František Vnuk: Slovákom chýba odvaha. + Rorátne omše počas Adventu v Petržalke podľa odporúčania kardinála Saraha sa slúžia “Ad orientem”

František Vnuk: Keď Národný súd vyniesol rozsudok smrti, pociťovali sme to ako akt politickej pomsty
Pápež Ján Pavol II. ho povýšil na Rytiera rádu Gregora I. Veľkého. Narodil sa v roku 1926 v Červenom Hrádku pri Zlatých Moravciach. Po maturite v roku 1946 začal študovať banské inžinierstvo na Vysokej škole baníckej v Ostrave. V roku 1949 emigroval do Rakúska a odtiaľ do Austrálie, kde sa usadil v meste Adelaide.
vnuk_hl-_foto

Po dokončení vysokoškolského štúdia v Austrálii sa stal asistentom na Institute of Technology a v roku 1957 získal titul docenta. Súčasne študoval aj históriu a politické vedy na University of Adelaide. Od roku 1970 spolupracoval so Svetovým kongresom Slovákov. V roku 1990 sa vrátil na Slovensko a stal sa pedagógom na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Jeho vedecká a publikačná činnosť je zameraná na novodobú históriu Slovenska a históriu katolíckej cirkvi na Slovensku. Je autor publikácií Neuveriteľné sprisahanie, Sedemnásť neúrodných rokov, Dr. Jozef Tiso, President of the Slovak Republic, Dedičstvo otcov, Andrej Hlinka: tribún slovenského národa, Mať svoj štát znamená život, Vládni zmocnenci na biskupských úradoch v rokoch 1949 – 1951, Popustené putá: Katolícka cirkev na Slovensku v období liberalizácie a nástupu normalizácie: 1967 – 1971 a mnohých ďalších. V roku 2013 opätovne odišiel do Austrálie, kde stále pracuje a na diaľku sleduje dianie na Slovensku. Ako hovorí – ďakujem Pánu Bohu za internet. Docent František Vnuk.

Po skončení štúdií ste sa venovali výskumu dejín strednej Európy, no neskôr výskumu slovenských dejín, najmä obdobiu prvej Slovenskej republiky. Prečo ste sa rozhodli práve pre túto éru?

História ma vždy veľmi zaujímala. Štúdium na fakulte histórie a politických vied som zavŕšil v roku 1961 diplomom (tzv. Honours Degree) a na diplomovú prácu som si vybral tému, ktorá bola najbližšia môjmu srdcu: o tom, ako historické udalosti rokov 1938 – 1939 poznačili politické a spoločenské dianie na rodnom Slovensku. V tom čase už boli prístupné nemecké dokumenty a na základe tohto výskumu som vypracoval svoju diplomovú tézu Slovakia‘s six eventful months; October 1938 – March 1939.

Na Slovensku sa nenosí hľadanie pravdy a história sa deformuje. Z čoho to pramení?

Existujú dva základné predpoklady skutočnej historickej tvorby: slobodné prostredie a slobodný autor. Kde toho niet, dochádza k deformácii histórie a korupcii historikov. História je totiž viac než registrovanie dátumov, činy panovníkov, víťazstvá vojvodcov, opis udalostí. Nepíše na objednávku ani na rozkaz, ani pod hrozbou cenzúry, ani v zajatí ideológie. História má byť verným zobrazením minulosti pre poučenie prítomnosti, aby sa v budúcnosti už neopakovali ľudské chyby, omyly a tragédie. Na takúto históriu sa potom vzťahuje známy výrok rímskeho mysliteľa Cicera: Historia est vero testis temporum, lux veritatis, vita memoriae, magistra vitae, nuntia vetustatis. História je skutočne svedkom časov, svetlom pravdy, životom pamäti, učiteľkou života a poslom starobylosti.

Rozhodli ste sa skúmať dejiny prvej Slovenskej republiky. Neobávali ste sa tejto témy?

Čoho som sa mal báť? Žil som v slobodnom prostredí a mal som okolo seba ľudí, ktorí mi pomáhali užitočnými radami a povzbudením.

Keď vznikla prvá Slovenská republika, mali ste necelých trinásť rokov. Ako si spomínate na toto obdobie?

Bol som mladý študent zlatomoravského gymnázia, ale na tieto pohnuté dni sa veľmi dobre pamätám. Školský rok 1938/39 sa začal normálne, ale už koncom septembra bola vyhlásená mobilizácia. Potom 6. októbra prišlo k vyhláseniu autonómie, 2. novembra 1938 prišla bolestná Viedenská arbitráž, kde Slovensko muselo odstúpiť Maďarsku kus svojho územia na juhu. Takto sa značná časť našich spolužiakov ocitla na nesprávnej strane novej hranice. Takmer každý deň prinášal nejaké vzrušujúce správy. No a v marci, po tzv. puči generála Homolu, napätie bolo vybičované do krajnosti. V utorok 14. marca sme prišli do školy, ale vyučovanie sa nekonalo a poslali nás domov. Vracal som sa spolu s priateľom Paľkom Kramárom, ktorého rodičia mali rádio, čo v tom čase na dedine bola zriedkavosť. Pozval ma, že u nich budeme počúvať rádio a dozvieme sa, čo sa deje. Tam sme sa pridali k ľuďom, ktorých už bola plná izba. Keď sme prišli, Alexander Mach práve zvestoval národu vyhlásenie samostatnej Slovenskej republiky. Dodnes mi v ušiach znie jeho výzva: A na slovenských vežiach nech zvony vyzváňajú! Niekoľkí z nás sa hneď vybrali, že ideme zvoniť. Ale prv než sme prišli ku kostolnej veži, ozval sa z nej prenikavý hlas zvonov. Ktosi bol rýchlejší než my.

http://www.extraplus.sk/clanok/slovakom-chyba-odvaha

 

Rorátne omše počas Adventu

V Advente Vás pozývame na rorátne sväté omše na úsvite pri sviečkach. Budeme ich sláviť každý deň od pondelka do piatka o 6:30 hod. Zároveň vás pozývame, aby ste si priniesli lampášik – symbol živej viery. Ten budeme každý deň na roráty nosiť z domu zažatý ako vyjadrenie živej a horiacej viery. Vo štvrtok bude rorátna omša po latinsky s gregoriánskym spevom.

Sväté omše budeme sláviť “Ad orientem”, teda orientovaní počas eucharistickej modlitby smerom na východ. Kardinál Robert Sarah, prefekt Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí, ktorý tento rok navštívil našu farnosť, pozval “k spoločnej orientácii, kňazov i veriacich spolu, v rovnakom smere – smerom k východu, alebo aspoň smerom k apside, smerom k Pánovi, ktorý prichádza, v tých častiach liturgických obradov, v ktorých sa obraciame na Boha. Táto prax je v súčasnosti dovolená liturgickými predpismi. Je to úplne legitimné v modernom obrade. Skutočne si myslím, že je to dôležitý krok v uistení, že naše slávenia majú naozaj ako stredobod Pána. A tak, drahí otcovia, pokorne a bratsky vás žiadam, aby ste zaviedli túto prax všade tam, kde je to možné, iste, s rozvážnosťou a s nevyhnutnou katechézou, ale aj so smelosťou pastierov, že ide o dobrú vec pre Cirkev, o dobrú vec pre náš ľud.

Váš pastoračný úsudok nech určí, ako a kedy je to možné, snáď počnúc prvou adventnou nedeľou tohto roka” (Londýn, júl 2016, porov. Osservatore Romano, 12. júna 2015). Chceme aj touto formou počas ranných rorátnych sv. omší zdôrazniť jediné smerovanie liturgie smerom k Pánovi a dať počas Adventu Bohu jeho prvé miesto v našich životoch, ktoré mu patrí. Kardinál J. Ratzinger, neskorší pápež Benedikt XVI. vysvetľuje vo svojej knihe “Duch liturgie”: “Spoločný obrat smerom na Východ nebol „slávením k stene“, neznamenal, že kňaz „ukazuje ľudu chrbát“. Vôbec sa to nepovažovalo za dôležité. Lebo ako sa v synagóge spoločne hľadelo smerom k Jeruzalemu, podobne v tomto slávení „smerom k Pánovi“. Šlo v prvom rade o spoločný smer kňaza i ľudu, ktorí vo vzájomnej procesii putujú k Pánovi. Neuzatvárajú sa do kruhu, nehľadia na seba, ale ako putujúci Boží ľud sa vydávajú na Východ, k prichádzajúcemu Kristovi, ktorí nám vychádza v ústrety.

Svoju váhu pritom má aj spoločný obrat pri veľkňazskej modlitbe smerom na Východ. Nejedná sa o niečo náhodné, ale o podstatné. Už nie je dôležitý pohľad na kňaza, ale spoločný pohľad na Pána. Nejde o dialóg, ide o spoločnú poklonu, o púť k Prichádzajúcemu. […] Odteraz už hľadíme na Východ, k vychádzajúcemu Slnku. Nie, nejde o kult slnka, ale o to, že celý kozmos rozpráva o Kristovi. Naň poukazuje teraz pieseň Slnka zo žalmu 19 (18), kde sa píše: „Ono (slnko) z neho vychádza sťa ženích zo svojej komnaty… na jednom kraji neba sa vynára a uberá sa k druhému“ (verš 6n). Modlitba zameraná smerom na Východ bola v prvotnej Cirkvi považovaná za apoštolskú tradíciu. V tejto „orientácii“ (oriens-Východ; orientácia teda znamená „zvýchodnenie“ – teda /na-/ smerovanie smerom na Východ) kresťanskej modlitby sa skrývajú rozličné významy. Orientácia je najprv výpoveďou o hľadení na Krista, ktorý predstavuje miesto stretnutia Boha a človeka. Takýto význam vystihuje základný spôsob našej modlitby. Vychádzajúce slnko, ktorým je symbolizovaný Kristus, poukazuje však aj na eschatologicky zameranú kristológiu. Slnko symbolizuje nový návrat Pána, definitívny východ Slnka celých dejín. Modlitba smerom na Východ znamená: ísť v ústrety prichádzajúcemu Pánovi.” Každý deň v liturgii hodín začíname Zachariášovou modlitbou “Benedictus”, v ktorej sa hovorí: “Navštívil nás Vychádzajúci (Oriens) z výsosti” (Lk 1, 78).

Juraj Vittek

http://svatarodina.fara.sk/?p=3411

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Slovania, Správy, Zahraničné, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.