Jonáš Záborský: Nemáme na žiadnu knihu tak súrnej potreby, ako na históriu Uhorska písanú v jazyku a duchu slovenskom

Dielo Jonáša Záborského: Dejiny kráľovstva uhorského od počiatku do časov Žigmundových. Časť úvodnia.
Dejepis uhorský vzdelávali dosaváď temer len samí Maďari a Nemci. Oni vitiahli na svetlo zapomenuté kroniky a legendy, prehliadali listárne, uverejnili z nich čo chceli, presliedili zahraničné pramene a vzbudovali na tom všetkom platný teraz dejepis Uhorska, ustálili istý, už všeobecne prijatý, pre nás neprajný, k oslave, Maďarov a nášmu zhanobeniu smerujúci, ale vládou násilne udržovaný a podporovaný, názor našej minulosti.
Jonáš Záborský Dejiny kralovstva uhorskeho od pociatku do casov Zigmundovych
Mavší na tom účasť Slováci, ako závažný Matej Bel, nemali alebo národnieho povedomia slovenského, alebo smelosti prejaviť ho zjavne, a boli, v holubičej prostote svojej, celkm predsudkami zaslepení kosmopoliti. Práce ich, písané i tak rečmi cudzými, nedelia sa ničím od maďarských a nemeckých výtvorov.

Pri známom duchu naších súsedov možno si pomyslieť, s akou svedomitosťou pokračovali i pri shľadávaniu prameňov, i pri zpracovaniu historického materiálu; keď už neznámosť reči a dejín slovanských odjala im možnosť chápania dávneho Uhorska, ktoré bolo bez otázky slovanské. Tu platí nebodaj ten úsudok korunovaného berlínskeho filozofa, že najmnožšie dejepisné diela sú len hromady lží. 1.)
Vlastní tvorcovia dejepisu uhorského, Pray a Katona, boli veľmi obmedzení u vypravovaniu, nielen predsudkami a chúťkami národními, než i mocnými vtedy ohľadmi cirkevními. Diela ich nesú pečať strannosti. Títo však historickí velikáni už teraz málo bývajú čítaní. Tým časteji nachádzajú sa medzi rukami postavivší sa na ich plecia uhodníci veku, maďarský Szalay a nemecký Fessler. Oba sú vcele opanovaní zlobivou akousi nenávisťou Slovanstva. Szalay už započíva s výbuchom nenávisti tejto. Ide na toľko vo svojej zaslepenosti, že i výtečné, opravdu klassické, pozostatky starého básnictva slovanského, „Slovo o polku Igorova“ a „Rukopisu kráľodvorského“ básne, ktoré nikdy v pôvodine nečítal, nazýva pohrdlive zmateninou obrazov a podobenství, výrastkami chorej obraznosti: 2.)

Jonas Zaborsky
Maďarským oproti tomu bezdušním veršíkom , rýmovanej nechutnej to próze, vzdáva chválu jednoduchosti a triezvosti. Fesslerov povrchní, nesúdny, všetko ružovou barvou maľujúci, žiadnej pochybnosti neznajúci, dejepis dýcha tiež od počiatku až do konca, nechuťou a pohrdou oproti všetkému, čo je slovanské. 3.)
Že diela takýchto dejepiscov, ktorí písali históriu z politiky, potrebovali zúmyselne pramene lživé, vedení boli predpojatou láskou k jedným, nenávisťou ku druhým, nalézajú sa v rukách ľudí všetkých vekov, pohlaví a stavov, to je nesmierne pre nás nešťastie. Budí a udržuje to nenávisť oproti nám, zbavuje nás všetkých občianskych výhod, udržuje v nevedomosti a chudobe, znižuje nás na národ hlupákov a žobrákov, činí, že i my sami sebou pohŕdame, všetkej cti i práva života sa vzdávame. Následky toho jedu, ktorým stranní dejepisci už srdcia útlej mládeže otravujú, sú nespočítateľné, neprehľadné.
Chceme-li však prietrž tomu učiniť, nesmieme sa uspokojiť puhým žehraniem na zlosť a nepriazeň inonárodních dejepiscov: než musíme sami lapiť do ruky pero, a vzdelávať dejiny Uhorska z našeho stanoviska, v našej reči.

Zanedbáme – li to, sme neschopní života ničemy. Ktokoľvek sa chápe života, ten sa vždy chápe i dejepisu: kto pak o minulosť nedbá, ten i budúcnosť ponecháva iným. Nemáme na žiadnu knihu tak súrnej potreby, ako na históriu Uhorska písanú v jazyku a duchu slovenskom.

Lež to i v záujme historickej pravdy vôbec, aby sme i my nazreli do dejepisnej dielne, a pomohli lže a bájky vymýtiť. Dávnu minulosť uhorskú ako takú, len my pochopiť a vysvetliť môžeme. Byť bysme žiadnych nových prameňov nemali pri rukách, je predca v tom veliký rozdiel, akým duchom čerpáme zo prameňov historických. Z tých istých žriedal vážená história vypadne celkom inače, keď ich upotrebia ľudia rozličných zásad a náklonností.
Musíme túto dobrú službu i mimo ich vôle preukázať spoluobčanom naším. Ani nás to mýliť nemá, že vláda žiadnu knihu, aké mi píšeme, do škôl, ani vyšších ani nižších, nepripustí. Nech sa len rozšíri napred pravda po knihách a v živote; už ona potom cestu do škôl nájde. Vypracovať diela zodpovedajúce terajšej výšce vedy a požiadavkám času, je prvé. Čo sa z ohľadu tohto už stalo a teraz deje, alebo hotoví, to je nedostatočné, pri tom zostať nesmieme.

1.) Die meisten Geschichtesbucher sind zusamengestoppelte Lungen. Konig Fridrich II. Werke. Berlín 1788. Vorwort
2.) Zato však Rusi kľačia pred ním s obdivom, a okurujú ho, ako modlu. Vidz Maďarskij istorik Vladislav Salai i istoria Vengri. Sostavil Nil Popov. Sanktpeterburg 1868
3.) Práve vychodí: Geschichte von Ungarn, von Ignaz Aurelius Fessler. Zweite vermehrte und werbesserte Auflage, bearbaitet von Ernst Klein. Leipzig 1867

Vyd. Slovart s.r.o., Bratislava 2012
Vyšlo s príležitosti 200. výročia narodenia Jonáša Záborského
(Doslovný prepis Záborského rukopisu -krátené)

A.Č.

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Slovania, Správy, Zahraničné, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.