Patriarcha Bartolomej I. vyzýva moslimov rešpektovať kresťanskú minulosť chrámu Hagia Sophia. + Martin Lacko: Ako sa gumuje história

Konštantínopolský patriarcha Bartolomej I. vyjadril po Ramadáne tureckým moslimom úctu k ich náboženstvu a k ich svätým miestam a požadoval od nich to isté aj k Chrámu Božej múdrosti – Hagia Sophia

Patriarcha Bartolomej I. vo svojom blahoprajnom posolstve požiadal tureckých moslimov, aby rešpektovali kresťanské náboženstvo a jeho sväté miesta, podobne ako on si ctí moslimské náboženstvo. Pripomenul pritom kresťanskú minulosť chrámu Hagia Sophia, ktorú treba taktiež vziať na vedomie.

Dôvodom pre tento príkaz bolo recitovanie moslimských modlitieb v priebehu tohtoročného ramadánu, kedy sa začiatkom júla vyhlásil v modlitbe Adhan aj princíp islamskej viery “Niet boha okrem Alaha. A Mohamed je jeho prorok “.

V roku 1931 bola Hagia Sophia vyhlásená za múzeum a turecké orgány v nej striktne zakázali všetky náboženské úkony. Dokonca ani pápeži Pavol VI., Ján Pavol II., Benedikt XVI. a súčasný František sa v nej nesmeli potichu modliť či prežehnať sa.

http://www.hlavnespravy.sk/patriarcha-bartolomej-i-vyzyva-moslimov-respektovat-krestansku-minulost-chramu-hagia-sophia/806265

 

Ako sa gumuje história

Martin Lacko

Človeka vždy poteší, ak v ďalekej krajine nájde nejakú „pamäťovú stopu“ po svojom národe, svojich predkoch. Dnes už len málokto vie, že v centrálnej Ukrajine, v mestečku Lipovec vo Vinnickej oblasti, už vyše 70 rokov stojí pomník na počesť padlých slovenských vojakov. Paradoxne, kým na Slovensku nebol nikdy postavený osobitný pomník padlým vojakom slovenskej armády, zachoval sa na teritóriu bývalého ZSSR, kde pôsobili ako súčasť okupačných spojeneckých armád. Z tohto pohľadu je svetovým unikátom, podľa všetkého jediným pomníkom postaveným na pamiatku príslušníkov okupačnej armády, ktorý prežil od vojny až dodnes.

Dňa 22. júla 2016 uplynie 75 rokov od najkrvavejšej bitky slovenskej armády počas druhej svetovej vojny. SR, ako vtedajší nemecký spojenec, bola nútená zúčastniť sa na jeho vojnovom ťažení v ZSSR. Bitka sa uskutočnila dňa 22. júla 1941 v priestore ukrajinského mestečka Lipovec vo Vinnickej oblasti dnešnej Ukrajiny.
Pamiatka slovenských vojakov sa po roku 1945 nesmela pripomínať vôbec, ich rodiny nedostali žiadne sociálne podpory, žiadne odškodné. Mali smolu, bojovali a padli totiž za samostatné Slovensko. Ak by bojovali proti nemu, ich hroby by si najvyšší predstavitelia druhej SR bezpochyby uctievali.

Slovenská armáda 1939 – 1943
Pripomeňme aspoň rámcovo základné fakty. Po vzniku Slovenskej republiky (presnejšie vtedy Slovenského štátu) dňa 14. marca 1939 sa, v mimoriadne nepriaznivých podmienkach, konštituovali aj jej ozbrojené zložky – armáda, žandárstvo, polícia, finančná stráž. Až do zániku ČSR boli doménou Čechov, prostriedkom českej dominancie na Slovensku (a Podkarpatskej Rusi).

Bojovým krstom pre armádu bol konflikt s Maďarskom, ktorého vojská dňa 23. marca vpadli na východné Slovensko. V septembri 1939 sa zas, ako spojenec Nemecka, zúčastnila vojenského ťaženia proti Poľsku. Cieľom bolo získať slovenské obce, ktoré si Poľsko pričlenilo po Mníchovskom diktáte, či v roku 1920. V intenciách spojeneckej politiky sa SR musela zúčastniť aj vojny proti ZSSR, ktorá sa začala 22. júna 1941.

 

Obnova slovenského vojnového pomníka v Lipovci na Ukrajine

Dňa 24. júna bola postavená prvá poľná formácia – motorizovaná Rýchla skupina v počte dvetisíc mužov. Tá už 26. júna prekročila hranice ZSSR a v rámci nemeckej 17. armády postupovala v smere Medzilaborce – Sanok – Ľvov. Dňa 8. júla 1941 bola doplnená a reorganizovaná na Rýchlu brigádu, v celkovom počte takmer 5-tisíc mužov. Veliteľom bol „Sudeťák“ plk. R. Pilfousek. Brigáda bola dobre vyzbrojená (5 obrnených automobilov, 43 tankov) a tiež bojová morálka jej príslušníkov bola na vysokom stupni. Už od prvých dní po svojom vstupe na teritórium ZSSR sa slovenskí vojaci stretali s nadšením miestneho civilného obyvateľstva, trýzneného stalinským režimom. Vrcholom jeho atrocít bolo masové vyvražďovanie politických väzňov, ktoré prevádzali sovietske orgány počas ústupu po 22. júni. Pozostatky týchto hrôz nachádzali aj slovenskí vojaci, čo ich v protiboľševickom stanovisku len upevnilo.

Okrem Rýchlej brigády sa od konca júna 1941 sa na územie východnej Haliče presúvala aj Armádna skupina v celkovom počte asi 50-tisíc mužov, predovšetkým záložníkov.

Bitka 22. júla 1941
Pri svojom postupe na východ dňa 22. júla 1941 narazila Rýchla brigáda v priestore Lipovca na elitnú 44. horskú streleckú divíziu. V ťažkom boji padlo 70 príslušníkov Rýchlej brigády, ďalších asi 6 zomrelo na následky zranení neskôr. Asi 167 vojakov bolo ranených. Do zajatia padlo 20 vojakov a 1 dôstojník – poručík Anton Hirner. Menovaného neskôr Sovieti vyškolili na svojho agenta a v lete 1944 vysadili v SR. Vojaci v sovietskych zajateckých lágroch podľa všetkého pomreli.

Občianske združenie Múzeum ozbrojených zložiek Slovenskej republiky 1939 -1945 sa pri príležitosti 75. výročia bitky o Lipovec rozhodlo iniciovať obnovu už dosť poškodeného pamätníka a cintorína slovenských vojakov v Lipovci. Chce tak pomôcť splatiť dlh Slovenska voči vojakom, ktorí ležia na tomto cintoríne, ich matkám, ktoré nikdy nemohli navštíviť hroby svojich synov, i k ľuďom, ktorí sa postavili na odpor proti sovietskej moci a nedovolili pamätník zbúrať.

Obraciame sa, preto, na vás s prosbou o finančnú podporu na obnovu slovenského pamätníka a cintorína v ukrajinskom Lipovci, ktorú môžete poukázať na číslo účtu: SK7711000000002940022073.

V socialistickej literatúre sa lipovecká bitka maľovala v tých najstrašnejších farbách, ako „katastrofálna porážka“ slovenskej armády. Napriek značným stratám, ktoré sú nepopierateľné, sa však bitka samotná skončila nerozhodne – ani jednej strane sa nepodarilo postúpiť. I po takmer 24 hodinách prudkých bojov sa bojová línia nepohla. Straty na životoch na sovietskej strane boli niekoľkonásobne vyššie, než na slovenskej strane.

Pre slovenskú armádu to bola najkrvavejšia bitka v jej trojročnom nasadení v ZSSR. Jej bezprostredným dôsledkom bola aj reorganizácia celej poľnej armády. Asi 35-tisíc záložníkov z Armádnej skupiny bolo poslaných na Slovensko. Väčšina týchto jednotiek bola totiž hipomobilná, ťahaná koňmi, a teda v podmienkach Blitzkriegu nevyužiteľná. Už koncom júla sa začali vytvárať nové poľné formácie – Rýchla divízia (určená na frontové boje) a Zaisťovacia divízia (mala plniť okupačné úlohy v tyle).

Cintorín a pomník v Lipovci
Padlí slovenskí vojaci z lipoveckej bitky boli najprv pochovaní na provizórnom cintoríne pred vjazdom do Lipovca od Vinnice po ľavej strane. Na každom hrobe bol kríž z brezového dreva s prilbou. Ako zaujímavosť možno uviesť, že bol vyhradený len pre Slovákov – 12 nemeckých vojakov tu Slováci nedovolili umiestniť. Ešte v druhej polovici roka 1941 tu príslušníci Pracovného zboru postavili šesťmetrový betónový obelisk v tvare ihlana, s motívom dvojkrížov po boku. Obelisk sa stal dominantou cintorínu. Provizórne brezové kríže na hroboch nahradili železnými.

S pribúdajúcimi obeťami na rozľahlom teritóriu západnej časti ZSSR vznikla idea vytvárať tzv. centrálne cintoríny, kam mali byť prenášané ostatky vojakov z iných kútov frontu. Do konca roka 1942 sa ich podarilo vytvoriť niekoľko: Záluž (Poľsko), Kozinky (Bielorusko), Ľvov, Lipovec, Mariupol, Ovruč (Ukrajina), a jeden i na Kaukaze.

Najväčším bol práve lipovecký. Podľa písomných údajov tu bolo do apríla 1942 pochovaných 133 tiel, celkovo údajne až 368. Pôvodné dosky s menami pochovaných sa však nezachovali.
Obnovená sovietska moc všetky slovenské cintoríny i pomníky zničila. Jedinou výnimkou bol Lipovec. I keď väčšina hrobov bola odstránená, monument prežil. Stalo sa tak zásluhou miestneho obyvateľstva, ktoré sa dvakrát postavilo proti sovietskej moci a jej snahe pomník ako „nevhodný“ zbúrať. Prvýkrát tesne po vojne, druhýkrát v 50. rokoch. Posledný, tretí pokus o svoje zbúranie pomník zažil po páde komunizmu a vzniku samostatného ukrajinského štátu. Našťastie, ani jeden z pokusov nebol úspešný. Dôvodom úcty boli totiž pozitívne skúsenosti s pôsobením slovenských vojakov. Tie ostali v pamäti miestneho obyvateľstva fakticky podnes.

Pochopiteľne, bez akejkoľvek pamiatkovej starostlivosti sa po polstoročí aj do tohto pomníka zahryzol zub času. Prvú záchrannú ruku v tomto smere podala nie štátna moc, ale nadšenci. Zásluhu na jeho uchovaní má aj miestny obyvateľ Vladimír Michajlovič Diškant, ktorý krátko po páde totality za vlastné prostriedky uskutočnil renováciu pomníka.

Do pozornosti slovenskej politiky sa dostal po obnovení štátnej samostatnosti v roku 1993. Konkrétne v rokoch 1994 – 1998, keď bol ministrom národnej obrany nominant SNS Ján Sitek. Do tohto obdobia spadá dôležitá udalosť, keď 20. júla 1996, pri 55. výročí bitky, Lipovec navštívila 25-členná oficiálna delegácia SR na čele s gen. Jánom Repaským. Jej členmi boli aj štyria frontoví veteráni slovenskej armády. Výsledkom návštevy bola aj nová tabuľka s krátkym textom o padlých slovenských vojakoch umiestnená na predtým „bezmenný“ pomník.

Výzvy do budúcnosti
Po roku 1998 sa oficiálny záujem SR o všetko, čo bolo spojené s jej predchodkyňou v rokoch 1939 – 1945, začal vytrácať, ba miestami prerastal až do otvorenej (seba)nenávisti. Tak ochabol aj záujem o slovenský pomník. Tabuľka z roku 1996 bola – údajne na žiadosť slovenskej strany – demontovaná. Do jedinečného slovenského monumentu na Ukrajine dnešná SR neinvestuje ani euro. Tento fakt ostro kontrastuje s výdavkami na iné pamäťové miesta. Podľa medializovaných informácií len do „múzea holokaustu“ v Seredi výška investícií dosiahne 3,5 mil. eur. Aj to veľa napovedá o vzťahu politických elít k národným dejinám.
Ľahostajnosť či ignoráciu štátnych orgánov SR nahradila občianska aktivita. Hŕstka aktivistov z občianskeho združenia Múzeum ozbrojených zložiek 1939 – 1945, pod vedením F. Gajdoša a E. Rogového, pri 75. výročí bitky, v spolupráci s ukrajinskými partnermi, zabezpečila novú rekonštrukciu pomníka. Ostáva len veriť, že v budúcnosti sa dočkáme podpory a priazne aj „našich“ štátnych orgánov a oficiálnych miest.

http://www.sho.sk/clanok/1778/ako-sa-gumuje-historia

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Slovania, Správy, Zahraničné, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.