Vatikánom sa šíri veľmi reálna atmosféra strachu. + Tridsaťdeväť rokov slovenskej cirkevnej provincie. Vznikla, keď ešte neexistoval ani samostatný štát

Od 16. do 23. novembra 2016 sme (ľudia z redakcie LIFESITENEWS, pozri zdroj pre viac info) absolvovali najdramatickejšiu zo všetkých pracovných ciest, na ktoré chodíme už 10 rokov vždy dvakrát do roka. Po stretnutí s kardinálmi, biskupmi a ďalším personálom, pracujúcim vo Vatikánskej kúrii a v našej agentúre, sme si – John Henry Westen, náš nový rímsky reportér, Jan Bentz a ja – uvedomili, že medzi vernými služobníkmi Cirkvi sa šíria obavy, úzkosť a veľmi reálny strach. S takým niečím sme sa ešte nikdy predtým nestretli.

Pope Francis arrives to lead the mass at the stadium in Sarajevo, Bosnia and Herzegovina, June 6, 2015. REUTERS/Max Rossi

Mnohí sa obávajú, že ich odvolajú z ich pracoviska, vyhodia z práce vo Vatikánskej agentúre alebo že ich verejne či súkromne pokarhá alebo osobne obviní niekto z ľudí okolo pápeža, či dokonca sám František. Cítia obavy a znepokojuje ich veľké pustošenie Cirkvi a vlastná bezmocnosť zastaviť ho.

S blížiacim sa koncom našej cesty istý vysoko postavený klerik potvrdil naše postrehy. „Človek cíti strach. Priam hmatateľne“, dodal. A ďalší, ktorý s nami vždy ochotne diskutoval o zložitých situáciách, nám okamžite povedal, že nebude nič hovoriť o žiadnych súčasných rozporoch, ani dôverne a mimo záznam. Bolo nám povedané, že v súvislosti s týmito vecami sa ho nemáme na nič pýtať. Na konci návštevy sa nám podarilo zaviesť reč na jeden z rozporov, pričom ocenil dôležitú informáciu, o ktorej nevedel ani on.

Zverejnenie dubia listu šiestimi odvážnymi kardinálmi, v tichosti podporovanými prinajmenšom 20 až 30 ďalšími kardinálmi, jasne iskrí v napätej atmosfére podozrievania a zastrašovania vo Vatikáne.

23. novembra uviedol publicista LSN Pete Baklinski, že biskup Athanasius Schneider povedal, že ho „nesmierne udivuje nezvyčajne násilná a netolerantná“ povaha tejto reakcie a dodáva, že taká reakcia je v rozpore s pápežovou výzvou k „dialógu a akceptácii legálnej plurality názorov“.

Františkov pontifikát vytvára radikálne odlišnú atmosféru, na rozdiel od sv. Jána Pavla II. a Benedikta XVI. v čase pôsobenia ktorých bol Rím oveľa prívetivejším miestom pre bojovníkov za katolícku kultúru života, ako sme aj my.

Aj v ďalšej správe z 23. novembra sa uvádza, že kardináli Burke a Pell boli oficiálne odvolaní z Kongregácie pre Boží kult a že „ich členstvo v úrade bolo zrušené, pričom ako náhrada za nich sú vymenovaní pokrokoví kardináli“. Tým pádom sa aj zo značne ortodoxného kardinála Saraha, prefekta Kongregácie, stala zneutralizovaná a umlčaná figúrka.

Aj kardinálovi Ouelletovi, prefektovi Kongregácie biskupov, zostalo iba málo skutočnej právomoci, pričom jeho pokrokový, Františkom dosadený podriadený, má pri určovaní toho, kto sa stane biskupom, väčšie slovo než on. Novovymenovaní biskupi sú tí, čo majú vo všeobecnosti najradikálnejšie názory, ako napríklad: kardináli Cupich a Farell a biskup San Diega Robert McElroy.

A kardinálovi Pellovi sa pochopiteľne zamedzilo pokračovať vo veľmi naliehavej reforme Vartikánskych finančných inštitúcií a procedúr, v ktorých sa aj naďalej šíri korupcia (táto informácia pochádza zo spoľahlivého zdroja).

Akadémia pre život, ktorú osobne založil pápež sv. Ján Pavol II spolu s rovnako zbožným Dr. Jerome Lejeunom, sa drasticky zmenila a za jej nového predsedu vybral pápež František kasperitánskeho arcibiskupa Vincenza Paglia.

Pôvodná požiadavka sv. Jána Pavla II a Dr. Lejeunea, že členovia musia podpísať deklaráciu, že sa budú pridŕžať pro-life učenia Cirkvi, bola odstránená, čím sa zameranie Akadémie zmenilo na bežný typ, momentálne zameraný na životné prostredie. Boli odvolaní aj doživotní členovia Akadémie. Určite nie je náhoda, že sú medzi nimi najmä pôvodní členovia; blízki priatelia Jána Pavla II a Dr. Lejeunea, ktorí patria medzi najprísnejších a najkvalifikovanejších laických kritikov pápeža Františka.

Claire Chretien v správe z 23. novembra uviedla, že pápež František pochválil nemeckého morálneho teológa 60-tych rokov minulého storočia Bernarda Häringa, jedného z najvýznamnejších odporcov encykliky Humanae Vitae pápeža Pavla VI z roku 1968, za jeho novú mravouku, ktorá podľa pápeža, napomáha „rozkvetu morálnej teológie“.

Dokážete si predstaviť, aký dosah malo takéto jednanie pápeža Františka na všetkých vo Vatikánskej kúrii, v agentúrach, ako aj na duchovných celého sveta, ktorých sv. pápež Ján Pavol II a Benedikt XVI učili silno obhajovať Humanae Vitae? Čo bude s nimi teraz, v súčasnej atmosfére ostrého zastrašovania, ak budú pokračovať v tom, čo im bolo po celé desaťročia úplne prirodzené, v jednote s katolíckym magisterským učením o problematike antikoncepcie – učením, ktoré sa vracia k úplným začiatkom Cirkvi?

John-Henry Westen vo svojom úvodníku decembrového vydania časopisu LifeSite Faithful Insight hovorí o ďalších veciach, čo sme ešte objavili.

„ … Katolícke univerzity v Ríme sú sledované a prednášky profesorov sa nahrávajú, aby bola istota, že sa pridŕžajú liberálnej interpretácie Amoris Laetitia. Ak sa o Svätom otcovi niektorý z klerikov vyjadrí znepokojujúco, ihneď je predvolaný k svojmu predstavenému. Mnohí z nich sa boja otvorene hovoriť, hoci v minulosti prejavovali vždy veľkú ochotu. Vatikánski reportéri nám povedali, že už boli niekoľkokrát varovaní, aby sa nevyjadrovali o dubii.“

Akoby sa katolícky Rím menil na cirkevný policajný štát – niektoré agendy sú totiž v súvislosti s dubia listom vážne ohrozené.

V decembrovom článku 13 na OnePeterFive vatikánsky komentátor Maike Hickson uviedol:

„Počul som, že Vatikán je ako okupovaný štát. Spoľahlivé zdroje, s ktorými som hovoril, majú obavy, že komunikácia s funkcionármi Vatikánu sa monitoruje; niektorí dokonca hlásia podozrivé anomálie pri telefonovaní – keď skončia hovor, počujú ako sa posledné slová ich konverzácie opakujú znova a znova, ako v smyčke pri nahrávaní. Niektorým ľuďom, pracujúcim vo Vatikáne, sa odporúča, aby svojim kontaktom mimo Vatikánu nepodávali citlivé informácie prostredníctvom mailu alebo mobilmi, aktivovanými vo Vatikáne. (zvýraznené dodatočne)“

Hickson pokračuje ďalej a cituje odpoveď uznávaného Vatikánskeho korešpondenta Eda Pentina na otázku v rozsiahlom interview na Reginamag.com, ktorá znela „Vládne vo Vatikáne teror?“ Pentin odpovedá:

„Pápežova reakcia na to, že zachádza až tak ďaleko, že spochybňuje zdravý rozum (štyroch) kardinálov, je skôr hnevom nad sebou samým, že sa mu táto jeho agenda vymkla z rúk. Namiesto toho, aby vzal štyroch kardinálov za slovo (povedali, že konajú v prvom rade z lásky k Svätému otcovi, k spravodlivosti a v záujme pastorácie), pokladajú sa teraz za nepriateľov. Chápem, že aj on pracuje v zákulisí, aby sa uistil, že mu nikto nezasahuje do jeho agendy. Od strategicky umiestnených článkov v L´Osservatore Romano, až po nejednoznačné vyjadrenia od tých, ktorí verejne kritizujú dubiu, na otázku, či ich pápež požiadal, aby to urobili, František sa správal, ako uviedol istý pozorovateľ, ako „zákulisný politický lobbista.“ Počas troch týždňov od zverejnenia dubie poskytol pápež svetovým médiám tri interview a v každom z nich sa usiloval legitimizovať svoju pozíciu, pričom očierňoval svojich kritikov.

Dôležité je napokon poukázať na to, že z jednoduchého pospájania faktov a slov, pochádzajúcich od pápeža a jeho spojencov je jasné, že sa tu závažným spôsobom klame a podvádza, ako aj falošne obviňuje a špiní povesť tých, čo sú onálepkovaní pozíciou „napravo“ len preto, lebo verejne kritizovali Amoris Laetitia alebo o tejto kritike podávali správu. Naozaj ma bolí o tomto všetkom hovoriť, pretože ako katolícky novinár v žiadnom prípade nechcem znižovať vážnosť Petrovho úradu, no zároveň cítim povinnosť podať faktickú správu o tom, čo sa tu deje. (zvýraznenie je autorovo).“

Od tohto prvotriedneho Vatikánskeho spravodajcu, ktorý je inak príjemný a veľmi mierny človek, sú to silné slová.

V ďalšom článku LifeSiteNews prinášame pohľad biskupa Athanasia na zhoršenie situácie v Ríme:

„Reakcia na dubiu je dôkazom toho, v akej atmosfére teraz v Cirkvi žijeme“, povedal biskup Schneider. „Žijeme v atmosfére ohrozenia a odmietania dialógu so špecifickými skupinami.“

Schneider potom pokračoval a povedal, že „sa zdá, že dialóg je prípustný iba vtedy, keď zmýšľate ako všetci ostatní, čo je prakticky ako život v nejakom režime.“

Schneider potom spomenul svoju skúsenosť z Ruska, kde sa narodil ešte za čias Sovietskeho zväzu. Po druhej svetovej vojne poslal Stalin jeho rodičov do pracovného tábora, do „gulagu“. „Ak ste nekráčali podľa línie strany alebo ste ju spochybňovali, nesmeli ste sa na nič pýtať. Pre mňa je to jasná paralela s tým, čo sa teraz deje v reakciách na dubiu – s otázkami kardinálov.“

Na malej tlačovke s kardinálom Cupichom na North American College hneď po zhromaždení kardinálov sa v súvislosti s mojou otázkou Cupichovi v mene LifeSiteNews, odohral malý incident.

Po neuspokojivých odpovediach na dve otázky od Eda Pentina, kývli na mňa, že sa môžem pýtať. Svoju otázku som v krátkosti uviedol, no odrazu ma drsne prerušil Vatikánsky tlačový tajomník s požiadavkou „Položte otázku!“ Vzhľadom k tomu, že uvedenie otázky bolo naozaj krátke, otázka vzápätí nasledovala a v miestnosti bolo aj tak iba málo ľudí z médií, spomínané prerušenie bolo naozaj úplne zbytočné.

Na moju otázku, týkajúcu sa nepriateľstva, ktorému sú vystavení uznávaní spochybňovači Františka, kardinál s veľkým údivom poprel, že by niečo o tejto veci vedel. Keď John-Henry Westen zdvihol ruku, aby sa na niečo spýtal, tlačový tajomník spontánne vyriekol nové pravidlo. Nedovolil aby sa John-Henry pýtal, pretože práve vymyslel, že za každú agentúru môže byť položená iba jedna otázka.

Toto nečakané pravidlo spôsobilo medzi zástupcami ostatných médií zmätok. V jednom rade sedeli štyria zástupcovia jednej agentúry a kvôli novému pravidlu sa nemohli na nič spýtať. Pri odmietaní poslednej otázky kardinál Cupich povedal: „Vlastne prečo nie, pokiaľ máte vhodnú a neškodnú otázku?“ Novinárova otázka o softbale takou určite bola a preto ju mohol položiť.

Rastúca nevraživosť voči dôveryhodným a pravdivým médiám, ktoré si vo všetkej úcte voči tomu, čo sa deje, alebo tvrdí v pápežovom okolí alebo voči tomu, čo robí a hovorí sám Svätý otec, dovolia položiť jednoduché otázky, sa mimoriadne prejavila v správe Reuters, zo dňa 7. decembra.

Reuters uviedla, že „podľa presných psychologických pojmov“ pápež František „médiám vpodstate povedal, že tí z nich, ktorí šíria škandály, riskujú, že padnú za obeť koprofílii alebo že vzbudzujú záujem o exkrementy; a konzumenti týchto médií zasa riskujú koprofágiu alebo požívanie exkrementov.“

Ak je teda uvedený preklad správny, čo väčšina takýchto obvykle býva, vyplýva z toho, že ak si dovolíme podať správu o obvykle zaujímavom vývoji situácie, ktorá ale nebude vrhať dobré svetlo na pápeža a jeho blízkych spolupracovníkov, tak „šírime škandály“, „pojedáme exkrementy“ a sexuálne nás vzrušuje, keď môžme podávať správy o nepríjemnej a nepohodlnej pravde.

Ako môže pápež, Kristov námestník, niekoho takým desivým spôsobom obviniť? Čo sa stalo s tým „Kto som ja, aby som súdil?“

Tento článok môže pokračovať donekonečna, pretože existuje ešte veľa podobných príkladov; hovorili sme už o penzionovanom rímskokatolíckom biskupovi z Grécka Frangiskosovi Papamanolisovi, ktorý sa tvrdo pustil do štyroch kardinálov a obvinil ich z hriechu „apostázy“, „pohoršenia“ a z toho, že sväté prijímanie prijímajú „svätokrádežne“, nakoľko sa im na pápežovom dokumente stále čosi nepozdáva. A potom tu máme ešte reakciu veľmi liberálneho kardinála Cupicha, ktorý o štyroch kardináloch hovorí, že „potrebujú obrátenie“.

S čoraz väčšou a horšou nevraživosťou sa stretáva každý, kto si dovolí s úctou podporiť verných dubia kardinálov; každý, kto si dovolí so všetkou úctou spochybniť výroky a konanie pápeža Františka a kto si dovolí pripomenúť nad slnko jasnejšiu Kristovu náuku o absolútnej morálnej pravde, ktorú tak nádherne a dôkladne vysvetlil pápež sv. Ján Pavol II vo svojej apoštolskej exhortácii Familiaris Consortio (O úlohách kresťanskej rodiny v dnešnom svete; pozn. prekl.) a v encyklike Veritatis Splendor (O niektorých základných otázkach morálneho učenia Cirkvi; pozn. prekl.).

http://www.lifenews.sk/content/vatik%C3%A1nom-sa-%C5%A1%C3%ADri-ve%C4%BEmi-re%C3%A1lna-atmosf%C3%A9ra-strachu

 

 

Tridsaťdeväť rokov slovenskej cirkevnej provincie. Vznikla, keď ešte neexistoval ani samostatný štát

30. decembra 1977, teda presne pred tridsiatimi deviatimi rokmi, vydal pápež Pavol VI. dva dokumenty, ktoré sa nezmazateľne zapísali do slovenských dejín: Apoštolské konštitúcie Qui divino a Praescriptionum sacrosancti, ktorými zriadil samostatnú trnavskú arcidiecézu a povýšil ju na metropolitné sídlo pre celé Slovensko. 1100 rokov od zriadenia moravsko-slovenskej cirkevnej provincie na čele s arcibiskupom Metodom, v čase, keď Slovensko nemalo vlastný suverénny štát a svet o ňom nevedel alebo nechcel vedieť, dostali Slováci od hlavy Katolíckej cirkvi neoceniteľný dar – vlastnú samostatnú cirkevnú provinciu ako prejav uznania slovenského národa, jeho duchovnej i politicko-územnej identity a schopnosti samostatne spravovať vlastné cirkevné záležitosti

Samostatná slovenská cirkevná provincia na čele so slovenským arcibiskupom bola dávnou túžbou slovenských katolíkov, ktorá sa s osobitnou intenzitou prejavovala od polovice 19. storočia, ruka v ruke so silnejúcim úsilím o národnú a politickú emancipáciu slovenského národa. Stroskotala však na realite uhorského štátu, odmietajúceho akúkoľvek podobu samostatnej slovenskej existencie.

Vznik Československa priniesol Slovákom nové perspektívy a nádej, že s jeho pomocou sa podarí uskutočniť vytúženú cirkevno-právnu emancipáciu od uhorskej cirkevnej organizácie, ktorá bola o to naliehavejšia, že nové hranice popretínali územia starobylých biskupstiev. Protikatolícke nálady českej spoločnosti a striktný štátny centralizmus a čechoslovakizmus však situáciu veľmi skomplikovali. Československá vláda síce mala záujem o vylúčenie jurisdikcie cudzích biskupov zo štátneho územia a zosúladenie hraníc diecéz so štátnymi hranicami ako prostriedku na upevnenie vnútornej kompaktnosti a suverenity štátu, dlho však odmietala logický dôsledok novej delimitácie – utvorenie samostatnej slovenskej cirkevnej provincie, pretože v nej videla zárodok obávanej politickej autonómie Slovenska. Centralistickí politici preto dávali prednosť začleneniu Slovenska do olomouckej cirkevnej provincie a povýšeniu pražského arcibiskupa na „československého prímasa“, ktoré malo posilniť štátno-národnú jednotu československého štátu. Osamostatnenie slovenskej časti ostrihomskej arcidiecézy a erigovanie samostatnej slovenskej cirkevnej provincie bolo komplikované aj medzinárodnoprávnym aspektom kauzy, najmä otázkou hraničnou, pretože všetky zúčastnené strany vnímali rozdelenie arcidiecézy ako potvrdenie trianonskej štátnej hranice, ktorému sa maďarská vláda i episkopát zo všetkých síl stavali na odpor. Problematickou bola aj dimenzia majetkoprávna, to jest potreba nájsť spôsob rozdelenia rozsiahleho benefičného majetku, ktorý sa nachádzal na oboch stranách hranice. Tieto ťažkosti a opakované krízy vo vzťahoch medzi Prahou a Vatikánom spôsobili, že rámcová zmluva Modus vivendi z roku 1928, ktorá prisľubovala úpravu hraníc diecéz, sa mohla až v roku 1937 skonkretizovať do apoštolskej konštitúcie Ad regiminis ecclesiastici incrementum, ktorá upravovala nové ohraničenie diecéz v súlade so štátnymi hranicami a prisľubovala utvorenie dvoch samostatných slovenských cirkevných provincií: rímskokatolíckej a gréckokatolíckej.

Vytúžený cieľ slovenských katolíkov ležal na dosah ruky, jeho uskutočnenie však zmarili medzinárodnopolitické udalosti a posuny štátnych hraníc v rokoch 1938-1939. Vláda prvej Slovenskej republiky vyvinula veľké úsilie o úpravu cirkevných pomerov na Slovensku a o podpísanie konkordátu so Svätou stolicou, v rámci ktorého mala byť zriadená aj samostatná cirkevná provincia. Vojnové pomery a otvorená otázka hraníc však takýto ďalekosiahly krok neumožnili.

Povojnové „ľudovodemokratické“ Československo, vyznačujúce sa otvorenu averziou voči slovenskému katolicizmu a silnejúcim komunistickým vplyvom, a napokon úplné prevzatie moci komunistami a otvorená perzekúcia Katolíckej cirkvi znemožnili akékoľvek rokovania o riešení slovenských cirkevnopolitických otázok.

Uvoľnenie napätia vo vzťahoch medzi dvoma svetovými blokmi a sformovanie vatikánskej východnej politiky začiatkom šesťdesiatych rokov otvorili priestor pre nadviazanie rozhovorov medzi Prahou a Vatikánom, ktoré však prebiehali ťažko a v porovnaní so susednými štátmi najneúspešnejšie. Príčinou bola ideologická rigidita, ale aj heterogénnosť československého štátu, spájajúceho dve národne i nábožensko-kultúrne odlišné časti. V dominantnom českom prostredí katolicizmus nehral vážnejšiu rolu, takže režim naň nepotreboval brať ohľad, zato tam prežívali historické protikatolícke resentimenty a komunistická podoba čechoslovakizmu, ktorý videl v slovenskom katolicizme nielen ideologického nepriateľa, ale aj potenciálne ohrozenie jednoty štátu. Na rozdiel od Poľska či Maďarska, kde sa vytvoril istý fragilný modus vivendi medzi Cirkvou a režimom na základe spoločných národných záujmov (úsilie o cirkevné potvrdenie nových poľských západných hraníc alebo o udržanie starých uhorských hraníc diecéz, podpora menovania maďarského kardinála, návrat svätoštefanskej koruny), na prevažne katolíckom Slovensku takáto možnosť vo vzťahu k ČSSR neexistovala. Naopak, jej politické vedenie sa od začiatku usilovalo perzekvovať a kompromitovať najsilnejšie osobnosti slovenského katolicizmu, biskupovi Jánovi Vojtaššákovi do smrti nepovolilo návrat z českej internácie na Slovensko, zabránilo vymenovaniu biskupa Eduarda Nécseya za kardinála, odmietlo rokovať s Vatikánom prostredníctvom slovenských biskupov a dlhé roky ignorovalo vatikánske pokusy otvoriť otázku slovenskej cirkevnej provincie, ktorá bola pre Ústredný výbor KSČ ťažko akceptovateľná nielen z ideologických, ale podobne ako v medzivojnovom období aj zo štátnopolitických dôvodov.

V tejto situácii udržiavali myšlienku slovenskej cirkevnej provincie iba slovenskí biskupi, Ján Vojtaššák, ktorý adresoval Svätej stolici viaceré memorandá, biskupi Lazík, Nécsey a Pobožný, ktorí sa smeli zúčastniť Druhého vatikánskeho koncilu, predovšetkým však slovenská cirkevná emigrácia, biskup Pavol Hnilica, rektor Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme Štefan Náhalka a jeho nástupca Dominik Hrušovský, slovenskí kňazi v okolí ústavu, slovenskí biskupi zo zámoria Andrej G. Grutka a Michal Rusnák a členovia Náboženskej komisie Svetového kongresu Slovákov, ktorí pápežovi Pavlovi VI. adresovali v tejto veci nespočetné memorandá a prípisy. Veľmi intenzívne sa vo veci angažoval aj slovensko-kanadský priemyselník a prvý predseda SKS Štefan B. Roman.

Pápež Pavol VI. rôznymi vyjadreniami a gestami ako vymenovaním biskupa Nécseya za arcibiskupa ad personam jasne signalizoval ochotu vyriešiť slovenské cirekvnopolitické otázky, nemohol však konať bez súčinnosti s ČSSR. Po desaťročia sa vlečúca otázka sa dostala na rokovací stôl až v roku 1976. Nezanedbateľnú rolu pri tom zohrali medzinárodné súvislosti, najmä podpis Záverečného aktu Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe v Helsinkách v auguste 1975, ktorý medzinárodnoprávne potvrdil povojnové hranice v Európe a zároveň otvoril otázku ľudských práv vrátane náboženskej slobody. Vnútropoliticky bola rozhodujúcim faktorom federalizácia československého štátu a vplyv tzv. realistického krídla na čele straníckej politiky reprezentovaného Gustávom Husákom, ktorý bol ako generálny tajomník ÚV KSČ a od roku 1975 aj prezident republiky na vrchole svojej moci a mal eminentný politický záujem, aby bola politická federalizácia zavŕšená aj cirkevnoprávnou emancipáciou Slovenska. Dlhoročný Husákov súputník a predseda vlády SSR Peter Colotka neskôr potvrdil, že Husák považoval cirkevnú provinciu za dôležitejšiu, než federáciu.

Do hry však opäť vstúpili národné egoizmy, prežívajúce pod pokrývkou proletárskeho internacionalizmu: staronová myšlienka „československého prímasa“ v podobe pražského arcibiskupa i úsilie Maďarska uchovať uhorskú cirkevnú štruktúru. Sám prvý tajomník Socialistickej robotníckej strany Maďarska János Kádár neváhal v júni 1977 osobne navštíviť Vatikán a intervenovať v prospech jej uchovania.

Neočakávaná ťažkosť vyvstala v otázke sídla budúcej metropolie. Svätá stolica logicky vychádzala z presvedčenia, že sa ním stane Bratislava, jej návrh však narazil na odpor pražskej vlády, ktorá sa usilovala vytlačiť sídlo provincie mimo hlavného mesta a odporúčala Trnavu. Ťažkým orieškom sa stala aj otázka personálna, pretože štát viazal svoj súhlas s menovaním Júliusa Gábriša za sídelného arcibiskupa na súhlas Svätej stolice s povýšením pre Vatikán neprijateľného olomouckého apoštolského administrátora Vranu, vysokého funkcionára prorežimného hnutia Pacem in terris, za moravského metropolitu. Slovenská cirkevná provincia preto vznikla ako metropolia bez metropolitu a prvým novodobým slovenským metropolitom sa až o vyše desaťročie neskôr stal Ján Sokol.

Vyhlásenie oboch pápežských konštitúcií sa udialo v Trnave 6. júla 1978, vedome v pamätný deň Jana Husa (!), v tichosti a pod ostrým dohľadom štátnej bezpečnosti, aby si slovenská verejnosť udalosť čo najmenej všimla. Slováci tak mohli zriadenie svojej samostatnej cirkevnej provincie ako zásadného míľnika na ceste k úplnej emancipácii slovenského národa náležite doceniť až po páde komunistického režimu.

Emília Hrabovec

http://www.hlavnespravy.sk/tridsatdevat-rokov-slovenskej-cirkevnej-provincie/878426

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Slovania, Správy, Zahraničné, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.