Slovenské povstanie z augusta 1944, časť 1

Obr.: Príchod prezidenta Republiky Dr. Edvarda Beneša do Bratislavy. Privítanie prezidenta na hranici mesta, srdečný stisk ruky s veliteľom miestnej posádky Červenej Armády
benes-cervenoarmejec
Vytlačené v USA, december 1954

Mnoho bolo povedané a napísané o “Slovenskom povstaní” v auguste 1944, či už Benešovými Čechmi (socialistami), “Čechoslovákmi” (Slovákmi v plate Benešových Čechov) a komunistami. Ich verzie povstania boli široko publikované a sú prijímané ako pravda. A to aj našim (USA – pozn. prekl.) ministerstvom zahraničia (Hlas Ameriky) a Výborom pre slobodnú Európu (Rádio Slobodná Európa). Samozrejme, aj slovenskí vlastenci povedali a napísali veľa o povstaní, ktoré prinieslo hrôzu, zmätok, smrť, skazu a nemeckú armádu do krajiny. Ale ich verzii príbehu o masakroch, masových vraždách a masových hroboch nebolo dopriate sluchu a nebol prijatý ako pravdivý našim ministerstvom zahraničia a Výborom pre slobodnú Európu. Prečo? Zdá sa, že išlo iba o politické dôvody. Pre mňa je to jasným znakom toho, že rôzne sily pracujú na tom, aby zabránili Američanom a zvyšku slobodného sveta spoznať skutočnú verziu, všetky dostupné fakty o Slovenskom povstaní v auguste 1944.

Po povstaní na Slovensku, ktoré “oficiálne” vypuklo 29. augusta 1944, Dr. Edvard Beneš, Lettrichovi “demokrati”, Husákovi komunisti a Moskva – všetci ako jeden – vyhlásili, že sa jedná o spontánnu akciu slovenského národa a označili ho ako “Slovenské národné povstanie”, ktoré bude podľa nich zapísané do histórie slovenského národa zlatým písmom. Potom nám povedali – a hovoria dodnes – že povstanie bolo starostlivo naplánované, dobre načasované a dokonale prevedené.

Je pravdou, že Lettrichovi “demokrati” a Benešovi “Česi” nám ponúkli rôzne “modifikácie” ich pôvodného príbehu o povstaní po 25. februári 1948, keď sa náhle stali “demokratmi a antikomunistami”. Ale stále nie je známa celá pravda a všetky fakty, ktoré poznajú. Keďže sami pripustili, že organizovali augustové povstanie spolu s komunistami, nepochybne poznajú fakty, ale z pochopiteľných dôvodov ich nie sú ochotní zverejniť ani dnes.

Dňa 29. augusta 1954 v dopise zverejnenom v New York Times si spomínajú na “Slovenské povstanie” z roku 1944 jeho signatári – Jozef Lettrich, Matej Josko a Juraj Slávik (Slováci v plate Benešových Čechov, považovaní za vlastizradcov všetkými skutočnými slovenskými vlastencami), a Adolf Klimek a Peter Zenkl (Benešovi Česi, ktorí podporovali prosovietsku politiku Dr. Edvarda Beneša a boli členmi jeho komunistami ovládanej vlády Národného frontu) – hovoriac nám:

– Slováci nechceli byť nezávislí; nezávislosť bola vynútená Hitlerom.
– Slovenský národ povstal v ozbrojenom povstaní proti nemeckej armáde a slovenskej vláde.
– Viac ako 10 000 vojakov a 12 000 partizánov sa zúčastnilo povstania.
– Veľká väčšina bojovníkov v povstaní a vo vedení bolo demokratickej, západnej orientácie.
– Slovenskí povstalci manifestovali svojou účasťou “československý” patriotizmus a vieru v “demokraciu”.
– Dokonca aj francúzski partizáni bojovali na strane slovenských partizánov.

Dopis bez tieňa pochybností dokazuje, že Benešovi Česi a ich slovenské bábky ani v najmenšom nezmenili svoj program a svoje spôsoby. Stále trvajú na šírení legendy o Slovenskom povstaní, ktorá bola vyfabrikovaná v Moskve a propagovaná komunistami pod vedením Karla Šmidkeho a takzvanými “demokratmi” (predtým agrárnici) pod vedením Jozefa Lettricha, keď bolo povstanie v plnom prúde.

Desať rokov po strašnom masakri a zrade slovenského ľudu Husákovými komunistami, Lettrichovými “demokratmi” a Benešovými Čechmi budú signatári dopisu pre Times stále dúfať, že Američania uveria lžiam o tom, ako Slováci nechceli byť slobodní a nezávislí, ale radšej budú zneužívaní pod vládou Čechov a preto slovenský národ spontánne povstal v ozbrojenom povstaní proti vlastnému štátu a proti vlastnej vláde.

Myslia si, že Američania sú takí hlúpi?

Áno, myslia si, že sme hlúpi, pretože naša vlastná informačná agentúra ministerstva zahraničia (Hlas Ameriky) a Výbor pre slobodnú Európu (Rádio Slobodná Európa) aj naďalej sledujú ich líniu a dokonca im pomáhajú šíriť tú istú lož.

Lettrich a Josko musia poznať pravdu o Slovenskom povstaní, pretože v ňom hrali aktívnu úlohu. Ostatní traja signatári sa ho priamo a aktívne nezúčastnili, pokiaľ som dokázal zistiť. Avšak všetci a aj ďalší z takzvanej “Rady slobodného Československa”, ktorá pôsobí vo Washingtone a New Yorku, uznávajú puč inšpirovaný komunistami z roku 1944, ktorý s obľubou nazývajú – rovnako ako komunisti – “Slovenské národné povstanie”. Lettrich a Josko nechcú prezradiť pravdu o povstaní, pretože by sa sami zaplietli do špiny. Nevyvrátiteľným faktom však zostáva, že boli hlboko zapletení v komunistickom puči, ktorý stál životy 70 000 Slovákov, vyústil do masových vrážd a masových hrobov a priviedol na Slovensko nemeckú armádu.

Moskovské brigády na Slovensku

Treba pripomenúť, že až do 25. februára 1948 Benešovi Česi a Lettrichovi “demokrati” (“Čechoslováci”) každoročne oslavovali Slovenské povstanie spolu so slovenskými komunistami, velebili slovenských partizánov pod velením komunistu Šmidkeho a sovietskych partizánov pod velením Velička zo ZSSR, “veľké a slávne úspechy” povstania, múdrosť a velenie Stalina, hrdinské skutky ZSSR a Červenej armády, ktoré viedli k “oslobodeniu” slovenského národa a Československej republiky. Spolu s komunistami si dávali zásluhy a vyznamenania za “Slovenské národné povstanie” – a dávajú si ich dodnes, aj keď už nie spolu s komunistami. (Dnes však už zasa spolu – pozn. prekl.)

A vlasteneckí, demokraticky zmýšľajúci Slováci im vždy a všade dávajú za to plnú zodpovednosť, za všetky teroristické činy, za masové vraždy a masové hroby, za neopísateľné zločiny a teror, biedu a boľševické otroctvo, ktoré nasledovalo. Sú za to plne zodpovední.

Keď Benešovi Česi a Lettrichovi “demokrati” trvajú na presadzovaní lži, že “slovenský národ povstal so zbraňou v ruke proti nemeckej armáde a slovenskej vláde”, zámerne zamlčujú fakty. Bez pochýb musia vedieť, že nemecká armáda prišla na Slovensko až po tom, ako partizáni zajali niekoľko vojenských posádok na strednom Slovensku a začali terorizovať a vraždiť obyvateľstvo. A rozhodne nemohli zabudnúť na slogany a vysielanie zo strany partizánov v tej dobe. Ak im pamäť príhodne zlyháva, môžem im odporučiť, aby si ju obnovili čítaním svojich vlastných publikácií (Čas; Nové časy 1944, Londýn; Partizáni na Slovensku; Nad Tatrou sa blýska; Slobodné Česko-Slovensko; Národná obroda; atď.).

Zo spoľahlivých zdrojov mám, že na povstaní sa nezúčastnilo viac ako 35 000 vojakov Slovenskej armády – z ktorých väčšina bola donútená bojovať na strane partizánov proti vlastnému štátu a vlastnej vláde partizánmi a boľševickými veliteľmi zo ZSSR. Ale Benešovi Česi a Lettrichovi “demokrati” – rovnako ako komunisti – nám stále tvrdia, že ich bolo 70 000, takže povstanie má “národný” charakter.

Ďalej uvádzajú, že slovenského povstania sa aktívne zúčastnilo 12 000 partizánov, v ktorom “bojovali aj francúzski partizáni na strane slovenských partizánov,” ale pohodlne vynechávajú, že slovenským partizánom velil komunista Karol Šmidke, sovietskym partizánom Veličko zo ZSSR, zatiaľ čo francúzski partizáni boli prirodzene vedení francúzskym komunistom. Naozaj by ma vôbec neprekvapilo, ak by sme sa ešte dozvedeli, že na puči sa podieľali aj ďalšie “internacionálne brigády”!

Jednoducho nedokážem uveriť, že Benešovi Česi a Lettrichovi “demokrati” zabudli, že rôzne jednotky povstaleckej armády boli pod velením sovietskych vojakov, ktorí boli podriadení sovietskemu náčelníkovi štábu v Kyjeve, ako boli: Jegorov, Osmolov, Sukajev, Sadilenko, Volkov, Smirnov, Krajuskin, Popov, Kolesnikov, Arsenev, Surkov, Solosenko, Cernogorov, Vysocký, Krasiev-Stepanov a Poliakov.

Aký je teda účel nezmyslu, že “veľká väčšina bojovníkov v povstaní a vo velení bolo demokratickej, západnej orientácie”? Potom, ako získali politický azyl v Amerike, prečo by Benešovi Česi a Lettrichovi “demokrati” napriek tomu chceli klamať Američanov aj v roku 1954? Svojim konaním manifestujú – rovnako ako pri povstaní – svoje “československé” vlastenectvo a demokratickú vieru? To je niečo, čo si vyžaduje bližší pohľad.

Je teda prekvapením, že dobre informovaní Američania, spoločne s našimi dobrými priateľmi Slovákmi za železnou oponou aj v exile, sú veľmi šokovaní a rozhorčení, pretože Hlas Ameriky a Rádio Slobodná Európa nielenže umožňujú, ale dokonca pomáhajú Benešovým Čechom a Lettrichovým “demokratom” klamať americkú verejnosť a zvyšok slobodného sveta?

Lettrich a Josko by nám tiež mohli povedať niečo o pozadí povstania. Niečo o udalostiach, ktoré mu predchádzali, a o ľuďoch, ktorí pripravovali pôdu pre strašlivé masakre Slovákov v roku 1944. Najmä niečo o dohodách medzi Lettrichovymi “demokratmi” a Šmidkeho a Husákovými komunistami z 25. decembra 1943 a 26. júna 1945, vyzývajúcimi k najbližšej spolupráci medzi zúčastnenými stranami a ZSSR. Oni dojednali a podpísali tieto dohody!

Situácia pred rokom 1944

Až do konca roka 1942 na Slovensku neexistovali žiadne “ilegálne” skupiny, to znamená aktívne odbojárske skupiny. Stalingradskú porážku využili slovenskí komunisti ku nadviazaniu spoločných sociálnych kontaktov so Slováko Čechmi (“Čechoslovákmi” – stúpencami Benešovej teórie “jedného národa” a jeho prosovietskej politiky). Neznamenalo to žiadne riziko. Slovenská vláda o tom vedela, ale neurobila nič, aby týmto stretnutiam zabránila. Komunistická strana bola v roku 1938 zakázaná autonómnou slovenskou vládou, ale jednotliví členovia neboli prenasledovaní alebo zatýkaní len pre to, že boli komunisti. Niektorí komunisti a mnoho Lettrichovych “demokratov” si udržalo pozície vo vláde a ďalšie dobre platené miesta.

V roku 1943 boli na Slovensku vysadení dvaja Moskvou dobre vycvičení komunisti – Karol Šmidke a nemecko-český miešanec zo Sliezska Karol Bacílek. Ich cieľom bolo organizovať a viesť ilegálne aktivity. Ale až koncom roka sa začali komunisti pravidelne stýkať s ľavicovým krídlom agrárnikov a prejednávať organizovanie skupín odporu a plánovanie do budúcnosti. Po tom, ako Dr. Edvard Beneš, “abdikovaný stáleprezident” Československa, uzavrel 12. decembra 1943 v Moskve takzvanú “Československo-Sovietsku zmluvu”, ľavé krídlo slovenských agrárnikov (Lettrichova skupina) sa dalo dokopy so slovenskými komunistami (Šmidke-Husákova skupina) a uzavreli “Vianočnú dohodu”, podľa ktorej vytvorili “spoločné politické vedenie” pod názvom “Slovenská národná rada” a navzájom sa zaviazali k “večnému priateľstvu.” Vyhlásili, že Slovenská národná rada je “jediný zástupca politickej vôle slovenského národa” a “najvyšším orgánom”, kým sa Slovensko neupokojí. (Originál Vianočnej dohody sa doteraz nenašiel, kto vie prečo – pozn. prekl.) Títo agrárnici, neskôr prekrstení na slovenských “demokratov”, v spojení so slovenskými komunistami kolaborovali s Moskvou na zničení Slovenskej republiky a na vytvorení “novej” Česko-Slovenskej demokracie, “ľudovom demokratickom štáte.”

Z dostupných zdrojov je celkom zrejmé, že existovali rozdiely v názoroch medzi Husákovými komunistami a Lettrichovými “demokratmi” pokiaľ išlo o budúcnosť Slovenska.

Slovenskí komunisti si nerobili hlavu z toho, či sa Slovensko stane Sovietskou republikou, alebo zostane v rámci Česko-Slovenska ako časť federatívneho systému – pokiaľ zostane pod ich vládou. Lettrichovi “demokrati” – ďalej len “Čechoslováci” – však nemali jasný program. Často nevedeli, čo chcú, ani kam naozaj smerujú. Niektorí boli za návrat k dobe spred Mníchova 1938, zatiaľ čo iní dávali prednosť stavu po Mníchove, ale pred 14. marcom 1939, kedy Slovenský parlament vyhlásil nezávislosť Slovenska. Neskôr boli za federatívny systém, ktorý pre Československo navrhoval Masaryk a Beneš Spojencom v roku 1918, ale ktorý nebol nikdy zavedený.

Komunisti na Slovensku si boli vedomí faktu, že drvivá väčšina slovenského národa je rozhodne proti koncepcii “jedného národa” Česko-Slovenského, ktorí šírili Benešovi Česi. Tento fakt využívali na získavanie priaznivcov pre svoju vec vždy, keď sa im k tomu naskytla príležitosť. Keď Dr. Edvard Beneš a “Londýnska vláda” vyhlásili 30. júna 1943, že budúcnosť Česko-Slovenska by mala spočívať na koncepcii “jedného národa” Česko-Slovenska – jednotného, alebo zjednoteného “československého” národa, komunisti to odmietli.

Lettrichovi “demokrati” – “Čechoslováci” – na druhú stranu akceptovali koncepciu etnického “československého” národa, aj keď sa nedokázali medzi sebou dohodnúť, aké vzťahy by mali byť medzi Čechmi a Slovákmi v “novom” Česko-Slovensku. Po tom, ako sa bývalý premiér Česko-Slovenska Dr. Milan Hodža rozišiel s Benešom, mnohí z nich stratili dôveru v prezidenta, ktorý rezignoval a potom sa opäť sám pasoval za prezidenta. Napriek tomu podporovali Beneša, pretože bol uznávaný ako zo strany demokratických mocností, tak aj zo strany ZSSR.

Komunisti aj Lettrichovi “demokrati” nenávideli režim Tisa, ktorý bol hlboko kresťanský a tak demokratický, ako to za daných okolností bolo možné. Komunisti nemali záujem o skutočne demokratický Slovenský štát, pretože vedeli, že by im v ňom slobodná vôľa slovenského národa nikdy nedovolila vládnuť. Takže sa Lettrichovi “demokrati” rozhodli spojiť s komunistami, vyhlasujúc zriadenie “nového” Česko-Slovenska za jeden zo svojich hlavných cieľov, samozrejme na základe ducha a litery zmluvy z 12. decembra 1943, ktorú Beneš uzavrel so Sovietskym zväzom a podľa ktorej nie iba Slováci, ale aj Česi boli oficiálne zapredaní Kremľu.

Právo Beneša uzavrieť takúto zmluvu môže byť oprávnene spochybnené, pretože národy Česko-Slovenska ho nepoverili konať v ich mene po jeho rezignácii na funkciu prezidenta v roku 1938. Dnes by to však nemalo takmer žiadny zmysel.

Drvivá väčšina slovenského ľudu s jeho politickým a náboženským presvedčením – nasledovníci Andreja Hlinku a Martina Rázusa – boli rozhodne za kresťanský, demokratický a nezávislý Slovenský štát, za slobodné Slovensko bez cudzej nadvlády a zbavené všetkých komunistov. A za takýto štát je aj dnes.

Pokračovanie…

Slovenské povstanie z augusta 1944, časť 2

Slovenské povstanie z augusta 1944, časť 3

Publikované Ligou amerických Slovákov, Filip A. Hrobák
Preklad: ::prop, www.protiprudu.org

https://www.protiprudu.org/slovenske-povstanie-z-augusta-1944-cast-1/

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Slovania, Správy, Zahraničné, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.