ĽS Naše Slovensko si pripomenula 129. narodenie prvého slovenského prezidenta Dr. Jozefa Tisa. + Bola pevnosť pri Komárne postavená celkom márne?

Spomienku v Bratislave zorganizoval Mgr. Miroslav Šuňal z Iniciatívy 2016
Dňa 13. októbra 2016 v médiách rezonovala najmä téma štátneho pohrebu prezidenta Michala Kováča. Novinári ho označovali za prvého slovenského prezidenta, hoci Michal Kováč sám verejne priznal, že nie je prvým slovenským prezidentom, pretože tým bol Dr. Jozef Tiso (video s rozhovorom nájdete tu
www.youtube.com/watch?v=k6C8ES-W1jQ).
Dátum pohrebu Michala Kováča bol zrejme zhodou náhod (a možno ani nie) stanovený presne na deň narodenia prvého skutočného slovenského prezidenta – Dr. Jozefa Tisa.

A práve 129. výročie narodenia pána prezidenta Tisa si v tento deň pripomenuli aj členovia a sympatizanti ĽS Naše Slovensko. Predseda ĽS Naše Slovensko Marian Kotleba a poslanec NR SR Stanislav Drobný sa zúčastnili svätej omše v Bazilike Sedembolestnej Panny Márie v Šaštíne, ktorá bola venovaná aj pamiatke mučeníka a prezidenta Jozefa Tisa.

Foto N - Tomáš Benedikovič

Foto N – Tomáš Benedikovič

V Nitre sa spomienkového stretnutia spolu s členmi a sympatizantmi ĽS Naše Slovensko zúčastnil krajský predseda Ján Kecskés a podpredseda strany Milan Uhrík. Pamiatku pána prezidenta Jozefa Tisa si uctili položením venca k miestu, kde sú uložené jeho telesné pozostatky a spoločnou modlitbou Otče náš.

V Bratislave na Martinskom cintoríne sa spomienkovej akcie pri hrobe Dr. Jozefa Tisa zúčastnili poslanci NR SR Rastislav Schlosár, Martin Beluský, Natália Grausová a bratislavský krajský predseda strany Vladimír Zeman.

Členovia a sympatizanti najmä zo žilinského krajského klubu si zase uctili pamiatku Dr. Jozefa Tisa minútou ticha pred jeho rodným domom v Bytči. Poslanec NR SR Peter Krupa taktiež položil slávnostný veniec. Na spomienke sa zúčastnil aj Žilinský krajský predseda strany Andrej Medvecký.

http://www.naseslovensko.net/nezaradene/ls-nase-slovensko-si-pripomenula-129-narodenie-prveho-slovenskeho-prezidenta-dr-jozefa-tisa/

 

Bola pevnosť pri Komárne postavená celkom márne?

Pred pár dňami som sa vrátil z Maďarska a najväčší dojem na mne nezanechala Budapešť, ale tak trochu periférie, hoci v nepochybnom zmysle aj centrá. Kultúrne a náboženské v Pannonhalme a vojensko – politické v spoločnom meste Komárne a či Komárome. Kláštor v Pannonhalme zapôsobil svojou starobylosťou a predvedením kresťanskej estetiky a kultúry, ktorá bezpochyby pomohla nedávnym kočovníkom uniknúť osudu Avarov, Hunov a iných podobných návštevníkov v našom susedstve. Myslím si, že aj tí najtvrdší ateisti musia uznať význam tejto a podobných inštitúcií, založených pri zrode novodobých národov, v prípade Maďarov už okolo roku 995.

Na druhej strane, ešte výraznejším dojmom na mňa zapôsobila na tú dobu nedobytná pevnosť na brehu Dunaja. Už aj Pannonhalma bola opevnená a vďaka tomu odolala tatárskym vpádom, ale jej múry samozrejme nie sú porovnateľné s neskoršou stavbou pri Komárne, na ktorú prispeli katolícki Habsburgovci, predovšetkým v záujme obrany kresťanskej civilizácie proti aj vtedy aktuálnej islamskej hrozbe.
My kresťania iste máme milovať aj svojich nepriateľov a škodcov a v osobných kontaktoch to bezpochyby platí. Je výstižné a podstatné Kristovo pravidlo, že ak ťa niekto udrie po pravom líci, máš nastaviť aj ľavé. Ale ani toto odporúčanie nám nedáva dôvod nechať sa bez príčiny mlátiť. Ak vyjdeme z vtedajšieho kontextu, udrieť po pravom líci znamenalo skôr urážku ako bitku. Pretože ak chceme niekomu riadnu vraziť, bijeme väčšinou pravou rukou po ľavom líci. Udrieť po pravom líci obrátenou pravou dlaňou – spakruky – značilo, že náš protivník nie je hoden ani poriadnej facky…
Je teraz móda aj rozumnú a nevyhnutnú obranu, hoci len slovnú a písomnú, nazývať netoleranciou, xenofóbiou, islamofóbiou a podobnými fuj názvami. Lenže, milí moji, ak si nebudeme vážiť a presadzovať svoju vieru a kultúru a ak nebudeme mať radi vlastný národ a jeho zvyky, spáchame skôr či neskôr masovú samovraždu a rozplynieme sa v ničote, v neexistencii. Skrátka, ostaneme len ďalšou výčitkou a výstrahou v dejinnom procese. Dodržiavať dlhoročné a osvedčené zásady, nepodliehať módnym a nezmyselným trendom, nezabúdať na osudy a kríže predkov a dbať na budúcnosť detí a vnúčat, toto dovolíme nazývať nekultúrnosťou a nenávisťou?
Nezabúdajme, že idea rovnosti pred Bohom a viera v pochopiteľnosť sveta, ktorý stvoril dobrý Boh, dala vzniknúť vede, spoliehaniu sa na vlastné sily a aj rozvoju konkrétneho a vôbec nie imaginárneho milosrdenstva. Nie takej dobroty, akú nám chcú predpisovať tí, čo katastrofy provokujú a ronia krokodílie slzy nad neporiadkom a nenávisťou, ktoré oni sami svojimi absurdnými ideológiami a skutkami vyvolali a podporili!
Uvedomme si, že práve kresťanstvo touto svojou otvorenosťou k možnej rovnosti a predpokladaním sveta, v ktorom vládnu rozumné zákony, dovolilo vzniknúť tomu, že sa vôbec hovorí o ľudských právach a slobode, ktorú táto tolerancia priviedla až k možnosti byť ateistami. V islame či hinduizme na niečo také vôbec neexistujú predpoklady, na východ od nás sa o rovnosti vôbec neuvažuje, myslím tým pokusy o konkrétnu rovnosť, nielen tú pred Bohom. Tou túžbou po rozumnej rovnosti sa nepochybný európsky predstih začal a ak na ňu rezignujeme pri snívaní o akomsi absolútnom multikulturalizme, tak nezlikvidujeme len ten predstih, ale nakoniec pochováme aj samých seba.

KAJAJME SA A VERME EVANJELIU!
Vlado Gregor

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Slovania, Správy, Zahraničné, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.