Arcibiskup s láskou: Zastavte to! Princíp a pravda manželstva

Traja papezi
Rím, 17.3.2014 (kath.net/as/mm) Dňa 15. marca 2014 uverejnili talianske noviny „Il Foglio“ obsiahle interview s bolonským arcibiskupom, kardinálom Carlom Caffarrom (75). Nástupcu kardinála Giacoma Biffiho menoval za kardinála v r. 2006 pápež Benedikt XVI. Kardinál Caffarra promoval na Pápežskej univerzite Gregoriana z cirkevného práva. V doktorskej práci sa venoval nerozlučiteľnosti manželstva. Potom sa špecializoval na morálnu teológiu na Pápežskej akadémii Alfonsiana. V r. 1980 ho Ján Pavol II. menoval za experta Synody biskupov v oblasti manželstva a rodiny. O rok neskôr dostal za úlohu od pápeža založiť a viesť Pápežský inštitút „Jána Pavla II. pre manželstvo a rodinu na Lateránskej univerzite, kde pôsobil do menovania za biskupa Diecézy Ferrara-Comacchio (1995). Za arcibiskupa v Bologni bol menovaný 16. septembra 2003. V júni 2013 ho pápež František potvrdil v úrade do 77. roku života.
Kath.net ďakuje riaditeľovi „Il Foglia“, Giulianovi Ferrarovi, a vatikanistovi Matteovi Matzuzzimu za spoluprácu a možnosť uverejniť myšlienky kardinála Caffarru pre nemecké publikum.

Postsynodálna apoštolská exhortácia „Familiaris consortio“ pápeža Jána Pavla II. je v krížovej paľbe. Na jednej strane sa argumentuje, že je základom „Evanjelia rodiny“, na druhej strane sa považuje za prekonaný text. Je tu mysliteľné „aggiornamento“ či nová verzia?
Kardinál Caffarra: Ak príde reč na „gender“ a tzv. manželstvo homosexuálov, je správne, že o takom niečom sa v dobe „Familiaris consortio“ nehovorilo. Avšak o všetkých ostatných problémoch, najmä o znovu zosobášených rozvedených sa rozsiahle hovorilo. (…) Keď povieme, že „Familiaris consortio“ vzniklo v úplne inom historickom kontexte, nie je to správne. Na to hovorím, že „Familiaris consortio“ nás naučilo predovšetkým metódu, ako pristupovať k otázkam manželstva a rodiny. Použitím tejto metódy dospela exhortácia k náuke, ktorá zostáva nevymazateľným oporným bodom.
O akú metódu ide? Keď sa Ježiša pýtali na podmienky povolenia rozvodu – o tomto povolení ako takom sa v tom čase nediskutovalo – nezaoberal sa kazuistickou problematikou, z ktorej otázka vyvstala, ale ukazuje akým smerom máme hľadieť, aby sme pochopili, čo je manželstvo a v čom následne spočíva pravda o nerozlučiteľnosti manželstva. Bolo to, akoby Ježiš hovoril: „Pozrite, musíte sa z tejto kazuistickej logiky vymaniť a hľadieť iným smerom“, smerom „princípu“. To znamená: musíte hľadieť tam, kde muž a žena dospievajú k svojmu životu v plnej pravde svojho bytia ako muža a ženy, pretože sú povolaní stať sa jedným telom. Ján Pavol II. v jednej katechéze povedal: „Potom vzniká – to znamená: keď muž po prvý raz stretol svoju ženu – ľudská osoba v rozmere vzájomného darovania, ktorého výraz – ktorý je preto sám výrazom svojho bytia ako osoby – je ľudské telo v celej svojej prapôvodnej pravde svojho mužstva a ženstva“ (9. január 1980). To je metóda „Familiaris consortio“.

V čom spočíva najhlbší a najaktuálnejší význam „Familiaris consortio“?
Kardinál Caffarra: Aby sme mali otvorené oči schopné hľadieť na „princíp“, „Familiaris consortio“ hovorí: „Nadprirodzený zmysel pre vieru“ nespočíva však iba a ani nevyhnutne v súhlase veriacich. Cirkev ako Kristova nasledovníčka hľadá pravdu a tá sa vždy nezhoduje s mienkou väčšiny. Počúva svedomie, nie moc, a práve tým bráni úbohých a opovrhovaných. Cirkev si veľmi cení aj sociologický a štatistický výskum, pokiaľ je užitočný pre určenie historickej skutočnosti, v ktorej má prebiehať pastoračná činnosť, a pre lepšie poznanie pravdy. No takýto výskum sám osebe nemožno hneď považovať za prejav zmyslu pre vieru“ (FC 5).
„Familiaris consortio“ tak predstavuje veľkolepé náukové rozvinutie témy, ktoré umožnila aj séria katechéz Jána Pavla II. o ľudskej láske. V prvej z týchto katechéz, 3. septembra 1979, Ján Pavol II. uvádza, že jeho úmyslom je sprevádzať prípravné práce synody o rok. Pritom sa nezaoberal priamo témami synody, ale upriamil pozornosť na hlboké korene. Je to, akoby povedal: „Ja, Ján Pavol II., chcem synodálnym otcom pomôcť. Ako im pomôžem? Tak, že ich privediem ku koreňu otázok.“ Z tohto návratu ku koreňom vzniká veľká náuka o manželstve a rodine, ktorá je Cirkvi daná skrze „Familiaris consortio“. A pritom sa neignorujú konkrétne problémy. Hovorí sa o rozvode, o nemanželských životných spoločenstvách, o probléme pripustenia znovu zosobášených rozvedených k Eucharistii. Takže obraz „Familiaris consortio“, ktorý patrí minulosti, ktorý už nemá súčasnosti čo povedať, zodpovedá karikatúre. Alebo ide o úvahy osôb, ktoré dokument nečítali.
Mnohé biskupské konferencie zdôraznili: Z odpovedí na dotazník na prípravu synody sa jasne ukazuje, že náuka „Humanae vitae“ už spôsobuje iba zmätok. Je to tak, alebo bola „Humanae vitae“ prorocký text?
Kardinál Caffarra: Dňa 28. júna 1978, asi mesiac pred smrťou, Pavol VI. povedal: „Za ‚Humanae vitae’ budete Bohu a mne ďakovať“. Po 46 rokoch vidíme jasne, čo sa stalo s inštitútom manželstva a jasne si uvedomujeme, aký prorocký tento dokument bol. Tým, že popierame nerozlučiteľné spojenie manželskej sexuality a plodenia detí, to znamená náuku „Humanae vitae“, sa uvoľnila cesta vzájomného prerušenia plodenia a manželskej sexuality: „Od sexu bez detí k deťom bez sexu“.
Stále viac pokračuje zatemňovanie založenia ľudského plodenia na pôde manželskej lásky, a krok za krokom sa konštruovala ideológia, že každý môže mať dieťa: slobodný muž či slobodná žena, homosexuál, pričom sa aplikuje nájomné materstvo. Tým sme dôsledne prešli od predstavy dieťaťa ako daru k naprogramovanému dieťaťu ako práva: hovorí sa, že je tu právo mať dieťa. (…)
No ja mám právo mať veci, nie ľudí. Tak dochádza stále viac ku konštruovaniu symbolického, ako etického tak aj právneho kódexu, ktorý rodinu a manželstvo odkazuje do čisto súkromného afektívneho spôsobu života a ktorý je ľahostajný voči účinkom na spoločenský život.
Niet pochybností, že v čase uverejnenia „Humanae vitae“ bola antropológia, ktorá ju podopierala, veľmi krehká a nechýbal ani istý biologizmus v argumentácii. Učiteľský úrad Jána Pavla II. mal veľkú zásluhu na tom, že vytvoril základ antropológie primeranej „Humanae vitae“. Otázka, ktorú si treba položiť, neznie, či a v akej miere je „Humane vitae“ dnes aplikovateľná, alebo či encyklika spôsobuje zmätenie. Podľa môjho názoru je to iná otázka. Ako znie?

Kardinál Caffarra: Vypovedá „Humanae vitae“ pravdu vzhľadom na dobro, ktoré je do manželského vzťahu vpustené? Vypovedá pravdu vzhľadom na dobro, ktoré je prítomné v jednote osôb oboch manželov v sexuálnom akte?
Podstata morálnej normatívnosti a práva sa totiž nachádza v pravde dobra, ktoré je zobjektivizované. Ak to nevidíme v tejto perspektíve, upadáme do kazuistiky farizejov. A už sa z toho nedostaneme, pretože sa pustíme uličkou, na konci ktorej budeme nútení voliť si medzi normou a ľudskou osobou. (…)
Otázka pastiera je teda nasledovná: Ako možno viesť manželov k tomu, aby žili svoju manželskú lásku v pravde? Problém nespočíva v tom, aby sme verifikovali, či sa manželia nachádzajú v situácii, ktorá ich zbavuje normy, ale čo je dobro manželského vzťahu. V čom spočíva jeho najvnútornejšia pravda. Divím sa, že niekto hovorí, že „Humanae vitae“ spôsobuje zmätenie. Čo to má znamenať? Poznajú títo ľudia základy, ktoré Ján Pavol II. k „Humanae vitae“ poskytol?
Dodám ešte jednu úvahu. Nesmierne sa divím, že v tejto diskusii ani eminentní kardináli nevenujú príslušnú pozornosť 134 katechézam o ľudskej láske. Nikdy ešte pápež toľko k tomu nevypovedal. Je to, akoby tento Učiteľský úrad neexistoval. „Humanae vitae“ že vytvára zmätok? Vie ten, čo tak hovorí, niečo o tom, koľko sa urobilo na vedeckej úrovni na základe prirodzenej regulácie počatia? Vie niečo o nespočetných pároch, ktoré na svete plné radosti žijú pravdu „Humanae vitae“?
Aj kardinál Kasper podčiarkuje, že v Cirkvi sú veľké očakávania z nadchádzajúcich synod a že existuje nebezpečenstvo „extrémne zlého prekvapenia“, ak by sa tieto očakávania sklamali. Je to podľa vášho úsudku konkrétne riziko?
Kardinál Caffarra: Nie som prorok, ani syn prorokov. Deje sa niečo nádherné. Ak pastier nekáže názory svoje alebo sveta, ale evanjelium manželstva, tak jeho slová zasiahnu uši poslucháčov, no v ich srdci začne pôsobiť Duch Svätý, ktorý ich otvára pre slová pastiera.
Potom sa pýtam, o akých očakávaniach hovoríme a kto ich má. Veľká americká televízia robila prieskum medzi katolíckymi spoločenstvami roztrúsenými po svete. Prieskum osvetľuje úplne inú skutočnosť ako je tá, ktorá vyplynula z dotazníkov v Nemecku, vo Švajčiarsku a v Rakúsku.
Až 75 percent veľkej časti afrických krajín je proti pripusteniu znovu zosobášených rozvedených k Eucharistii. Hovorím ešte raz: o akých očakávaniach sa tu hovorí? O očakávaniach Západu? Je teda Západ základnou paradigmou, na základe ktorej musí Cirkev hlásať vieru? Sme stále ešte pri tomto bode? Počúvajme predsa konečne aj trocha chudobných!
Som veľmi ohromený a zamýšľam sa nad tým, keď sa hovorí: pôjdeme týmto smerom, alebo by bolo lepšie synodu neorganizovať. Akým smerom? Smerom, ktorý ukázali stredoeurópske spoločenstvá? A prečo nie smerom afrických spoločenstiev?
Kardinál Müller ľutuje, že katolíci nepoznajú náuku Cirkvi. Tento nedostatok nesmie ospravedlniť prispôsobovanie katolíckej náuky duchu doby. Chýbala nám pastorácia rodiny?
Kardinál Caffarra: Chýbala. Je to veľmi závažná zodpovednosť nás pastierov, že všetko redukujeme na kurzy prípravy na manželstvo. A výchova k citovému životu dospievajúcej mládeže? Ktorý duchovný pastier ešte hovorí o cudnosti? Takmer totálne mlčanie už celé roky, ako to ja vidím. Pozrime sa na duchovné sprevádzanie mladých párov: pýtajme sa, či sme naozaj hlásali evanjelium manželstva, či sme hlásali to, čo Ježiš žiadal. A potom: prečo sa neopýtame, prečo sa mladí ľudia už nesobášia? To sa nedeje vždy z ekonomických dôvodov, ako to ľudia radi hovoria. Ja hovorím o situácii na Západe. Ak porovnáme situáciu s tou pred 30-40 rokmi, tak ťažkosti vtedy neboli menšie ako dnes. Vtedy však plánovali, mali nádej. Dnes majú obavy a budúcnosť im naháňa strach. Ale práve rozhodnutie k sobášu si vyžaduje nádej v budúcnosť. To sú dnes zásadné otázky.
Mám tento dojem: Keby sa Ježiš zrazu prezentoval na konferencii kňazov, biskupov a kardinálov, ktorí diskutujú o ťažkých problémoch manželstva a rodiny, a keby sa ho opýtali, ako to urobili farizeji: „Majster, je manželstvo nerozlučiteľné, alebo nie? Alebo sú prípady, pri ktorých po primeranom pokání ….“ – čo by Ježiš odpovedal? Myslím, že tými istými slovami ako farizejom: „Hľaďte na princíp!“ Skutočnosťou je, že teraz chceme ošetrovať symptómy bez toho, že by sme sa seriózne zaoberali chorobou.
Synoda teda nezabráni tomu, aby sme k tejto dileme zaujali stanovisko: Je spôsob, akým sa morfogenéza manželstva a rodiny vyvinula pre ľudské osoby, pre ich vzťahy a pre spoločnosť pozitívny, alebo tvorí naproti tomu rozpad človeka a jeho vzťahov, ktorý môže mať veľmi ničivé účinky na celú civilizáciu? Tejto otázke sa synoda nemôže vyhnúť. Cirkev nemôže uznať, že tieto skutočnosti (mladí, čo sa už nesobášia, voľné partnerstvá, ktorých počet rastie, zavedenie tzv. manželstva homosexuálov do právnych systémov a mnohé iné) predstavujú historický strhávajúci prúd, že ide o historické procesy, ktoré musí zobrať na vedomie a ktorým sa musí v tom podstatnom prispôsobiť. Nie. (…) Aj Cirkev má prestať s tým, aby nám dávala cítiť dych večnosti v ľudskej láske? Deus avertat – Boh uchovaj!
Návrh kardinála Kaspera o pripustení znovu zosobášených rozvedených ku sviatostiam má do činenia s dobou pokánia. Je to teraz nevyhnutná potreba alebo ide o okolnostiam zodpovedajúce prispôsobenie kresťanskej náuky?
Kardinál Caffarra: Kto stavia túto hypotézu, prinajmenšom doteraz neposkytol odpoveď na veľmi jednoduchú otázku: ako je to s prvým platne uzatvoreným a dokonaným manželstvom? Ak Cirkev pripúšťa k Eucharistii, musí – nech je to už akokoľvek – vydať úsudok o právoplatnosti druhého zväzku. To je logické. Ako je to teda – tak sa pýtam – s tým prvým manželstvom? Druhý zväzok, ako sa hovorí, nemôže byť pravým druhým manželstvom, pretože bigamia protirečí slovu Pána. A to prvé? Je zrušené? No pápeži vždy učili, že plná moc pápežov je k tomu nedostačujúca: nad platne uzavretým a dokonaným manželstvom nemá pápež nijakú moc. Riešenie, ktoré nám tu ponúkajú, vedie k tomu, že si myslíme, že prvé manželstvo pretrváva, že však existuje aj druhá forma spolužitia, ktorú Cirkev legitimuje. Tým existuje mimomanželský akt ľudskej sexuality, ktorý Cirkev považuje za legitímny. Tým sa však popiera nosný pilier náuky Cirkvi o sexualite.
V tomto bode sa môžeme opýtať: Prečo teda nepripustiť aj voľné partnerské spolužitie? A prečo nie zväzky homosexuálov? Základná otázka je teda jednoduchá. Ako je to s prvým manželstvom? Ale nikto nám nedáva odpoveď.
Ján Pavol II. v roku 2000 v príhovore na cirkevnom súde Rota Romana povedal: „Z toho jasne vyplýva, že nerozšírenie plnej moci rímskeho pápeža na platné a dokonané sviatostné manželstvá náuka Cirkvi hlása ako definitívnu náuku, aj keď sa to nevyhlásilo slávnostne skrze definitórnym aktom“. Technická formulka „náuka, ktorú treba považovať za definitívnu“ hovorí, že o tom nie sú prípustné nijaké ďalšie diskusie teológov, ani nijaké pochybnosti veriacich.
Teda tu nejde len o otázku praxe, ale aj o otázku náuky?
Kardinál Caffarra: Áno, tu sa dotýkame náuky. Nevyhnutne. Môžeme tiež povedať, že sa to nerobí, ale robí sa to! A nielen to. Zavádza sa zvyk, ktorý dlhodobo určuje túto predstavu nielen v kresťanskom ľude: niet nijakého absolútne nerozlučiteľného manželstva. A to je iste proti vôli Pána. O tom niet najmenších pochybností.
Nie je tu však nebezpečenstvo, hľadieť na sviatosť iba ako na istý druh disciplinárnej bariéry a nie ako na prostriedok uzdravenia?
Kardinál Caffarra: Je pravda, že milosť sviatostí je aj uzdravujúca, no musíme vidieť v akom zmysle. Milosť manželstva uzdravuje, pretože muža a ženy oslobodzuje od ich neschopnosti navždy sa milovať s celou plnosťou svojho bytia. To je medicína manželstva: schopnosť navždy sa milovať. To znamená uzdravovať, ale nie že by sme len trocha upokojili človeka, ktorý je v skutočnosti zostane chorý, to znamená konštitutívne ešte neschopný definitívnosti. Nerozlučiteľnosť manželstva je dar, ktorý dáva Kristus mužovi a žene, ktorí sa v ňom zosobášia. Je to dar a nie predovšetkým norma, ktorá sa človeku ukladá. Nie je to ideál, o ktorý by sa malo usilovať. Je to dar a Boh nikdy neľutuje nijaký zo svojich darov. Nie je náhoda, že Ježiš svoju revolučnú odpoveď farizejom zakladá na Božom konaní. „Čo Boh spojil …“, hovorí Ježiš. Boh je to, kto zjednocuje, inak by definitíva zostala túžbou, ktorá je síce prirodzená, ale ktorú je nemožné realizovať. Boh sám daruje naplnenie. Človek sa môže tiež rozhodnúť túto schopnosť definitívne a dokonale milovať, nevyužiť. Katolícka teológia tento pohľad viery potom uviedla na pojem manželského zväzku. Manželstvo, sviatostné znamenie manželstva, potom bezprostredne vnáša medzi manželov puto, ktoré už nezávisí od ich vôle, pretože je darom Boha pre nich. Tieto veci sa mladým ľuďom, ktorí sa dnes sobášia, už nehovoria. A potom sa divíme, ak sa dejú isté veci.
Veľmi vášnivá diskusia sa rozvinula vzhľadom na zmysel „milosrdenstva“. Akú hodnotu má toto slovo?
Kardinál Caffarra: Vezmime si epizódu s Ježišom a nevernicou. Pre ženu, ktorú in flagrante pristihli pri cudzoložstve, je Mojžišov zákon jednoznačný: musela by byť ukameňovaná. Farizeji sa pýtajú Ježiša, čo si o tom myslí, s cieľom vtiahnuť ho do svojej perspektívy. Ak by povedal: „Ukameňujte ju!“, okamžite by odpovedali: ‚Pozrite sa, on, ktorý káže milosrdenstvo, stoluje s hriešnikmi: a keď príde ten moment, hovorí aj on: ukameňujte ju“. Ak by povedal: „Nesmiete ju ukameňovať!“, tak by vyhlasovali: „K tomu vedie milosrdenstvo – k ničeniu zákona a všetkej právnej a morálnej záväznosti.“
To je typická perspektíva kazuistickej morálky, ktorá človeka nevyhnutne zavedie do uličky, na konci ktorej stojí dilema medzi ľudskou osobou a zákonom. Farizeji sa pokúšali zaviesť Ježiša do tejto uličky.
No on sa z tejto perspektívy úplne vymaňuje a hovorí, že cudzoložstvo je veľké zlo, ktoré ničí pravdu ľudskej osoby, ktorá podvádza partnera. A práve preto, že je to veľké zlo, ničí Ježiš, aby ho odstránil, nie osobu, ktorá ho spáchala, ale uzdravuje ju od tohto zla a hovorí, aby už viac neprepadla tomuto zlu, ktoré cudzoložstvo predstavuje: „Ani ja ťa neodsudzujem, choď a už viac nehreš.“
To je to milosrdenstvo, ktorého je schopný jedine Pán. To je to milosrdenstvo, ktoré Cirkev z generácie na generáciu hlása. Cirkev musí hovoriť, čo je zlo. Ona prijala od Ježiša plnú moc uzdravovať, no s tou istou podmienkou. Je pravda, že odpustenie je vždy možné: je tu pre vraha aj pre cudzoložníka. Tieto ťažkosti robili veriaci už sv. Augustínovi: človek odpustí vraždu, no obeť to napriek tomu už neoživí. Prečo teda neodpustiť rozvod, tento životný stav, nové manželstvo, keď „opätovné oživenie“ prvého je nemožné? Táto vec sa však má úplne inak. Pri vražde sa odpúšťa človeku, ktorý iného nenávidel a za to sa požaduje oľutovanie. Cirkev v podstate nebolí, že sa ukončuje fyzický život, ale oveľa viac to, že v srdci človeka bol taký stav nenávisti, ktorý ho priviedol k tomu, že dokonca ukončil fyzický život ľudskej osoby. To je to zlo, hovorí Cirkev. Musíš to oľutovať a ja ti odpustím. V prípade znovu zosobášených rozvedených Cirkev hovorí: „To je to zlo: odmietnutie Božieho daru, vôľa prelomiť zväzok uskutočnený samotným Pánom.“ Cirkev odpúšťa, ale s podmienkou ľútosti. No ľútosť v tomto prípade znamená vrátiť sa k prvému manželstvu. Nie je seriózne povedať: ľutujem, ale zostávam v tom istom stave, ktorý predstavuje prelomenie zväzku, ktoré ľutujem.
Často – tak sa hovorí – je to nemožné. Je veľa okolností, iste, ale za týchto podmienok sa ten človek nachádza v stave života, ktorý je objektívne proti Božiemu daru. „Familiaris consortio“ to vyslovene uvádza.
Dôvod, prečo Cirkev znovu zosobášených rozvedených nepripúšťa k Eucharistii, nespočíva v tom, že Cirkev prijíma, že všetci, ktorí žijú v tomto stave, sú v stave smrteľného hriechu. Subjektívny postoj týchto ľudí pozná Boh, ktorý vidí do hĺbky sŕdc (…).
No vo „Familiaris consortio“ sa uvádza: „Pritom však Cirkev zotrváva vo svojej doterajšej praxi, založenej na Svätom písme, že nepripúšťa k eucharistickému prijímaniu tých veriacich, ktorí sa po rozvode znova zosobášili. Sami totiž bránia tomu, aby boli pripustení, nakoľko ich stav a životné okolnosti sú v objektívnom rozpore s tým zväzkom lásky medzi Kristom a Cirkvou, ktorý sa práve v Eucharistii naznačuje“ (FC 84).
Milosrdenstvo Cirkvi je milosrdenstvo Ježiša, to milosrdenstvo, ktoré hovorí, že dôstojnosť manželov sa zranila – odmietnutím Božieho daru. Milosrdenstvo nehovorí: „Nuž veď dobre, hľaďme, aby sme tomu mohli pomôcť, ako sa dá.“ To je v podstate od milosrdenstva sa líšiaca tolerancia. Tolerancia ponecháva z nadradených dôvodov veci také, aké sú. Milosrdenstvo je Božia moc, ktorá vymaňuje zo stavu neprávosti.
Teda nejde o jednoduché napravenie veci?
Kardinál Caffarra: Nie, to by bolo nehodné Pána. Aby sme mohli niečo napraviť, na to stačia ľudia. Tu ide o to, regenerovať ľudskú osobu a toho je schopný iba Boh a v jeho mene je toho schopná aj Cirkev. Sv. Tomáš hovorí, že ospravedlnenie hriešnika je väčším dielom ako stvorenie vesmíru. Ak hriešnika ospravedlníme, deje sa niečo, čo je väčšie ako celý vesmír. Niečo, čo sa snáď dokonáva v spovednici skrze pokorného, biedneho kňaza. No tam sa naplňuje akt, ktorý je väčší ako stvorenie sveta. Nesmieme zredukovať milosrdenstvo na opätovnú nápravu, alebo zamieňať si ho s toleranciou. To je nespravodlivé voči Pánovmu dielu.
To, čo citujú tí, čo si želajú otvorenie sa Cirkvi voči ľuďom, ktorí žijú v iregulárnych situáciách, spočíva v tom, že viera je síce jedna, ale spôsoby akými sa na zvláštne okolnosti aplikuje, sa musia prispôsobiť dobe, ako to Cirkev vždy robila. Čo si o tom myslíte?
Kardinál Caffarra: Smie sa Cirkev obmedziť na to, aby kráčala smerom, kam ju vedú historické procesy, akoby išlo o prirodzený prúd? Spočíva v tom hlásania Evanjelia? Nemyslím si to, pretože inak by som si kládol otázku, ako by sa mohol človek spasiť.
Poviem vám príbeh. Mladá manželka, ktorú muž opustil, mi povedala, že žije cnostne, čo jej však spôsobuje veľkú námahu. Pretože, tak hovorí, „nie som nijaká mníška, ale normálna žena“. No povedala mi, že bez Eucharistie by žiť nemohla. A tým sa stáva aj bremeno cudnosti ľahkým, pretože myslí na Eucharistiu.
Iný prípad. Ženu so štyrmi deťmi manžel po 20 rokoch manželstva opustil. Žena mi povedala, že v tom momente pochopila, že musí milovať svojho muža na kríži, „tak, ako to Ježiš urobil so mnou“. Prečo sa nehovorí o týchto zázrakoch Božej milosti? Sú obe tieto ženy nemoderné? Iste: ony sa neprispôsobili dobe.
Som naozaj veľmi sklamaný, o tom vás ubezpečujem, keď v týchto týždňoch musím vnímať v diskusii to mlčanie o veľkosti manželiek a manželov, ktorí boli opustení a zostali verní. Profesor Grygiel má pravdu, keď píše, že Ježiša veľmi nezaujíma, čo si o ňom myslia ľudia. Jeho zaujíma, čo si myslia jeho apoštoli. Koľkí farári a biskupi by mohli svedčiť o epizódach hrdinskej vernosti. Po niekoľkých rokoch, keď som bol v Bologni, chcel som sa stretnúť so znovu zosobášenými rozvedenými. Bolo to vyše 300 párov. Boli sme spolu celé nedeľné popoludnie, Na záver mi viacerí povedali, že pochopili, že Cirkev je skutočne Matkou, keď bráni prijímaniu Eucharistie. Tým, že nemôžu prijímať Eucharistiu, pochopili, aké veľké je kresťanské manželstvo a aké krásne je evanjelium manželstva.
Stále častejšie sa hovorí o vzťahu medzi spovedníkom a kajúcnikom, aj ako možné riešenie utrpenia toho, ktorý sa musel prizerať, ako jeho životný plán stroskotal. Čo si o tom myslíte?
Kardinál Caffarra: Tradícia Cirkvi vždy robila rozlišovanie – rozlišovanie, nie rozdelenie – svojej úlohy v náuke a službe spovedníka. Ak použijeme obraz, mohli by sme povedať, že vždy rozlišovala ambónu od spovednice. To je rozlišovanie, ktoré neznamená dvojtvárnosť. Skôr to znamená, že Cirkev, keď hovorí o manželstve, z ambóny svedčí o pravde, ktorá nie je v prvom rade normou, ideálom, o ktorý treba usilovať. V tejto chvíli príde láskavo do hry spovedník, ktorý kajúcnikovi povie: „To, čo si počul z ambóny, je tvoje pravda, ktorá má niečo do činenia s tvojou zranenou a krehkou slobodou.“ Spovedník privádza kajúcnika na cestu k plnosti jeho dobra.
Nie je to tak, že vzťah medzi ambónou a spovednicou zodpovedá vzťahu medzi univerzálnym a zvláštnym. To si myslia kazuisti, predovšetkým v 17. storočí. Pred drámou človeka nespočíva úloha spovedníka v tom, že si poslúži logikou, ktorá dokáže prejsť od univerzálneho k jednotlivému. Dráma človeka nespočíva v prechode od univerzálneho k jednotlivému. Spočíva vo vzťahu medzi pravdou jeho osoby a jeho slobodou. To je jadro ľudskej drámy, pretože svojou slobodou môžem poprieť to, čo som rozumom práve potvrdil. Vidím to dobré a schvaľujem to, a potom urobím to zlé. To je tá dráma. Spovedník sa stavia do tejto drámy, nie do mechanizmu toho univerzálneho a toho zvláštneho. Ak by to robil, prepadol by nevyhnutne pokrytectvu a to by ho priviedlo k výroku: „To je správne, to je ten univerzálny zákon. Pretože sa však nachádzaš v týchto okolnostiach, nie si tým viazaný.“ Nevyhnutne by sa tak vypracoval zvláštny prípad a zodpovedajúc tomu by sa potom zákon stal pohoršujúcim.
Pokrytecky by teda spovedník promulgoval už iný zákon popri tom, ktorý kázal z ambóny. To je pokrytectvo! Bolo by zlé, keby spovedník človeku, ktorého má pred sebou, nikdy nepripomenul, že sme na ceste. Dostal by sa do nebezpečenstva, že by v mene Evanjelia milosrdenstva vynuloval Evanjelium milosrdenstva. K tomuto videl Pascal v jeho „Lettres provinciales“ správne, hoci z iného hľadiska sú listy do hĺbky nesprávne. Nakoniec by človek mohol dospieť k presvedčeniu, že nie je chorý a tak Ježiša Krista nepotrebuje. Jeden z mojich učiteľov, Boží služobník páter Cappello, veľký profesor cirkevného práva, povedal: keď vstúpime do spovednice, nesmieme nasledovať náuku teológov, ale príklad svätcov. –zg-

Tento obsah bol zaradený v Zahraničné. Zálohujte si trvalý odkaz.