Madeira: Slávenie u hrobky bl. Karla I. sa nekonalo. + Najrýchlejší muž sveta a Zázračná medaila. + Kresťania, ktorí odmietnu platiť vysokú daň z hlavy, budú zabití

Lisabon-Frankfurt, 17.8.2016 (kath.net/KAP) 019 522 – Posolstvo pápeža biskupovi vo Funchale na Madeire, ktoré uverejnil Vatikán v utorok, prečítal veriacim už v pondelok dom Antonio Carillo.

Karol I. cisar

Predniesol im ho na svätej omši na slávnosť Nanebovzatia Panny Márie. Táto slávnosť je patronátnym slávením Madeiry a obraz Panny Márie na hore – Nossa Senhora do Monte – priťahuje v tento deň tradične početných pútnikov. Z dôvodu požiarov však tento rok zakázali všetky predajné stánky a folklórne podujatia.
V pútnickom kostole Monte sa nachádza aj hrob blahoslaveného rakúskeho cisára Karla I. (1887-1922). Dom, kde mal svoje posledné útočisko, však podľahol plameňom, ako informovali nemecké noviny „Frankfurter Allgemeine Zeitung“ (FAZ) v pondelok. .
Karola I. (foto) a cisárovnú Zitu v novembri 1921 po zosadení a ročnej odysei po Európe a Turecku priviezla britská loď do portugalského exilu. Pre nedostatok peňazí a údajnej krádeži korunovačných klenotov, bol pobyt v hoteli vo Funchale pre tento pár čoskoro príliš drahý. Miestny bankár im preto ponúkol letnú vilu na hore nad hlavným mestom Funchal.
Chorľavejúci cisár, ktorý tam v biednych podmienkach prežil posledné mesiace, si poznamenal, že „ešte nikdy v živote tak nemrzol“. V meste dolu bolo subtropické podnebie, hore na Quinta do Monte bolo hmlisto a vlhko. Keď potom ešte vypukla aj španielska chrípka, infikoval sa aj Karol I. a zomrel 1. apríla 1922 vo veku iba 34 rokov na zápal pľúc.
Cisárove telesné pozostatky spočívajú v bočnej kaplnke Kostola Panny Márie na hore. Karlovu manželku Zitu, ktorej matka bola Portugalčanka, po smrti v r. 1989 pochovali vo Viedenskej krypte kapucínov, cisárove pozostatky na výslovné želanie jeho najstaršieho syna zostali na Madeire. Tam mu poskytli pohostinstvo, ako sa vyjadril Otto Habsburský. Odvtedy sa cisár uctieva ako „príkladný kresťan, otec rodiny a vládca“ a v r. 2004 ho pápež Ján Pavol II. blahorečil. Jeho hrobka, v ktorej spočíva zabalzamovaný v poľnej uniforme so zlatým rúnom, priťahuje mnoho cudzincov a pútnikov.

 

Táto rehoľníčka má 86 a neuveriteľne tuhý koreň

Petra Lorleberg

Washington, 16.8.2016 (kath.net/pl) 019 520 – Má 86 rokov. Vo veku 82 rokov bola najstaršou ženou, ktorá kedy ukončila súťaž Ironman (železný muž) – teda triatlon na dlhé trate. Výrobca športových artiklov Nike teraz s ňou vydal video.
Najprv vidíme americkú športovkyňu v rehoľnom habite kľačiacu v modlitbe, potom reaguje na uvedenie jej vysokého veku usmievavým „pchá!“. Jej prevlek do krátkeho športového odevu prekvapí menej ako jej svižké tempo pri rannom behu, pri plávaní v jazere a pri jazde na pretekárskom bicykli v horskom teréne. Potom sa vmieša medzi športovcov na súťaži Ironman. Hovorca pochybuje, či to je dobrý nápad, no rehoľníčka sucho poznamená: „Ani prvých 45 [súťaží Ironman] ma tiež nezabilo“.
Nike vydal toto video pod názvom „Mladosť bez hraníc“. Pre intetnzívne športové vyžarovanie nemá rozhodne osloviť iba seniorov ako cieľovú skupinu – ani mladší sa predsa nemôžu ubrániť poznatku, že športová kondícia je menej vecou nadania, ako oveľa viac vecou tréningu a motivácie.

 

Najrýchlejší muž sveta a Zázračná medaila

Rio de Janeiro, 16.8.2016 (kath.net/pl) 019 519 – Je najrýchlejším mužom sveta: Usain Bolt, to práve znova dokázal v Rio de Janeire. V troch olympiádach po sebe si prevzal zlato v šprinte na 100 metrov – od r. 2009 je neporazeným držiteľom svetového rekordu v šprinte na 100 a 200 metrov.
No on má ešte jednu medailu, ktorú si veľmi cení: pri každej súťaži nosí tento hlboko veriaci katolík Zázračnú medailu na retiazke na krku. Medaila pochádza zo zjavenia Panny Márie francúzskej svätici Kataríne Labouré (1806-1876).
Bolt je známy aj tým, že priamo pred súťažou, keď už má nohy na štarte, verejne urobí znamenie kríža.
Podľa údajov jeho tlačovej kancelárie je tento špičkový športovec „Bibliou sa orientujúci, bohabojný, Ježiša milujúci kresťan“. Už v r. 2012 ho Vatikán pozval na konferenciu o náboženskej slobode.
Irak: Kresťania chcú zostať

Mosul, 15.8.2016 (kath.net/idea) 019 516 – Veľká časť kresťanov, ktorí v Iraku zostali, nechce krajinu opustiť, ale znovu ju vybudovať, akonáhle bude IS porazený. Vyplýva to zo správy, ktorú vypracovala s cirkevnými predstaviteľmi Blízkeho Východu nadácia „Open Doors“ spolu s organizáciou pre ľudské práva „Middle East Concern“ a Univerzitou v Londýne. Má názov „Nádej pre Blízky Východ“ a zviditeľňuje prínos kresťanov k hospodárstvu, ku kultúre a k zdravotníctvu po celé stáročia.
Kresťanská cirkev zohráva v tomto regióne rozhodujúcu úlohu,“ vyhlásila Zoe Smithová z „Open Doors“. Kresťania sú tu „tmelom, ktorý drží spoločnosť dokopy.“ Ich prínos k zmiereniu uznávajú všetky strany. Preto sú aj nevyhnutne potrební pri novom vybudovaní krajiny.
Správa cituje irackú kresťanku slovami: „Všetci ľudia v Iraku majú vedieť, že my tu nie sme nijakí hostia. Naši predkovia túto krajinu vybudovali. Teda sa ku mne správajte ako k sestre a nie ako k hosťovi.“
Presne pred dvomi rokmi začal IS vypudzovať kresťanov z Mosulu a nížiny Ninive. Teroristická organizácia by chcela v Sýrii a Iraku brutálne nastoliť islamské právo šaría. Kresťania, ktorí odmietnu platiť vysokú daň z hlavy, budú zabití.

 

 

Posledný cisár: Mohol Karol I. zachovať Rakúsko-Uhorsko?
Na trón zasadol len vďaka tragédiám, ktoré postihli habsburgovskú dynastiu, a stratil ho po prehratej vojne.

Karol I. bol nielen posledným rakúskym cisárom, ale aj českým a uhorským kráľom.

Návrat mu už nevyšiel, hoci sa oň KAROL I. dvakrát pokúsil.

Piaty aprílový deň roku 1922 sa mestom Funchal na ostrove Madeira tiahol dlhočizný pohrebný sprievod. Vpredu, na dvojkolesovom vozíku, viezli skromnú rakvu zahalenú do vlajky už neexistujúceho štátu. Keby ten, ktorého telesné pozostatky v nej boli uložené, zomrel pred štyrmi rokmi, bol by to veľkolepý pohreb. Rakvu by viezli v prepychovom koči ťahanom tromi pármi čiernych koní, uložili by ju, tak ako to bolo po tri storočia zvykom, do kapucínskej hrobky vo Viedni a v sprievode by nechýbali korunované hlavy či predstavitelia európskych veľmocí. V tejto procesii však kráčali najmä obyvatelia Madeiry, kde zosnulý trávil posledné obdobie svojho pomerne krátkeho života. Nie v prepychu, na aký bol kedysi zvyknutý, a už vôbec nie s postavením, aké predtým mal. Karol I., posledný rakúsky cisár, uhorský a český kráľ, tam žil totiž v exile. Podunajská monarchia už viac než tri roky neexistovala a pre štáty, ktoré na jej troskách vznikli, bol personou non grata. Zvykne sa hovoriť, že cesty osudu sú nevyspytateľné a pri tomto mužovi to platilo do bodky.

Pápežovo proroctvo
Pravdepodobnosť, že by mu niekedy položili na hlavu cisársku korunu, bola v čase jeho narodenia, v roku 1887, veľmi malá. Jeho otec arcivojvoda Oto Habsburský bol synovcom Františka Jozefa I., ktorý v tom čase vládol už bezmála štyri desaťročia. S Karolom sa nepočítalo, ani keď v roku 1889 spáchal cisárov syn a následník trónu Rudolf samovraždu. Novým nástupcom sa stal jeho starý otec a panovníkov mladší brat Karol Ľudovít. Ten však v roku 1896 doplatil na svoju prehnanú zbožnosť, počas cesty do Palestíny sa napil vody z rieky Jordán, dostal týfus a zomrel. Karol bol v tom čase ešte stále mimo hry, následníkom sa totiž stal jeho strýko a syn Karola Ľudovíta 33-ročný František Ferdinand. Čo sa udialo 28. júna 1914 v Sarajeve, netreba pripomínať, no a keďže deti Františka Ferdinanda pochádzali z morganatického zväzku a nemohli si nárokovať na trón, následníkom sa stal práve on, Karol František Jozef Ľudovít Hubert Juraj Oto Maria, ako znelo jeho celé meno.

Na budúcu úlohu panovníka ho teda pôvodne ani nevychovávali. Starala sa oňho vlastne iba matka Mária Jozefa Saská, otec arcivojvoda Oto mal úplne iné „záujmy“. Pre neustále škandály a milostné aféry ho dokonca zavrhol cisársky dvor a napokon sa od neho dištancovala aj manželka. O Karolovo vzdelávanie sa sprvu starali domáci učitelia, neskôr navštevoval prestížne Škótske gymnázium vo Viedni. Napokon absolvoval aj právo na vtedajšej Karlo-Ferdinandovej univerzite (dnes Univerzite Karlovej) v Prahe. Na toto štúdium sa viažu dve zaujímavosti. Škola bola vtedy rozdelená na českú a nemeckú časť, a aby nedošlo k národnostným sporom, Karol ako príslušník vládnucej dynastie navštevoval radšej obe. No a keďže nebol „obyčajným“ študentom, nemusel chodiť ani na prednášky, profesori chodili za ním na Pražský hrad.

Karol ako poručík jazdectva v roku 1904.

Päť mesiacov pred dovŕšením dvadsiatych narodenín cisár slávnostne vyhlásil Karola za plnoletého a pridelil mu vlastnú komoru, čiže samostatnú finančnú správu. Samozrejme, ako každý mužský príslušník habsburgovského domu, aj Karol musel absolvovať vojenský výcvik. Slúžil pri jazdectve a počas siedmich rokov prešiel niekoľkými posádkami v Čechách. Tam, presnejšie vo Františkových Lázňach, sa v roku 1909 prvý raz stretol s princeznou Zitou z bourbonsko-parmského rodu. Zamilovali sa do seba a o dva roky neskôr bola na zámku Schwarzau veľká svadba. Budúci cisársky pár napokon priviedol na svet ôsmich potomkov – synov Otta (1912), Roberta (1915), Felixa (1916), Karola (1918), Rudolfa (1919) a dcéry Adelheid (1914), Charlotte (1921) a Elisabeth (1922).

 

V roku 1911 sa budúci cisár oženil s princeznou Zitou z bourbonsko-parmského rodu.

Ešte pred sobášom, v júni 1911, však vyslovil pápež Pius X. zvláštne proroctvo. Prijal vtedy na audiencii princeznú Zitu a okrem iného jej povedal: „Žehnám ti aj tvojmu nastávajúcemu manželovi, ktorý sa stane budúcim rakúskym cisárom.“ Keď ho princezná opravila, že následníkom trónu je František Ferdinand a nie jej ženích Karol, pápež vraj odvetil: „Karol sa stane cisárom a dedičom Františka Jozefa…“

Neinformovaný následník
Bez ohľadu na to, či je táto historka stopercentne pravdivá, v roku 1911 to nevyzeralo, že by Karol mohol čoskoro stáť na čele monarchie. So záujmom síce pozoroval zámery svojho strýka Františka Ferdinanda, ktorý chcel ríšu zreformovať, dokonca sa s nimi aj stotožňoval, o politiku však veľký záujem inak nejavil a cisár ani následník ho do svojich politických plánov nezasväcovali. O dôležitých štátnych otázkach sa dozvedal rovnako ako ktokoľvek iný pri dvore – až keď sa stali realitou. Zmenilo sa to vlastne až po sarajevskom atentáte, keď sa stal následníkom trónu. Ani vtedy ho však František Jozef I. neoboznamoval so svojimi plánmi. Na rokovanie korunnej rady, ktorá rozhodovala o rakúskom ultimáte Srbsku a de facto aj o vyhlásení vojny, Karola nielenže nepozval, ale o jeho výsledkoch ho ani neinformoval.

 

Cisár František Jozef I. neinformoval Karola o svojich politických plánoch, hoci bol jeho následníkom.

Po vypuknutí vojny bol následník trónu pridelený k najvyššiemu armádnemu veleniu, jeho účasť v ňom však bola viac-menej formálna. Navštevoval osobne na fronte bojujúce jednotky, odovzdával vyznamenania, pôsobil ako akási spojka medzi vojenským štábom a cisárom a len výnimočne velil pri niektorých operáciách. Niektorí dôstojníci ho dokonca začali posmešne nazývať divák alebo poslíček. Začiatkom roku 1916 sa však jeho postavenie významne zmenilo. Stal sa frontovým veliteľom a konečne mohol začať prijímať samostatné rozhodnutia. Často pritom bolo vidieť snahu odporovať zabehnutým zvyklostiam. Ako príklad sa často uvádzajú jeho rozkazy o zákaze používania otravných plynov či o zákaze plienenia na obsadených územiach a neprípustnosti používania násilia voči civilnému obyvateľstvu. Zrušil aj rozkaz, podľa ktorého rakúski vojaci nemali brať zajatcov, ale zadržaných nepriateľských vojakov mali na mieste strieľať. „Je nedôstojné zabiť vzdávajúceho sa nepriateľa a rakúski vojaci to robiť nesmú,“ zdôrazňoval. Za podobné nariadenia si Karol vyslúžil kritiku, no napriek tomu na nich trval.

 

Neradostné dedičstvo
Niekoľko minút po deviatej večer 21. novembra 1916 František Jozef I. naposledy vydýchol. Karol bol, samozrejme, jedným z tých, čo stáli pri jeho smrteľnom lôžku. Práve tam ho jeden z dvoranov prvý raz oslovil ako panovníka. Niekoľko minút po tom, ako lekár skonštatoval, že staručký mocnár je mŕtvy, k nemu pristúpil, podal mu ruku a povedal: „Nech Boh žehná vášmu veličenstvu.“

Rakúsko-Uhorsko malo teda po 68 rokoch nového panovníka Karola I., moci sa však ujal v nezávideniahodnej situácii. Ríša bola po viac než dvoch rokoch vojny hospodársky vyčerpaná, národnostné problémy sa v nej ešte viac zvýrazňovali, situácia jej armád na frontoch bola čoraz horšia a navyše sa Viedeň dostávala do čoraz väčšej závislosti od svojho hlavného spojenca, ktorým bolo Nemecko. Cisár sa niektorými nariadeniami a personálnymi zmenami snažil túto situáciu zmeniť, nedopadlo to však celkom podľa jeho predstáv. Takisto na reformy, o ktorých kedysi hovoril František Ferdinand a on si ich z väčšej časti osvojil, nebol čas a v niektorých prípadoch dokonca ani priestor. Príkladom môže byť plán na federalizáciu monarchie a najmä na zmenu pomerov v Uhorsku, kde mali dovtedy utláčané národy získať autonómiu. Karol I. urobil veľkú chybu, keď sa dal uhorským ministerským predsedom Istvánom Tiszom presvedčiť na čo najrýchlejšiu korunováciu za uhorského kráľa, ktorá sa konala 30. decembra 1916 a svojím spôsobom mu vo vzťahu k tejto časti monarchie zviazala ruky.

 

V decembri 1916 sa nechal Karol korunovať za uhorského kráľa.

Časovanou bombou bola aj kritická sociálna situácia. Cisár sa ju pokúsil vyriešiť niektorými zákonmi a zriadením ministerstiev sociálnych vecí či zdravotníctva, ktoré by sa problémom programovo venovali. Zaviedol však aj adresnú pomoc, akou bolo napríklad zriaďovanie vývarovní, v ktorých sa mohli stravovať tí najchudobnejší. Uskromňovať sa museli začať aj v Schönbrunne a časť potravín určených pôvodne cisárskemu dvoru dodávali do sirotincov a podobných zariadení.

 

Neúspešný mierotvorca
Karol I. si, samozrejme, uvedomoval aj najväčšie riziko, ktoré jeho ríši hrozilo. V prípade, že by Rakúsko-Uhorsko prehralo vojnu, bolo viac než pravdepodobné, že by to znamenalo jeho rozpad na národné štáty, stratu viacerých území, ktorých by sa zmocnili víťazi, a de facto teda zánik. Prakticky od nástupu na trón preto začal vyvíjať aktivity vedúce k uzavretiu mieru. Problémom však bol spojenecký zväzok s Nemeckom, ktorého predstavitelia akékoľvek mierové iniciatívy odmietali. Rakúsky cisár preto zvolil cestu tajnej diplomacie a prostredníctvom svojho belgického švagra Sixta Ferdinanda Bourbona-Parmu sa pokúsil s druhou stranou rokovať sám. K separátnemu mieru či dokonca ukončeniu vojny však tento ani ďalšie pokusy neviedli. Naopak, keď sa informácia o nich dostala na verejnosť, Karola i jeho manželku Zitu začali ľudia vnímať ako zradcov.

 

Karol I. bol jedným z mála panovníkov, ktorí počas prvej svetovej vojny osobne navštevovali svojich vojakov na fronte.

V októbri 1918, keď už bolo jasné, že Rakúsko-Uhorsko bude vo vojne porazené, sa preto pokúsil zachrániť aspoň celistvosť ríše. Vydal Národný manifest, kde okrem iného deklaroval snahu vytvoriť spolkový štát, „v ktorom každý národný kmeň tvorí svoj vlastný štátny útvar na území, ktoré obýva“. Efekt bol však nakoniec úplne iný, než cisár chcel, a manifest v podstate tiež prispel k rozpadu ríše. Hoci sa s tým Karol nechcel zmieriť, napokon musel. Jedenásteho novembra 1918, teda v deň, keď sa oficiálne skončila prvá svetová vojna, sa zriekol v rakúskej časti monarchie akejkoľvek účasti na riadení štátnych záležitostí (o dva dni neskôr aj panovníckych práv v Uhorsku), abdikovať však odmietol.

 

Návrat mu nevyšiel
S rodinou sa uchýlil na zámok Eckartsau a dúfal, že ešte nadíde vhodná chvíľa na to, aby sa vrátil. Vláda novovzniknutého štátu, Nemeckého Rakúska, to však už nechcela pripustiť. Karol si mohol vybrať z troch možností. Ak formálne abdikuje, môže zostať v Rakúsku, kde bude žiť ako bežný občan republiky. V prípade, že bude abdikáciu naďalej odmietať, musí krajinu opustiť. Ak by odmietol obe predchádzajúce možnosti, hrozilo mu internovanie. Chtiac-nechtiac si napokon vybral exil. Chcel sa usadiť v Československu, ktoré však takú možnosť rezolútne zamietlo, podobne ako Juhoslávia či Maďarsko. Napokon teda 24. marca 1919 odcestoval vlakom do Švajčiarska. Ešte predtým, ako prekročil hranice, podpísal vyhlásenie, v ktorom protestoval proti svojmu zosadeniu a vyhosteniu.

 

Cisársky pár pri odchode do exilu vo Švajčiarsku.

O tom, že sa so situáciou, ktorá po 11. novembri nastala, nechcel zmieriť, svedčia aj jeho dva pokusy o návrat. Po tom, ako bolo v Maďarsku obnovené kráľovstvo a regentom sa stal Miklós Horthy, získal Karol podporu niektorých kruhov v Budapešti, kam na jar 1921 aj pricestoval. Žiadal, aby mu Horthy odovzdal moc, ten to však odmietol. Nič iné ani urobiť nemohol, ak by totiž súhlasil, Maďarsku hrozila vojenská intervencia zo strany Československa, Juhoslávie a Rumunska. Bývalému cisárovi teda neostávalo nič iné, len sa vrátiť do švajčiarskeho exilu.

 

Bývalý panovník s rodinou počas pobytu v exile.

Druhý raz sa pokúsil získať stratenú moc v októbri 1921 a tentoraz sa rozhodol postupovať razantnejšie. Priletel do Šopronu, kde jeho prívrženci už zhromažďovali polovojenské jednotky, s pomocou ktorých chcel zvrhnúť Horthyho. Ten proti nim vyslal vojsko a neďaleko Budapešti došlo k ozbrojenému stretnutiu. Nebolo veľké a netrvalo dlho, Karolovi to však stačilo, aby si uvedomil, že je definitívny koniec všetkých jeho nádejí na návrat. Prvého novembra 1921 nastúpil na britskú dunajskú loď, ktorou sa dopravil k Čiernemu moru, tam sa aj s manželkou nalodil na krížnik Cardiff a ten ich prepravil na ostrov Madeira.

 

Nemal na lekára
Bývalá cisárska rodina sa usadila v hlavnom meste Funchal a zo začiatku bývala v hoteli. Prostriedky nemali prakticky žiadne a prišli dokonca aj o rodinné šperky, ktoré boli ich posledným majetkom. Napokon sa nad nimi zľutoval istý bankár, ktorý im bezplatne poskytol jeden zo svojich domov v mestskej časti Monte.

 

Posledná snímka bývalého cisára a kráľa. Zomrel pred 90 rokmi, 1. apríla 1922.

Bývalý rakúsky cisár sa venoval písaniu. Prognózoval politický vývoj v Európe a treba povedať, že v niektorých veciach sa nemýlil. Predpovedal napríklad veľký rozmach Nemecka i to, že pohltí niektoré okolité štáty, takisto národnostné či hospodárske problémy, ku ktorým skutočne o pár rokov došlo. Denne chodil na prechádzky, jedna z nich sa mu však stala osudnou. Prechladol, a keďže nechcel chabý rodinný rozpočet zaťažovať výdavkami, dlho odmietal, aby k nemu zavolali lekára. Keď neskôr prišiel, už mu nemohol pomôcť. Ťažkému zápalu pľúc posledný rakúsky cisár 1. apríla 1922 vo veku 34 rokov podľahol.

 

Otto Habsburský s pápežom Jánom Pavlom II., ktorý v roku 2004 bývalého rakúskeho cisára Karola I. blahorečil.

Na poslednej ceste ho odprevádzalo asi 30-tisíc ľudí. Pochovali ho v kostole Nossa Senhora do Monte a jeho pozostatky tam ležia dodnes. Pred dvomi desaťročiami sa objavili snahy preniesť ich do kapucínskej hrobky vo Viedni, kde odpočívajú nielen predošlí habsburgovskí panovníci, ale aj cisárovná Zita (manžela prežila o 67 rokov). Arcivojvoda Otto Habsburský (zomrel ako 99-ročný vlani v júli), Karolov najstarší syn a v tom čase hlava dynastie, to však zamietol. Ako povedal, nebolo by to úctivé voči obyvateľom Madeiry, ktorí jeho otcovi a celej excisárskej rodine pomáhali.

http://zivot.cas.sk/clanok/11111/posledny-cisar-mohol-karol-i-zachovat-rakusko-uhorsko

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Slovania, Správy, Zahraničné, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.