Hrozivé zistenia, ktoré zatrasú dôverou všetkých pacientov: Tu už ide o život, kde sa máme báť?! + Kresťanstvo vybudovalo Európu

Červený kríž už na sanitkách na Slovensku nenájdete

BRATISLAVA – Nie je jedno, do akej nemocnice vás záchranka privezie s akútnym zdravotným problémom. Analytik sa pozrel na to, koľko trvá v slovenských nemocniciach, kým sa pacient dostane do rúk kompetentného lekára od momentu privezenia záchrankou. Na zisteniach je závažné najmä to, že trend sa zhoršuje.

„Nie je tajomstvom, že urgentné, resp. centrálne príjmy nemocníc sú na Slovensku nie práve v dobrom stave,“ píše analytik Dušan Zachar z inštitútu INEKO s tým, že v mnohých prípadoch urgenty v pravom zmysle slova ani neexistujú. „Často sa stáva, že záchranári musia úporne hľadať k diagnóze privezeného pacienta adekvátnu ambulanciu, kde by ho prijali, a tak sa stráca drahocenný čas, čo môže viesť k fatálnym následkom.“

Analytik sa rozhodol zostaviť rebríček, v ktorých nemocniciach sa čaká najviac a v ktorých najmenej na prijatie pacienta lekárom od momentu privezenia do nemocnice. Dáta poskytla záchranná spoločnosť Falck, ktorá pokrýva 40% populácie. „Z dát vyplýva, že hoci sa jej dojazdové časy k pacientom od roku 2012 znižujú, pre pacienta to neprináša taký efekt, aký by mohlo, pretože sa predlžuje čakanie od momentu privezenia pacienta do nemocnice po prevzatie nemocničným lekárom,“ vysvetľuje zistenia Zachar.

Trend sa zhoršuje

V roku 2015 pacient čakal na prijatie lekárom od momentu príchodu do nemocnice v priemere 15 minút, mediánová hodnota ukazuje 13 minút. „Alarmujúcejšie je však zistenie, že tento zhoršujúci sa trend nastáva aj pri odovzdávaní pacientov s diagnózami patriacimi do tzv. kvintetu prvej hodiny (First Hour Quintet (FHQ), kde je pre záchranu, resp. kvalitu pokračujúceho života často rozhodujúca každá minúta,“ uvádza v blogu odborník.

Vo vyspelom svete sa na prijatie kvôli týmto diagnózam väčšinou nečaká. „Keď to nedovoľujú kapacity a akútny pacient nie je v bezprostrednom ohrození života, tak by mal byť prijatý lekárom do 10 minút. Takýchto akútnych stavov býva zhruba 25 % zo všetkých návštev na „emergency“ oddelení.“

Na Slovensku sa podľa dát záchrannej služby Falck čaká na odovzdanie pacienta s diagnózou (FHQ – 20% transportov), je rovnaký alebo niekde až o minútu až dve dlhší, ako pri skupine všetkých diagnóz, píše Zachar. Čo to znamená? Na príchod lekára v nemocnici musí záchranka čakať s najakútnejšími prípadmi rovnako dlho alebo dokonca viac ako pri ostatných diagnózach a to viac ako 13 minút. „Trend sa pritom rokmi zhoršuje, čo nie je dobrá správa,“ tvrdí analytik.

Tabuľka znázorňuje údaje (Falck) za rok 2015 – mediánový čas čakania na odovzdanie záchrankou dovezeného pacienta na urgentný, resp. centrálny príjem za jednotlivé lôžkové zariadenia a pri ktorých dosiahla vzorka minimálne 100 privezených pacientov za rok. Analýza sa týka 113 169 transportov, z toho bolo 22 141 prípadov s predpokladanou diagnózou FHQ.

Malacky prepadli

Z dát vychádza, že najkratšie časy zaznamenávajú nemocnice v Martine, Starej Ľubovni či Kežmarku. Dlhšie to trvá napríklad v Prešove či Žiline. V Malackách dokonca polovica privezených pacientov s vysoko akútnymi diagnózami musela čakať na prijatie až 20 a viac minút.

Hrozivé zistenia, ktoré zatrasú

Keďže Falck nepokrýva celé územie SR, nie sú tam uvedené všetky nemocnice. „Je vo verejnom záujme, aby sa k zverejneniu týchto údajov pridali aj ďalšie záchranky,“ apeluje Zachar s tým, že chce od ministerstva zdravotníctva, aby vyvinulo tlak na získanie aj od ďalších poskytovateľov záchrannej zdravotnej služby.

http://www.topky.sk/cl/10/1596817/Hrozive-zistenia–ktore-zastrasu-doverou-vsetkych-pacientov–Tu-uz-ide-o-zivot–kde-sa-mame-bat–

 

 

Kresťanstvo vybudovalo Európu

Rozhovor s Ľudovítom Košíkom
Ján Maršálek: Pán Košík, čitatelia PriestorNetu i ďalších webstránok a periodík vás poznajú ako katolíckeho publicistu a regionálneho historika. Priblížte nám, prosím, svoju doterajšiu cestu. Ako ste sa dostali k písaniu? Čo vás motivuje?
Ľudovít Košík: Milý pán Maršálek, vďaka za otázky a záujem o mňa a môj názor. Po desaťročiach mlčania a prispôsobovania sa – s presvedčením, že zodpovední skutočne hľadajú dobro svojich podriadených – cítim potrebu vyjadriť sa. Vzhľadom na svoj vek i spoločenskú situáciu v krajine i v Cirkvi a vo svete pokladám za vhodné niektoré veci povedať nahlas, a keďže nemám komu a kde, tak ich kladiem na papier a v určitých intervaloch ich ponúkam zadarmo tým, ktorí majú o ne záujem. Poteší ma, keď sa niekedy niekto poďakuje a vysloví svoj postoj k niektorým mojim myšlienkam.

Väčšinou ľudí zaujímajú len materiálne veci. Ja žijem sám. Mojou túžbou bolo vždy venovať sa duchovným veciam. Od piatich rokov som miništroval, pohyboval sa pri kostole, vďaka Bohu som bol k tomu doma vedený. Duchovným veciam som sa venoval potom samoštúdiom, cez počúvanie Vatikánskeho rozhlasu, náboženské relácie Slobodnej Európy a Hlasu Ameriky, zapájanie sa do kresťanského spoločenstva vo farnosti i v štruktúrach tajnej Cirkvi. Pre svoju slabú priebojnosť som si nedokázal v časoch socializmu presadiť verejné štúdium teológie, vtedajší režim tomu naklonený nebol. Až po jeho zmene som vyštudoval teológiu diaľkovo popri zamestnaní a v roku 1990 som začal vyučovať vďaka vtedajšiemu správcovi farnosti vdp. Jánovi Kučeríkovi v skalických školách náboženskú výchovu. A tejto činnosti som sa od roku 1996 až do roku 2007 venoval naplno. To bolo moje životné poslanie a vložil som sa doň z celej sily. Mal som rád toto poslanie, všetkých žiakov i priateľské vzťahy s kolegami.
Potom prišli do farnosti noví duchovní, rehoľné sestry, pribudli noví katechéti, školu zrušili a ja som začal pracovať a dodnes pracujem ako administratívny pracovník v školstve, čo mi momentálne vyhovuje, lebo sa môžem venovať aj svojmu záujmu o regionálnu históriu; je mi umožnené študovať v archíve, ktorý sídli v Skalici v bývalom františkánskom kláštore, a publikovať v niektorých periodikách. Od roku 1994 pôsobím aj ako poslanec v mestskom zastupiteľstve a v súčasnosti tiež v mestskej rade a som členom mestskej komisie kultúry. Keďže som slobodný, tieto aktivity dávajú konkrétny zmysel a náplň môjmu životu, usilujem sa nimi slúžiť pre dobro všetkých svojich spoluobčanov, ktorí mi dali k tomu dôveru.
Popritom pôsobím ako člen redakčnej rady regionálneho časopisu Záhorie, ktorý vydáva Záhorské múzeum v Skalici, i vo farskom časopise Michael, v našej skalickej farnosti. Usilujem sa prispievať do týchto aj iných časopisov. Snažím sa poukazovať na to dobré, čo sa okolo mňa deje, a všemožne to podporovať.
Voľný čas okrem čítania a písania venujem aj práci vo vinohrade, získanom po rodičoch, i keď už víno nedorábam, prispieva to k mojej obžive a je celoročným zdrojom mnohých vitamínov i možnosťou priameho kontaktu s prírodou, ktorú nemožno oklamať: ak nezasadíš, nebudeš zberať. A vždy nemusí byť úroda, ani keď zaseješ. Boh sa nám prihovára aj cez prírodu. Peniaze sa nerodia v bankomatoch a potraviny v samoobsluhách, ako to často chápe mladá generácia. Svoju publikačnú činnosť som začal v časopise Záhorie odhaľovaním poznatkov z regionálnej histórie.

J. M.: Svoju publicistiku zhŕňate do zošitov, ktoré vydávate pod názvom Niekoľko myšlienok o živote v minulosti i súčasnosti. Doteraz ste vydali šesť dielov. Aké je dnes postavenie nezávislého autora? Majú ľudia záujem o písané slovo?
Ľ. Košík: Myslím si, že až na výnimky veľký záujem o knihy ani o duchovné a duševné hodnoty nie je, ak iba formálny, ale do hĺbky ide málokto. Od roku 1990 som sa venoval aj predaju kresťanskej literatúry, tiež popri zamestnaní, ale keďže som bol určitý čas bez zamestnania, musel som sa toho vzdať. Tento záujem mi však zostal, a tak sledujem, čo vychádza, odoberám viac než desiatku kresťanských a kultúrnych časopisov. Ale vidím, že počet ich čitateľov i odberateľov klesá. Informovala ma aj pani, ktorá niektoré kresťanské časopisy v našej farnosti distribuuje medzi veriacich v kostole, že keď už nebudú tí najstarší podporovať kresťanskú tlač, asi o ňu nebude záujem. Tiež robím vyše dvadsať rokov distributéra Katolíckych novín vo farnosti a sledujem úbytok.
Ľudia majú záujem hlavne o materiálne veci, akoby im to plne postačovalo. A potom povrchná kultúra: televízia, internet, hlučné veci… Tej modernej kultúre, ktorá zapĺňa štadióny a námestia, nerozumiem. Veľa čítam a nepohrdnem dobrým klasickým koncertom, divadlom, múdrou úvahou idúcou do hĺbky. Nemám rád povrchnosť, populizmus, prázdnotu, lacné príbehy, táranie, nezodpovednosť…
Dnešná správa z rádia, ktorú som počul pred odchodom z práce: Mladá dvadsať ročná vodička, pretože si neočistila dostatočne námrazu z auta, na priechode pre chodcov nezbadala tri ženy idúce do kostola a jednu usmrtila… Takéto správanie akoby sa stalo normou a k zodpovednosti mladú generáciu akoby neviedla ani rodina, ani škola, ani štát, a – poviem ako si to myslím – ani Cirkev. Každý chce mať podiel zo spoločného, z úrody, robí si nároky, kladie podmienky. Ale kto chce siať, zodpovedne pracovať, obetovať sa, slúžiť…?

J. M.: Dve desaťročia ste pôsobili ako učiteľ morálky. Čo vám toto povolanie dalo, prípadne vzalo?
Ľ. Košík: Do školy, keď som vyučoval, som chodil rád, som vďačný za každú odučenú hodinu, ktorá mi bola dopriata; niekedy na doplnenie úväzku aj dejepis, občiansku náuku, pracovné vyučovanie… Cítil som sa ako ryba vo vode. Predtým som pracoval v oblasti výpočtovej techniky v Bratislave i v Skalici, to boli vtedy veľké sálové počítače, ale aj z toho obdobia mi zostali pekné spomienky a viaceré celoživotné priateľstvá. Každú svoju prácu sa usilujem brať ako službu, robím ju rád a chcem byť ňou užitočný. Otázka, čo mi to po materiálnej stránke prináša, nie je podstatná. Môžem potvrdiť, že platí prísľub: Starajte sa najprv o Božie kráľovstvo a všetko ostatné sa vám pridá.

J. M.: Vo viacerých úvahách kriticky hodnotíte súčasné spoločenské trendy. Poukazujete hlavne na úpadok náboženského – kresťanského povedomia, čo prináša mnohé problémy a narúša samotné základy našej civilizácie. Je podľa vás súčasná kríza naozaj vážna?
Ľ. Košík: Kríza je tu v každom prípade. Hovorí sa o ekonomickej, ja som presvedčený, že vážnejšia je morálna. Či je vážna, to nechám posúdiť iným, ktorí majú zodpovednosť alebo by ju mali mať. Sú za to platení, ale výsledky sú také, akoby zodpovednosť zvaľovali na svojich podriadených. Je tu kríza autority. Aká je odborná a morálna úroveň našich kňazov, lekárov, učiteľov, politikov? Kde je vidieť prácu našej inteligencie? Kto sa dnes seriózne zaujíma o teológiu, filozofiu, históriu a iné humanitné odbory? Čo môžu vybudovať ľudia bez viery, morálky, ako chcú odstrániť korupciu v politike, zdravotníctve, v školstve, keď sa verejne morálka popiera? Tu nestačí zmena systému. Tu treba morálku a zodpovednosť od všetkých. Ako majú niesť zodpovednosť v obciach, národe, v Cirkvi, vo svete tí, ktorí nedokážu zodpovedne konať ako jednotlivci, ani v rodinách?
To, čo cítim, usilujem sa napísať a tak dať iným na posúdenie. Nemajú to radi a nie je o to záujem. Odpoveďou je ignorovanie. Roky som sa vyjadroval k činnosti KDH, cez ktoré som sa angažoval. Skončil som s tým pred viac než desiatimi rokmi, lebo to ignorovali v regióne i v meste i v centre. Nech si zožnú plody svojej práce. Ak sa mýlim ja, dôsledky budem niesť sám, ak sa mýlia oni, bude to mať dôsledky pre všetkých. Len zaplatia to vždy tí najchudobnejší. Tí mocní si seba a svoje rodiny zabezpečili dostatočne.
Som už často unavený a teda nútený si vybrať, čomu sa ešte budem venovať a čo podporovať. Požiadaviek je veľa a hlavne na prácu dobrovoľnícku. Mnohí mi často hovoria, čo by som mal robiť. Mnohí sa na mňa obracajú osobne, listom či mailom o pomoc. I tu som nútený si vybrať podľa toho, aké ovocie produkujú. Nestačí sa kresťansky tváriť, niečo predstierať a hrať divadielka. Treba autenticky žiť a konať, a to mi chýba práve u zodpovedných. Som presvedčený, že ak bude konať podľa Božích zásad, má budúcnosť tak ľudstvo, ako aj náš národ. Záleží mi na Cirkvi, ktorá vybudovala našu kultúru.
Moje články nemusia mať vysokú úroveň, ale určitý talent som v sebe objavil už na gymnáziu a potom pri popularizácií histórie Skalice – a vďaka časopisu Záhorie, kde som začínal; robím to už aspoň dvadsaťšesť rokov, ale uverejnená je z toho len veľmi malá časť. Katolícke noviny, ktoré týždenne doručím do mnohých domácností, z príspevkov, ktoré som im počas mnohých rokov poslal, uverejnili len niekoľko, výnimočne – ako názor čitateľa. Tí, čo majú moc, majú aj zodpovednosť. Ja sa usilujem zodpovedne postaviť k tomu, za čo mám priamu zodpovednosť. O môj názor však nikto nestojí, je ignorovaný – a často ma umlčia.
Ja si myslím, že kríza je vážnejšia, než si dokážeme uvedomiť. Za mnohé sa viac modlím. Nie je záujem, ja už nemám toľko síl a existenčné nároky rastú. Pozorujem, vyjadrujem sa, čítam, píšem, modlím sa, pracujem… Niekedy mám výčitky, či veľa nehovorím a nepíšem. Či sa nevnucujem. Niekedy je asi lepšie mlčať. Lenže tí, ktorí majú moc, majú aj prostriedky na presadenie svojich názorov…

J. M.: Kresťanstvo je vznešený spôsob bytia. Predstavuje celistvý antropologický model, podľa ktorého sa oplatí žiť. Prečo ho dnes mnohí ľudia v našej časti sveta opúšťajú? Veríte, že sa ešte Európa spamätá?
Ľ. Košík: Kresťanstvo som prijal v rodine, vo farnosti i v národe a Cirkvi. Som presvedčený, že Ján Pavol II. mal pravdu, keď sa vyjadril v tom zmysle, že Európa alebo bude kresťanská, alebo nebude. Padla grécka filozofia, padlo rímske právo. Kresťanstvo vybudovalo Európu. Čo by bolo dominantami našich miest a obcí, ak nie chrámy? Ako by žili naši predkovia, keby ich nedržala viera v toľkých ťažkých situáciách? Dokázali sa obetovať a my z toho dnes žijeme. Dnes každý chce konzumovať. Mocní sľubujú. Hlasy prorokov sú umlčiavané i v Cirkvi. Neviem, aká budúcnosť nás čaká. Veľké nádeje si nerobím. Som vďačný za každý prejav dobra, pravdy, lásky. Vďaka Bohu sa ešte mám o koho oprieť a načerpať nádej do svojej činnosti i samoty. Som vďačný všetkým obetavým kňazom i veriacim, i niekoľkým svojim priateľom, ktorí ešte dnes pre Cirkev zodpovedne žijú a obetujú sa, i keď sú vysmievaní a ponižovaní. Situácia v Európe je podľa mňa tragická. Ale všetko je v Božích rukách. On sa o svojich verných postará.

J. M.: Ďakujem za rozhovor.

http://www.priestornet.com/2016/12/krestanstvo-vybudovalo-europu.html

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Slovania, Správy, Zahraničné, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.