Košický arcibiskup Bernard Bober v Šaštíne: Nebojme sa obhájiť našu vieru. + ĽSNS putovala k Sedembolestnej Panne Márii, Patrónke Slovenska

Šaštín 15. septembra (TK KBS) Tisícky mariánskych ctiteľov sa dnes stretlo v Šaštíne. K Sedembolestnej Panne Márii, ktorej národná svätyňa je práve v tomto meste, prišli prosiť i ďakovať za svoje osobné i rodinné radosti a bolesti. Vyvrcholením celonárodnej púte k patrónke Slovenska, ku ktorej sa už niekoľko storočí utiekajú tisíce detí, mladých i dospelých, bola dnešná pontifikálna svätá omša za účasti viacerých biskupov Slovenska a zahraničia. Hlavným celebrantom a kazateľom na slávnosti bol košický arcibiskup metropolita Bernard Bober. Pri tejto príležitosti prinášame jeho homíliu v plnom znení.

Excelencie – spolubratia arcibiskupi a biskupi, milí bratia kňazi a diakoni, rehoľné sestry, vážený pán prezident Slovenskej republiky, a aj emeritný pán prezident, členovia vlády, poslanci Národnej rady, všetci predstavitelia verejného života, milí pútnici – mariánski ctitelia, drahí bratia a sestry v Kristovi zhromaždení tu v Šaštíne, ako aj vy všetci, čo nás sledujete cez vysielanie televízií a aj Rádia Lumen.

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Anton Čulen s vlajkou ĽSNS na púti v Šaštíne

Azda najaktuálnejším verejným podujatím, ktoré po olympiáde v Riu v týchto dňoch pozorne sledujeme, je tamojšia paralympiáda – letné paraolympijské hry. S hrdosťou a povzbudením sledujeme výkony tých našich, ale vlastne všetkých, lebo na prvý pohľad sú odkázaní na pomoc iných. Sú poznačení rôznymi životnými tragédiami a bolesťami. No keď sa dajú do pohybu, s údivom a otvorenými ústami sa čudujeme: Ako títo ľudia bojujú!? S akým nasadením a odhodlaním!? Priam neuveriteľné! Aj napriek znevýhodneniam a hendikepom, nevzdávajú sa.

Jedna z týchto úspešných športovkýň však po návrate do vlasti, do Belgicka, chce požiadať o eutanáziu, pretože, ako hovorí, už viac nechce trpieť vo veľkých bolestiach každý deň. Jej snom bolo zúčastniť sa a umiestniť sa na paralympiáde a potom, po návrate domov to vzdať – vraj v tom najlepšom. Ťažko pochopiteľné! Na jednej strane vnímame jej veľký a statočný boj i cez bolesť a utrpenie, na strane druhej prichádza náhle zrieknutie sa poznačeného života. A to všetko u jedného a toho istého človeka. Prečo?

Pokiaľ by aj v našom živote malo byť najvyššou métou dokázať niečo sebe i svojmu okoliu, nestačilo by to na to, aby sme bojovali aj napriek bolestiam až do posledného dychu. Nevyliečiteľne chorej športovkyni nechýba vôľa, ale ďalšia vyššia motivácia. Motivácia a dôvod, prečo sa namáhať ďalej! Chýba viera, ktorá pozerá až za horizont pozemského života. Chýba dôvera v Boha, ktorý je láska a milosrdenstvo. A je to skutočne tak, že mnohí už prestali veriť a iní ešte ani nepočuli o tom, že ľudská duša je nesmrteľná a že človek sa cez voľbu pre Ježiša môže rozhodnúť pre večný život. O tejto skutočnosti však my, ako veriaci ľudia, musíme hovoriť a dokazovať túto motiváciu viery našimi skutkami. Naše poslanie je teda jasné: hovoriť i konať!

Chvíľami mám taký pocit, že ani my ako národ už nestojíme o to, aby sme zabojovali o našu budúcnosť. Ako keby sme už dosiahli svoju métu a chceli to všetko zabaliť. Nie sme však unavení z bolestí a trápení, ale práve letargia a unavenosť zo života z nás robia sebcov a individualistov. A národ krváca! Netrpíme hladomorom, ani vojnou, chýba nám čosi iné. Chýba nám motivácia, chýba nám viera, ktorá cez Kristov kríž premieňa každú bolesť na väčšiu obetu, trpezlivosť a vernosť, väčšiu dôveru a odovzdanosť.

Nemyslime si, že naša patrónka Sedembolestná Panna Mária žila jednoduchý rozprávkový a pokojný život. Aj v jej živote mala bolesť pevné miesto. Bola plná bolestí. Doráňaná mečmi bolesti to napriek všetkému nevzdala, nezutekala, ale ticho zostala stáť pod krížom svojho Syna (Jn 19, 25-27). Je to mocná a verná žena, preto nám ju Ježiš dáva za duchovnú Matku, keď hovorí Jánovi: Hľa, tvoja matka! V každom našom kríži a trápení sa na ňu môžeme obrátiť a prosiť ju o silu vydržať a prekonať všetky protivenstvá – o silu nevzdať to! A ona nám svoju starostlivosť už toľko krát dokázala v dejinách nášho národa.

Zo zranení a bolestí, prirodzene, máme strach. O to viac v tomto čase, keď nás v posledných mesiacoch prenikla úzkosť a strach z terorizmu, z nezmyselných útokov ľudskej zloby a nenávisti. Čoho všetkého sú schopní ľudia, ktorí nemajú v srdci Boha – Boha, ktorý je láska a milosrdenstvo!? Čoho všetkého sme však schopní aj my sami, keď zabúdame na Ježiša a jeho Slovo?! Stačí malá iskra a hádka sa zmení na neprekonateľný konflikt. Nevieme si odpustiť celé desaťročia. Potrebujeme Božie odpustenie a jeho pomoc. Lebo ináč sa utopíme v nenávisti a pomste! Sami sa nezmeníme k lepšiemu. Sami od seba nebudeme lepší. Preto sme závislí na Božom milosrdenstve!

Nič nemôže zmeniť srdce človeka a ani tento svet nezmení nič, jedine Božia láska a odpustenie. Mali sme možnosť sa o tom presvedčiť v tomto Roku milosrdenstva na Svetových dňoch mládeže v Krakove koncom júla. Myšlienka jednoty a pokoja medzi jednotlivcami i medzi národmi je možná! Kresťanská viera ponúka riešenie s viditeľnými výsledkami! Snáď z každého kontinentu a národa sveta sa na jednom mieste a v jednom čase zišli dva milióny mladých ľudí, bez bitky, bez vraždy, bez nadávok a urážok, bez demolovania krakovských ulíc a výkladov. Bolo to stretnutie mladých veriacich katolíkov sveta so svojim pastierom a s milosrdným Ježišom, ktorý ich učí a vyzýva k milosrdenstvu. Obrovské dávky pokoja a naplnenia sme tam prežívali! Len škoda, že naše médiá o tom informovali tak povrchne a s istou dávkou irónie.

Drahí bratia a sestry! Byť kresťanom v Európe nie je dnes ani bezpečné, ani žiadané. My sa však nehanbime za to, že sme veriaci, že sme katolíci! Ani nezapredajme svoj hlas pre výhody či postup v kariére. Ozvime sa, hoci nás budú považovať za tmárov, homofóbov či konzervatívcov. Vtedy platí to, čo sme čítali v dnešnom druhom čítaní: Keď vás hanobia pre Kristovo meno, ste blahoslavení (1Pt 4, 13-16). Služba kresťana nie je založená na bázni pred verejnou mienkou, ale na bázni pred Bohom. Povedať pravdu s láskou – to je skutok milosrdenstva, lebo pravda vyslobodzuje: Pravda vás vyslobodí! (Jn 8, 32). Ak sú v národe ešte nejakí kresťania, pozdvihnite svoj hlas!

Dnes sa robí všetko preto, aby sa umlčala Božia pravda a hlas Cirkvi. Lenže, zabúda sa na to, že okrem zdrojov skazenosti, si je Cirkev vedomá aj obrovského zdroja sily a obnovy – Ducha Svätého. Nemáme žiadnu pozemskú nádej, či ambície ovládnuť tento svet. Naša nádej je jedine v Bohu! Ak však bude kresťanstvo aj naďalej úmyselne vytláčané z verejného života, čo potom nahradí kresťanské princípy a slobodu vôbec? Anarchia, alebo nový režim – peklo na zemi?

Nemôžem mlčať, keď vidím, ako cielene a takticky narastá tlak na veriacich ľudí aj v našom priestore. Iba pred nedávnom označila Rada pre vysielanie a retransmisiu moje vyjadrenia proti teórii o rodovej rovnosti a výzvu k účasti na referende o rodine za možné porušenie zákona. Výroky vraj mohli podnecovať k nenávisti a neúcte voči párom rovnakého pohlavia, resp. šíriť nenávisť. Bolo to v Nedeľu Svätej rodiny počas televízneho vysielania svätej omše pred dvomi rokmi. Jasný katolícky postoj v prospech rodiny a manželstva muža a ženy urazil dvadsať sťažovateľov, ktorí žiadali o prešetrenie. Bolo z toho veľké haló, ktoré sa snažilo zastrašiť všetkých, ktorí by podobne nesúhlasili a vyjadrili verejný odpor voči Gender ideológii.

Dokonca, aj naše verejnoprávne médiá v tomto čase už zaujali jasný ideologický postoj. Napríklad, keď sme v Košiciach mali nedávno vysviacku nového mladého pomocného biskupa, nebola o tom ani jediná krátka správa. Pritom, keď sa o dva dni mestom prebehlo 180 účastníkov Dúhového pochodu, dozvedelo sa o tom celé Slovensko v niekoľkominútovej reportáži. Iné reportáže už ani nespomínam.
To, že verejne vyjadríme nesúhlasný postoj s tým, čo sa nám podsúva a pretláča – akože – tým, podľa niekoho, propagujeme nenávisť a neúctu? Chýba tu logika! Keď nesúhlasím, znamená to, že nenávidím? Kde je záruka plurality názorov?

Drahí bratia a sestry! Strhol sa boj – nerovný boj! Preto nemôžeme zostať ticho. Hlasy pre pro-rodinnú politiku sú vysmievané, možno už z princípu preto, že sa s nimi stotožňuje Cirkev. Slovo skôr dostanú sociológovia a sociologičky, ktoré ponúkajú nový „nestereotypný“ model rodiny. Nepropaguje sa manželská vernosť a nerozlučiteľnosť, ale skôr návody k tomu, ako sa rozísť a žiť si vlastný pohodlný život. Pro-rodinným aktivistom a pro-liferom už médiá nemajú čas načúvať. Nezaujímajú ich otázky: Prečo sa rodí tak málo detí do tohto nášho slovenského sveta? Čo robíme preto, aby sme rodičovstvo zatraktívnili? Očividne starneme a vymierame, a aj napriek tomu plne podporujeme legálny potrat. Nevážime si a ani neučíme spoločnosť vážiť si nový ľudský život.

Podceňujeme naše najväčšie bohatstvo – naše rodiny! S úzkosťou volám z východu republiky, kde azda najčastejšie odchádza jeden z manželov za prácou, nielen do vzdialenej Bratislavy, ale ešte ďalej. Odlúčenosť v diaľke i v čase spôsobuje vyhasnutie lásky. Je príčinou častých rozvodov. Chýba práca, chýba slušný zárobok. Prečo kvôli tomu, aby rodiny mohli prežiť, nemôžu byť spolu? Toto sú skutočné problémy, ktorým treba venovať väčší priestor, a nie za každú cenu presadzovať práva individualistov!

Možno sa pýtate: Prečo sa strhol takýto boj o základné ľudské a kresťanské princípy, či hodnoty? Príčinou je strata viery, že darovať život má zmysel, že zaprieť seba a obetovať sa má zmysel, že byť pre druhého má zmysel a že aj utrpenie a bolesť má svoj význam.

Naozaj, zahanbujú nás niektorí migranti z Blízkeho východu a z Afriky, pretože na neistú púť za lepším životom sa vydávajú postupne s celými svojimi rodinami a sú to skutočne veľké rodiny. Tak silno držia pokope! Ani by im vo sne nepadlo spochybňovať základné princípy života a zdravého rozumu, preto sú tak silní a jednotní vo svojich rodinách. Zato my tak ľahko naletíme všelijakým hlúpostiam o bezhraničných právach a nárokoch na nezmysly. Bez zodpovednosti za dar života, niet budúcnosti národa! V konečnom dôsledku nakoniec vždy rozhodne demografia.
Každý život je dar a treba zaň ďakovať Bohu. V tejto vďačnosti a viere už nemôžeme počúvať ľudí viac ako Boha. Nie, my nie sme extrémisti! Extrémisti ale sú v našej spoločnosti, okrem pravicových, už aj ľavicoví. Extrémistov sa treba obávať. Vernosť Božiemu Slovu nám nikdy nesmie dovoliť, aby sme ako kresťania boli vtiahnutí do násilia a nenávisti, či už voči cudzincom, alebo ináč zmýšľajúcim. Ježišov príkaz lásky nás zaväzuje milovať všetkých ako plnohodnotné ľudské osoby: ináč veriacich, ináč konajúcich, homosexuálov, tých, čo nám neprajú, a dokonca i nepriateľov (Mt 5, 44).

Ak sú medzi nimi hriešnici, potom platí zásada: Hriešnika miluj, nie však jeho hriech! Nikdy nesúhlas s jeho hriechom! Nikomu nekrivdíme, len chceme hájiť a ohlasovať Božiu pravdu a lásku. Panna Mária nám pritom pomáha utvoriť si správny názor v zhode s Evanjeliom a dať Bohu do služby všetky svoje sily na budovanie Božieho kráľovstva lásky a pokoja pre všetkých ľudí na tejto zemi.

Okrem rečí, však naša viera vyžaduje i skutky. Lebo vo vzťahu k pravde a milosrdenstvu platí: V prvom rade nemlčať, a potom konať! A tých, čo potrebujú naše skutky lásky a našu pomoc, bude vždy dosť.

Už to bude veru skoro 30 rokov odvtedy, čo práve tu v Šaštíne prehovorila k národu nedávno svätorečená Matka Tereza z Kalkaty. Bolo to 6. júna 1987, keď sa tu zastavila na svojej ceste do Poľska. Vtedy nám zanechala vzácny odkaz, z ktorého vyberám najsilnejšiu časť:

Na svete existuje veľmi mnoho, mnoho biednych ľudí, ktorí nemajú nikoho a ktorých nik neľúbi. A preto si, sestry a bratia, ctime tých, ktorí svoj život dali do služieb Bohu, aby mohli priniesť Ježišovu lásku medzi našich chudákov. Modlite sa, prosím, za nás (za sestry). A my sa budeme modliť za Vás, aby do vašich rodín prišla Ježišova láska, ktorá vám vo všetkom najlepšie pomôže na príhovor Matky Božej. Modlite sa, aby bola Matka Božia vždy vašou ochrankyňou. Ona Vám pomôže, aby ste ostali svätí.

„Priniesť Ježišovu lásku medzi našich chudákov“ – Matka Tereza tu myslela na všetkých tých, čo trpia na tele i na duši, aj na hendikepovaných ľudí, ktorí to už možno chcú vzdať. Myslela vtedy i teraz na všetkých, čo potrebujú naše skutky telesného i duchovného milosrdenstva. K takýmto výkonom však potrebujeme silnú motiváciu. Potrebujeme vieru, Božie odpustenie, jeho milosť a pokoj, potrebujeme príhovor Panny Márie!

Drahí bratia a sestry! I keby nás v celej spoločnosti mala zostala iba hŕstka – praktizujme svoju vieru, nezostávajme v nedeľu doma v pohodlí. Nenechávajme sa tak ľahko ovplyvňovať niektorými médiami a prázdnym životným štýlom. Nežime iba pre tento svet. Združujme sa na bohoslužbách, na púťach, na sociálnych sieťach, cez prostriedky okamžitej komunikácie. Pomôžme zvýrazniť Ježišov hlas a jeho milosrdenstvo, ktoré premáha každú bolesť! Svedectvom dobrého života a nezapredanosťou duše propagujme kultúru života a lásku k núdznym. Nebojte sa! – tak často nám to opakoval svätý pápež Ján Pavol II. Nebojme sa obhájiť našu vieru! I napriek bolestiam a obetám, zabojujme o naše rodiny. Zabojujme o budúcnosť nášho národa a nevzdávajme to! Nech nám v tom pomáha Sedembolestná Panna Mária, patrónka nášho Slovenska! AMEN

https://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20160915002

 

 

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Slovania, Správy, Zahraničné, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.