Nemecko: Zobuďte sa! Teror IS už udiera aj u nás. + Vatikánske noviny prostredníctvom bývalého európskeho ministra odmietajú kritiku „Amoris laetitia“

Wiesbaden, 19.7.2016 (kath.net/pm) 019 401 – Utečenec z Afganistanu (17) napadne v regionálnom vlaku pri Würzburgu nevinných ľudí sekerou. Na úteku páchateľa polícia zastrelí. Medzitým sa už dostane von správa – utečenec bol bojovníkom IS, to vyplýva z listu, v ktorom sa IS k činu hlási.
„Tento čin nám musí konečne jasne ukázať, aké nebezpečné je ohrozenie „Islamským štátom“ a jeho prívržencami. „Spiaci budúci atentátnici sú uprostred nás,“ varuje hesenský poslanec Ismail Tipi.
„My sme takí zraniteľní, ako ešte nikdy, to si musíme konečne pripustiť. Sú tu stovky neznámych nebezpečenstiev, ktoré sa v každom čase a všade v Nemecku môžu stať skutočnosťou. Proti tomuto neznámemu salafistickému nepriateľovi sa ťažko bojuje, často sa nevie, kto sa kde radikalizoval.“
Podľa správ našli v izbe 17-ročného Afganca rukou namaľovanú čiernu teroristickú vlajku IS. „Tam, kde veje táto čierna vlajka, vládne násilie, neľudskosť, tam vládne smrť a krviprelievanie. Musíme v Nemecku konečne reagovať a tieto symboly zakázať,“ žiada politik CDU Tipi.
„Už sa nemôžem prizerať na to, ako sa u nás stále znova angažovane hľadajú dôvody, aby sa tieto nebezpečenstvá bagatelizovali. Po udalostiach na Silvestra v Kolíne, po Hannoveri a Hamburgu teraz Würzburg. Ak nebudeme konať a konečne nevyslovíme zákaz činnosti salafistov a zákaz všetkých symbolov IS, hesiel a stánkov salafistov v našich mestách, budú sa takéto prípady stále znova opakovať. Teraz to bol mladistvý, ale kto vie, kto to bude nabudúce, či bude zasa konať sám, alebo spácha ešte väčší teroristický akt.“
Tipi je presvedčený: „Každý sa musí teraz konečne zobudiť. Aj politici. Každý nositeľ mandátu, či už na komunálnej, krajskej, krajinskej alebo európskej úrovni si musí klásť otázku, či svoju zodpovednosť za vnútornú bezpečnosť ako zvolený zástupca ľudu berie vážne a či je ešte hodný svojho mandátu, ak túto hrozbu nespoznáva, alebo nechce spoznať. Pýtam sa: Ako dlho sa ešte chceme nečinne prizerať?

Ako dlho chceme ešte čakať, kým budeme konečne reagovať? Musíme najneskôr teraz konať a konať neznamená iba vyhlásenia účasti a zhrozenia. Konať znamená stať sa aktívnymi, niečo proti fundamentalizmu a radikalizmu podnikať, salafistom a prívržencom IS jasne ukázať, aké sú tu zákony. Musíme radikalizmus stlmiť, konečne ukázať salafizmu, fundamentalizmu a radikalizmu červenú kartu a vykázať ich zo spoločenského hracieho poľa, to znamená vykázať ich z našej krajiny. Všetkým vyšetreným prívržencom a sympatizantom IS sa musí zrušiť povolenie pobytu a okamžite ich odsunúť.“ –zg-

 

Nijaké teroristické útoky – vôbec nikde!

Würzburg, 19.7.2016 (kath.net/disputata) 019 400 – Môžete byť pokojní. V Nemecku nebudú nijaké teroristické útoky. To nespočíva v tom, že islam patrí k Nemecku (veď konečne islamistický teror existuje aj všade tam, kde islam jednoznačne patrí ku kultúre) a nespočíva to ani – v protiklade s postkoloniálnym Francúzskom – v úžasnej integračnej politike, ktorou sa perspektívni Arabi prácou a účasťou na kurzoch zdržiavajú od toho, aby z dlhej chvíle podnikali útoky, keď znásilňovanie už stratilo možnosti.
Spočíva to v tom, že Nemecko je od zvyšku sveta oddelené a leží na hmlou obklopenom, ťažko prístupnom ostrove blažených, kde sa islamistický teror jednoducho nekoná. Ak vôbec nejaké násilné činy zatemnia pokoj tohto ostrova, tak ich páchajú pravicoví extrémisti, alebo psychicky narušení! …

Rýchlo zriadiť blokády myslenia
Keď sa na cestujúcich vo vlaku zaútočí sekerou a nožom, tak je v prvom rade dôležité, aby nič, ale naozaj vôbec nič, mediálnym pracovníkom neulúpilo dobre zaslúžený spánok spravodlivých, ako to Klaus Kelle výstižne poznamenal už pri pokuse o puč v Turecku. Vyhlásenie, že „budeme vás zakrátko ďalej informovať“ udržiava nemeckého občana stále aktuálnej úrovni najnovšieho stavu vecí.
Takže, hoci sa ešte nič presnejšie nevie, bude sa tak dlho, ako je len možné hovoriť o „amoku“. Prečo? Ak sú motívy a pozadie činu úplne neznáme, tak môžeme hovoriť o „útoku“, aby sme boli na všetky strany otvorení pre výsledky, ktoré vyšetrovanie prinesie. Ale nie, čo nemá byť, to nemôže a nesmie byť, teda aktivujme starostlivo blokádu myslenia, aby len ľudia nepomysleli na všeobecne jasné – čo ich prvé napadne.
Pri výraze „amok“ nevyhnutne myslíme na – povedzme – nejakého Malte-Kevina Schmitza z Chemnitzu, ktorý rozzúrený vybuchne, pretože ho opustila priateľka, vysoko kvalifikovaný Sýrčan mu hrozí zobrať jeho džob, alebo nechytil Pokemona. Je hlúpe, že sa potom predsa len ukáže, že to bol Afganec a ešte hlúpejšie, že bol aj azylant z kategórie mladý moslim, ktorý je Nemecku iba krátko. Sláviček, počujem ťa cupkať – ale nie tak nemecká verejnosť –nemecká verejnosť sa sťažuje, že policajti robili svoju povinnosť, že chránili seba a páchateľa zastrelili!

Pre niektorých nepochopiteľné: Atentátnika zastrelili
Budeme si musieť zvyknúť na to, že páchatelia budú v tejto krajine aj zastrelení. Milí spoluobčania, nemožno očakávať, že policajti sa nechajú rozsekať, aby neohrozili vašu multikulti rozprávku!
Stratégia, teroristické akty prezentovať ako dielo psychicky narušených, môže Nemecko naozaj efektívne chrániť: Veď konečne terorista by chcel byť ako taký aj rád uznaný. Bolo by ublížením na ich cti, keby takíto rádoby mučeníci, keď sa čochvíľa vyhodia do vzduchu v Kolíne, Berlíne, alebo Mníchove, vošli do histórie len ako psychicky chorí. Mladého Afganca, ktorý mal pred činom vykrikovať „Allahu akbar“ (no kto už vie po arabsky v našej krajine – mohlo to byť všetko možné…) a ktorý mal vo svojej izbe visieť samostatne namaľovanú vlajku IS, toto nebezpečenstvo degradácie však od činu odradiť nemohlo! –zg-

 

„Kauza“ Ad Orientem: Správne uctievanie vedie k správnej morálke
Diabol musí čeliť vážnej prekážke v podobe kardinála Saraha, preto sa verní prívrženci diabla dali do pohybu. Budú útočiť na kňazov a biskupov, ktorí začnú realizovať návrhy kardinála Saraha v praxi.

Videl som to v katolíckych novinách National Catholic Register v článku od Monsignora C. Eugene Morrisa, ktorý je kňazom v arcidiecéze St. Loius. Moriss tvrdí, že uctievanie ad orientem, by mohlo spustiť dominový efekt, ktorý bude mať vplyv nielen na morálku jednotlivca, ale aj na morálne zásady…alebo dokonca na spoločenské zvyky.

Popremýšľajte o tom.

Naše rozhodnutie o spôsobe slávenia liturgie mení našu katolícku identitu. Bude to mať vplyv na prejavenie milosrdenstva, nádej do budúcna, spásu a spôsob jednania s blížnymi v súčasnom bezútešnom svete.

Sú to naše obrady!

O Eucharistii a jej slávení vo forme omše sa hovorí, že je „prameňom a vrcholom“ celého kresťanského života.

Zmeňte slúženie omše a zmeníte našu identitu. Bude to trvať určitú chvíľu, ale je to nevyhnutné. Nebojme sa skočiť do toho rovnými nohami. Prečítajte si celé jeho vyjadrenie. Samozrejme, že píše o apelovaní kardinála Saraha na kňazov, aby vyslovili áno slúženiu omše spôsobom ad orientem. Prečo to robí? Z vlastnej preferencie alebo vkusu? Nie. Prišiel s takouto žiadosťou, pretože vidí, čo je dobré pre Cirkev.

Monsignor Morris

„Ad Orientem“: Správne uctievanie vedie k správnej morálke

‘Ad Orientem’: Správne uctievanie vedie k správnej morálke

[…]

Každé slávenie Svätej Obety by malo odrážať jej dôležitý význam v živote Cirkvi. Exhortácia prefekta má pomôcť kňazom a biskupom sprostredkovať, aby sa Boh stal centrom slávenia každej liturgie a ostal ústrednou postavou nášho života.

Vyjadrenia kardinála Saraha pokračujú vo vízii pápeža Benedikta XVI, ktorý dobre vedel, že správne uctievanie vedie k správnej morálke. Len keď slávime všetky sviatosti, hlavne Svätú omšu, podľa Božieho úmyslu, dokážeme robiť Božie veci.

Môžeme správne dospieť k záveru, že súčasná kultúra a jej mnohé prebytky sa dajú napraviť, ak sa každý vráti k vernému a správnemu uctievaniu Boha. Z toho vyplýva, ako veľmi je dôležité, keď sú kňaz a veriaci otočení tvárou k Pánovi, keď k nemu pristupujú. Je to najkonkrétnejšie vyjadrenie našej túžby prispôsobiť sa Bohu, ktorého slávime.

Toto úplné prispôsobenie sa Kristovi nám umožňuje žiť život Krista, ktorý nás vťahuje do hlbokého, pretrvávajúceho vzťahu s Otcom a Duchom Svätým. Bez živého a správne nasmerovaného liturgického života bude Cirkev neustále zápasiť s tým, aby presvedčila veriacich, nech vedú správny morálny život. [Ako to už píšem niekoľko rokov, obnova v Cirkvi alebo v niečom inom nemôže byť úspešná bez obnovy nášho posvätného slávenia bohoslužby. Slávenie omše ad orientem sa stane dôležitým prvkom takejto obnovy.]

Existuje nevysvetliteľné prepojenie medzi správnou adoráciou odovzdávanou Bohu a schopnosťou človeka viesť posvätný život. Kardinál Sarah ponúka Cirkvi možnosť vrátiť sa späť k tomuto starobylému a stále legitímnemu spôsobu, ktorý bude veľmi pomáhať Cirkvi, aby bojovala proti morálnemu úpadku dnešnej doby.

Niektorí ľudia budú tvrdiť, že táto exhortácia, ktorej chýba pápežov súhlas, nemá takú istú váhu ako zákon, a preto bude veľmi ťažké, ak nie nemožné, zrealizovať ju. Chýbajúci súhlas pápeža spôsobí problémy kňazom, ktorí sa o to pokúšajú v ich farnostiach a možno spôsobí, že sa dostanú do konfliktu s biskupmi.

Aj keď je tento spôsob správny a možný, zakrýva skutočný význam exhortácie kardinála Saraha. Kardinál otvorene hovoril o tom, o čom sa dlho diskutovalo a priniesol legitímne a dôležité stanovisko v cirkevnej diskusii. Kardinál Sarah správne poznamenal, že nie je žiadny rozpor medzi súčasným misálom a slávením omše pod spôsobom ad orientem, napriek existujúcim rozpravám týkajúcich sa misálu. Hneď po tom čo kardinál Sarah zverejnil svoje stanovisko, kardinál Vincent Nichols z Westminsteru v Anglicku otvorene odrádzal svojich kňazov od slávenia ad orientem, pretože by to mohlo spôsobiť nejednotnosť a zlú interpretáciu súčasného misála ( z roku 299). Zmätok spôsobený nešťastnou odozvou kardinála Nicholsa nemá odrádzať mojich spolubratov, kňazov, aby odvážne reagovali na exhortáciu kardinála Saraha.

Tí, ktorí by si zvolili slávenie omše spôsobom ad orientem a radostne by privítali túto možnosť v živote Cirkvi, už čakali dlho – nie na vydanie zákona, ale na jasnú, výraznú podporu a vďaka naliehavej výzve kardinála Saraha sme túto podporu dostali.

Autor dúfa, že kňazi a biskupi budú venovať pozornosť tejto myšlienke a slovám perfekta a poskytnú veriacim najvhodnejší spôsob, ako chváliť a oslavovať Boha, ktorý nás ochraňuje.

Otec John Zuhlsdorf: Sláva Monsignorovi Morrisovi. Modlime sa, aby sa naňho nezosypal celý svet.

http://www.lifenews.sk/content/kauza-ad-orientem-spr%C3%A1vne-uctievanie-vedie-k-spr%C3%A1vnej-mor%C3%A1lke

 

Vatikánske noviny odmietajú kritiku „Amoris laetitia“

Vatikán, 20.07.2016 (KAP) 019 402 – V diskusii o interpretácii pápežskej exhortácie o manželstve a rodine „Amoris laetitia“, sa prihlásili o slovo aj vatikánske noviny „L´Osservatore Romano“. V príspevku vydania novín zo stredy taliansky kresťanský demokrat a bývalý európsky minister Rocco Buttiglione sa postavil proti kritikom dokumentu.
Niektorí stavajú „Amoris laetitia“ do protikladu s cirkevnou Tradíciou, predovšetkým so sv. pápežom Jánom Pavol II., ako sa uvádza v článku. Títo kritici vyjadrujú počudovanie nad tým, že „v texte nenachádzajú potvrdenie ich vlastných teórií“. Nie sú ochotní „opustiť svoje prekonané modely myslenia, aby počúvali to prekvapujúce nové“ posolstva pápeža Františka. Buttiglione súčasne odmietol názor, že je rozdiel medzi prístupom Františka a Jána Pavla II. k znovu zosobášeným rozvedeným.
Buttiglione zdôraznil, že František v dokumente nepripúšťa paušálne všetkých znovu zosobášených rozvedených k prijímaniu, ale predpokladá rozhodnutie v jednotlivých prípadoch. Píše, že František pozýva rozvedených, aby sa vydali na „cestu obrátenia“. Tu sa majú s podporou duchovného pýtať svojho svedomia, ako píše autor článku a pokračuje: „Pápež necháva vedome otvorené, v ktorom bode tohto procesu bude sväté prijímanie možné, lebo jednotlivé situácie sú príliš rozdielne, aby sa mohlo urobiť všeobecne platné rozhodnutie.“
„Františkova výpoveď, že znovu zosobášení rozvedení „v niektorých prípadoch“ môžu prijať aj pomoc sviatostí, neodporuje „Familiaris consortio“ (1981) sv. Jána Pavla II. V ňom sa uvádza, že znovu zosobášení rozvedení môžu za istých podmienok dostať sväté prijímanie, avšak iba vtedy, ako v druhom vzťahu žijú sexuálne zdržanlivo. František v nijakom prípade nepúšťa rozvedených svojím dokumentom ku svätému prijímaniu, ale ku spovedi,“ vyhlasuje Buttiglione. „A rozhrešenie od všetkých hriechov v spovedi je predpokladom pre sväté prijímanie.“

Mnohé diskusie okolo „poznámky pod čiarou“
Po vydaní „Amoris laetitia“ v apríli vypukla diskusia o tom, či a ak áno, za akých podmienok pápež pripúšťa znovu zosobášených rozvedených k prijímaniu. Výpoveď, že rozvedení v niektorých prípadoch“ smú prijímať sviatosti, sa nachádza iba v poznámke pod čiarou.
Rozpätie interpretácií tu siaha od popierania až po také chápanie, že pápež prenecháva rozhodnutie iba na svedomie príslušných ľudí. František sám na otázku, či jeho exhortácia obsahuje „konkrétne nové veci“ dal kladnú odpoveď. Súčasne poukázal na vyjadrenia viedenského kardinála Christopha Schönborna k jeho exhortácii. Podľa Schönborna pápež exhortáciou „Amoris laetitia“ umožňuje v jednotlivých prípadoch pripustenie ku svätému prijímaniu. –zg-

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Slovania, Správy, Zahraničné, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.