Slovensko si pripomína augustové udalosti roku 1968. + Nemeckí konzervatívci nevidia v ozbrojovaní sa občanov dôvod na znepokojenie: “Každý, kto dodržiava zákon, má mať právo chrániť seba a rodinu”

Budeme si aj maďarskú inváziu z marca 1939 pripomínať tak ako august 1968?

Vojenská invázia bola najväčšou ozbrojenou akciou v Európe od konca druhej svetovej vojny.

Husak a Dubcek

Gustáv Husák (vľavo) a Alexander Dubček.

Bratislava 21. augusta (TASR) – Od chvíle, keď vojská piatich štátov vtedajšieho vojenského zoskupenia Varšavskej zmluvy (Zväz sovietskych socialistických republík – ZSSR, Poľská ľudová republika – PĽR, Maďarská ľudová republika – MĽR, Nemecká demokratická republika – NDR, Bulharská ľudová republika – BĽR) obsadili bývalú Československú socialistickú republiku (ČSSR) uplynie 21. augusta 48 rokov.

Vojenská invázia bola najväčšou ozbrojenou akciou v Európe od konca druhej svetovej vojny, v noci z 20. na 21. augusta 1968 proti vôli väčšiny československého obyvateľstva prerušila reformný proces v ČSSR.

Invázie do Československa pod krycím názvom Operácia Dunaj sa zúčastnilo 27 bojových divízií (12 tankových, 13 motostreleckých, dve výsadkové) a jedna letecká armáda. Intervenčným jednotkám v počte približne 700.000 vojakov s 800 lietadlami, 6300 tankami a 2000 delami a raketami velil generál J. G. Pavlovskij. Na Operácii Dunaj sa nezúčastnilo vojsko Rumunskej socialistickej republiky – RSR, ktoré bolo tiež súčasťou Varšavskej zmluvy.

Počas tzv. Pražskej jari sa časť komunistických funkcionárov pokúsila o zvrat politiky smerom k demokracii, v rámci možností vtedajšej doby. Udalosti augusta 1968 mali svoj začiatok na Slovensku v roku 1965, keď sa začali riešiť otázky rehabilitácií, prebiehali diskusie o postavení slovenských inštitúcií a orgánov, o riadení hospodárskeho chodu štátu, ako i o otázke postavenia osobností. Toto obdobie vynieslo do čela politickej scény Alexandra Dubčeka – v tom čase prvého tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska (ÚV KSS). Nové tváre vo vedení štátu, vlády, strany a Národného zhromaždenia (NZ) ČSSR, Ludvík Svoboda, Oldřich Černík, Alexander Dubček a Josef Smrkovský, a progresívne sily vo vnútri Komunistickej strany Československa (KSČ) v roku 1968 boli nádejou pre demokratizáciu.

Tento trend mal podporu demokraticky zmýšľajúceho obyvateľstva. Spoločnosť sa začala vo zvýšenej miere zaujímať o politické dianie, vznikali nové strany a organizácie politického a záujmového zamerania. Konzervatívne krídlo v KSČ reprezentované hlavne Vasiľom Biľakom, Aloisom Indrom, Jozefom Lenártom a Drahomírom Kolderom bolo potlačené a aprílové zasadnutie ÚV KSČ v roku 1968 prijalo Akčný program KSČ. Ako hlavnú označil potrebu ekonomického rastu krajiny a vytvorenie priestoru pre spoločenskú iniciatívu. Výzva Dvetisíc slov, ktorú v júni 1968 skoncipoval spisovateľ Ludvík Vaculík a podpísalo ju množstvo literátov, vedcov, športovcov i široká verejnosť, odozva myšlienok Pražskej jari v spoločnosti, boli dôvody, prečo o situáciu v ČSSR v nasledujúcich mesiacoch zosilnel záujem zo strany ZSSR a krajín vtedajšej Varšavskej zmluvy v záujme potlačenia demokratizačného vývoja v krajine. Boli to zahraničné návštevy, stretnutia a konferencie, kde sa rozoberali problémy komunistického hnutia v medzinárodnom kontexte a najmä situácia v ČSSR. Išlo hlavne o rokovanie medzi členmi Predsedníctva ÚV KSČ a Politického byra Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (ÚV KSSZ) v Čiernej nad Tisou a poradu predstaviteľov komunistických a robotníckych strán v Bratislave. Na stretnutí generálnych tajomníkov komunistických a robotníckych strán krajín Varšavskej zmluvy v Moskve 18. augusta 1968 sa oficiálne rozhodlo. Záverečný protokol z tohto stretnutia zaznamenal politické rozhodnutie o invázii vojsk do Československa.

Proti invázii protestovali naše najvyššie štátne a stranícke orgány. Začal sa zápas o kontrolu rozhlasového a televízneho vysielania na celom území.

Invázia vojsk Varšavskej zmluvy si k 3. septembru 1968 vyžiadala 72 mŕtvych (z toho 19 na Slovensku), 266 ťažko a 436 ľahko ranených československých občanov. Pod smutne známym tzv. pozývacím listom, ktorého originál odovzdal v júli 1992 ruský prezident Boris Jeľcin prezidentovi Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ČSFR) Václavovi Havlovi, boli podpísaní práve predstavitelia konzervatívneho krídla KSČ (Alois Indra, Drahomír Kolder, Oldřich Švestka, Antonín Kapek a Vasiľ Biľak).

Okupácia bývalého Československa spojeneckými vojskami Varšavskej zmluvy zmrazila akékoľvek nádeje na možnosti reformovať komunistický systém jeho vnútornými silami. Invázia vojsk 21. augusta 1968 skončila experiment československých reformných komunistov, ktorý dostal označenie Pražská jar.

K absolútnemu politickému zvratu prišlo v apríli 1969, keď Gustáv Husák nastúpil do funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ. Nastal začiatok normalizácie, zvrátenie a odmietnutie celej obrodnej cesty. Augustové udalosti 1968 na niekoľko rokov poznačili život v ČSSR. Postupný odchod sovietskych vojsk sa uskutočnil až po novembri 1989. Posledný vojenský transport z územia bývalého Československa vypravili 19. júna 1991.

http://www.teraz.sk/kultura/slovensko-si-kazdorocne-pripomina/151486-clanok.html

 

Budeme si aj maďarskú inváziu z marca 1939 pripomínať tak ako august 1968?

August 1968 – táto udalosť už 26 rokov slúži ako zdroj protiruskej hystérie a nenávisti. Situácia je o to smiešnejšia, že dnešná ruská vláda nemá nič spoločné s niekdajším politbyrom UV KSSZ a že tejto invázie sa zúčastnili popri sovietskych vojskách aj spriatelené armády Poľska, NDR, Maďarska, Bulharska, nehovoriac o tom, že samotná sovietska armáda pozostávala z vojakov z 15 zväzových republík a to Ukrajina, Litva, Lotyšsko, Estónsko, Gruzínsko, Bielorusko, Kirgizsko, Tadžikistan, Uzbekistan, Kazachstan, Turkménsko, Azerbajdžan, Arménsko, Moldavsko a na čele Sovietskeho zväzu stál v tej dobe Kazach Leonid Iljič Brežnev. Máme teraz nenávidieť i všetky tieto národy, či len Rusko?

Sféry vplyvu boli po druhej svetovej vojne na Jaltskej konferencii jasne rozdelené a akékoľvek snahy o prejdenie z jedného tábora do druhého nemali šancu na úspech. Ak by v Rakúsku v tom čase vypukla socialistická revolúcia, bola by rovnakým spôsobom potlačená spriatelenými armádami NATO pod vedením USA.

Okrem invázie v auguste 1968 sme zažili aj inváziu v marci 1939. Túto inváziu však nikto zo Sorosových platených agentov nepripomína a nedrží tryznu za jej obete. Na Slovensko vtedy vpadli maďarské vojská a obsadili časť územia východného Slovenska. Dôvod, prečo túto udalosť média a politici nespomínajú a inváziu z roku 1968 nafukujú už 26 rokov, je šírenie protiruských nálad v spoločnosti. Občan má byť permanentne strašený, že za všetky zločiny komunizmu je zodpovedný ruský národ, ktorý v skutočnosti bol sám najväčšou obeťou tejto ideológie. Pritom len 25 rokov pred augustom 1968 si Nemci podmanili také štáty ako Francúzsko, Belgicko,Holandsko a vraždili tam antifašistov, odborárov, komunistov a kresťanských demokratov po státisícoch. Má sa teraz u obyvateľov týchto štátov pestovať nenávisť voči Nemcom aj po 70 rokoch?

Množstvo samozvaných intelektuálov a kváziodborníkov interpretuje vpád vojsk Varšavskej zmluvy ako nejakú zásadnú udalosť ktorá zmarila reformný proces socialistického zriadenia v Československu. Tí istý odborníci však zároveň tvrdia o revolúcii v novembri 89, že socializmus bol nereformovateľný a že musel padnúť. V tom prípade vstup armád do Československa nemohol žiadny reformný proces zmariť. Po revolúcii v novembri 89, bol nereformovateľný socializmus nahradený novým zriadením, ktorého hlavnými výhodami oproti bývalému režimu sú podľa protagonistov zamatovej revolúcie, sloboda cestovať, možnosť študovať v zahraničí a mandarínky v obchodoch.

Nečudo že ľudia to v skutočnosti vnímajú tak, že ak by sa invázia v 68mom nekonala, mali by tu marazmus ktorý prišiel po 89tom o 20 rokov skôr. Tieto názory začínajú prevládať z jednoduchého dôvodu, štát sa zvrhol vo vládu oligarchickej kliky, v ktorej obyvateľstvo nemá žiadnu sociálnu oporu. Ľudí už nezaujímajú dookola propagandistami omieľané výhody, keď musia riešiť dilemu či si kúpia jedlo, alebo zaplatia nájom. Ak by dnes dostali na výber, či by uprednostnili mandarínky a cestovanie, pred istotou zamestnania a bytu prakticky zadarmo, je jasné čo by zvolili. August 68 tak pre nich čím ďalej bude skôr znamenať udalosť, ktorá oddialila nástup toho, čo práve prežívajú a s čím vôbec nie sú spokojní.

http://www.hlavnespravy.sk/budeme-si-aj-madarsku-invaziu-z-marca-1939-pripominat-tak-ako-august-1968/822548

 

Nemeckí konzervatívci nevidia v ozbrojovaní sa občanov dôvod na znepokojenie: “Každý, kto dodržiava zákon, má mať právo chrániť seba a rodinu”

Predsedníčka pravicovej strany Alternatívy pre Nemecko (AfD) Frauke Petryová považuje za opodstatnené, že si čoraz viac ľudí v Nemecku zaobstaráva zbrane. “Mnohí občania sa cítia čoraz neistejšie. Každý, kto dodržiava zákony, by mal byť schopný ochrániť sám seba, svoju rodinu a priateľov,” vyhlásila dnes opozičná politička pre nemecké médiá

“Všetci vieme, ako dlho trvá, kým sa polícia dostane na miesto nasadenia osobitne v menej husto obývaných oblastiach,” konštatovala Petryová a dodala, že preto nevníma snahu občanov ozbrojovať ako dôvod na znepokojenie.

Sprísnenie legislatívy v danej oblasti politička kategoricky odmietla s tým, že by si to odniesli slušní občania a nie tí, ktorí zbrane nakupujú na čiernom trhu.

Predsedníčka AfD súčasne obvinila tak spolkovú vládu, ako aj krajinských lídrov zo systematickej likvidácie policajných zložiek.

Kým počet majiteľov ostrých strelných zbraní v Nemecku v prvom polroku 2016 podľa mediálnych informácií mierne poklesol, počet povolení pre držbu poplašných strelných a iných na osobnú obranu určených zbraní sa zvýšil o takmer 50 percent.

http://www.hlavnespravy.sk/afd-nevidi-v-ozbrojovani-sa-obcanov-dovod-na-znepokojenie/822117

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Slovania, Správy, Zahraničné, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.