Slovenský katolícky kňaz a prezident Jozef Tiso (1887 – 1947). + Večný žid a Natálka

Slovenský katolícky kňaz a prezident Jozef Tiso (1887 – 1947)
Autor životopisného profilu Dr. Jozefa Tisa, profesor Milan S. Ďurica, venoval svojmu dielu viac než 700 strán textu, ktorý vyplýva z veľkého množstva relevantných prameňov, ktoré autor zhromažďoval a analyzoval počas mnohých rokov. Dr. Jozef Tiso bol predovšetkým katolíckym kňazom, a taktiež politikom.

Táto skutočnosť má svoj zásadný význam aj vo vzťahu k pochopeniu konania politika, ktorý v búrlivých dobách antikristovských hrozieb pre slovenský národ musel prijímať veľmi ťažké rozhodnutia v zápase za zachovanie suverenity a slobodnej kresťanskej identity tohto národa. Národ, ktorý nepozná svoju minulosť, riskuje stratu vlastnej identity. Slovné spojenie „cyrilo-metodské duchovné dedičstvo“ bolo napokon zakomponované do textu preambuly Ústavy súčasnej Slovenskej republiky, ktorá vznikla ako samostatný štát až dňa 1. januára 1993. Nezabúdajme, že nie len antikristovské sily boľševického pôvodu, ale aj nacistickí vodcovia rovnako pohŕdali prejavmi kresťanskej viery. Desaťročia našej národnej neslobody a ideologického nátlaku vypovedajú o tom, že agresívni nepriatelia kresťanského kríža sú aj nepriateľmi slobody pre všetkých ľudí, a to bez ohľadu na svetonázor. Len v slobodnej spoločnosti je možné diskutovať a argumentovať o predložených skutočnostiach, a to bez potreby šírenia atmosféry jediného prípustného pohľadu na niektoré skutočnosti, alebo na niektorých ľudí.
Pôvod a mladosť

Jozef Tiso sa narodil dňa 13. októbra 1887 vo Veľkej Bytči. Priezvisko Tiso je v našich podmienkach zriedkavé. Jednou z možností pre vysvetlenie jeho výskytu na Slovensku je aktivita Františka Turza (1512 – 1576) z rodu Turzovcov, ktorý študoval v Taliansku na univerzite v Padove, a podporoval stavebný rozvoj v Bytči aj prostredníctvom talianskych odborníkov. Priezvisko Tiso bolo známe v okolí Padovy už v 13. storočí. Možno považovať za preukázané, že prví Taliani prišli do Bytče za Turzovcov okolo roku 1574. Roľník a mäsiar Jozef Tiso si vzal za manželku Teréziu Budíškovú, zo starej hrnčiarskej rodiny v Bytči. Sobáš sa konal dňa 2. septembra 1884. Mali troch synov a štyri dcéry. Najstarší syn Pavol zostal pracovať doma, ďalší dvaja synovia študovali a stali sa kňazmi, a všetky dcéry sa vydali a mali vlastné rodiny.

Základná škola v Bytči v období maďarizácie poskytla Jozefovi Tisovi vzdelávanie v slovenčine, maďarčine a nemčine. Rád sedával v prvej lavici, a podľa spomienok učiteľa Alojza Brunnera taktiež rád našepkával spolužiakom. Po štyroch rokoch ľudovej školy nastúpil na gymnaziálne štúdiá do Žiliny, kde zaujal nezvyčajným jazykovým nadaním. Narastajúce maďarizačné tendencie spôsobovali, že Jozef Tiso už počas gymnaziálnych štúdií musel znášať aj také označenia od učiteľov, ako napríklad „malý pansláv“. Jozef Tiso nastúpil na vyššie gymnaziálne štúdiá do biskupského seminára v Nitre v roku 1902 vo vrcholnej fáze týchto maďarizačných tlakov. Je vhodné uviesť, že v meste Nitra žilo v roku 1890 celkovo 13 538 obyvateľov, pričom za Slovákov sa hlásilo 5 205 obyvateľov, t. j. 38,4 %, za Maďarov sa hlásilo 5 002 obyvateľov, t. j. 36,9 %, a za Nemcov sa hlásilo 2 234 obyvateľov, t. j. 16,5 %. Maďarizačné snahy predstavených seminára a profesorov gymnázia znemožňovali študentom pestovať svoje národné cítenie. Vyšetrovanie študentov čítajúcich slovenské vlastenecké texty nebolo nič nezvyčajné, a Jozef Tiso sa musel naučiť nenechať sa vylúčiť zo seminára aj napriek pestovaniu svojho zanietenia pre slovenský národ. Zo spomienok spolužiaka a priateľa Jozefa Randíka pochádza aj z tejto ťažkej doby úsmevná príhoda. Jozef Tiso ako nadpriemerný študent pri jednej príležitosti nezaprel svoju vášeň pomáhať svojmu blížnemu našepkávaním, pričom z tejto pomoci mal prospech aj profesor zápasiaci s problémom pri preklade textu.

Pázmaneum a univerzitné štúdium

Peter Pázmaň (1570 – 1637) založil vo Viedni seminár pre študentov katolíckej teológie v roku 1623, ktorý sa po ňom nazýva Pázmaneum. Táto inštitúcia formovala aj mnohé slovenské osobnosti z cirkevného a kultúrneho prostredia. Jej prestíž garantovali ľudia, akými boli napríklad neskorší viedenský kardinál Theodor Innitzer a neskorší rakúsky kancelár Ignaz Seipel. Jozef Tiso nastúpil na Pázmaneum v roku 1906, pričom už v roku 1910 mal splnené všetky študijné podmienky pre možnosť požiadať o pripustenie k vyšším sväteniam subdiakonátu a diakonátu, a potom aj k sviatosti kňazstva. Nakoľko Jozef Tiso mal vtedy len 22 rokov, nový nitriansky biskup Viliam Baťán vyžiadal z Ríma potrebnú dišpenzáciu od nedostatku kánonického veku. Sviatosť kňazstva mu udelil košický biskup Dr. Augustín Fischer – Colbrie (1863 – 1924), pričom prvá svätá omša slúžená Jozefom Tisom sa konala v rodnej Bytči dňa 17. júla 1910.

Jozef Tiso predložil svoju dizertačnú prácu dňa 6. júla 1910 na tému Doctrina parthenogeneseos ex monumentis antenicaenis demonstrata, (Dôkazy o panenskom materstve Márie na základe dokumentov spred Nicejského koncilu). Po následnom vykonaní ďalších rigoróznych skúšok bol promovaný na doktora teologických vied, (ThDr.), dňa 15. júla 1911.

Rok 1909 priniesol Jozefovi Tisovi dramatickú skúsenosť. Po návrate z letných prázdnin počas posledného roka jeho štúdia vo Viedni musel čeliť obžalobe rektora Veľkého seminára z Nitry. Predmetom tejto obžaloby bolo obvinenie Jozefa Tisa z poburovania a z podporovania slovenských národných snažení medzi klerikmi seminára v Nitre. Je potrebné pripomenúť, že v roku 1909 Andrej Hlinka je stále vo väzení v maďarskom Segedíne, a odpykáva si civilný trest, pričom je už oslobodený Svätou stolicou od cirkevného trestu, ktorým ho postihol spišský biskup Dr. Alexander Párvy. Príčinou cirkevného trestu Andreja Hlinku boli jeho aktivity v prospech slovenského národa, čomu intenzívne odporovala cirkevná hierarchia podporujúca maďarizáciu. Jozef Tiso dostal možnosť vyjadriť sa písomne k vzneseným obvineniam, a jeho štúdium mohlo byť zavŕšené.

Dr. Jozef Tiso ako katolícky kňaz

Jednou z charakteristík skutočného národného presvedčenia aj v období potláčania národných prejavov je osobná statočnosť pri vlastnej prezentácii na verejnosti. Novokňaz Jozef Tiso napríklad rozdával svoje primičné obrázky veriacim len so slovenským textom v roku 1910, čo vtedy nebolo vôbec samozrejmé, nakoľko sa v týchto prípadoch zvyčajne používala maďarčina. Na túto skutočnosť poukázal aj arcibiskup Dr. Karol Kmeťko počas súdneho procesu proti Jozefovi Tisovi v roku 1947.

Dr. Jozef Tiso pôsobil ako katolícky kňaz najprv ako kaplán v Oščadnici, kde videl veľmi ťažkú sociálnu situáciu slovenského obyvateľstva zasiahnutého vysťahovalectvom, alkoholizmom, úžerníctvom a dôsledkami maďarizácie. Následne pôsobil ako kaplán v Rajci, a napokon nastúpil ako kaplán do Bánoviec v roku 1912. Národné zanietenie tohto kňaza pre podporu slovenského obyvateľstva potvrdzujú aj svedectvá žiakov meštianskej školy z hodín náboženstva. Bánovčan Albert Miština vo svojich spomienkach uvádza: „Učil nás náboženstvo v slovenskej reči, čo bola skutočná odvaha, lebo Slovensko bolo vtedy ešte pod Maďarskom, a všade na Slovensku sa v školách prevádzala tvrdá maďarizácia.“. Ďalšie zaznamenané svedectvá poukazujú na skutočnosť, že Dr. Jozef Tiso pri výučbe náboženstva venoval pozornosť aj výučbe slovenského pravopisu, čo si vyžadovalo veľkú statočnosť v tomto období, v ktorom platilo nariadenie o povinnom vyučovaní náboženstva v Uhorsku len v maďarskom jazyku.

Po vypuknutí prvej svetovej vojny v roku 1914 Dr. Jozef Tiso nastúpil vojenskú službu v trenčianskom pešom pluku, ktorý bol nasadený hneď po vyhlásení vojny na ruský front v Haliči. Ako vojenský duchovný vystavený hrôzam zabíjania na fronte ochorel, a následne po liečení v Trenčianskych Tepliciach pôsobil v posádkovej nemocnici v Komárne, a potom vykonával duchovnú službu na území dnešného Slovinska v siedmich poľných nemocniciach. Po ďalších zdravotných komplikáciách sa musel vrátiť k svojmu biskupovi, ktorý ho vymenoval za duchovného riaditeľa (špirituála) Veľkého seminára v Nitre, a súčasne mu zveril zastupovanie profesora náboženstva na nitrianskom piaristickom gymnáziu. V povojnovom období popri svojich povinnostiach špirituála vo Veľkom seminári pôsobil aj ako profesor a vedúci katedry teologickej morálky a pastorálky na nitrianskej Vysokej škole bohosloveckej, a taktiež ako docent pedagogiky a katechetiky. Nitriansky biskup spokojný s pôsobením svojho najbližšieho spolupracovníka predložil Svätému Otcovi návrh počas svojej prvej návštevy v Ríme v roku 1921, aby Dr. Jozef Tiso bol vyznačený titulom monsignora. Mons. Dr. Jozef Tiso dostal menovací dekrét štátneho sekretariátu Jeho Svätosti začiatkom decembra 1921.

Obdobie Československej republiky a minister Dr. Jozef Tiso

Dr. Jozef Tiso založil dvojjazyčný slovensko-maďarský týždenník Nitra-Nyitra v novembri 1918, v ktorom sa snažil o podporovanie slovenského národného povedomia aj v priestore silne poznačenom maďarizáciou. Nové československé štátne zriadenie považoval za príležitosť, prostredníctvom ktorej môžu byť zrealizované prísľuby na postupné vytvorenie samostatného slovenského politického územia. Profesor Tomáš Garrigue Masaryk adresoval takéto posolstvo Slovákom aj v roku 1915 v mene novozaloženej Rady českých krajín v Paríži, pričom podľa týchto sľubov mala existovať úplná samostatnosť Slovenskej krajiny s vlastným snemom v Nitre. Dr. Jozef Tiso obnovil s Andrejom Hlinkom a Jozefom Budayom časopis pre kňazov Duchovný pastier, ktorý bol založený v roku 1917.

Maďarský boľševický vpád na Slovensko v roku 1919 a jeho potlačenie prispel k presvedčeniu, že Česko-Slovensko poskytne Slovákom priestor pre stabilizáciu pomerov. Slováci si postupne stále viac museli všímať aj rozdielne svetonázorové nastavenie mnohých českých obyvateľov, ktorí občas vyjadrovali svoj odpor voči kresťanským prejavom života Slovákov, a to najmä vo vzťahu k prevažujúcemu katolicizmu. Prežívajúce tendencie maďarizácie spojené s agresívnym presadzovaním českých prejavov na Slovensku v rôznych oblastiach života spôsobili, že Dr. Jozef Tiso venoval pozornosť podpore politických štruktúr, ktoré chceli zápasiť za slovenskú suverenitu, a súčasne podporovať kresťanský pohľad na život človeka. Autorita osobnosti katolíckeho kňaza Andreja Hlinku a ďalších katolíckych kňazov pôsobiacich v Slovenskej ľudovej strane prirodzene vytvorila priestor pre pôsobenie aj Dr. Jozefovi Tisovi.

V politickom zápase sa prejavili protikladné sily aj dramatickými obrazmi. Verejné zhromaždenia Ľudovej strany boli predmetom častých agresívnych útokov zo strany jej odporcov, a to najmä zo strany protikatolícky zameraných socialistov, komunistov a agrárnikov, pričom sa vyskytli aj straty na životoch. Táto skutočnosť vyvolala vytvorenie organizovaných skupín, ktoré mali podporovať pokojný priebeh verejných zhromaždení. Andrej Hlinka sa stal terčom násilného útoku dvoch násilníkov priamo vo svojej fare v roku 1920, a v neskoršom období aj pri ďalších verejných zhromaždeniach, počas ktorých sa musel chrániť aj pred letiacimi kameňmi zo strany narušiteľov zhromaždení. V tomto období sa vytvorila organizácia Rodobrana, zameraná na zabezpečenie poriadku a bezpečnosti na ľudových zhromaždeniach Ľudovej strany. Túto organizáciu využíval na posilňovanie svojej pozície profesor Dr. Vojtech Tuka, pričom radikálne presvedčenie niektorých jej stúpencov prekážalo Dr. Jozefovi Tisovi, a bolo jednou z príčin jeho narastajúceho nesúhlasu s postojmi Dr. Vojtecha Tuku. Dráma právneho experta profesora Dr. Vojtecha Tuku hlboko súvisí s jeho právnou koncepciou týkajúcou sa stavu vacuum iuris, t. j. stavu bezprávnosti, ktorý mal nastať na Slovensku dňom 31. októbra 1928, ak predstavitelia slovenského národa nepotvrdia v zmysle tajnej klauzuly Martinskej deklarácie, t. j. pred uplynutím desiatich rokov, že majú vôľu zotrvať aj po tomto období vo zväzku česko-slovenského štátu. Za tieto postoje bol obžalovaný z vlastizrady, a odsúdený na 15 rokov žalára. V neskoršom období bolo preukázané, že súdny proces bol vykonštruovaný na základe nepravdivých svedectiev, a na základe šírenia politickej demagógie. Táto skúsenosť silne otriasla ambicióznym intelektuálom, ktorý bol vylúčený z občianskeho a politického života, pričom v neskoršom období sympatizoval s postojmi nemeckého národného socializmu, s ktorými Dr. Jozef Tiso nemohol súhlasiť, a nikdy nesúhlasil, nakoľko sa priečili jeho katolíckemu svetonázoru.

Hlinkova slovenská ľudová získala vo voľbách do národného zhromaždenia v Prahe v roku 1925 postavenie najsilnejšej politickej strany Slovenska. Z celkového počtu 1 425 288 hlasov získala 489 027 hlasov, t. j. 34,31 %, čo jej prinieslo 23 poslaneckých mandátov a 12 senátorských mandátov. Dr. Jozef Tiso sa stal poslancom zvoleným za Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu, a Andrej Hlinka ho poveril svojím stálym zastupovaním ako predsedu parlamentného klubu tejto politickej strany. Jej politický program bol založený na rešpektovaní existencie Československej republiky, avšak za predpokladu existencie autonómie slovenskej krajiny, slovenského jazyka ako úradného jazyka, slovenského jazyka ako vyučovacieho jazyka na školách, samostatného slovenského snemu, polície, a četníctva, zastavenia prepúšťania slovenských štátnych zamestnancov, zastavenia politických perzekúcií, zhabania novín, cenzúry, a pod..

Dr. Jozef Tiso povedal v pražskej poslaneckej snemovni v roku 1925: „A čo sa čakalo od týchto volieb? Keď zo stanoviska slovenského národa chceme odpovedať na túto otázku, výsledok nám ukazuje, že slovenský národ od tých volieb očakával konečné rozriešenie svojho politického položenia. A preto hlasoval na 78 percent autonomisticky, a tými voľbami chcel dať dobre porozumiteľný výraz svojmu želaniu, že chce už raz vedieť, že v republike Česko-Slovenskej má svoj vlastný domov, má svoju krajinu, ktorú si čo svojrázny národ sám chce spravovať. Žiaľ, musím však konštatovať, pred verejnosťou nie len celej republiky, lež i celého kultúrneho sveta, že tento hlas slovenského národa bol nie len nepovšimnutý, lež že sa ním úplne pohŕda.“.

Hlinkova slovenská ľudová strana vstúpila do vlády Česlo-Slovenska, ktorá bola vymenovaná v roku 1926. Avšak 8 rokov boja za posilnenie slovenskej autonómie v prostredí agresívneho odporu voči týmto predstavám nepriniesli tejto politickej strane očakávané výsledky, čo sa prejavilo vo voličskej podpore. Vo voľbách v roku 1929 získala o 95 000 hlasov menej. Dr. Jozef Tiso bol vymenovaný za ministra verejného zdravotníctva a telesnej výchovy dňa 15. januára 1927. Počas svojho trojročného pôsobenia vo vláde presadil modernizáciu dovtedy zanedbaných kúpeľov Sliač, ktoré sa následne stali jedným z najatraktívnejších slovenských zariadení tohto druhu. Súčasne došlo k meliorácii kúpeľov Smerdžonka (Červený Kláštor), a taktiež k obnove ďalších slovenských kúpeľných a rekreačných objektov, a to najmä vo Vysokých Tatrách. Počas tejto vlády došlo k uzavretiu dohody medzi štátom a Cirkvou v roku 1928, tzv. Modus vivendi, ktorá priniesla skončenie konfliktu medzi Svätou stolicou a česko-slovenským štátom, trvajúcim od roku 1925. Hlinkova slovenská ľudová strana vystúpila z vlády v roku 1929 v dôsledku súdneho rozsudku vo veci profesora Dr. Vojtecha Tuku, ktorý bol v tomto období jedným z vedúcich predstaviteľov tejto politickej strany. Dr. Jozef Tiso sa následne zriekol svojho úradu ministra.

Smutné bilancovanie v roku 1938 a cesta k autonómnemu Slovensku

Dr. Edvard Beneš sa stal prezidentom Česko-Slovenskej republiky v roku 1935 zásluhou hlasov politickej strany, v ktorej pôsobil Dr. Jozef Tiso, pričom Dr. Edvard Beneš prisľúbil vyriešiť otázku autonómie Slovenska za túto politickú podporu. Tieto sľuby sa však vôbec neplnili, a to ani v období, v ktorom agresívne konanie Adolfa Hitlera voči ďalším štátom začalo naberať na sile. Centralizmus pražskej vlády, ktorá stále presadzovala absurdnú myšlienku „československého národa“, prispel aj podľa niektorých nemeckých politikov z tohto obdobia k zjednodušeniu postupu Adolfa Hitlera voči Rakúsku, t. j. k jeho Anschlussu. Dr. Jozef Tiso to komentoval nasledovne: „Fikcia československého národa neposlúži ani budúcnosti národa, ani štátu, lebo vnáša hodne demoralizujúceho elementu do nášho verejného života, a do výchovy budúcich generácií, ktoré, ak nebudú mať priamočiareho prirodzeného vývinu národného povedomia, vyrastú bez národného povedomia.“.

Andrej Hlinka, ktorý zomrel dňa 16. augusta 1938, venoval Dr. Jozefovi Tisovi nasledovné slová na rozlúčku: „Ja odchádzam. Vy zostanete. Prežijete veľké veci. Nech vás Pán Boh opatruje a pomáha vám, aby ste medzi týmito veľkými vecami obstáli, ako som vás videl doteraz stáť.“.

Mníchovská dohoda, zo dňa 29. septembra 1938, bola dôsledkom narastajúcej medzinárodnej krízy, a z nej nevyhnutne vyplynul aj rozklad Česko-Slovenska, ktoré sa dostalo do vazalskej závislosti od Nemecka. Je potrebné uviesť, že v dôsledku tejto kapitulácie pred Nemeckom a prijatím mníchovského diktátu, bol akoby vyslovený súhlas nie len so zaberaním sudetských oblastí, ale aj s maďarskými požiadavkami voči Slovensku, čo nemohlo byť ľahostajné slovenským vlastencom.

Hlinkova slovenská ľudová strana vydala Manifest v Žiline, zo dňa 6. októbra 1938, ktorým vyhlásila, že Slováci ako samobytný národ uplatňujú svoje sebaurčovacie právo na území Slovenska, a žiadajú medzinárodnú garanciu na zachovanie celistvosti svojho národa a ním obývaného územia, aby mohli spravovať svoj budúci život a upraviť svoj štátny útvar výlučne podľa svojej vôle v priateľskej spolupráci so všetkými susednými národmi, a tak prispieť v kresťanskom duchu k úprave pomerov v strednej Európe. Na tomto základe bol vytvorený dokument, ktorý vošiel do dejín ako Žilinská dohoda, pričom bol podporený delegátmi šiestich politických strán, okrem komunistov. Títo delegáti podporovali zámer Hlinkovej slovenskej ľudovej strany na vydanie ústavného zákona o autonómii Slovenska. Súčasne žiadali vydanie vládnej moci a výkonnej moci na Slovensku do rúk slovenskej vlády, ktorú mal zostaviť Dr. Jozef Tiso. Predmetný dokument podpísalo 22 slovenských politických predstaviteľov. Pražská vláda vzala na vedomie Žilinskú dohodu, a Dr. Jozef Tiso bol vymenovaný touto vládou za ministra pre správu Slovenska dňa 6. októbra 1938. Tak došlo k vytvoreniu prvej vlády autonómneho Slovenska, ktorá prevzala vládnu moc a výkonnú moc na Slovensku v zmysle Žilinskej dohody.

Tvrdou ranou pre Slovensko v týchto nových podmienkach bola Viedenská arbitráž z 2. novembra 1938. Diktát dvoch veľmocí prisúdil Maďarom rozsiahle oblasti južného Slovenska, na ktorom bývalo 854 217 obyvateľov, z ktorých maďarskej národnosti bolo len 47 %. Slovensko stratilo 8 celých okresov a časti ďalších 20 okresov. Ministerský predseda Dr. Jozef Tiso konštatoval, že slovenskému národu sa udialo násilie, a protokol bol spôsobilý podpísať až po veľkom naliehaní ministra zahraničných vecí Františka Chvalkovského.

Dr. Jozef Tiso v marci 1939 a vyhlásenie slovenskej samostatnosti

Túžba Slovákov po vlastnom štáte bola stáročia trvajúcim snom. Mnoho dramatických skutočností z marca 1939 vo vzájomných vzťahoch medzi Čechmi a Slovákmi bolo ovplyvnených nemeckými zásahmi, ktoré sa snažili radikalizovať tieto vzťahy s cieľom ospravedlniť agresívnu politiku Adolfa Hitlera. Nie len vonkajšie faktory pôsobili proti slovenskému snu o samostatnosti. Českí generáli vyhlásili stanné právo v jednotlivých krajoch Slovenska dňa 9. marca 1939, a zatkli 260 predstaviteľov slovenského autonomistického hnutia, vrátane poslancov s parlamentnou imunitou. Dr. Jozef Tiso sa dozvedel počas nasledujúceho dňa vo svojej kláštornej cele v Bratislave, že prezident Dr. Emil Hácha ho zbavil úradu predsedu vlády Slovenskej krajiny. Na čelo novej slovenskej vlády bol vymenovaný Karol Sidor, ktorý bol pod silným tlakom nemeckých predstaviteľov, aby vyhlásil samostatnosť Slovenska. To však nebolo v programe Hlinkovej strany, a Karol Sidor to odmietol. Na to reagoval Adolf Hitler tak, že veľmi naliehavo pozval Dr. Jozefa Tisa na rokovanie do Berlína.

Dr. Jozef Tiso rokoval s Adolfom Hitlerom v Berlíne dňa 13. marca 1939. Adolf Hitler hovoril, že Česi ohrozujú pokoj a poriadok v Európe, čo on nemôže viac dovoliť. Pripísal si zásluhu za to, že Maďarom znemožnil zaujať Slovensko v jeseni 1938. Teraz sa v Slovákoch sklamal, lebo vidí, že aj v Bratislave vládne starý benešovský duch. Ak Slováci neprejavia, že chcú žiť svojim samostatným životom, nebude sa Slovákov zastávať. Po predložení informácie, že maďarské vojská sa pohybujú smerom na slovenské hranice, Adolf Hitler naliehal, aby Dr. Jozef Tiso zaujal okamžité rozhodnutie vo veci slovenskej samostatnosti. Ak by sa Slováci nechceli odlúčiť od Prahy, v takom prípade by Nemecko nechalo Slovákov vlastnému osudu. Napriek tomuto obrovskému nátlaku najsilnejšieho diktátora vtedajšieho sveta, Dr. Jozef Tiso prejavil veľkú rozvahu, a sám nezaujal žiadne konkrétne stanovisko. Následne po audiencii u ríšskeho kancelára Adolfa Hitlera telefonicky požiadal prezidenta Česko-Slovenska Dr. Emila Háchu o zvolanie Slovenského snemu na 14. marca 1939.

Dr. Jozef Tiso vystúpil dňa 14. marca 1939 v Slovenskom sneme hneď potom, čo predseda slovenskej vlády Karol Sidor podal demisiu v mene celej vlády vzhľadom na zahraničnú situáciu. Po tomto obsiahlom prejave Dr. Jozefa Tisa zhrňujúcom aj obsah rokovaní v Berlíne, predseda Slovenského snemu Dr. Martin Sokol vyhlásil hlasovanie o tom, či Snem Slovenskej krajiny je za samobytný Slovenský štát, alebo nie. Všetkých 57 prítomných poslancov prejavilo povstaním svoj súhlas. Dr. Martin Sokol následne zazvonil a vyhlásil: „Zisťujem, že Slovenský snem Slovenskej krajiny ako jediný kompetentný orgán politickej vôle suverénneho slovenského národa uzniesol sa, že je za samostatný Slovenský štát.“. Zhromaždenie poslancov snemu spečatilo tento výrok
predsedu snemu hymnou Hej, Slováci. Takto došlo k vyhláseniu slovenskej samostatnosti dňa 14. marca 1939. Slovenský snem následne schválil zákon o samostatnom slovenskom štáte, pričom predsedníctvo snemu vymenovalo prvú vládu Slovenského štátu, ktorej predsedom bol Dr. Jozef Tiso, ktorý vzhľadom na absenciu ústavy štátu s vymedzením hlavy štátu dočasne zastával aj túto pozíciu. Nemecko, Maďarsko a Poľsko oznámili uznanie novému štátu veľmi promptne. Pozitívne reagoval aj Štátny sekretariát Svätej stolice. Následne prišlo uznanie aj zo strany Talianskeho kráľovstva, a napokon aj zo strany ďalších vyše 30 štátov.

Adolf Hitler a jeho armáda obsadila územie Čiech a Moravy dňa 15. marca 1939. Súčasne však došlo k prieniku nemeckých vojsk aj na územie Slovenska, a to do Považia. Dr. Jozef Tiso následne poslal telegram Adolfovi Hitlerovi, ktorý ho pozval na rokovanie počas svojho pobytu vo Viedni dňa 18. marca 1939. Tu došlo k dramatickej scéne, keď Dr. Jozef Tiso po nahliadnutí do mapy Slovenska s obsadeným Považím chcel opustiť rokovanie. Podľa spomienok prítomného rakúskeho generála nebolo vylúčené, že človek ako Adolf Hitler by nariadil bezprostrednú likvidáciu takéhoto oponenta. Zjavne zaskočený diktátor, ktorého odvážny postoj katolíckeho kňaza vyviedol zo zvyku prijímať len servilné postoje pokorených politikov, prišiel k odchádzajúcemu partnerovi, chytil ho za rameno, a povedal mu, že na mape sú len požiadavky jeho generálov. On sám však potvrdil, že nechce ani piaď zeme zo Slovenska, pričom historické hranice Slovenska zostanú nezmeniteľné, a Slováci budú žiť plným svojským životom. Dr. Jozef Tiso mu odpovedal, že si zapíše tieto jeho dôležité slová, na čo použil svoj vreckový denník.

Prvý prezident Slovenskej republiky

Slovensko predstavuje jednu z výnimočných krajín, v ktorých sa kňaz angažoval v najvyššej politickej funkcii hlavy štátu už vo veľmi dávnych dobách. Zachoval sa veľmi dôležitý historický záznam o tom, že vladári starých Slovákov Rastic (Rastislav) a Svätopluk padli do zajatia Frankov v roku 871, a hrozila likvidácia štátneho útvaru. Za vodcu národného odporu bol zvolený Slavomír z mojmírovskej dynastie, a to napriek tomu, že bol kňazom. Slavomír odstúpil po porážke Frankov, a ponechal vedenie štátu víťaznému Svätoplukovi.

Novovzniknutý štát Slovenská republika pristúpil k voľbe prezidenta republiky dňa 26. októbra 1939. Dr. Jozef Tiso mal síce veľkú verejnú autoritu, avšak ako katolícky kňaz si uvedomoval možné riziká a veľkú zodpovednosť vyplývajúcu z tejto funkcie. Podľa svedectva banskobystrického biskupa Dr. Andreja Škrábika pri jeho súdnom vypočúvaní v roku 1947, aj vplyvní biskupi boli žiadaní o svoje pôsobenie, aby pomohli presvedčiť tohto kandidáta, aby prijal kandidatúru. Dr. Jozef Tiso napokon prijal kandidatúru, a Snem Slovenskej republiky ho zvolil za prezidenta republiky všetkými hlasmi prítomných poslancov. Slovenskí katolícki biskupi vydali pastiersky list na svojej porade v Žiline týždeň pred touto voľbou, v ktorom zaujali svoj oficiálny postoj k samostatnej slovenskej republike. V liste zdôraznili, že štátna samostatnosť je veľký Boží dar, za ktorý treba vzdávať vďaky Bohu, a ktorý je potrebné všemožne udržovať a zveľaďovať.

Na prvej kolektívnej audiencii Slovenského biskupského zboru u prezidenta Dr. Jozefa Tisa, dňa 14. novembra 1939, jeho predseda, Dr. Karol Kmeťko, povedal: „Keď sa s celou úprimnosťou zúčastňujeme na radosti slovenského národa, zvláštnym uspokojením nám je, že prvým prezidentom nášho štátu vo vašej osobe sa stáva muž, ktorý svojou minulosťou, svojou oddanosťou, neúnavnou prácou a zriedkavou oddanosťou zaslúžil si všeobecnú dôveru občanov, a jednomyseľne bol povýšený na hlavu štátu. S uspokojením vidíme kormidlo nášho štátu vo vašich rukách, pán prezident, lebo je v rukách svedomitých, opatrných, pevných a čistých.“.

Pracovný deň prezidenta Dr. Jozefa Tisa začínal presne o 07:30 hod. v kaplnke, ktorú dal reštaurovať v paláci, aby mohol sláviť svätú omšu. Miništroval mu jeho osobný sekretár. Po svätej omši a po krátkej meditácii v kaplnke nasledovali krátke raňajky, a potom nastúpil do pracovne o 08:45 hod.. Plánované návštevy prijímal od 09:00 hod., pričom zvyčajne to bolo 4 až 5 návštev, ale niekedy aj 10 až 12 návštev. Do svojho bytu sa vrátil o 13:00 hod., kde mu doniesli jednoduchý obed, aký jedával na svojej fare, alebo so študentmi v jedálni Učiteľského ústavu v Bánovciach. Pil k nemu dva decilitre bieleho vína. Po obede sa zvykol prechádzať v záhrade paláca za dobrého počasia, a zhováral sa s prítomnými ľuďmi, najmä s robotníkmi. Následne sa vrátil do pracovne, ktorú opúšťal vo večerných hodinách. Po vybavení spisov zvykol čítať knihy, a najmä sa denne modlieval breviár. Počas sobôt a nedieľ sa venoval svojej kňazskej službe ako farár v Bánovciach. Keď bol ministerským predsedom, cestoval vlakom z Bratislavy do Bánoviec, pričom v Trenčíne musel prestupovať. Ako prezident bol prepravovaný autom, pričom obľuboval občasné zastávky v blízkosti polí, počas ktorých sa zhováral s pracujúcimi roľníkmi. Raz sa zastavil pri deťoch, ktoré sa hrali s handrovou loptou. Pri najbližšej návšteve venoval týmto deťom novú futbalovú loptu.

Dr. Jozef Tiso vo vzťahu k Nemecku a atentát na slovenského prezidenta

Dr. Jozef Tiso a jeho precízne formovaný katolícky svetonázor nemohol ignorovať problematické črty rastúceho nemeckého nacionalizmu, a to napriek tomu, že nemecký národ predstavoval všeobecne akceptovanú kultúru v tomto období. Americká Slovenka Helena Vráblová mu položila otázku na Medzinárodnom kongrese mládeže v Ženeve v septembri 1936 vo veci jeho náhľadu na zachovanie mieru. Dr. Jozef Tiso odpovedal: „Môj názor na túto otázku je tento: Spoločným úsilím všetkých krajín oblomí sa trúfalosť Nemecka a Maďarska, a mier bude udržaný.“. Toto vyjadrenie je jedným z príkladov triezveho postoja vylučujúceho sympatie k nemeckej rozpínavosti. Je potrebné uviesť, že Adolf Hitler po svojom vymenovaní za kancelára Nemeckej ríše v roku 1933 vydal verejné vyhlásenie, podľa ktorého hlavné vyznania, t. j. katolícke a evanjelické, pokladá za najdôležitejšie faktory zachovania národných tradícií, pričom sľúbil rešpektovať tieto cirkevné spoločenstvá, a zachovať priateľské vzťahy so Svätou stolicou.

Mnoho svetových osobností nemalo voči nemeckému zriadeniu zásadnejšie kritické výhrady pred vypuknutím druhej svetovej vojny, pričom zanietenie a nadšenie budovateľov Nemecka na čele so svojím politickým vodcom predstavovalo navonok niečo, čo prinášalo novú nádej a možnú inšpiráciu. Winston L. S. Churchill (1874 – 1965) konštatoval v období po nemeckom obsadení sudetských území: „Ja vždy hovorím, že keby sa Británia raz mala stať porazeným štátom, dúfam, že si nájde svojho Hitlera, ktorý ju privedie k postaveniu, aké mala v medzinárodnom spoločenstve pred porážkou.“. Americký časopis Time vyhlásil Adolfa Hitlera za muža roka 1938, dňa 3. januára 1939.

V tejto atmosfére nie je nezvyčajné, že Dr. Jozef Tiso prijal pozvanie Adolfa Hitlera do Berlína pri príležitosti jeho 50. narodenín, dňa 20. apríla 1939. Nasledujúce stretnutie bolo významnejšie, a konalo sa na Berghofe (Salzburg), dňa 28. júla 1940. Na toto stretnutie bol pozvaný prezident Dr. Jozef Tiso, predseda vlády Dr. Vojtech Tuka a Alexander Mach. Slovenský prezident si pribral do delegácie aj ministra zahraničných vecí Ferdinanda Ďurčanského. Nemecký minister zahraničných vecí Joachim von Ribbentrop najprv prijal slovenského prezidenta, ktorému razantne uviedol, že ministra Ferdinanda Ďurčanského musí prepustiť z vlády, a jeho miesto ministra zahraničných vecí musí byť prenechané Dr. Vojtechovi Tukovi, pričom ministerstvo vnútra má zaujať Alexander Mach. Dr. Jozef Tiso veľmi odmietal toto riešenie z dôvodu obáv z nebezpečných následkov, avšak dostal ďalšiu razantnú odpoveď, podľa ktorej ak nebude súhlasiť, nebude ani on sám vôbec pripustený k Adolfovi Hitlerovi. Adolf Hitler prijal na druhý deň na rokovanie trojicu, ktorú tvorili len Dr. Jozef Tiso, Dr. Vojtech Tuka a Alexander Mach. Adolf Hitler po presadení tohto nátlaku mohol konštatovať: „Môžem dať prezidentovi Tisovi v prítomnosti ministerského predsedu Tuku a ministra vnútra Macha ubezpečenie, že Nemecko okrem vojenského záujmu na karpatskej hranici nemá žiadne záujmy na Slovensku. Jeho jediným cieľom je vidieť túto krajinu a jej národ zdravý a silný, a dať mu nezávislú, autonómnu, národne a štátne suverénnu podstatnosť.“.

Adolf Hitler mal veľmi podrobné informácie o verejnej autorite Dr. Jozefa Tisa vo svojej krajine, a aj keď dostával veľmi kritické správy od diplomatických funkcionárov a od agentov tajných služieb o nezlučiteľnosti jeho skutočných postojov s myšlienkami nemeckého národného socializmu, aj preto veľmi váhal nad jeho priamou likvidáciou, a nad jej možnými dôsledkami pre svoje vlastné zámery. Napriek tomu najvyšší výkonný šéf nemeckých tajných služieb Heinrich Himmler veľmi pravdepodobne organizoval atentát na Dr. Jozefa Tisa. Na návrh slovenského ministra národnej obrany Ferdinanda Čatloša prezident Dr. Jozef Tiso sa mal zúčastniť návštevy slovenských vojakov na východnom fronte, pričom počas sviatku Všetkých svätých a Dušičiek si chcel uctiť padlých vojakov. Návšteva kláštora Pečorskaja Lavra v Kyjeve bola plánovaná na dňa 3. novembra 1941. Nemožno uviesť, či to bolo premysleným zámerom slovenského prezidenta, ale návšteva sa uskutočnila dve hodiny pred plánovaným termínom. Krátko po odchode slovenského prezidenta vybuchli načasované bomby, ktoré takmer celkom zničili celý kláštor.

Dr. Jozef Tiso vo vzťahu k Židom

Pre pochopenie vzťahu nežidovského slovenského obyvateľstva k Židom žijúcim na Slovensku je vhodné stručne poukázať na historické súvislosti. Židia sa zvyčajne prejavovali ako špecifická skupina obyvateľstva vyznačujúca sa vlastnou kultúrnou identitou a vyspelosťou. V európskom prostredí raného stredoveku Židia významne ovplyvňovali hospodárske vzťahy medzi šľachtou vlastniacou pôdu a ľudom. Zvyčajne sa dokázali presadiť aj ako vlastníci kapitálu, čo bolo aj výsledkom postoja kresťanov raného stredoveku, ktorí v tomto období podliehali zákazu požičiavať peniaze na úrok. Tento stav sa zmenil až vo vrcholnom stredoveku, čím došlo k prehĺbeniu konkurenčného vzťahu medzi židovskými obchodníkmi a ostatnými obchodníkmi z meštianskych vrstiev. Následne boli presadzované aj politické opatrenia zamerané na obmedzovanie veľkého ekonomického vplyvu Židov, a došlo aj k vyháňaniu Židov z Anglicka a Francúzska v 14. storočí.

Možno uviesť, že ku koncu 17. storočia až 60 % Židov Uhorska bolo sústredených na Slovensku, pričom židovské komunity boli súčasťou mnohých slovenských miest a dedín. Na rozdiel od štátov, v ktorých sa vyskytovali rôzne protižidovské prejavy spojené s násilnosťami, v prípade Slovenska sa takáto násilná nevraživosť nevyskytovala, hoci aj na Slovensku prebiehali niektoré osobné súdne spory a nedorozumenia týkajúce sa vzťahu k Židom. Slovenská realita bola dlhodobo spojená s prirodzeným akceptovaním Židov najmä ako obchodníkov, lekárov, krčmárov, resp. ako ľudí, ktorých deti navštevovali školy spoločne s nežidovskými deťmi. To spôsobovalo, že slovenské obyvateľstvo dlhodobo formované súčasne aj kresťanskými nárokmi na svedomie nemohlo akceptovať a chápať antisemitizmus.

Slovenskí ľudovci v medzivojnovom období 20. storočia vytvárali so Židmi vzťahy spolupráce. Možno poukázať na článok v denníku Pravda z roku 1928, podľa ktorého za starostu Topoľčian bol zvolený ľudák s podporou Židov. Národné noviny v roku 1938 poukazovali na skutočnosť, že Dr. Jozef Tiso ako minister udelil licencie na lekárne 23 Židom, pričom ďalších 23 Židov vymenoval za úradných obvodných lekárov. Aj táto skutočnosť je príkladom absurdnosti tvrdenia, že Dr. Jozef Tiso sympatizoval s nemeckým národným socializmom alebo s antisemitizmom. To prirodzene vyplýva aj z toho, že on sám navštevoval školské vyučovanie spoločne so svojimi židovskými spolužiakmi. Zo spomienok bánovčana Alberta Mištinu vyplýva, že Dr. Jozef Tiso mal na fare v Bánovciach gratulantov v deň sv. Jozefa, medzi ktorými nikdy nechýbal predseda židovskej obce Ernest Munk. Podľa svedectva Michala Števka, Dr. Jozef Tiso zveril vedenie meštianskej školy botanikovi R. Stránskemu, ktorý bol židovského pôvodu, a ktorý bol následne pozvaný prednášať prírodopis do založeného Učiteľského ústavu v Bánovciach. Michal Števko súčasne potvrdil, že v roku 1943 ho oslovil na námestí neznámy muž s otázkou: „Kde je môj krstný otec?“. Následne doplnil otázku týmito slovami: „Som Žid, pokrstený pánom prezidentom ešte keď bol kaplánom v Rajci. Ušiel som z poľského koncentráku a chcem mu oznámiť, že sme nešli na práce, ako aj on bol informovaný, ale tam nás dávajú do plynových pecí.“. Podľa nemeckého historika a publicistu Wolfganga Venohra, Dr. Jozef Tiso vedel, že jeho sestra ukrývala židovskú rodinu. Výskyt osôb židovského pôvodu v slovenskom prezidentskom paláci neušiel pozornosti nemeckých agentov, ktorí o tom posielali informácie do Berlína.

V atmosfére nemeckého nátlaku ústredná vláda v Prahe podporovala protižidovské opatrenia. Napríklad aj mimoriadne valné zhromaždenie advokátskej komory v Prahe, konané dňa 5. februára 1939, prinieslo razantné návrhy na obmedzenia výkonu povolania advokátom židovského pôvodu. Radikálne skupiny na Slovensku podporovali zavedenie podobných opatrení, a Dr. Jozef Tiso sa zameral na tlmenie protižidovskej horlivosti. Je veľmi dôležité uviesť, že profesor Dr. Vojtech Tuka ako nový predseda slovenskej vlády, a od 30. júla 1940 aj ako minister zahraničných vecí, spolu so slovenským ministrom vnútra Alexandrom Machom, dosadenými do funkcií po tvrdom nátlaku Adolfa Hitlera na rokovaniach v Salzburgu, boli stotožnení s nemeckým národným socializmom, pričom prístup k riešeniu situácie Židov sa postupne stále viac vymykal z vplyvu slovenského prezidenta. Z právneho hľadiska k tomu prispel ústavný zákon č. 210 z 3. septembra 1940, ktorý splnomocňoval slovenskú vládu na vydávanie nariadení s mocou zákona, ktoré podpisoval len predseda vlády a príslušný minister. To sa týkalo aj protižidovských opatrení zameraných na vylúčenie Židov z hospodárskeho života a na zbavenia majetku týchto osôb. V tejto tragickej atmosfére bolo vydané vládne nariadenie č. 198/1941 O právnom postavení Židov, t. j. tzv. „Židovský kódex“, ktoré bolo kópiou nemeckých Norimberských zákonov. Dr. Jozef Tiso významne zmiernil dôsledky tohto nariadenia tým, že na jeho naliehanie bol do textu nariadenia vsunutý § 255 o prezidentských výnimkách, resp. možnosť prezidenta udeliť postihnutým Židom oslobodenie z ustanovení tohto nariadenia. Slovenský prezident napriek tomuto zásahu odmietol podpísať toto nariadenie a to bez ohľadu na naliehanie predsedu vlády.

Dr. Jozef Tiso zvažoval zrieknutie sa svojej funkcie a odchod z politiky po zverejnení protižidovského nariadenia. Jeho priatelia, vrátane cirkevných autorít, ho odrádzali od takéhoto rozhodnutia, a to z dôvodu, že zo svojej pozície mal možnosť zmierňovať existujúce zlo. Podľa svedectva banskobystrického biskupa Andreja Škrábika vo veci vzťahu Dr. Jozefa Tisa k postihovaným Židom, biskup konštatoval: „V tejto veci som u neho niekoľko ráz intervenoval, a bol vždy blahosklonný. Raz mi vyhlásil, že keby to od neho záviselo, každému by dal výnimku.“. Podľa spomienok najbližšieho spolupracovníka slovenského prezidenta Dr. Jozefa Tisa, jeho osobného tajomníka Dr. Karola Murína: „Od Dr. Antona Neumanna, šéfa prezidentskej kancelárie, ktorý pripravoval a predostieral prezidentovi žiadosti Židov o výnimky, viem, že ich udelil blízko 10 000. Ak rátame, že priemerná židovská rodina pozostávala
zo štyroch členov, to znamená, že asi 40 000 Židov bolo zachránených prezidentskými výnimkami, lebo tieto sa vzťahovali aj na členov rodiny.“. Tomuto údaju zodpovedá aj dokument zo dňa 30. júna 1942, v ktorom poradca a hlavný režisér „riešenia židovskej otázky“ na Slovensku, Dieter Wisliceny, uvádza údaj 35 000 Židov zostávajúcich na Slovensku.

Prvý transport Židov zo Slovenska odišiel dňa 25. marca 1942 v rozsahu približne 1 000 mladých práceschopných Židov na územie bývalého Poľska. V predchádzajúcom období bolo vysídlených z Protektorátu Čechy a Morava asi 6 000 Židov v 5 transportoch od 16. októbra 1941 do 16. novembra 1941. Vzhľadom na narastajúce pochybnosti o skutočnom zaobchádzaní so Židmi v pracovných táboroch, slovenská vláda opakovane žiadala nemeckú stranu o možnosť vyslania vlastnej delegácie do týchto táborov, avšak nedostala kladnú odpoveď. Na základe tejto skutočnosti slovenská vláda zastavila transporty Židov od 20. októbra 1942, a to napriek nemeckému nátlaku a počas pokračovania transportov vo všetkých štátoch pod vplyvom Nemecka. Židovský historik G. Reitlinger považoval tento rozhodný postoj slovenskej vlády za prvú vzburu proti „konečnému riešeniu“, a to v čase, keď z hľadiska intenzity nemeckého nátlaku a v období nedostupnosti objektívnych informácií o skutočnej situácii deportovaných Židov, bola situácia tejto skupiny obyvateľov ešte stále takmer beznádejná v celej Európe. Existencia 57 000 Židov deportovaných zo Slovenska v období od 25. marca 1942 do 20. októbra 1942 je veľmi tragickou skutočnosťou. Nie je však pravdou, že Slovenská republika bola prvým takýmto štátom, a ani štátom, ktorý by tento proces realizoval z vlastnej iniciatívy a bez nátlaku, a ani štátom, ktorý by organizoval tento proces s vedomím, že deportované obyvateľstvo pôjde na istú smrť. Skutočná dokumentovaná pravda o Osvienčime sa k slovenskej vláde a k slovenskému prezidentovi dostala až v máji 1944. Vtedy sa dvom slovenským Židom, a to Walterovi Rosenbergovi z Topolčian a Alfredovi Wetzlerovi z Trnavy, podarilo ujsť z tábora smrti Osvienčim – Birkenau, a následne došli až na Slovensko, kde spísali protokol o prežitých hrôzach. V tomto období však už vyše jeden a pol roka nebol zo Slovenska vyvezený ani jeden Žid.

Dr. Jozef Tiso vo vzťahu k povstaniu z roku 1944

Dr. Jozef Tiso bol veľmi prekvapený povstaním na Slovensku v auguste 1944, a to aj napriek tomu, že mal správy o partizánskych akciách na území Slovenska. Vedel, že vzhľadom na blížiaci sa postup sovietskych vojsk vzniknú tendencie podporovania metód Červenej armády. Predpokladal, že podobné skupiny existujú, avšak vzhľadom na svetonázorové postoje väčšiny slovenského národa považoval tieto prejavy skôr za minoritné, a podporované najmä komunistami a čechoslovakistami. Je potrebné uviesť, že Dr. Jozef Tiso vychádzal z predpokladu, že väčšina slovenského národa sa nemôže stotožniť s čechoslovakistickými postojmi zameranými na likvidáciu slovenskej samostatnosti a ani s postojmi, ktoré sa stotožňujú s boľševizmom reprezentovaným Sovietskym zväzom. Oba tieto prístupy považoval za likvidačné vo vzťahu k slovenskému národu, a aj vo vzťahu k samostatnej Slovenskej republike a jej budúcnosti.

Partizánov nasledovali slovenské posádky v Turčianskom sv. Martine, Ružomberku, Liptovskom sv. Mikuláši a Zvolene. Veliteľ posádky v Ružomberku Miloš Vesel nechal svojimi vojakmi prepadnúť nemeckú vojenskú jednotku, v ktorej bolo zabitých asi sto vojakov. Následne bolo zajatých 67 slovenských občanov, ktorí boli členmi Nemeckej strany, pričom ďalších 24 civilných obyvateľov Ružomberka bolo vyvraždených v oblasti Podsuchá – Biely Potok. Mesto Ružomberok malo kľúčový význam pre Nemecko z dôvodu výroby lafiet. Po týchto dramatických udalostiach nemecký vyslanec Hans Elard Ludin spolu s nemeckým generálom Alfrédom von Hubitzkim ultimatívne predložili návrh, aby nespoľahlivé slovenské oddiely boli demobilizované. Prezident Dr. Jozef Tiso spoločne s generálom Jozefom Turancom v predchádzajúcom období síce nepripúšťali, aby nemecké vojenské jednotky boli nasadené na území Slovenska proti partizánom, avšak po vzniku tejto neudržateľnej situácie vyjadrili súhlas s týmto opatrením. Počas týchto udalostí nemecké jednotky v noci z 28. augusta 1944 na 29. augusta 1944 už obsadili Čadcu, a tiahli na Žilinu, Považskú Bystricu a Trenčín. Podplukovník generálneho štábu armády Slovenskej republiky Ján Golian v tom čase už dlho spolupracoval s Londýnom, a prijal od Dr. Edvarda Beneša vymenovanie za náčelníka štábu „Československej armády na Slovensku“, a vydal dohodnuté heslo pre začiatok povstaleckých akcií „Začnite s vysťahovaním“, s platnosťou od 20:00 hod. dňa 29. augusta 1944. Mesta Banská Bystrica sa zmocnili jednotky partizánskej brigády J. V. Stalina, a vyhlásili tam obnovenie Československej republiky.

V týchto dramatických dňoch sa do verejného priestoru z rozhlasu v Banskej Bystrici šírili vyhlásenia povstalcov a politických spolupracovníkov týchto ľudí o údajom zrušení Slovenskej republiky zo strany Nemecka, o údajnom uväznení slovenského prezidenta Dr. Jozefa Tisa Nemcami s cieľom ho zastreliť, a pod.. Zámerom týchto vyhlásení bolo začať ozbrojené boje s Nemcami, obnoviť Československú republiku, a získať verejnú podporu. Slovenský prezident Dr. Jozef Tiso v reakcii na tieto udalosti vystúpil v rozhlase s prejavom k slovenskému národu dňa 30. augusta 1944, v ktorom poukázal na „pokračovanie diabolskej boľševickej zloby vo vraždení Slovákov“, stojacej v rozhodujúcej miere za šírením násilia a nepravdivých poplašných správ. Po prejave slovenského prezidenta Dr. Jozefa Tisa vystúpil v rozhlase generál Augustín Malár (1894 – 1945), ktorý bol veliteľom obidvoch divízií sústredených na východnom Slovensku. Vo svojom prejave k vojakom konštatoval: „Stáť! Čelom späť! (…) Všetko je prenáhlené, nedomyslené, a môže to naše pekné, dosiaľ vojnovou zhubou len málo dotknuté drahé Slovensko priviesť ta, kde ho nechceme mať, to je do vojennej vravy.“. Následne sa ponáhľal k svojej armáde do Prešova. Medzitým však šéf jeho generálneho štábu plukovník Viliam Talský (1904 – 1953) bez súhlasu svojich nových veliteľov odletel s celým štábom k Rusom s 18 najkvalitnejšími lietadlami slovenskej armády (ME – 109) spolu so sovietskym ochranným sprievodom. V čase návratu generála Augustína Malára do Prešova Nemci už odzbrojovali slovenských vojakov, jeho uväznili, a odvliekli do Nemecka, kde zomrel.

Následkom povstania prišla aj na Slovensko vojna vo všetkých tragických prejavoch. Slovenský prezident Dr. Jozef Tiso a slovenská vláda výrazne stratili skutočnú výkonnú moc vzhľadom na existujúci vojnový chaos. Podľa svedectva ministra Gejzu Medrického, Dr. Jozef Tiso už koncom marca 1943 prejavoval vážne obavy o budúcnosť slovenského národa, pričom poukazoval na vtedajší text prejavu Dr. Edvarda Beneša v Londýne, v ktorom chýbala akákoľvek zmienka o uznaní slovenských práv pre slovenský národ. Možno poukázať aj na slová slovenského prezidenta Dr. Jozefa Tisa adresované predsedovi snemu Slovenskej republiky Dr. Martinovi Sokolovi v roku 1943: „Londýnčania nás chcú súdiť a obesiť, odopreli s nami styk, a z Moskvy môžeme očakávať ešte horšie osudy. (…) Raz nemôžem uveriť, že sa nájdu ľudia, Slováci, ktorí natoľko pochybujú o svojom národe a jeho schopnosti, že hľadajú jarmo, do ktorého sa chcú navliecť.“. Dr. Jozef Tiso odmietal sovietske ponuky na zachovanie Slovenskej republiky ako samostatného komunistického štátu popri súčasnom obmedzení pôsobenia Dr. Edvarda Beneša, keďže prenechanie slovenského národa boľševickému vplyvu považoval za zradu slovenského národa. V tomto období prorokoval sám sebe, že jeho postoj ho môže stáť život.

Dr. Jozef Tiso bol v postavení prezidenta snažiaceho sa zachovať samostatný národ v jeho vlastnom štáte, a pritom neporušovať dojednané medzinárodnoprávne záväzky Slovenskej republiky. Proti tomuto zámeru pôsobil Dr. Edvard Beneš z Londýna, a súčasne aj sovietski boľševici so svojimi prisluhovačmi, ktorí by presadením svojich podmienok zaviedli komunistickú diktatúru na Slovensku. V tomto zmysle možno poukázať na ďalšie konštatovanie slovenského prezidenta Dr. Jozefa Tisa: „My sa nemôžeme dobrovoľne podrobiť komunizmu a vyprovokovať nemeckú masakru, ktorá by nasledovala, keby sme konali tak, ako to žiadajú z Londýna, alebo z Moskvy.“. Povstanie bolo potlačené koncom októbra 1944. Podľa svedectva riaditeľa Živnostenského úverného ústavu Jozefa Vrbu, ktorý bol blízkym spolupracovníkom Dr. Jozefa Tisa v Bánovciach, v zmysle vyjadrenia Dr. Jozefa Tisa až na jeho veľmi intenzívne prosby adresované nemeckému generálovi Hermannovi Höflemu sa podarilo zamedziť pripravovanej nemeckej odplate za zavraždenie nemeckej vojenskej misie v Turčianskom Svätom Martine. Mestá Banská Bystrica, Zvolen a Brezno mali byť zbombardované, 300 ľudí malo byť zastrelených, a 15 000 povstalcov malo byť odtransportovaných do Nemecka. S Božou pomocou sa tomu podarilo zabrániť, a to aj za splnenia podmienky vyznamenania určitého počtu nemeckých vojakov Dr. Jozefom Tisom, ktorých mal vybrať nemecký generál Hermann Höfle. Dr. Jozef Tiso v tejto súvislosti uviedol: „Ďakujem Bohu, lebo mi tými pár plieškami umožnil zachrániť životy a hodnoty, na ktorých vytvorení sa trápili generácie, a ak by boli zničené, na ich náhradu by sa museli trápiť ďalšie generácie.“.

Pobyt v exile a hanebná poprava

Po príchode sovietskych vojsk na územie Slovenska sa vytvorili podmienky pre obnovenie česko-slovenského štátu podľa predstáv Dr. Edvarda Beneša. Pred „zúčtovaním“ zo strany boľševikov sa rozhodlo utiecť zo Slovenska na západ asi 30 000 Slovákov, a asi 50 000 slovenských občanov nemeckej národnosti. Dr. Jozef Tiso sa presídlil s vládou do Holíča na Veľký piatok dňa 30. marca 1945. Následne sa presunul spolu s vládnou skupinou do rakúskeho benediktínskeho kláštora Kremsmünster dňa 5. apríla 1945. V ďalšom období nadviazal kontakt s mníchovským arcibiskupom, ktorým bol vtedy kardinál Michael von Faulhaber (1869 – 1952). Kardinál prijal poslov slovenského prezidenta Dr. Jozefa Tisa dňa 8. apríla 1945 so slovami: „Moji kňazi ma informovali, že váš prezident bránil a ubránil kresťanstvo vo vašej krajine.“. Dr. Jozef Tiso následne opustil Kremsmünster dňa 27. apríla 1945, a po krátkej zastávke v bavorskom Altenmarkte sa utiahol do kapucínskeho kláštora v pútnickom meste Altötting dňa 1. mája 1945. Dr. Jozef Tiso a jeho spoločníci boli zaistení americkými policajnými agentmi v júni 1945, a presunutí do amerického tábora vo Freisingu. Dr. Jozef Tiso bol deportovaný v nasledujúcom období do amerického tábora v Garmisch-Partenkirchene, kde zažil ponižujúce zaobchádzanie a fyzické trýznenie zo strany amerických vojakov.

Štátny department vo Washingtone, napriek výhradám Veľkej Británie, ktoré odmietol dňa 4. októbra 1945, vydal rozkaz svojim vojenským orgánom, aby slovenských väzňov odovzdali česko-slovenským úradom, a súčasne to oznámil aj britskej vláde. Angličania vyžadovali najprv predloženie formálnych obvinení a dôkazov o „údajných slovenských quislingoch“. Je potrebné uviesť, že v britských dokumentoch a ani v amerických dokumentoch nie je ani jeden zo slovenských politikov označovaný výrazom „vojnový zločinec“. Dr. Jozef Tiso a ďalší spoločníci boli letecky transportovaní do Prahy, a následne do Bratislavy. Plukovník Dr. Bohuslav Ečer pri nastupovaní spútaného Dr. Jozefa Tisa do vojenského lietadla v Prahe triumfálne vyhlásil: „Tady mám spoutané samostatné Slovensko.“.

Zo zachovaných archívnych dokumentov dnes jednoznačne vyplýva, že tzv. Národný súd v Bratislave predstavoval realizáciu pomsty víťazov voči porazeným politickým protivníkom. Karel Kaplan, ktorý dôkladne študoval predmetnú problematiku, konštatoval, že predstavitelia vládnych politických strán a Dr. Edvard Beneš považovali retribučné súdnictvo za mimoriadne a revolučné, s obmedzenou a krátkodobou pôsobnosťou, pričom považovali tieto súdne procesy za politické procesy. Je potrebné uviesť, že Slovenská národná rada na základe Košického programu z 5. apríla 1945 vydala svoje „retribučné nariadenie“ č.: 33/1945, dňa 15. mája 1945, ktorého trestné normy sa vzťahovali na skutky, ktoré sa stali dávno pred vydaním predmetného nariadenia, a ktoré v čase vykonania boli v súlade s existujúcim právnym poriadkom. Tým došlo k šliapaniu po základných princípoch, na ktorých je založený spravodlivý trestný proces. Podľa svedectva JUDr. Ernesta Žabkaya, obhajcu v procese s Dr. Jozefom Tisom,: „Socialistická totalita nahradila mnohočlenné poroty sudcami z ľudu, ktorí boli dosadení po kamuflovaných voľbách.“. V období tohto súdneho procesu patrilo ku Katolíckej cirkvi 75 % obyvateľov Slovenska. Je pochopiteľné, že v kresťansky formovanom slovenskom národe nebolo jednoduché nájsť ľudí ochotných zúčastniť sa takéhoto revolučného súdneho procesu. Ani jeden slovenský sudca katolíckeho vyznania neprijal túto úlohu, a podobný postoj odporúčali aj evanjelickí biskupi svojim veriacim. Súdny proces začal dňa 2. decembra 1946, a bol formálne označený ako „Proces s Dr. Jozefom Tisom, Alexandrom Machom a Dr. Ferdinandom Ďurčanským“. Za predsedu Národného súdu v Bratislave bol vymenovaný JUDr. Igor Daxner. Za obžalobcov boli vymenovaní komunistickí právnici: Dr. Ľudovít Rigan, Dr. Juraj Šujan a Dr. Michal Gero, a od 1. apríla 1946 aj Dr. Anton Rašla. V deň začatia tohto súdneho procesu sa zišli aj predsedníctva československých komunistov, pričom zo zachovanej dokumentácie vyplýva veľký záujem komunistov na rýchlom vykonaní rozsudku s možnosťou zakročiť voči akýmkoľvek pokusom verejnosti o konanie v prospech Dr. Jozefa Tisa.

Verejná mienka a svetonázorové nastavenie obyvateľstva bolo možné sledovať počas volieb zo dňa 26. mája 1946. Komunistická strana získala v Česku až 40,17 % hlasov a na Slovensku len 30,37 % hlasov. Na Slovensku sa stala víťazom volieb Demokratická strana so 62 % hlasov. Slovenskej verejnosti sa postupne odhaľovali postoje Dr. Edvarda Beneša, ktorý v boľševickom Rusku v Moskve podpísal s boľševickým diktátorom J. V. Stalinom zmluvu o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci už dňa 12. decembra 1943. Dokonca ani sovietsky minister zahraničných vecí V. M. Molotov nesúhlasil s veľmi radikálnymi postojmi Dr. Edvarda Beneša, ktorý sa dostal do povedomia svojim výrokom „Tiso musí viset.“. Dr. Edvard Beneš aj ďalšími podobnými vyhláseniami poukazoval na ľudí, ktorí podľa neho majú byť obesení, a to so súhlasom sovietskej moci. Verejnosti sledujúcej tragédiu tohto súdneho procesu nebol ľahostajný jeho priebeh, pričom bolo zjavné, že predstavitelia tohto súdneho procesu sa vôbec nesnažili ani predstierať jeho objektivitu. Podľa svedectiev obhajoby často sa vyskytovali porušenia procesných predpisov, arogantné výroky voči obžalovanému, strpčovanie pobytu vo väzbe zákazom účasti na svätej omši, alebo zamedzenie možnosti vykonania spovede, a pod.. Pražská vláda správne predpokladala narastajúci odpor väčšiny slovenskej verejnosti voči tomuto súdnemu procesu, a už pred jeho začatím zabezpečila stráženie Justičného paláca v Bratislave stovkami príslušníkov bezpečnosti.

Prvým zahraničným predstaviteľom, ktorý oficiálne reagoval na predmetný súdny proces, bol pápež Pius XII. Po doručení správy o väznení slovenského prezidenta Dr. Jozefa Tisa a jeho ďalších transportoch poveril svojho apoštolského delegáta Mons. Amleta G. Cicognaniho, pôsobiaceho ako reprezentant pápeža voči vláde Spojených štátov amerických vo Washingtone, aby zakročil vo veci Dr. Jozefa Tisa ako katolíckeho kňaza, a to aj so zreteľom na správy o možných nepokojoch na Slovensku. Pius XII. žiadal, aby Dr. Jozef Tiso nebol internovaný vo väzení, a aby mu boli poskytnuté náležité ohľady (due regards) pri súdnom pojednávaní, čo však neznamenalo zámer vplývať na priebeh súdneho procesu. Slovenskí katolícki biskupi sa zišli v Nitre dňa 3. januára 1946, a schválili dokument, ktorým sa obrátili na Predsedníctvo Slovenskej národnej rady. V zmysle tohto dokumentu, podľa presvedčenia väčšiny slovenského národa a slovenských katolíckych biskupov, úmysly Dr. Jozefa Tisa pri verejnej činnosti boli tie najlepšie, pričom slovenskí katolícki biskupi poukázali na dôležitosť zamyslenia nad tým, čo by sa bolo stalo so slovenským národom, ak by sa realizovali plány Miklósa Horthyho. Slovenskí katolícki biskupi v súvislosti s protižidovskými opatreniami poukázali na to, že Dr. Jozef Tiso bol ochotný zriecť sa prezidentstva po zavedení týchto opatrení, avšak v záujme zabránenia väčšiemu zlu tak neučinil. Aj pre tieto skutočnosti slovenskí katolícki biskupi varovali pred šírením jednostrannej politickej propagandy, a pred šírením nenávisti voči osobe Dr. Jozefa Tisa. Predmetný dokument schválili slovenskí katolícki biskupi: Dr. Karol Kmeťko, arcibiskup-biskup Nitra, Jozef Čársky, biskup ap. administrátor, Dr. Andrej Škrábik, biskup banskobystrický, Dr. Jozef Tomanóci, Dr. Pavol Jantausch, Dr. Eduard Nécsey, svätiaci biskup. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že spišský biskup Ján Vojtaššák bol uvrhnutý do väzenia bez akejkoľvek obžaloby už dňa 5. mája 1945, a preto v jeho zastúpení podpísal prosebný list slovenských katolíckych biskupov jeho generálny vikár, kňaz Dr. Jozef Tomanóci. Vo väzení bol aj pomocný biskup Dr. Michal Buzalka, ktorého podpis v liste taktiež chýba. Prosebný list slovenských katolíckych biskupov nepodpísal prešovský gréckokatolícky biskup Pavol Peter Gojdič. Redaktor Rudého práva J. A. Linhart o ňom napísal dňa 28. júla 1946: „Podobně i biskup Gojdič nám pravil, že má kladný poměr k ČSR, neboť jeho církev byla za Tisovy vlády pronásledována, avšak dodal, že zajel do Prahy k presidentu republiky Benešovi, kterému sdělil, že by dobře nepůsobilo na slovenský lid, kdyby se proti Tisovi ostře zakročilo. A na otázku, zda je Tiso zrádce, odpověděl, že Tiso to myslel se Slováky dobře, že chtěl zachránit, co se dalo, že byl pracovitý a nezištný, a že pracoval velmi pěkně pro svůj lid.“.

Slovenskí katolícki biskupi sa stretli v Trnave dňa 27. marca 1947, a poverili trnavského biskupa Dr. Pavla Jantauscha, aby z poverenia biskupského zboru zaslal listy prezidentovi Dr. Edvardovi Benešovi a ďalším politickým predstaviteľom, s prosbou, aby v prípade, že Národný súd príjme návrh obžaloby na trest smrti voči Dr. Jozefovi Tisovi, aby mu bola udelená milosť. Dokonca aj pápežský zástupca v mene pápeža Pia XII. si vyžiadal prijatie u prezidenta Dr. Edvarda Beneša so zámerom apelovať na jeho ľudské cítenie pri rozhodovaní o tejto milosti. Dr. Edvard Beneš v týchto dňoch dostal ďalších 315 žiadostí o milosť pre Dr. Jozefa Tisa, z toho 29 zo zahraničia. Mnoho slovenských organizácií aj v Spojených štátoch amerických žiadalo o pomoc v tejto veci amerických politických predstaviteľov. Slovenský akčný výbor v Ríme adresoval Organizácii spojených národov petíciu dňa 25. februára 1947, aby sa proces s Dr. Jozefom Tisom a ďalšími predstaviteľmi Slovenskej republiky konal pred nezávislým Medzinárodným tribunálom.

Národný súd v Bratislave uznal Dr. Jozefa Tisa vinným a odsúdil ho na trest smrti povrazom dňa 15. apríla 1947. Prezident Dr. Edvard Beneš odmietol udelenie milosti dňa 16. apríla 1947. Dr. Jozef Tiso sa rozlúčil s príbuznými a s obhajcami pred svojou popravou dňa 17. apríla 1947. Následne sa intenzívne modlil množstvo rôznych modlitieb spolu s ďalším kňazom počas noci, pričom slúžil svoju poslednú svätú omšu v kaplnke väznice o 03:30 hod.. Poprava bola vykonaná na dvore väznice Justičného paláca v Bratislave v ranných hodinách dňa 18. apríla 1947. Podľa svedectva Dr. Ernesta Žabkaya, Dr. Jozef Tiso kráčal špalierom nastúpených dozorcov a dozorkýň vzpriamene a hrdo k poprave. Jedna z nastúpených dozorkýň sa hlasne rozplakala, pričom rozšírila plač aj na ďalších dozorcov a dozorkyne. Odsúdencovi pri posledných chvíľach života po napnutí povrazu vypadol zo zopnutých rúk veľký, kovový, strieborný kríž, a po páde tohto kríža na zem, strašné ticho bolo prerušené silným zacvendžaním.

Väčšina katolíckych kňazov na Slovenku bola veľmi zaskočená touto popravou, a očakávala udelenie milosti Dr. Jozefovi Tisovi. Verejné zhromaždenia stoviek Slovákov požadujúcich aspoň vydanie tela Dr. Jozefa Tisa, boli rozohnané bezpečnostnými silami. V niektorých kostoloch na Slovensku sa vykonali zádušné omše za Dr. Jozefa Tisa. Podľa niektorých zdrojov, Dr. Edvard Beneš, ktorý zomrel v nasledujúcom roku 1948, na smrteľnej posteli poukázal na tri svoje najväčšie politické chyby: uzavretie paktu so ZSSR v roku 1943, barbarské vyhnanie Nemcov v roku 1945, a neudelenie milosti Dr. Jozefovi Tisovi v roku 1947.

Záverom možno poukázať na stanovisko MUDr. Pavla Straussa (1912 – 1994), významného spisovateľa a mysliteľa židovskej národnosti, ktorý vstúpil do Katolíckej cirkvi v roku 1942. Konštatoval: „Odsúdenie prezidenta Tisa a jeho tragický koniec je tragédiou slovenského národa. Bol to akt osobnej nenávisti, brutálnej bezcitnosti; a tragédia konca jeho života ostáva veľkou tragédiou slovenského národa. Bol to kňaz dobrý, čistý kňaz. A malo by sa všetko možné podniknúť, čo sa len dá, aby sa tá nepravda, ktorou bol odsúdený, odhalila, a dostalo sa jeho osobe, tej čistej osobnosti, satisfakcie a rehabilitácie. MUDr. Pavol Strauss, (v. r.).“.

Radomír Tomeček
ZDROJ:

ĎURICA, Milan S.: Jozef Tiso (1887 – 1947). Životopisný profil. Bratislava: LÚČ, vydavateľské družstvo Bratislava, 2014, 704 s.. Štvrté, opravené a doplnené vydanie. ISBN 978-80-7114-958-3.
https://blog.postoj.sk/21451/slovensky-katolicky-knaz-a-prezident-jozef-tiso-1887-1947

 


Večný žid a Natálka

Zas sme sa dozvedeli, že sloboda slova je nedotknuteľná. Vraj aj vtedy, keď prekračuje tie konkrétne paragrafy, ktoré ju jasne obmedzujú.
Takže ešte raz:
Mne neznámy divadelný subjekt napísal inscenáciu o tragickom prípade v zahraničí, pri ktorom bolo ťažko zranené dieťa. Tento subjekt v inscenácii jasne naznačuje, že vinní sú kresťania, kresťanstvo, kresťanské obyvateľstvo. Tento subjekt chodí s danou inscenáciu po slovenských verejných stredných školách a vsugerováva túto politickú dogmu maloletým.

Bodka. Toto nemožno poprieť. Dramaturgička inscenácie Miriam Kičinová sama vyhlasovala, že symbol kresťanstva je v inscenácii preto, lebo „prezident prvého Slovenského štátu bol kňaz“. Tak to chápe aj pedagóg a aktvista Eduard Chmelár, ktorý sa v súvislosti s inscenáciou vyjadril, že „Tisov fašistický štát bol postavený na totalitárnom režime, ktorý sa opieral o moc katolíckej cirkvi.“

Anton Čulen: Pavol Frešo a Fedor Gál hanobia katolíkov

Zopakujme: autori a posudzovatelia diela robia z akýchsi historických dôvodov za zločin, ktorý sa stal v zahraničí, zodpovednú súčasnú väčšinu slovenskej spoločnosti.

Vraj je sloboda slova a umeleckého vyjadrenia. Ale bude to platiť, aj keď po školách bude chodiť divadlo s krvavou šesťcípou hviezdou hovoriace o židovských zločinoch (napríklad voči Palestínčanom)?

Celé divadlo Natálka je vyslovene nenávisť vzbudzujúca hetzovacia akcia. Hodinka nenávisti, tak by sa to dalo nazvať podla Orwella. Hodinka nenávisti, kedy pred šokovanými deckami je hlavne jeden obraz – socha Panny Márie. Môže niečo viac naplňať znenie tých paragrafov o podnecovaní nenávisti voči skupine obyvatelstva?

V poslednom predstavení bolo dvom vyslancom ĽSNS zabránené sa predstavenia zúčastniť, posúdiť, zdokumentovať. Opakujem, poslankyni n Národnej rady a jej doprovodu bol zamedzený prístup na akciu verejného školstva. Ak sa v niečom mýlim, opravte ma. Zabránil im v tom hlavne lokálny politik, župan Frešo. Pri tomto čine na nich zdvíhal hlas a aj ceľkovým postojom sa im vyhrážal násilím. Ako je toto možné?
Čudná „hra“ Freša a spol.

Trestné podania sú aktívne, možno treba pridať ďalšie na konkrétne osoby. Toto je totiž klasický príklad toho, ako tu totalita vládne už 70 rokov:

1. Najprv je vojna.

2. Po vojne je ten, čo bol porazený, riadne očiernený (či už oprávnene, alebo nie, to je úplne jedno).

3. A do tretica sa táto černota natiera neustále na CELÚ POPULÁCIU, ktorú treba zotročiť.

Presne tak sa to dialo, presne tak sa to deje, a presne o tom je prípad cirkusu okolo českej cigánskej polouhorenej rodiny.

Len jedno je tu neobvyklé – drzosť tých osôb, ktorí z toho teraz obviňujú všetkých Slovákov a kresťanov. Sme vinní aj za to, že Japonci vraždia veľryby?

Nebudem spomínať hlupáčikov poskakujúcich priamo po scéne – to sú len užitoční idioti,a trestné oznámenia sú na nich podané. Spomeniem hercov a obsadenie v širšom okruhu:
A predsa zhanobili Pannu Máriu! Máme záznam a poznáme motiváciu… 1/6

Jakub Drábik, Historický ústav SAV – rola: ideológ a lá Bilak

Milan Lasica, herec – rola: starý senil

Emília Vášáryová, herečka – rola: jeho švagrová, stará malomestská hééérečka, teraz už len nadšená neomarxistka

Marek Koleno, moderátor – rola: aktívny naivný hlupák, hrajúci mládež

ich scénar:

https://www.cas.sk/clanok/509698/kotlebovci-opat-utocia-trestne-oznameni…
Ľudia sa búria proti nenávistnej propagande na školách 2/6

Odozvy mladých na predstavenie ale neboli také, aké sa očakávali. Podľa sklamaného Fedora Gála:

„… diskusia, ktorá vznikla, bola turbulentná a boľavá. Deti a myslím si, že ich rodičov, ktorí svoje frustrácie cez ne filtrujú, trápia veci a chcú o nich hovoriť. Ale sú ochotní (a pozor – toto bola elitná škola) pripustiť, že ak to inak nejde, tak treba byť radikálni. Divadlo, ktoré sme im zahrali bolo podľa nich: „Obyčajná propaganda. Demokracia nefunguje. Kapitalizmus je sviňa. EU nám je zbytočná. Neoplatí sa nič robiť. Treba odísť. A PÁN Kotleba (zdôrazňujem, lebo takto ho oslovovali všetky deti) to tu dá do poriadku“ …

Takto vyzerá bratislavská „elita“ vo veku 18 rokov. Debata bola búrlivá … vlastne najväčší problém bol, že „prečo hráme o nejakom rómskom dievčatku. Ak by sa toto stalo bielemu dievčatku, tak o nej divadlo nikto nespraví…“

Denník N

http://nadhlad.com/comment/21595

>

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Slovania, Správy, Zahraničné, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.