí (niektoré zdroje uvádzajú 50.000, iné 20.000), že vojna v Sýrii pochovala od roku 2013 pol milióna nevinných? A čo Ukrajina? Masaker v Odese! To nebol extrémizmus? Ako ho budú vysvetľovať našim deťom? Povedia im, že my, Slováci, národ holubičí, máme na rukách krv nevinných? Bojím sa, že nie.

Naši učitelia s požehnaním vlády a masmédií, a povedzme si pravdu, s finančným prispením tzv. neziskových organizácií, ktoré slúžia svojim americkým donorom, budú stále vidieť extrémistov iba vo voličoch Kotlebu, v ľuďoch pochodujúcich za tradičnú rodinu, v ľuďoch odmietajúcich LGBTI ideológiu, v historikoch, ktorí píšu o minulosti inak, než je niekomu po chuti. A stále dookola ako mantru omieľajú len jedno – druhá svetová vojna, holokaust…

Obohraná pesnička
Aj nedávno v Košiciach. Katedra histórie Filozofickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika pripravila akési vyučovanie na ulici pod názvom Kto bude ďalší? Na dvanástich paneloch svietili fotografie a texty z druhej svetovej vojny ? o prenasledovaní a holokauste židov, koncentračných táboroch, kolaborácii Slovenského štátu s Hitlerom, o Hlinkovej garde, o partizánoch. Autorka projektu Alžbeta Bojková sa nechala počuť, že od februára už zorganizovali tri prednášky na tému fašizmus a extrémizmus. Aké (ne)čakané od osoby, ktorá figuruje ako kandidátka na stránke spravnikandidati.sk, za kampaňou ktorej stojí zoskupenie neziskových organizácii a občianskych iniciatív vedené Inštitútom pre dobre spravovanú spoločnosť (SGI – Slovak Governance Institute). No a to je mimovládna nezisková organizácia, ktorá sa zameriava na rôzne verejné politiky a alokáciu verejných zdrojov na Slovensku. Jej vznik podporil Stredoeurópsky inštitút pre ekonomické a sociálne reformy (INEKO) …

Ani v takom Komárne nezaháľajú. Žiaci sa učia o multikulturalizme prostredníctvom počítačovej hry. Učiteľ Ján Makovník vysvetlil pre verejnoprávnu slovenskú televíziu princíp celej hry: „Dostaneme sa do pozície utečenca, ktorý musí utiecť zo svojej krajiny. V podstate prejde policajným výsluchom, musí si zbaliť veci, opustiť kamarátov, rodinu, a podstúpiť celú tú cestu, až kým dôjde do tej novej krajiny, kde sa vlastne tiež stretáva s nejakými zápornými reakciami.“ Svätá prostota! Pán učiteľ nikdy nebude mať značkové oblečenie a najnovší typ smartfónu ako mnohí mládenci, ktorí sa vydávajú za utečencov pred vojnou.

Xenofóbni Slováci?
„Ľudia na Slovensku majú sklony skôr inklinovať ku xenofóbii ako k multikulturalizmu,“ skonštatoval Marian Mesároš riaditeľ Slovenského národného strediska pre ľudské práva. A zase sme pri tých pojmoch. Xenofóbia je definovaná ako chorobný strach zo všetkého cudzieho a nedôvera voči cudzincom. Náš strach predsa nie je chorobný, ani neopodstatnený alebo iracionálny. Roky tu máme problematické etnikum, s ktorým si neviem poradiť, máme aj svoje vlastné no go zóny (čítaj cigánske osady), vidíme, čo sa deje „vďaka“ imigrantom vo Švédsku, v Anglicku, Nemecku, vo Francúzsku, my sa obávame poznaného, máme strach z ich netolerancie, rasizmu, náboženskej neznášanlivosti.

Nie, my nie sme extrémisti, ale systém, ktorý stavia prírodu na hlavu, ktorý vydáva čierne za biele a koliesko za trojuholník! Na ilustráciu citát z jednej facebookovej debaty: „Tak som sa dozvedel, že budúci týždeň budú mať v škole, kde chodia moje deti, prezliekací týždeň. Prvý deň by mali byť v retro štýle, druhý v profesijnom… To by bolo v poriadku. Až na to, že vo štvrtok majú prísť prezlečené za INÉ POHLAVIE !!!. Za mojich čias nebola pre chlapca hroznejšia potupa, než ho donútiť ísť na verejnosť v dievčenských šatoch. A ešte aj s iným účesom! S mašľou vo vlasoch… Syn má z toho traumu! Bol som v škole za pani riaditeľkou. Našťastie bez pripomienok akceptovala môj názor a sľúbila vydať obežník týkajúci sa štvrtku, že deti nemusia prísť prezlečené za iná pohlavie. Otázka je, ako to vyzerá na iných školách Slovenska. Chlapi, nedovoľte, aby vám traumatizovali synov!“

Čo som mladá alebo sprostá, keď vidím extrémizmus v tomto?! Nahlas hovorím, že pochody gayov a lesieb sú extrémistické, lebo útočia na tradičnú rodinu, znevažujú lásku ženy a muža, úlohu matky a otca. Nahlas hovorím, že propagácia sexuálnych úchyliek je extrémistická, lebo ohrozuje morálny vývoj detí a celej spoločnosti. Som presvedčená, že je proti štátnym záujmom zvýhodňovanie zahraničných podnikateľov pred domácimi. Považujem za extrémistické, že v našom práve má útočník vyššie práva ako obeť. A vrchol extrémizmu vidím v tom, že Slováci sa na Slovensku prestávajú cítiť ako doma, lebo niekto im tlačí do hláv nezmysly o tolerancii k iným kultúram.

Ani aktivisti z mimovládok nie sú slepí, sú len zaslepení – peniazmi od Veľkého brata, preto urputne presadzujú prikázanú agendu. V týchto dňoch čakám, kedy začnú prepisovať šlabikáre po vzore Baracka Obamu. Ten totiž podpísal zákon, ktorý odstraňuje urážlivé označenie ako „neger, americký Indián, Eskimák, Orientálec či Aleut“. Budú nahradené presnejšími termínmi ako „ázijský Američan, pôvodný obyvateľ Havaja, ostrovan z Tichomoria, Afroameričan, Hispánec, Portoričan, pôvodný obyvateľ Ameriky či Aljašky“. Choré, ale pre niektorých „našich“ určite inšpiratívne…

http://www.protiprud.sk/politika/1818.htm

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Slovania, Správy, Zahraničné, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.