Cenzúra duchovného PV ZPKO a podpredsedu INTERASSO počas odhalenia pamätnej tabule Hartmuta Tautza. Za komunizmu ho roztrhali psy pri pokuse o útek

Kedysi cenzúra – dnes politická korektnosť
PAMÄTNÁ TABUĽA HARTMUTA TAUTZA

Karol Tautz a J. L. Sveda

Karola Tautz a predseda PV ZPKO J. L. Šveda

(Bratislava 9. 8. 2016) Politickí väzni PV ZPKO i KPVS ako aj ich sympatizanti sa dnes zišli v bratislavskej Petržalke pár metrov od hranice s Rakúskom, aby si odhalením pamätnej tabule pripomenuli tragickú smrť Hartmuta Tautza z vtedajšieho Východného Nemecka (NDR), ktorý sa tu pokúšal prejsť zelenú hranicu a ujsť do slobodného sveta. Nezadržala ho pohraničná stráž, ale na tento účel jej vycvičené psy. Mladého Nemca zraneného psami namiesto prvej pomoci vypočúvali… Prípad podrobne už dávnejšie opísal napr. Ľubomír Morbacher
http://www.ustrcr.cz/cs/tautz-hartmut.

Podujatie zorganizovala medzinárodná organizácia Platforma pamäte a svedomia Európy v spolupráci s ÚPN a Bratislavským samosprávnym krajom. Prítomná bola aj sestra tragicky zabitého pani Karola Tautz a ďalší hostia z Nemecka i z Čiech.
Po odhalení pamätnej tabule a položení venca medzinárodnej organizácie politických väzňov INTERASSO so sídlom v Berlíne s príhovorom vystúpil aj duchovný PV ZPKO a podpredseda INTERASSO ThDr. Ján Košiar. Prinášame ho v plnom znení.

Pamätník Hartmutovi Tautzovi (10.2.68-9.8.86)

Vážení ústavní a štátni predstavitelia,
vážená pani Karola Tautz,
vážená pani Neela Winkelmann, predsedníčka Platformy pamäte a svedomia Európy,
vážená pani Neumann-Becker, štátna zástupkyňa spolkovej krajiny Sasko-Anhaltsko pre záznamy Štátnej bezpečnostnej služby bývalej NDR,
vážený pán predseda Bratislavského samosprávneho kraja pán Pavol Frešo,
vážený pán predseda Správnej rady ÚPN pán Ondrej Krajňák,
členovia diplomatického zboru,
zástupcovia politických strán,
dámy a páni, bratia a sestry, milí politickí väzni!

Mám tu česť pozdraviť vás všetkých v mene medzinárodnej organizácie politických väzňov InterAsso so sídlom v Berlíne, ktorá je tiež členom Platformy európskej pamäti a svedomia Európy, a osobitne, od predsedu InterAsso, pána Christiana Fuchsa.
Po skončení II. svetovej vojny, ako viete ľudia žiaľ desaťročia v čase studenej vojny a Európa, náš spoločný dom bol rozdelený.
Tisíce ľudí v strednej a východnej Európe sa nezmierili s komunistickým mýtom o štátoch robotníkov a roľníkov, o živote v spoločnosti bez Boha, ktoré trvali vyše 40 rokov. Takáto spoločnosť postavená na násilí mala veľa tragických stránok. Mnohí sa slobody nedožili, lebo zahynuli na popraviskách a vo väzniciach. Stovky ľudí zahynulo pri pokuse o útek na západ, do slobodného sveta.
Zišli sme sa tu dnes na 30. výročie násilnej smrti Hartmuta Tautza (* 10. 2. 1968, † 9. 8. 1986), ktorý ako každý mladý človek túžil po šťastnom živote v slobodnej vlasti.
Hartmut Tautz, ktorý by bol mal dnes 48 rokov, bol obeťou jednou z mnohých, ktoré boli zabité, lebo tak rozhodli špičky komunistických strán v celom sovietskom bloku, ako aj v bývalom Česko-Slovensku. Niektorí bývalí mocipáni ešte dnes žijú. Žijú aj mnohí vojaci , ktorí vtedy strieľali a utečencov zabíjali, alebo pustili na nich zúrivých psov.
Z dokumentov poznáme aj mená psov, ktorí na smrť dohrýzli mladého Hartmuta. Volali sa Roby  a Ryšo. Poznáme aj mená vojakov…
Vtedy platil rozkaz náčelníka Hlavnej správy Pohraničnej stráže a ochrany štátnych hraníc generálmajora Antona Nemca z roku 1985, ktorý vojaci základnej služby Ivan Hirner (* 4. 9. 1964) a Oldřich Kovář (* 31. 10. 1967) doslova splnili. Obidvaja, ako aj Hartmut Tautz, sú mladší odo mňa, a s veľkou pravdepodobnosťou ešte žijú. Prosím ich, pre pokoj ich duše, aby dokázali poprosiť milosrdného Boha i Hartmutových príbuzných od odpustenie. Iste, oni konali len svoju povinnosť, ale tak argumentovali skoro všetci aj v Norimbergu.
Na nový Norimberg, ktorý by odsúdil komunistických zločincov, ktorí zapríčinili smrť mnohých, po slobode túžiacich ľudí, čakáme dodnes.
Na slovenskú i českú generálnu prokuratúru boli podané stovky oznámení o zločinoch proti ľudskosti, ale odpovede dodnes neprišli.
Ako kresťania vieme, že Ježiš Kristus odpustil aj svojim vrahom, lebo nevedeli, čo činia a že milosrdný ale spravodlivý Boh bude mať posledné slovo.
Milý Hartmut, ja ťa prosím, v mene mojich spoluobčanov, vtedy vojakov, ktorí na teba pustili psov a neposkytli ti prvú pomoc o odpustenie. A vám, milí príbuzní a priatelia, ďakujem, že ste nezabudli.
Problémy bývalých politických väzňov a obetí komunizmu sú vo všetkých týchto štátoch, ktoré dnes oslavujú 25. rokov pádu komunistickej totality, skoro všade rovnaké: Nezáujem súčasnej spoločnosti o ťažké a zložité obdobie komunistického teroru a útlaku, ktorý do roku 1989 vládol v krajinách pod hegemóniou ZSSR.
Vieme totiž, aj keď sa o tom často nehovorí, že koniec Studenej vojny a rozdelenia Európy bol otázkou dohody mocností. Ale vďaka Pánu Bohu aj za to, Vďaka mu za to, že môžeme dnes slobodne cestovať, i že sme sa tu spoločne mohli zísť a vzdať hold tým, ktorí za našu slobodu položili svoje životy.
Dnes, keď odhaľujeme pamätnú tabuľu Hartmutovi Tautzovi, myslíme na všetky obete komunizmu, ktoré svoje životy položili za slobodu, právo a lepší život. Milý Hartmut, česť tvojej pamiatke a večný pokoj a radosť tvojej duši.
Ďakujem veľmi pekne za vašu pozornosť.

Po príhovore duchovný PV ZPKO Ján Košiar tabuľu Hartmuta Tautza aj požehnal:

Pane, všemohúci Bože,
ty navraciaš do prachu všetko, čo z prachu povstalo.
Prosíme ťa, požehnaj túto tabuľu,
aby pamiatka na nášho brata mučeníka Hartmuta
nikdy nevymizla z našich sŕdc v nádeji na stretnutie vo večnosti.
Skrze Krista nášho Pána. Amen.

PS: Celé to malo len jednu chybu. Príhovor katolíckeho kňaza a jeho požehnanie nebolo súčasťou oficiálneho programu, lebo jeden z organizátorov mu vytkol jeho sympatie s Ľudovou stranou Naše Slovensko. A to je politicky nekorektné.

(ač)

Škvrna na tabuli mučeníka, alebo – dvojtvárnosť “korektnosti”

Milí priatelia, v pondelok 8. augusta 2016 na slovensko-rakúskej hranici v Bratislave – Petržalke odhaľovalo ÚPN tabuľu pohraničnou strážou (presnejšie jej psami) zavraždeného mladého Nemca z bývalej NDR. Sám si pamätám, čo vtedy znamenala “želená opona” pretože som za komunistov tiež sedel za paragraf 104 Tr. Zák Hl 1, čo znamenalo nedovolené opustenie republiky (alebo aj pokus či pomoc) – vo väzenskom žargóne sa nám vravelo “kopečkári”.

To je jedna vec. Druhá – samotné odhalenie tabule nešťastníkovi Hartmutovi Tautzovi. Medzi oficiálnymi hosťami boli aj poslanec NRSR Peter Osuský, (liberál a inzultant nezávislých novinárov) predseda Bratislavského samosprávneho kraja Pavol Frešo (známy svojou sympatiou ku okultizmu), a vdp. Ján Košiar, duchovný Zväzu protikomunistického odboja. Zatiaľ čo sa pán Frešo rozohňoval nad zločinmi komunizmu. vdp. Ján Košiar nemohol oficiálne vystúpiť. Dôvod? Dôvodom je jeho podpora politickej strane Kotleba – Ľudová strana Naše Slovensko. Na našej videoreportáži môžete vidieť, za akých okolností číta svoj prejav a posviaca predmetnú pamätnú tabuľu. Takže – prečo vlastne inštalujeme pamätné tabule obetiam komunizmu, keď preberáme jeho cenzúrne praktiky? Takto samotná dôstojná akcia dostala nezaslúženú (červenú) škvrnu.

Anton Selecký, (člen Zväzu protikomunistického odboja a držiteľ preukazu UPN Veterán protikomunistického odboja)

http://dev.magnificat.sk/skvrna-na-tabuli-mucenika-alebo-dvojtvarnost-korektnosti/

DÉJÀ VU – alebo – na toto sa dobre pamätáme

Dňa 9. augusta 2016 sa v Petržalke odhaľoval pamätník hraničiarmi zversky (doslova) zavraždeného nemeckého študenta Hartmuta Tautza. Reči politikov pritom boli také typicky politické – buď o ničom, alebo politicky korektné. Nechýbala ani čechoslovácka propaganda, keď rečník z Prahy nezabudol spomenúť „demokrata“ Beneša. Áno, toho, ktorý tu ten komunizmus zavliekol. A nikomu to nejako neprekážalo.

Ale nielen rečami sme si pripomínali dobu minulú, ale aj skutkami, ako vystrihnutými z komunistickej učebnice. Najsamprv prišla na rad tvrdá cenzúra. Dôstojný pán Ján Košiar, podpredseda Interasso, dostal poverenie od predsedu, Dr. Fuchsa, aby predniesol pri tej príležitosti primeranú reč, prípadne požehnal pamätník. Aj sme si u sestry zavraždeného zistili, že nebudú problémy, pretože ich rodina je katolícka.

Všetko sme dohodli s hlavnou organizátorkou, pani Winkelmannovou, ktorá ochotne súhlasila. Za chvíľu však prišla za nami, že Ján Košiar svoju reč predniesť nemôže, dokonca ani položiť veniec za Interasso. Keď sme sa jej pýtali na dôvod náhlej zmeny, dozvedeli sme sa, že to je preto, že podporil Ľudovú stranu Naše Slovensko. Keď som jej povedal, že to je typická komunistická cenzúra, na úrovni orwellovskej myšlienkovej polície, zahabkala – „no viete, médiá by nám to spočítali…“ Takže – politická korektnosť – to je to hlavné. Ale aspoň sme sa dozvedeli, s kým teda máme tú česť, čo je to za organizáciu tá Platforma európskej pamäti a svedomia www.memoryandconscience.eu (to priam cvendží ušľachtilými slovami, že?). Typické je aj to, že naša organizácia sa o celej akcii dozvedela až od predsedu Interasso. Evidentne organizácia, ktorá je autentickým spoločenstvom väzňov a obetí komunizmu je pre politicky korektných na prekážku. Keď ešte raz pani Winkelmannová prišla za Jánom Košiarom, že ale veniec, napokon ktorý už bol zaplatený, položiť môže, už to malo rozmer frašky. Jednoducho, pred slobodným názorom a slovom úctu nemajú, iba pred peniazmi. A úplne nakoniec nám došlo, že okrem rečí a cenzúry sme tu mali ešte jednu dokonale štýlovú pripomienku dôb (vraj) minulých: udavača. Keďže pani Winkelmannová prirodzene nepozná detailne naše pomery a meno Ján Košiar určite počula prvýkrát, musel jej to pošepkať tam iba niekto z prítomných. Nuž, asi sa stačí pozrieť na spoluorganizátorov…

P. S. Nakoniec, keď sa už takmer všetci rozišli, náš duchovný predsa len prečítal svoj príhovor (uverejnený tu nižšie) a pamätník požehnal. Sympatické bolo, že k záverečnej modlitbe sa k nám pridala aj tá hŕstka členov KPVS, ktorá ešte nestihla odísť.

Ján Litecký Šveda

http://www.pv-zpko.sk/2016/08/pamatna-tabula-hartmuta-tautza-v-petrzalke/#more-613


Za komunizmu ho roztrhali psy pri pokuse o útek, teraz mu odhalili tabuľu

V hraničnom pásme medzi bratislavskou Petržalkou a Rakúskom dnes odhalili pamätnú tabuľu jednej z obetí Železnej opony Hartmutovi Tautzovi z bývalej Nemeckej demokratickej republiky (NDR), ktorého v roku 1986 pri pokuse o prekročenie hranice roztrhali psy.

Hartmut Tautz tabula odhalenie
Pamätník obetiam Železnej opony
Pohľad na pamätnú tabuľu počas slávnostného odhalenia k 30.výročiu smrti Hartmuta Tautza.
Autor: SITA, Marek Mrviš
Stalo sa to v kukuričnom poli 22 metrov od demarkačnej čiary, pričom psovodi mu neposkytli prvú pomoc. Tabuľu odhalili pri príležitosti 30. výročia tejto tragickej udalosti 200 metrov od miesta, kde psy útočili. Tabuľa je umiestnená pri cyklotrase, ktorá smeruje z Petržalky do rakúskeho Kittsee. Na odhalenie pamätnej tabule prišla z Nemecka aj Hartmutova sestra.

Do nemocnice ho odviezli až po výsluchu
Odhalenie pamätníka venovaného Hartmutovi Tautzovi je ďalším z krokov ÚPN poukazujúcim na neľudskú činnosť ozbrojených zložiek komunistickej moci. Len 18-ročný mladík z bývalej NDR sa 8. augusta 1986 vo večerných hodinách pokúsil ilegálne prekročiť štátnu hranicu medzi bývalým Československom a Rakúskom v Bratislave-Petržalke.
Mnohopočetné zranenia spôsobené útokom psov Pohraničnej stráže a neposkytnutie prvej pomoci jej príslušníkmi boli príčinou smrti, ktorá nastala 9. augusta 1986 o 01:15 vo Vojenskej nemocnici v Bratislave, kam Tautza previezla sanitka, ale až po skončení výsluchu príslušníkmi Pohraničnej stráže.

Nebezpečnú svorku nebolo možné ovládať
Jedným z prejavov zločineckého komunistického režimu bolo aj vybudovanie prísne stráženej hranice medzi tzv. Východom a Západom, na ktorej v bývalom Československu bolo usmrtených viac ako 400 osôb, z toho 42 na Slovensku. Týchto úsekov štátnej hranice sa týkal rozkaz náčelníka pohraničnej stráže generálmajora Antona Nemca z augusta 1985, v ktorom boli stanovené dôležité režimové opatrenia pri strážení hranice s kapitalistickými štátmi. Týkali sa hlavne efektívneho zasahovania pohraničných hliadok a bojových skupín proti utečencom v „pásme prekrytia“ medzi drôtenými zátarasami a hranicou. Z tohto rozkazu priamo vyplývalo vytvorenie drastického „systému svoriek“ na stráženie hranice s použitím služobných psov pre „útok na voľno“.
Medzi drôtenými zátarasami a štátnou hranicou boli vybudované koterce, ktoré ovládal psovod na diaľku lankom a tzv. automatické koterce pre svorku, ktoré sa otvárali súčasne so signálom i diaľkovo z roty Pohraničnej stráže. Po signále z konkrétneho úseku mohol vypustiť svorku za drôtenými zátarasami psovod. Svorka, ktorú tvorili psy cvičené k útoku už od šteniat, bola veľmi nebezpečná a jej chovanie nebolo možné ovládať ako pri použití jedného služobného psa.

Prestrihal plot, pohraničníci pustili psov
Hartmut Tautz sa narodil 10. februára 1968 v saskom Plauene, do svojich 18-tich rokov žil s rodinou v Magdeburgu v NDR. Jeho otec bol zubár a milovník operného spevu. Hartmut po ňom zdedil hudobné nadanie a venoval sa hre na klarinet. Pre príbuzenstvo v SRN nebol prijatý ani do armádneho umeleckého súboru v rámci vojenského cvičenia počas maturitného ročníka. Po náhlej smrti otca sa rozhodol cez ČSSR emigrovať na Západ. Matke oznámil, že jeho trieda odíde po maturite na školský výlet do Leningradu (dnešný Petrohrad), kam však neodcestoval.
31. júla 1986 prišiel do Československa. V katastri obce Petrovice (okres Ústí nad Labem) prekročil hranice medzi NDR a ČSSR. Cez Prahu odcestoval do Bratislavy. Rozhodol sa prekročiť hranicu v úseku bratislavského sídliska Petržalka, ktorého okrajové obytné domy delilo od rakúskeho územia len niekoľko stoviek metrov. Neďaleko benzínovej pumpy pri nadjazde nad Kossuthovou ulicou (dnes Panónskou cestou) v Petržalke si vytypoval najvhodnejšie miesto na prechod hranice do Rakúska. 8. augusta prešiel vo večerných hodinách za benzínovou stanicou cez cestu a za železničnou traťou pomocou klieští prekonal ženijno-technické zátarasy a vstúpil do „pásma prekrytia“. Pri narušení signálnej steny uviedol do činnosti signálne zariadenie. Vošiel do kukuričného poľa, za ktorým viedla asfaltová cesta a kontrolný pás na určenie stôp. Dostal sa až k signálnej stene, prestrihal drôty a pokračoval smerom k štátnej hranici.

Následný skrat zalarmoval pohraničníkov. Do priestoru bola o 22:15 na preverenie signálnej steny vyslaná dvojčlenná hliadka, ktorú tvorili vojaci základnej služby Ivan Hirner a Oldřich Kovář so služobnými psami pustenými na voľno, využívanými ako „svorka samostatne útočiacich psov“ za drôtenými zátarasami. Po príchode k prestrihnutej signálnej stene Hirner naviedol dvojicu psov na stopu a vypustil ich k útoku a hliadka bežala za nimi. Psy bežali asi 200 m popri plote a potom odbočili do kukuričného poľa. Hliadka postupovala okolo drôteného plotu až k miestu narušenia, tu našli prestrihnutú drôtenú zátarasu, čo veliteľ hliadky ohlásil na veliteľské stanovište. Potom hliadka postupovala cez kukuričné pole smerom k hranici, pričom „hľadali svorku psov podľa sluchu“. Hartmut Tautz stačil ujsť kukuričným poľom približne 250 metrov, keď ho o 22:25 svorka dostihla. Hliadka ho našla ležať na zemi v kukuričnom poli približne 22 m od demarkačnej čiary.

Ústav pamäti národa má k dispozícii zápis výsluchu svedka Oldřicha Kovářa: „Videl som na tomto mieste prestrihané pletivo, ostnatý drôt a stopy obuvi vedúce od tohto miesta smerom k štátnej hranici (…) potom asi 10 m od kraja kukuričného poľa sme našli miesto, ktoré bolo zošliapané a po jeho osvietení baterkou sme spozorovali muža ležiaceho na zemi na ľavom boku hlavou obráteného smerom k demarkačnej čiare, ktorá sa nachádza od uvedeného miesta vo vzdialenosti asi 20 m. Vedľa muža ležal na zemi služobný pes Roby a služobný pes Ryšo obchádzal okolo neho. Tento muž mal viacero zranení – pohryzenie od psov. Mal stiahnutú kožu s vlasmi na zátylku, mal zranenia i v tvárovej časti hlavy – na spánku, z čoho mu tiekla krv, ďalej mal zranenie v stehennej časti nohy, ale nepamätám si ktorej. Mal oblečené rifľové nohavice do dĺžky asi do polovice stehien. Videl som, že na zemi sa potom tento muž obrátil na chrbát a niečo nezrozumiteľne rozprával a bol bezvládny. Ja som sa ho spýtal, či nemá nejakého spoločníka, na čo mi neodpovedal, iba od bolesti stonal. Ja som jedného psa uviazal na vodítko a veliteľ hliadky robil s druhým psom prieskum blízkeho okolia.“

Zodpovedných chcú postaviť pred súd
ÚPN v máji 2008 podal podnet na Generálnu prokuratúru SR, že v prípade usmrcovania civilných osôb na štátnych hraniciach v rokoch 1948–1989 ide o zločiny proti ľudskosti, ale doteraz nebolo proti žiadnej zo zodpovedných osôb vznesené obvinenie, keďže sa skutky stali v súlade s vtedy platnými zákonmi a sú podľa dnešných prokurátorov premlčané.

Výkonná riaditeľka Platformy európskej pamäti a svedomia Neela Winkelmannová má však nádej, že zodpovední budú postavení pred súd. Ako povedala pri odhalení pamätníka, demokratické štáty by mohli uplatniť princíp univerzálnej jurisdikcie a stíhať komunistických funkcionárov za zločiny proti ľudskosti pred svojimi súdmi. Druhou možnosťou podľa nej je, aby bola vytvorená nová nadnárodná inštitúcia spravodlivosti, akýsi súdny tribunál, ktorý by súdil komunistických páchateľov za zločiny proti ľudskosti. Zároveň prečítala menný zoznam 21 osôb, ktoré sú zodpovedné za smrť Hartmuta Tautza. Ide o vysokopostavených komunistických funkcionárov, ale aj funkcionárov armády a polície až po zákrok vykonávajúcich psovodov. Mnohí z nich podľa nej stále žijú. „Zodpovední majú byť postavení pred súd,“ zdôraznila. Predseda Správnej rady ÚPN Ondrej Krajňák uviedol, že táto tragédia bola jednou z najbolestnejších na vtedajších hraniciach. Zároveň prisľúbil, že ústav zverejní mená tých, ktorí zahynuli pri snahe prekročiť štátne hranice aj s menami zasahujúcich pohraničníkov a ich veliteľov.

http://spravy.pravda.sk/domace/clanok/401541-pocas-komunizmu-ho-roztrhali-psy-pri-pokuse-o-utek-teraz-mu-odhalili-tabulu/

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Slovania, Správy, Zahraničné, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.