História v podaní Kotlebovcov áno či nie? + Močenie na 349 veršov nenávisti a 180 veršov násilia a brutality

„Byť hrdým Američanom je zdravý patriotizmus, kým hrdosť Slovenská je už extrémizmus.“ História v podaní Kotlebovcov ÁNO či NIE? Vôbec si nemyslím, že sa toho treba obávať…
Pochádzam z kraja, kde Maďarov poznáme len prostredníctvom maďarskej klobásky, cigáňov… cigánskej pečienky, a predsa v mnohých prípadoch sa k nim vyjadrujeme hanlivo a nenávistne.

Podobne je to aj s Kotlebovcami… ktorých „vyčíňanie a pochody“ sme tu nezažili a ideológu takmer nepoznáme, ale pri spomenutí Kotlebová strana sa „prežehnávame a berieme do rúk ruženec“. Samozrejme, že som si tu neodpusti určitú mieru nadsádzky, ale čo je to vlastne v porovnaní s hystériou politikov voči kotlebovcom. Tá hystéria v mnohom ani tak nepramení zo smerovaním kotlebovej strany, o ktorom väčšina politikov má také poznatky, ako ja o Maďaroch a cigáňoch,… ale z toho, že im unikajú vzácne stranícke percentá, ktoré ohrozujú ich existenciu a pri konečnom zúčtovaní ich pripravujú o zaujímavý prídel euro z verejných zdrojov. Nie som sympatizantom Kotlebovcov… ale ani ich odporcom. Pre sympatie voči niečomu a niekomu – to musí byť pre mňa rovnaká krvná skupina … a tá tu nie je. Pre odpor voči niečomu a niekomu musím mať však dostatok informácií a skúseností… to ma naučil život. Život ma však už poučil ešte v tom, že aj odpornému smradu olomouckých syrčekov človek odolá… a stačí len tak málo, … ak si nájde zaľúbenie v ich chuti.

 

Ale nie o tomto som chcel… poďme sa pozrieť, ako chutí podanie histórie prostredníctvom Kotlebovej strany. Viete… mne tak nejako zachutila história napriek tomu, že nie som odborník na naše dejiny a… tobôž nie historik. Pred časom som sa stal kronikárom mesta… nie pre to, že si ma tam niekto dosadil, ale že to po úmrtí toho bývalého a váženého… ktorého morálne hodnoty a práca požívala úctu moju aj širokej verejnosti, nikto to dlhé roky nechcel robiť. Táto mimopracovná aktivita sa pre mňa opodstatnene stala požehnaním pre môj záujem bádať a zaznamenávať historické udalosti, ale aj prekliatím… lebo ma to neustále núti študovať, zaujímať sa a poznávať. A tak som sa ocitol v „čertovom kolese kronikára“ : Bádam v minulosti, zaznamenávam prítomnosť a nazerám do budúcnosti.

 

Túto triádu mojej činnosti som tak mohol naplno rozvinúť počas včerajšieho nedeľného popoludnia. V schránke som si našiel leták z dielne Kotleba-Ľudová strana Naše Slovensko, na premietanie „cenzurovaného“ filmu 11. september 1683. Hovorím si … možno trochu ironicky, „Prečo sa nezúčastniť iného podania histórie“… . Tak trochu rozpačito prichádzam do miestnosti, lebo netuším čo bude nasledovať… nepodpisujem sa na prezenčku, usadám sa a rozhliadam sa… a rúca sa mi môj vžitý mýtus, že Kotlebovec je monštrum s holou hlavou a bejzbalkou v ruke. Pochádzam z malého mestečka a poznám tu takmer všetky tváre… ale veď s týmito ľuďmi sa každodenne stretávam. Sú to deti, ženy a muži… mladí, v strednom veku a aj postarší. A tí… čo poznám slušní a príjemní ľudia, s ktorými sa stretávam, zdravím sa s nimi, prípadne rozprávam. Samozrejme, že v miestnosti z tých niekoľko desiatok ľudí sa nenachádzali len prívrženci a sympatizanti Kotlebovej strany, ale aj tí… čo chceli vidieť len film a sa niečo dozvedieť.

 

Po úvodných slovách usporiadateľov ku stretnutiu a filmu, kde nezaznel ani náznak proti moslimskej nevraživosti, ktorú som aj tak trochu očakával, prišiel video – príhovor k filmu a po jeho ukončení malo prísť spustenie filmovej produkcie. Tu som trochu nesmelo zdvihol ruku a opýtal som sa, či by som mohol pár slov. Môj počin trochu prekvapil, ale bez problémov som dostal slovo. Predstavil som sa… aj keď to nebolo až také nutné a objasnil dôvod mojej prítomnosti. Dostal som do rúk mikrofón… a prišlo mojich 10 – 15 minút, počas ktorých mi nikto neskočil do reči a neprerušoval ma. Na začiatok som povedal môj pohľad na film, ktorý som si samozrejme predtým pozrel… cez slzy – boli to slzy utrpenia… fakt sa na to nedalo pozerať, ktorý som ohodnotil tak po Oravsky „Zlatou čučoriedkou“ , keďže v Hollywoode dávajú zlým filmom Zlatú malinu. Neodpustil som si aj narážku na citeľný Poľský šovinizmus a hysterické podanie kresťanstva po Taliansky, ktoré bolo cítiť z tejto nevydarenej poľsko-talianskej koprodukcie. Film som samozrejme nezatracoval, lebo ako jeden z mála, približuje významný medzník našich dejín.

 

Prišlo tu však moje zdôraznenie a významnosti jednej slovenskej osobnosti(okrajovo spomenutej vo video – príhovore), … a to v podaní Juraja Slepčana Pohronca (Juraj Szelepchényi – Pohronec), ktorý zohral na tomto víťaznom ťažení kresťanov voči moslimom veľmi významnú a dôležitú úlohu… priam kľúčovú. (To by však bolo dnes na dlho… možno v zajtrajšom blogu.) Ak je hrdosť Slovenská považovaná za extrémizmus(ako to bolo zdôraznené v letáku), tak ma považujte za extrémistu, lebo ja som na tohto Slováka nesmierne hrdý. Ďalej som zdôraznil, že toto víťazstvo kresťanov nad moslimskou inváziou malo pre nás Oravcov veľmi trpkú príchuť, lebo Poľsko-Litovsko-Tatárske a kráľovské vojská takmer vyhladili Oravu. Nie moslimská invázia, ale kresťanská nevraživosť katolíkov a protestantov (to by bolo ale taktiež na dlho, čiže až nabudúce).

 

Nemohol som odignorovať tento fakt a preto som zdôraznil tieto fakty, že z historického hľadiska neohrozuje nás len aktuálna moslimská hrozba, ale vzájomné rozpory v našom kresťanskom svete, ktorý sa takto oslabuje a dáva priestor týmto novým hrozbám. Nakoniec prišlo moje odporúčanie, že pri týchto odhaľovaniach dejín by bolo možno vhodné prizvať historikov, ako je napr. Emil Vontorčík (kniha Bitka pri Viedni 1683) pre vecnú a nezaujatú diskusiu, ktorý má túto etapu našich dejín veľmi dobre naštudovanú. Nikto mi počas mojej „vtieravej prednášky“ nevynadal, neosočil ma… Napokon bol spustený očakávaný film, ktorý pripomenie… avšak moc toho nepovie. Kto však pozerá pozorne, vyvodí si z deja a dá do súvisu dnešný problém Francúzska, … čo bez historických súvislostí málokto vie, prečo majú také dobré vzťahy Francúzi s moslimami, keď od Ľudovíta IV. a jeho predchodcu je Francúzsko tradičným spojencom Osmanskej ríše,“… takže vážení… nezaujatý historický výklad je aj na to, aby sme pochopili dnešné udalosti a prečo je dnešná Paríž v… nechcem byť vulgárny… je tam, kde je.

 

Vonku ešte trochu diskutujem s usporiadateľmi… dozvedám sa, že o mesiac tu má prísť Kotleba, a že v kultúrnom dome im odmietli poskytnúť priestory. Či je príčinou termín, kedy nie je sú voľné priestory… alebo je v tom niečo iné… neviem. Pokiaľ na takéto stretnutia majú prístup nielen členovia a sympatizanti, ale aj všetci tí, ktorí nesúhlasia a nepoznajú… je to ideálna možnosť vzájomného rešpektu rozdielnych názorov. Sme malé mestečko – kde každý každého pozná a tu považujem za dôležité komunikovať , rozprávať sa a poznávať sa.

Inej cesty do budúcnosti nevidím, lebo z minulosti sa môžeme poučiť v tom, že nevraživosť a nenávisť plodí len to isté… a toto je bludný kruh nášho bytia.

História v podaní Kotlebovcov ÁNO či NIE? Vôbec si nemyslím, že sa toho treba obávať… avšak treba len vzájomne komunikovať. Aj keď často otvárajú staré rany… možno niektoré ešte stále zahnisané, ktoré možno aj treba pootvoriť a vyčistiť, aby sa lepšie a navždy zacelili.

Avšak aj takto sa dá cez minulosť, reagovať na prítomnosť a nazerať do budúcnosti.

https://dennikn.sk/blog/historia-v-podani-kotlebovcov-ano-ci-nie/

 


Močenie na 349 veršov nenávisti a 180 veršov násilia a brutality

Cikajúca Sheila Sz. preslávila Ružomberok, ako Manneken Pis (Cikajúci chlapček) Brusel…

To, že močiacej dievčine preplo… je evidentné, lebo sa natáčala ako močí a zverejnila to. Každý občas urobíme somarinu… na ktorú by sme časom chceli radšej zabudnúť. Chcelo to však len pár na zadok, návštevu u psychiatra a nejaké pilule, a nie tréning naostro… prostredníctvom NAKA. NAKA z nej takto vyrobila – pre Čechov, Slovenského Palacha… našťastie s malým rozdielom. Palach sa upálil, lebo nesúhlasil s tým, čo sa deje v štáte. Naša dievčina sa našťastie neupálila, len podpálila knihu a pomočila ju. Či to bola naozaj kniha, ktorá obsahuje údajne 349 veršov nenávisti a 180 veršov násilia a brutality…. nevädno. Týmto počinom „po svojom“ prejavila svoj osobný názor na vec islamu a toho, čo sa deje na Slovensku či v Európe. V Čechách sa na podporu stíhanej Slovensky konala akcia Setkání u plamenů zorganizovali aj petíciu… u nás moralizujeme, že bola vulgárna a močila. Knižný zväzok je vedľajší… lebo aj tak vraj málo čítame.

„Knihy se nepálí, knihy se čtou. Knihy pálil Hitler, knihy pálí ISIS, jste v ‘dobré společnosti’,“ hlásali transparenty v Prahe… súhlasím. Kto chce odhaliť zlo, nech číta a vzdeláva sa… toto je jediná cesta poznania a účinná forma boja proti temnote.

Pre tých ktorí radi čítajú… malé okienko do našej histórie, keď vzdelanie, diplomacia a inteligencia jedného Slováka pomohla uštedriť tvrdú ranu moslimskému svetu… z ktorého sa dodnes nespamätal. Juraj Szelepchényi – Pohronec, arcibiskup a miestodržiteľ Uhorska. Pochádzal zo slovenskej rodiny a ako dieťaťu mu zabili rodičov Turci. Svojou vôľou a odhodlaním sa stal najvyšším predstaviteľom Cirkvi v Uhorsku a vysokým štátnym úradníkom, ktorý ostal vždy povedomým Slovákom.

 

On bol tým človekom, ktorého cisár poslal ako vyslanca k Turkom do Carihradu.

On najlepšie poznal úmysly a taktiku Turkov a keď sa dozvedel, že Turci majú v pláne zmocniť sa Viedne, vybral sa do Poľska ku kráľovi Jánovi Sobieskemu.

On, ako erudovaný diplomat sa zaslúžil za to, že presvedčil kráľa Jána Sobieskeho prísť na pomoc Viedni aj napriek tomu, že Poliaci mali vtedy úzke vzťahy s Francúzmi, ktorí boli úhlavnými nepriateľmi Habsburgovcov a tajne sa spájali s Turkami proti nim. Sobiesky si uvedomil, že ak sa Turci zmocnia aj strednej Európy, tak padne aj Poľsko a tak prisľúbil pomoc. Medzitým sa Turci prihnali k Viedni a čoskoro ju obkľúčili.

 

On, ako miestodržiteľ Uhorska poslal do Viedne pol milióna zlatých dukátov so žiadosťou, aby Viedeň za nijakých okolností nevydali, že za krátky čas príde účinná vojenská pomoc. Viedeň vtedy chránilo iba osemtisíc dobrovoľníkov. Keď títo zhrození videli obrovskú prevahu tureckého vojska, plánovali sa vzdať. Vďaka Szelepchénymu Ján Sobiesky dodržal svoje slovo a v auguste roku 1683 prišiel so svojim vojskom na územie Slovenska.

 

On-Slovák Szelepchényi ho čakal v Bratislave a odslúžil svätú omšu pre vojsko, kde v kázni zdôraznil: „Nebojte sa, nebudete bojovať proti nepriateľom náboženstva sami. Bude s vami Panna Mária!“ Po svätej omši dal rozkaz rozdať vojakom posvätené medailónky, ktoré dal zhotoviť v náklade stotisíc. Na jednej strane medaily bola vyrazená Sedembolestná Panna Mária a na druhej strane meno MÁRIA. Vojaci si pripli medaily na svoje uniformy a kráľ Sobiesky dal rozkaz, aby na každej vojenskej zástave bolo vyšité meno MÁRIA… atď. Nastal boj-víťazstvo a keď sa pápež Inocent XI. dozvedel, za akých okolností bola Viedeň zachránená a ako kresťanskí vojaci bojovali s medailou Panny Márie na prsiach a pod zástavami s menom Matky Božej, prehlásil deň víťazstva 12. september za sviatok Panny Márie pre celú Cirkev. Od tej doby sa svätí sviatok mena Panny Márie práve 12. septembra.

 

Jeho život a činy sú na Európsky veľkofilm, ktorý by sa mal podporiť z eurofondov… avšak My Európania ideme iným smerom… a my Slováci pri tom kolaborujeme, ako je absurdný napríklad zásah proti cikajúcej dievčine.

https://dennikn.sk/blog/mocenie-na-349-versov-nenavisti-a-180-versov-nasilia-a-brutality/

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Slovania, Správy, Zahraničné, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.