J. Rydlo: Smutná pravda o terorizme v súčasnom svete. + Prečo sa puč v Turecku nepodaril a čo môžeme ďalej očakávať?

NICE 14. JÚLA 2016 Smutná pravda o terorizme v súčasnom svete
Pravda je taká, že Európa na terorizmus nemá žiadnu odpoveď, nemá zdroje, pomocou
ktorých by mu čelila, nemá žiadnu stratégiu, nevie, čo má robiť.
Rydlo
Bežný Európan terorizmus nechápe, a nezáleží, či ide o Litovčana, Nóra, Portugalca,Poliaka, Nemca, Gréka alebo Slováka. Európska mentalita s terorizmom nepočíta: teror je pre nás nepochopiteľný – je násilný, barbarský, nespravodlivý a absurdný. Teror nemá logiku a útočí na
bezbranných.

Prežil som časť svojho života v Taliansku, počas obdobia anni di piombo, temných olovených rokov, keď napätie bolo vybičované do prasknutia, keď červené a čierne bomby prinášali smrť desiatkam nevinných obetí. Z pamäti sa mi nikdy nevymažú atentáty na Piazza Fontana v Miláne, na hlavnej stanici v Bologni, smrť Alda Mora v Ríme… Brigate Rosse, ktoré mali chápadlá až v Prahe… V Nemecku atentáty páchala Rote Armee Fraktion, vo Francúzsku l’Action Directe; v Španielsku zasa Baskovia, vo Veľkej Británii Íri. Boli to však len malé skupiny fanatikov bez akýchkoľvek koreňov, tie skupinky boli nakoniec zneškodnené.

Avšak «dnešný» terorizmus, terorizmus našej súčasnosti, má sofistikovanú sieť na
medzinárodnej úrovni, zámienku v svojom náboženstve, má k dispozícii zástupy najatých
kamikadze-ov, disponuje bezodnými finančnými zdrojmi. Vyrástol v Európe, kde si vytvoril sieť fungujúcu na princípe omerty, ktorú podporujú státisíce osôb. Títo ľudia síce medzi európskymi moslimami predstavujú menšinu, ale ich počet exponenciálne rastie a v podstate nepodliehajú žiadnej kontrole.

Môžeme ochraňovať tisícky citlivých miest, ale nemôžeme ich strážiť všetky. Jedna bomba
v nákupnom centre spôsobí nesmierny chaos – nedá sa kontrolovať každý, kto vojde do baru, kto zaparkuje auto či nesie nákupnú tašku. Prítomnosť samovražedných teroristov zrazu spôsobila, že ľuďom často prichádza na um myšlienka: Nechce náhodou človek, ktorý stojí pri mne, ma zabiť, veď by zabil aj seba…

Neprekonateľné bariéry v mentalite, v jazyku, v náboženstve, vo zvykoch a v spoločenskom
postavení stavajú osudové múry a zväčšujú rozdiely. Európa na túto situáciu nevie adekvátne reagovať i preto, lebo prišla o ideály, o dušu, o vôľu reagovať, o jednomyseľnosť zámerov. Zaútočili na ňu, lebo je slabá, rozdelená, ochromená úžasom, slovom: nepripravená. Nemá spoločné vyšetrovateľské oddelenia, spoločné spravodajské služby,
spoločné priority. Európa teda prehráva? Zatiaľ sa to tak javí… Ale možno sa nám predsa podarí zachrániť jej zvyšky, ak sa raz a navždy zbavíme nášho zvyčajného tolerantného prístupu a našej naivity (sme predsa vo vojnovom stave!) a ak konečne nazbierame odvahu dospieť ku spoločným, danému stavu primeraným rozhodnutiam.

Veď nie je možné, aby frankofónna polícia v Belgicku nekomunikovala s flámskou políciou
toho istého štátu, aby Brusel nevedel, aké vyšetrovania prebiehajú v Paríži, aby jeden z teroristov, ktorý spáchal nedávny atentát na belgickom letisku, bol pred ôsmimi mesiacmi zadržaný v Turecku, potom vydaný do Beneluxu, a nakoniec prepustený na slobodu!

Takisto je neprípustné, aby do EÚ donekonečna prúdili masy migrantov bez identifikácie,
bez toho, aby im boli vzaté odtlačky prstov (aj nasilu!). Veď ak my chceme ísť do zahraničia, musíme sa preukázať pasom, a ten, kto ho nemá, musí byť bezpečne identifikovaný! A to predsa má platiť pre všetkých! Napokon i v krajinách, odkiaľ prichádzajú migranti, to platí… Často sa uvádza argument, že nie všetci moslimovia sú teroristi, ale že všetci teroristi sú moslimovia. V tom prípade je reakciou buď vehementná, kategorická a jednohlasná odpoveď európskych islamských komunít, ktoré protestujú proti tomuto amalgámu a od terorizmu sa dištancujú, alebo je odpoveďou to, že potrebujeme nové, prísnejšie zákony, prispôsobené na túto situáciu. Čo teda obmedziť – slobodu prejavu, či slobodu vierovyznania? Toto je koncept, ktorý ide hlavou proti zákonom, ale ak sme vo výnimočnom stave, všetci moslimovia by sa mali cítiť
zodpovednými. Nie je možné ďalej tolerovať sivé zóny ani kryť také prostredie, v ktorom
nachádzajú zločinci útočisko a pokračujú vo svojich aktivitách pod rúškom náboženského
fanatizmu.

Je azda neskoro? Alebo v Európe je ich azda už priveľa? Áno, ale ak nezastavíme ich prílev
a ak ho nebudeme regulovať, bude to ešte horšie a definitívne zvíťazia «oni». Ak ja ako kresťan zrazu začnem zabíjať ľudí, vari ma polícia hneď nezatkne a spolu so mňou aj mojich spolupáchateľov?!

Pochopiteľne, ten, kto sa chce integrovať – a takých je určite veľa –, smie tak urobiť.
Problém je, že tomu, kto odmieta integráciu a kto nástojí na tom, že je «iný», prinesie tento postoj obdiv v jeho náboženskej komunite, ba ak zabije blížneho, zaslúži si raj. Ako na to máme reagovať?
Myslím, že minimálnou odpoveďou by bolo: využiť nástroj predbežného zadržania,
okamžitej identifikácie, skutočného, nielen formálneho vyhostenia bez možnosti návratu. Ak sú pravdivé čísla, podľa ktorých sa na území Európy pohybujú tisícky bojovníkov tzv. Islamského štátu, potrebujeme okamžité opatrenia, ktoré sú síce v svojej podstate diskriminačné, ale vyžaduje si ich legitímna obrana.

Čo je dôležitejšie – obmedzenie slobody, alebo zvýšenie rizika, že atentáty spôsobia smrť
stoviek ďalších prípadných obetí? Žiaľ, «oni» chcú zničiť nás, a pritom nerozmýšľajú ani
nediskutujú! Oni nenávidia…! My nemôžeme, ba ako kresťania nesmieme, nenávidieť… Nenávidieť a šíriť nenávisť je i proti môjmu osobnému presvedčeniu! Avšak v tomto prípade si musíme dobre uvedomiť – čo sa to tu vlastne deje! Ako európski a slovenskí občania sa musíme zo všetkých svojich síl a zdravým rozumom usilovať ubrániť sa! A v tomto zmysle sú nevyhnutné: prevencia, kontrola a overovanie totožnosti. Ak to neurobíme, ak na to zabudneme, ak to nebudeme brať vážne, budeme sa podieľať na vlastnej samovražde.

Preto mi nedá, aby som sa nahlas neprejavil svoje presvedčenie: Som kresťan a chcem
ochranu!

Nie som žiaden boháč, som obyčajný kresťan, mojimi bratmi a sestrami sú všetci ľudia.
Chcem v tomto duchu apelovať najmä na bratov i na sestry vo VIERE na celom svete – nech sú akejkoľvek denominácie, nech už patria do akejkoľvek cirkvi, Cirkev je jedna!
Žiadam moju vlasť, «moju» Európu, «moje» OSN i všetky medzinárodné organizácie, aby
ochraňovali aj moje právo na moju Vieru a na moje náboženstvo, tak ako ochraňujú aj slobodu, a to každého na svete! Ak sa niekto rozhodne nemať vieru, prosím, je to jeho osobná vec, avšak aj takýto človek má právo na slobodný život!

Odsudzujem fakt, že násilná menšina beztrestne, bez kontroly a bez následkov naďalej
zabíja ľudí. Pápež Pavol VI. v roku 1971 pri príležitosti Svetového dňa mieru pozdvihol svoj hlas a povedal: Každý človek je môj brat. Musím teda odpustiť a nastaviť druhé líce, ale mám sväté a neporušiteľné právo brániť sa pred násilím, ako aj pred tyraniou.
Naliehavo žiadam, aby moja krajina zareagovala, aby Európa konečne mala adekvátnu
zahraničnú aj obrannú politiku a aby sa prijali potrebné opatrenia na to, aby ma násilie neoberalo o slobodu. Žiadam, aby Európa mala odvahu a priznala sa k svojim židovským, kresťanským, gréckym, rímskym, germánskym a slovanským koreňom, pretože sú zapísané v dejinách a je hlúposťou ich popierať.

Žiadam, aby naši mocipáni prestali pokrytecky vyjadrovať sústrasť; aby prestali
obchodovať s tými, ktorí rozsievajú smrť a nepripúšťajú reciprocitu občianskych slobôd a slobody vierovyznania, ako bolo uvedené už v Charte Spojených národov i v Charte ľudských práv. Žiaľ, tieto slobody sa často nedodržiavajú napriek zmluvám, a to nielen z náboženských dôvodov…

Žiadam, aby naši predstavitelia priznali, že v mnohých štátoch v Afrike a v Ázii práve
prebieha skutočná genocída kresťanov, túto genocídu kresťanov médiá vo veľkej miere ignorujú. Chcem, aby sa môj hlas pripojil k tisíckam a miliónom hlasov tých, ktorí volajú po ukončení týchto násilných činov. Želám si, aby prehovorili tie moslimské komunity a tie islamské krajiny, ktoré sa nestotožňujú s vraždiacimi a násilníckymi extrémistami. Ich mlčanie totiž môže svedčiť o ich spolupáchateľstve. A spolupácheľ vraha musí rátať s tým, že bude potrestaný.

Šialené vraždenie 14. júla v Nice je nielen teroristickým úderom do tváre Francúzska v deň
jeho štátneho sviatku, je ďalším úderom do tváre všetkým Európanom – od Atlantického oceánu po Ural, od Laponska po Maltu…

Jozef M. Rydlo(*)

* (Autor, profesor didaktiky dejín, bol v rokoch 2006 až 2010 poslancom, podpredsedom
Zahraničného výboru Národnej rady Slovenskej republiky)

 

Prečo sa puč v Turecku nepodaril a čo môžeme ďalej očakávať?

Dnes ráno vyšla o tureckom vojenskom prevrate na ruskom webe rusvesna.su nová informácia, tentoraz z pera ďalšieho ruského novinára Andreja Polunina, ktorý v rozhovore vyspovedal zástupcu riaditeľa Tavrického informačno-analytického centra RISI Sergeja Jermakova a odborníka z Inštitútu problémov medzinárodnej bezpečnosti RAN Alexeja Fenenka.
Informácie z článku Andreja Polunina dopňlňajú informácie, ktoré včera poskytol Grigorij Ignatov a ktoré sme zverejnili na Hlavných správach včera. Záujemcovia o presné znenie Poluninovej správy v ruštine sa môžu pozrieť tu.

Chronológia udalostí tureckého pokusu o vojenský prevrat

Polunin najprv zhrnul celý priebeh pokusu o vojenský puč, ktorý sa odohral v noci z piatka na sobotu (15/16.7.2016) na základe informácii zverejnených tureckými masovokomunikačnými prostriedkami.

Podľa Poluninových informácii puč sa odohral približne nasledovne. Okolo 23:00 vyšli do ulíc vojaci, ktorí blokovali aj mosty cez Bospor v Istanbule, vzali pod kontrolu niektoré objekty infraštruktúry v mestách a pokúsili sa obsadiť aj medzinárodné letisko v Istanbule a prerušili vysielanie štátnej televízie.

Premiér Turecka Binali Yildirim ako prvý informoval o tom, že v krajine sa vojaci pokúsili previesť vojenský prevrat. Na celom území Turecka sa vyhlásil výnimočný stav a začali prichádzať prvé informácie o násilných stretoch medzi vojakmi a občanmi. Masovokomunikačné prostriedky informovali, že tanky obkľúčili budovu parlamentu v Ankare, vystrelili niekoľko rakiet na budovu národnej televízie TRT. Prišlo aj k ostreľovaniu prezidentského paláca.

Prezident Turecka Erdogan, ktorý oddychoval okamžite zareagoval a vyzval obyvateľov vyjsť do ulíc, kvôli ochrane demokracie. O 4:00 predstúpil Erdogan pred žurnalistov na istanbulskom letisku a prehlásil, že účastníci prevratu ponesú tvrdé následky. V reči k národu označil pokus o prevrat zradou a ohrozením štátu a tiež informoval že operácia proti prívržencom prevratu sa úspešne skončí a moc sa nedostane do rúk vojenských pučistov.

Prvotná verzia o organizátoroch prevratu zaznela z úst ministra justície Bekira Bozdaga. Podľa jeho informácii zodpovednosť za prevrat nesie hnutie Chizmet, v čele ktorého stojí spisovateľ a bývalý politik Fethullah Gülen, ktorý momentálne žije v americkej Pennsylvánii. Gülenovci však odmietli toto obvinenie a k pokusu o vojenský puč sa nehlásia.

Nadránom turecká tlač informovala, že pokus o prevrat iniciovali niektorí členovia vojenskej prokuratúry a 46 vyšších vojenských dôstojníkov. Zaznela informácia, že v armáde prišlo k rozkolu. Pučistov podľa tureckej verzie podporovali len niektoré jednotky pozemných vojsk a letectva.

Erdogan tvrdil, že skupina pučistov získavala rozkazy od svojich vodcov z USA. Uistil, že v tureckých ozbrojených silách sa vykoná čistka. Podľa správ z tureckej televízie a novín 5 generálov a 29 plukovníkov bolo odvolaných zo služby. Agentúra Reuters informovala, že desiatky vojakov zložili zbrane a vzdali sa polícii na námestí Taksim v centre Istanbulu. V sobotu približne o 10:00 už bolo zatknutých približne 1500 osôb. Turecké masovokomunikačné prostriedky zverejnili, že počas pokusu o vojenský prevrat zahynulo 60 ľudí, 17 z nich boli príslušníci špeciálnych jednotiek tureckého ministerstva vnútra a medzi obeťami je aj jeden pučistický turecký generál.

Prezident RF Vladimír Putin v čase prebiehajúceho prevratu viedol zasadanie, na ktorom sa prerokoval postup na skorý a bezpečný návrat ruských turistov z Turecka, ktorí sa nachádzajú v hotelových komplexoch. Podľa ruských informácii išlo približne o 5 000 ruských turistov, v prvom rade Rusi doporučili turistom neopúšťať hotelové komplexy a zorganizovali špeciálne letecké spojenie pre turistov, ktorí sa chcú vrátiť domov.

Ja len podotýkam, že ani v hotelových komplexoch nie sú turisti v bezpečí, z Tunisu a Egypta v posledných mesiacoch sú známe prípady útoku teroristov na prímorské hotelové komplexy, pri ktorých hotelová ochranka nedokázala (niektorí tvrdia že ani nechcela) chrániť európskych turistov a teroristi povraždili a zranili niekoľko desiatok turistov. Istotne však sú turisti viac v bezpečí v hotelových komplexoch, ako keby sa voľne pohybovali po uliciach miest, pocit bezpečia je však veľmi iluzórny.

Na snímke muž pózuje s tureckou vlajkou pred autom, ktorý zničil vojenský tank
Na snímke muž pózuje s tureckou vlajkou pred autom, ktorý zničil vojenský tank

Interview Andreja Polunina s analytikom Sergejom Jermakovom

Po zhrnutí priebehu divného pokusu o vojenský prevrat v Turecku (ktorý už ako divný a zinscenovaný označili aj niektorí západní novinári a odborníci) prikročil Andrej Polunin k otázkam na ruského analytika a odborníka Sergeja Jermakova, zástupcu riaditeľa Tavrického informačno-analytického centra RISI.

Na otázku čo treba vidieť za pučom v Turecku a aké budú nasledujúce udalosti odpovedal Sergej Jermakov nasledovne. Podľa jeho slov pokus o prevrat v Turecku odborníkov neprekvapil a mnohí ho aj očakávali. Erdogan sa rozhodol z Turecka vytvoriť autokratický režim. Takmer od začiatku svojho politického pôsobenia mal Erdogan rozbroje s tureckou generalitou. Rozpory sa prehĺbili, keď Erdogan nasadil armádu v operáciách, s ktorými časť generálov nesúhlasila. Tento nepodarený pokus o štátny prevrat je len prvou akciou tohto druhu, problémy s armádou budú pokračovať.

Na otázku, prečo sa pokus o vojenský prevrat nepodaril Jermakov uviedol, že momentálne tureckí vojaci nemajú zjavného vojenského lídra, ktorý by mohol vziať na seba zodpovednosť a úspešne vykonať prevrat, ktorým by sa armáda dostala k moci. Podľa Jermakova dnes Erdogan obviňuje so zosnovania puču Fetullaha Gülena, ktorý sa momentálne nachádza v exile v americkej Pennsylvánii. Ak je pravdou, že Gülen naozaj stál v čele prevratu a turecká armáda nemala skutočného lídra, je to jeden z možných dôvodov neúspechu celej akcie. Je takisto aj možné, že prevrat zinscenoval Erdogan sám. Celkovo plán na prevrat bol dobrý a vychádzal z odskúšaných scenárov, nakoniec však nevyšiel, pričom počas prevratu nestratil Erdogan ani na minútu kontrolu nad krajinou. Informácia o tom, žeby Erdogan požiadal o azyl Nemecko sa nepotvrdili, pučisti takisto rozhodne nevystúpili v masovokomunikačných prostriedkoch a neoboznámili verejnosť so svojimi cieľmi. To boli prvé chyby, ktorých sa dopustili.

Na otázku, ako hodnotí Jermakov činnosť Erdogana počas prevratu, Jermakov odpovedal, že Erdogan hral vabank, keď vyzval ľudí vyjsť do ulíc proti tankom, pretože sa zvýšil počet obetí. Ľudia v uliciach zachránili Erdogana pred totálnym politickým pádom a Erdogan vyšiel z konfliktu ako víťaz. Jermakovovi pripomínal puč v Turecku puč v ZSSR v auguste 1991, kedy tiež celý plán bol postavený správne, armáda vyšla do ulíc, nakoniec sa však udalosti odohrali úplne ináč, ako iniciátori puču predpokladali. V Turecku podobne ako v ZSSR v roku 1991 takisto celá armáda neprešla na stranu pučistov. Po niekoľkých hodinách sa začali rovnako ako v roku 1991 v ZSSR kde sa vzdali sovietski vojaci aj tureckí vojenskí pučisti vzdávať.

Na otázku ako sa bude v Turecku ďalej vyvíjať situácia Jermakov odpovedal, že situácia v Turecku je výbušná, ekonomické problémy budú ďalšie dianie v Turecku značne ovplyvňovať. To že sa vykonala čistka v tureckej armáde, ktorá postihla najmä vyšších a starších dôstojníkov ešte neznamená, že Erdogan armádu ovládol. Navyše ak na miesta zatknutých a odstavených vyšších dôstojníkov (generálov, plukovníkov, majorov) dosadí narýchlo povýšených kapitánov a majorov na ktorých sa spolieha, utrpí výrazne efektivita tureckej armády. Erdogan bude musieť ísť na kompromis. Určite však Erdogan niektorých vyšších dôstojníkov tvrdo a exemplárne potrestá – tu sa ukáže v plnej miere podľa Jermakova jeho surový a zákerný charakter.

Na otázku ako sa budú rozvíjať ďalšie vzťahy medzi Ankarou a Moskvou Jermakov odpovedal že turecký prezident pochopil, že za prevratom nestoja Rusi, a naznačil, že stopa vedie k USA. Jermakov si myslí, že pokus o prevrat oslabí vzťahy medzi Tureckom a USA a toto ochladnutie sa určite prejaví aj v dianí v Sýrii. Celkovo politické a ekonomické dianie v Turecku bude podľa Jermakova značne nestabilné.

Interview s Alexejom Fenenkom

V uvedenom článku potom Andrej Polunin položil niekoľko otázok aj odborníkovi z Inštitútu problémov medzinárodnej bezpečnosti RAN Alexejovi Fenenkovi. Fenenko hneď na začiatku povedal, že nevylučuje možnosť Erdoganovho zinscenovania celého puču. Momentálne je nepodstatné, či puč zinscenoval Erdogan, alebo nie. Jednota, profesionalita a efektivita tureckej armády sa poslednými udalosťami nesmierne znížila. Ak existuje rozkol v tureckej armáde, stráca Turecko jeden zo svojích bezpečnostných pilierov.

Fenenko naznačil, že úpadok tureckej armády, ktorá prestáva byť politickým exponentom je zrejmý približne od roku 2006, kedy armáda uvoľnila svoje pozície v politickej aréne poloislamistickým zoskupeniam. Postupné vzdaľovanie sa Turecka od modelu Kemala Ataturka, ktorý krajinu budoval na sekularizme a armádu považoval za garanta politického diania v Turecku, je viac ako zrejmý.

Momentálne Tureckom burcuje islamizácia štátu a neoosmanizmus. Snahy o vytvorenie Kurdistanu v Iraku a Sýrii a preformátovanie celého Blízkeho východu podľa plánu amerických neoconov, Turkov nesmierne dráždia, kurdské útoky na území Turecka ešte viac neoosmanizmus a islamizáciu v Turkoch prebúdzajú. Ak bude konflikt eskalovať, Turci nechcú pripustiť vznik Kurdistanu na území Sýrie, Iraku a Turecka a tento fakt ešte viac prehĺbi rozpory medzi Tureckom a USA. Či však dokáže Ankara svoj vplyv v Turecku a na Blízkom východe udržať je podľa Fenenka veľmi otázne.

Na otázku Polunina či by bol pre Rusko výhodný variant rozpadu Turecka Fenenko odpovedal, že ak vznikne vojna v Turecku a bude pokračovať islamizácia krajiny, bude to pre Rusov nevýhodné, rovnako ako bude nevýhodný fakt uzavretia Bosporu a Dardanel. A na záver povedal, že ISIL oproti tureckým islamistom bude len detským strašidielkom.

Branislav Krasnovský

http://www.hlavnespravy.sk/preco-sa-puc-v-turecku-nepodaril-a-co-mozeme-dalej-ocakavat/808758

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Slovania, Správy, Zahraničné, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.