30 rokov ‘Assisi’: Dialóg namiesto ‘agitácie a propagácie’. + Vatikán v nedeľu vyhlási Matku Terezu za svätú

30 rokov ‘Assisi’: Dialóg namiesto ‘agitácie a propagácie’

„Kto sa dnes tvári, akoby pápež Ján Pavol II. propagoval v Assisi zmiešanie náboženstiev, ten koná zámerne proti zmyslu tohto stretnutia. … V r. 1986 išlo v Assisi o to, aby ľudia najrozličnejších náboženstiev pôsobili proti „seba zbožšťovaniu“ ľudstva a tým odporovali kolektívnej samovražde civilizácie. Pápež Ján Pavol II. nevyzdvihoval nijakého predstaviteľa náboženstva, ani ich „necenzuroval“.

Kardinál Caffarra odporuje kardinálovi Schönbornovi. + Nové tváre Vatikánu

Išlo o spoločnú „agitáciu“ nie však o spoločnú kapituláciu pred zvráteným duchom tohto sveta. … Benedikt XVI. jasne ukázal, že stretnutia ako v Assisi nemôžu slúžiť nijakému synkretizmu.“

Príspevok: JUDr. Franz Norbert Otterbeck v rámci letnej pisateľskej súťaže kath.netu.

Kolín-Deutz, 30.8.2016 (kath.net) 019 555 – Agitatio et propaganda sú síce latinské slová, ale doteraz neslúžia ako úvodné slová v encyklike. Z dobrého dôvodu. Skratka ‚Agit-Prop‘ označuje stranícke miesta socialistickej alebo komunistickej propagandy. Šírenie pravej viery, propaganda fide, sa doteraz nestránilo populárnych prostriedkov napríklad v divadle jezuitov, ktoré ľuďom dôrazne predkladalo „posledné veci“ (nebo, peklo, súd).
V tomto zmysle bola akcia, na ktorú pozýval v r. 1986 svätý pápež Ján Pavol II. do Assisi, fenomenálnym prínosom k šíreniu viery a súčasne silným gestom proti ateistickému komunizmu, aj proti kapitalistickému konzumnému zabudnutiu na Boha.

Pretože katolícke náboženstvo je už raz vo svojej podstate nezvratne tým jediným pravým, ktoré nám bolo zjavené, ako napísal už Benedikt XV. V protivojnovej nástupnej encyklike v r. 1914, predstavujú spoločné modlitby rôznych náboženstiev rozhodne problémy. Aj II. vatikánsky koncil zavrhuje náboženský indiferentizmus, akoby každý náboženský akt každého človeka bol „rovnako platný“. Pred 30 rokmi však išlo o globálny signál stop – o protest voči „humanizmu“, ktorý si stačí sám so svojou autonómiou, bez vyššej zodpovednosti. Náboženstvo ako očividne nevykoreniteľný antropologický faktor už obsahuje poukaz na to, že okrem toho nemôže poprieť druhý objektívny prameň: Boha a jeho kráľovstvo – a je to jedine Kristovo kráľovstvo, z ktorého môže vychádzať pokoj, ktorý je pravý a spravodlivý, pretože je založený na láske.
Kto sa dnes tvári, akoby Ján Pavol II. vtedy propagoval zmiešanie za účelom pokroku ľudstva, ten koná zámerne proti zmyslu stretnutia v Assisi (aj toho v r. 2002 a 2011). Kto sa neklania Kristovi, ten sa klania diablovi. Tak približne citoval pápež František v prvej verejnej kázni v r. 2013 francúzskeho učenca Léona Bloya. K tomu niet čo dodať. Tu je vlajka Kristova, tam vlajka satanova. Tento duch rozlišovania, ktorý sa v pokoncilovom období znejasnil kvôli „dialógu“ – mimochodom úplne bezúspešne – Benedikt XVI. vo svojich ôsmych rokoch s veľkou precíznosťou napomohol.
No Alexander Kissler už vtedy upozorňoval, že Léon Bloy usudzoval so zadným úmyslom: „V Bloyovom ‚Výklade verejných miest‘ je pod číslom 80 citát, ktorý zrejme pápež František myslel: ‚Ak nehovoríme k Bohu alebo za Boha, je to diabol, ku ktorému hovoríme a on nám v strašnom mlčaní načúva.‘ O niečo ďalej píše zlovoľne: ‚Uctievať zberbu, ktorá má peniaze alebo moc – to je súhrn občianskeho svedomia.‘ František si iste nechce osvojovať Bloyovu nenávisť, ani jeho tvrdé odvrhovanie vecí. Rovnako však ako tento Francúz vidí svet ako dramatický boj medzi satanom a jeho protihráčom Duchom Svätým a hľadá si svoje batalióny skôr u chudobných a robotníkov ako u mocných.“
Môžeme si teda položiť otázku, či akcie v Assisi v tejto dobe, 30 rokov „po“, docielia ešte želaný efekt v širokých vrstvách chudobného zbožného ľudu. Je nepochybné, že v ‚nemeckej oblasti‘ existuje aj dnes relatívna chudoba a to vôbec nie iba v prúdoch utečencov. Títo chudobní však nejavia nijakú tendenciu ako „návštevníci kostolov“. Pastorácia dosahuje sektor nad 60 rokov, strednej vrstvy, teologicky skôr u liberálneho Künga, ako u tradicionalistického Lefebvrea. Tí sa už neboja diabla, ale snáď ešte svätenej vody. Čo bolo kedysi nesprávne, to sa dnes naučí napr. predavač iba ak v kurze stáleho diakona. ‘Silence sur l‘essentiel‘ žaloval sa Jean Guitton už v r. 1986: k podstatnému iba mlčať v pokoncilovej diskusii.
Tá istá výpoveď, ten istý čin v rozličnej dobe nedosahuje vždy tie isté účinky. Skôr defenzívny postoj chápania náuky Cirkvi nevidí dielo nijakého trvalého triumfálneho ťaženia pápežského sudcovstva, ale skôr kristocentrického oprávnenia prispôsobovať sa, aby sa to podstatné vždy hlásalo rovnako. Otvorenie sa Kristovej dogmy iným náboženstvám musí teda viesť k tomu, že jediný sprostredkovateľ medzi Bohom a človekom sa v konečnom výsledku bude javiť väčší; a nie menší a zrelativizovaný. Pokrok koncilu, ktorý uznáva relatívne vlastné hodnoty iných náboženstiev, si berie za východisko absolútnu hodnotu – jedinú spásu – u Krista. Iba preto, že Ježiš je „Pán“, nerozplynie sa náboženský gestus inovercov do prázdna.
Ale Boh Abraháma, Izáka a Jakuba nie je „Alah“ – aj keď filologicky môže to slovo znamenať jediného Boha – náš muž a naša žena ho môžu stretnúť na najbezpečnejšej a najspásonosnejšej ceste do Una Sancta Catholica a tam ho (zriedka) minú, ako učil už sv. Augustín. Mnohí sú vnútri, ale predsa vonku, mnohí sú vonku, ale vnútri. Výnimka sa však nemôže stať pravidlom. V tomto zmysle dokonca Lumen gentium 14 „zavrhuje“ známu vetu 1 z Gaudium et spes. Prečítajte si! Nech vás uteší: Vetu „vonku“ už aj tak nikto nechápe, pretože „budúca generácia“ stratila zmysel pre to, že tam spomenutí „Kristovi učeníci“ označujú právne podloženú Cirkev, nie však Ježišových súčasníkov. Pričom možno sofisticky poznamenať, že v krste a Eucharistii sme vždy aj Ježišovými súčasníkmi, čo protestantizmus dnes ignoruje.
Assisi je iste miesto, ktorý sa na medzináboženské stretnutie hodí, lebo tamojší svätec pôsobí ďaleko cez hranice svojej Cirkvi. Kladieme si však otázku, či sa katolícke mariánske pútnické miesta hodia na podobne motivované medzináboženské úsilie, ako to inicioval nedávno zosnulý Rupert Neudeck z Troisdorfu minulé leto v nemeckom Kevelaeri. Medzi 200 účastníkmi boli nejakí moslimovia a dokonca oficiálny predstaviteľ židovstva. Možno to vyjadriť asi takto: Stretli sa tam kresťansko-humanitárni sympatizanti … Ale účastníkom zostalo nejasné, prečo má byť mottom stretnutia citát Martina Luthera Kinga jr. „Mám sen“. Takže ako? Tento vo Washingtone 28. augusta 1963 proklamovaný prejav veľkého významu pre občiansko-právne hnutie nepozná vôbec nijaký vzťah k náboženstvu, odhliadnuc od povolania kazateľa. (Jeho otec smel mimochodom v r. 1977 viesť bohoslužby pri nástupe prezidenta Jimmyho Cartera, najkonzervatívnejšieho možného demokrata, ktorý bol v 20. storočí zvolený do Bieleho domu).
Dialóg náboženstiev má trocha do činenia aj s vojnou a mierom. Je „čiernou legendou“, že predovšetkým a v prvom rade náboženstvo rozdeľuje ľudí. Tu nie sú všetky náboženstvá „rovnako slabé“. Viac k tomu povedal pápež Benedikt XVI. pred 10 rokmi v Regensburgu. Assisi v r. 1986 bolo v prvom rade a predovšetkým anti-totalitný signál z pevnej pozície na pôde zjavenia – ako jediného. Islam mimochodom nepatrí k zjaveniu. Koncil nás učí, že máme rešpektovať časti úprimnej bázne voči Bohu Mohameda (či hocijakého iného) nábožensky formovaného človeka.
Assisi 1986 sa úmyselne neobmedzilo iba na tzv. „abrahamitické“ náboženstvá. Tento pojem z porovnávacej religionistiky, ktorá nikdy nie je neutrálna, neobsahuje nijaký objektívne stanoviteľný nález. Trend uprednostňovania „abrahamitov“ v náboženskom dialógu má napomáhať akýsi druh konsenzu, no javí sa ako nevhodný pokus. Z toho sa nemôže zrodiť nijaký „svetový etos“. V r. 1986 išlo v Assisi o to, aby ľudia najrozličnejších náboženstiev (a ich prax v rámci nášho tradičného právneho poriadku sa aj najmenšej menšine povoľuje) pôsobili proti „seba zbožšťovaniu“ ľudstva a tým odporovali kolektívnej samovražde civilizácie. Pápež Ján Pavol II. nevyzdvihoval nijakého predstaviteľa náboženstva ani ich „necenzuroval“. Išlo istým spôsobom o spoločnú „agitáciu“, nie však o spoločnú kapituláciu pred zvráteným duchom tohto sveta.
Nepremyslené, neobozretné napodobňovanie veľkej historickej udalosti by mohlo spôsobiť zmätenie a dnes – pretože žijeme v inej dobe – skôr podporovať trend pohŕdania náboženstvom: „Hľaďte tí zbožní už postupne zisťujú, že prinášajú vojnu namiesto pokoja.“
Vojna sa doteraz na Východe aj Západe vždy zrodila z politiky, nie z kresťanstva. „Náboženstvo“ bolo nezriedka primiešané, no z nášho náboženstva vždy vychádzali aj impulzy mieru, často príliš slabé, ale nikdy nie nadarmo: Pretože strojcovia pokoja „vo vnútri“ Cirkvi sú Kristovi svedkovia, hoci (a pretože) ten priniesol aj meč rozlišovania a z rímskej strážnej veže: v konečnom dôsledku preto zhynul. Tak sa dostal Pilát do Kréda, ako zástupca „plnosti času“ a síce rímskeho právneho poriadku, prvorodenej univerzálnej mondénnosti. Náboženský indiferentizmus našich dní nie je napomáhateľom pokoja, dokonca menej ako Pax romana. Vystačuje si s cynickou otázkou Piláta: „Čo je pravda?“ Každá odpoveď na to by Piláta rozhnevala. Možno však jeho skazená duša politika tušila, že on sám v tej chvíli stál zoči voči Pravde v Osobe. Tertium non datur. „Kto sa nemodlí k Pánovi, modlí sa k diablovi.“ V tom sú pápež František a svätec z Assisi v každom prípade jednotní.
Aký charakter má teda nabrať medzináboženský dialóg, ak sa má viesť bez násilia? Možno bol Pavol VI. v Ecclesiam suam, encyklike z r. 1964, príliš náročný. Zoskupil koncentrické kruhy – s ktorými sa vstúpilo do dialógu o spáse samozrejme vychádzajúc z rímskeho centra – do viacerých tried dokonca až po ‚neveriacich‘, pre ktorých v r. 1964 zriadili „sekretariát“, ktorý v r. 1993 splynul do Pápežskej rady pre kultúru. Až v r. 2011 boli v prítomnosti pápeža Benedikta XVI. na stretnutí aj neveriaci. Tým tento dogmatik popri vedľa „skutočne“ jasne ukázal, že stretnutia ako v Assisi nemôžu slúžiť nijakému synkretizmu.
Kresťanov nemôže uspokojiť nijaký dialóg, pri ktorom stojí už na počiatku dohovor: Akosi sme predsa všetci za pokoj. Diabol trčí, ako je známe, v detaile. Je tiež nezmyselné už vopred urážať „Proroka“, napriek všetkým pochybnostiam, ktoré osvietení ľudia o jeho živote a diele musia mať. Tieto cesty sú všetky veľmi kamenisté a nesmú otázku o náboženských príčinách násilia „pre milý pokoj“ z výpovedí vylučovať – pozri opäť prednášku v Regensburgu 2006.
Pre každú mysliteľnú púť národa do večného Jeruzalema však platí: We have a dream. (My máme sen.) ‚Nos Dei Caritati credidimus‘. Neuctievame nijaký individualistický egoizmus spásy. Katolícka cirkev chce čo možno najviac ľudí doviesť „do cieľa“, ako v nebi, tak i na zemi. Pretože my sme Božej láske uverili. Bez tohto predpokladu, bez milosti zhora, sa totiž táto „Cesta“ neoplatí. Nikde. Vtedy nás počúva iba diabol v strašnom mlčaní, keď len bľaboceme namiesto, aby sme sa v modlitbe klaňali Bohu. –zg-
Autor Dr. iur. Franz Norbert Otterbeck, je historik práva a ekonómie.

 

Vatikán v nedeľu vyhlási Matku Terezu za svätú

Na vatikánskom Námestí sv. Petra sa bude v nedeľu konať jedna z najväčších udalostí za doterajšieho pôsobenia pápeža Františka v úrade – svätorečenie Matky Terezy. Očakáva sa účasť státisícov ľudí a početných zahraničných delegácií, ktorí si prídu uctiť svetoznámu mníšku takmer 20 rokov po jej úmrtí.

Svätorečenie zapadá do línie Svätého roku milosrdenstva, ktorý pápež František vyhlásil na tento rok. Matka Tereza je totiž symbolom angažovanosti za chudobných. “Je dokonalou svätou pre rok milosrdenstva,” povedal dnes v Ríme kanadský kňaz Brian Kolodiejchuk, ktorý mal vo Vatikáne na starosť proces kanonizácie. “Bola vždy pripravená preukázať milosrdenstvo a odpustiť iným,” citovala ho agentúra DPA.

Matka Tereza sa narodila v roku 1910 v albánskej rodine v dnešnom Macedónsku. V indickej Kalkate založila rehoľný rád Kongregácia misionárok lásky, starajúci sa o chudobných a umierajúcich. Za to jej v roku 1979 udelili Nobelovu cenu za mier.

Tak rýchlo ako Matku Terezu dosiaľ svätorečili len málo ľudí, v súčasnej dobe len pápeža Jána Pavla II. Šesť rokov po jej smrti v roku 1997 ju vyhlásili za blahoslavenú. V katolíckej cirkvi sú na svätorečenie potrebné dva “zázraky” a v roku 2015 sa našiel druhý takýto skutok, za ktorý mala byť zodpovedná Matka Tereza: Brazílčan sa bez vedeckého vysvetlenia uzdravil z ochorenia mozgu po tom, ako rehoľníčku požiadal o pomoc.

Pápež František to v roku 2015 uznal za zázrak, čo otvorilo cestu ku kanonizácii. Nezastavila to ani skutočnosť, že jej prvý zázrak, uzdravenie ženy z Indie z rakoviny, vyvolával kontroverzie. Kritici Matke Tereze vyčítali aj postoje k interrupciám a antikoncepcii, ako aj prijímanie darov od diktátorov.

Najviac uctievaná je Matka Tereza zrejme naďalej v Indii a najmä v Kalkate. Aj v súčasnosti má jej rehoľa približne 4500 členiek a je zastúpená v 133 krajinách.

Pred slávnostným svätorečením plánujú vo Vatikáne viacero podujatí: po dnešnej modlitebnej vigílii sa bude v sobotu dopoludnia konať audiencia na vatikánskom námestí s pápežom Františkom, večer nasledovať bude uctievanie relikvií Matky Terezy v rímskej bazilike pri Vatikáne, píše DPA.

Keďže kanonizácia pripadá na deň pred sviatkom Matky Terezy, ktorým si cirkev pripomína výročie jej smrti 5. septembra 1997, očakávajú sa ďalšie slávnosti a náboženské obrady počas pondelka i neskôr v priebehu týždňa.

Hovorca Vatikánu Greg Burke na dnešnej tlačovej konferencii informoval, že na svätorečenie prídu početné oficiálne delegácie vlád a medzinárodných organizácií. Dosiaľ sa ich ohlásilo najmenej 15, okrem iných z USA a Španielska.

Na nedeľňajšiu kanonizačnú omšu na Námestí sv. Petra sa už rozdalo približne 100.000 vstupeniek, očakáva sa však príchod výrazne väčšieho počtu ľudí. Mimoriadne bezpečnostné opatrenia vo Vatikáne neplánujú, keďže už “istý čas” sú v stave zvýšenej pozornosti, dodal Burke.

http://www.hlavnespravy.sk/vatikan-v-nedelu-vyhlasia-matku-terezu-za-svatu/827275

 

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Slovania, Správy, Zahraničné, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.