Predseda KBS: Kresťanstvo sa s islamom nachádza v permanentnom konflikte. + Celibát je ‘radikálny protinávrh’

Bratislava 21. februára (TK KBS) Ak chceme hľadať spôsob spolužitia s islamom, nemali by sme zabudnúť na fakt, že kresťanstvo sa s islamom nachádza napriek všetkým snahám o dialóg aj v permanentnom konflikte.

V Bratislave to dnes povedal bratislavský arcibiskup metropolita a predseda Konferencie biskupov Slovenska Mons. Stanislav Zvolenský. Uviedol to na medzinárodnej konferencii Náboženstvo a migrácia, ktorú zorganizovali Konferencia biskupov Slovenska, Česká biskupská konferencia a Rímskokatolícka cyrilometodská bohoslovecká fakulta UK v Bratislave. Príhovor prinášame v plnom znení.

Vaša Eminencia, otec kardinál Dominika Duka, predseda Českej biskupskej konferencie,
Vážený pán Ján Figeľ, osobitný vyslanec pre podporu náboženstva alebo viery mimo EÚ,
Vážení hostia, dámy a páni,

dovoľte mi, aby som vás v mene Konferencie biskupov Slovenska srdečne privítal na pôde Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, v Aule Benedikta XVI. na medzinárodnej konferencii na tému „Náboženstvo a migrácia.“ Osobitne medzi nami vítam, Jeho Eminenciu, kardinála Dominika Duku, pražského arcibiskupa metropolitu a predsedu Českej biskupskej konferencie. Hneď v úvode chcem vyjadriť v mene Konferencie biskupov Slovenska veľkú vďačnosť otcovi kardinálovi i celej Českej biskupskej konferencii za ochotu podieľať sa na organizovaní tejto medzinárodnej konferencie. Toto kolokvium je prejavom tradične výborných vzťahov medzi našimi národmi, je však zároveň prvým spoločným akademickým podujatím. Máme nádej, že toto stretávanie sa a zdieľanie pod záštitou oboch biskupských konferencií bude mať svoje pokračovanie.

Dnes sme sa tu stretli, aby sme spoločne z rôznych hľadísk diskutovali o vzťahu náboženstva a migrácie. Ešte pred pár rokmi sme migrantov pozorovali cez televízne obrazovky v krajinách tretieho sveta, na miestach veľkých ozbrojených konfliktov. Neočakávali sme, že téma migrácie sa nás čoskoro bude osobne dotýkať. Aj keď naše krajiny, Slovensko a Česká republika, nie sú práve cieľovou stanicou migrantov z Afriky a Blízkeho východu, nakoľko sme však členmi Európskej únie a nachádzame sa na malom európskom kontinente, potrebujeme tejto téme venovať primeranú pozornosť.

Migrácia ako taká nie je novým fenoménom, sprevádza ľudstvo od nepamäti. Ľudia vždy putovali za lepším životom alebo aby si zachránili holé životy pred vojnou a prenasledovaním. Koniec koncov samotný Boží Syn podstúpil namáhavú cestu, keď spolu s Pannou Máriou a sv. Jozefom utekali pred Herodesom do Egypta. Náboženstvo a migrácia majú veľa spoločného. Ľudia môžu opustiť svoju krajinu práve preto, aby si uchovali náboženskú slobodu a mohli verejne vyznávať svoje náboženstvo. Ale náboženstvo hrá dôležitú úlohu aj pri stretnutí dvoch kultúr. Náboženstvo môže ovplyvniť spôsob, akým jednotlivec príjme cudzinca. Rovnako náboženstvo toho, kto prichádza, môže ovplyvniť mieru jeho integrácie do spoločnosti.

V našich európskych podmienkach je zrejmé, že väčšina migrantov, ktorí prišli do Európy v posledných rokoch, sú predovšetkým moslimovia. Krajiny západnej Európy majú rozdielne skúsenosti s ich integráciou do majoritnej spoločnosti. Rovnako treba konštatovať, že v posledných rokoch sme boli v Európe svedkami viacerých brutálnych teroristických útokov, ktorých aktéri sa hlásili ku islamu. Tieto fakty logicky môžu ústiť do záveru, že čím väčšia moslimská komunita, tým viac sa zvyšuje pravdepodobnosť takýchto násilných činov. V takejto situácii je legitímne pýtať sa na povahu náboženstva, ku ktorému sa títo ľudia hlásia a skúmať, v akej miere je prínosom pre našu spoločnosť. Toto skúmanie nerobíme preto, aby sme akékoľvek náboženstvo chceli znevážiť, ale s cieľom lepšie poznať jeho povahu, učenie, limity, historickú skúsenosť s ním a možnosti dialógu.

Je nevyhnutné, aby sme viedli otvorenú, úctivú a korektnú diskusiu najmä preto, lebo je veľmi pravdepodobné, že s islamom budeme v najbližších rokoch a desaťročiach konfrontovaní stále viac. Domnievam sa, že spolužitie kresťanov s islamom nemusí byť jednoduché už len preto, lebo obe náboženstvá sú univerzalistické, čiže ich cieľom je rozšíriť sa po celom svete, keďže sa obe považujú za pravé. Toto konštatovanie by nemuselo byť zdrojom obáv, ak by proti sebe stáli rovnocenné, vnútorné silné kultúry. Lenže dnes to tak nie je. Krajiny západnej civilizácie majú síce kresťanské korene a sú ovplyvnené kresťanskou kultúrou, lenže v súčasnosti je vplyv kresťanstva na ich formovanie stále menší. Nie náhodou sociológovia hovoria o tzv. postkresťanskom svete. Oproti však stojí kultúra, ktorá sa v takomto štádiu nenachádza. Inými slovami, žiaden postislamský svet nejestvuje. Ak chceme hľadať spôsob spolužitia s islamom, nemali by sme zabudnúť na fakt, že kresťanstvo sa s islamom nachádza napriek všetkým snahám o dialóg aj v permanentnom konflikte. Raz má navrch jedna strana, potom druhá, ale je tu vždy konflikt. Vojenské operácie západných krajín v Iraku, Afganistane či Líbyi môžu moslimovia vnímať práve touto optikou. Dejiny sú plné historických momentov, ktoré rozhodli o uchovaní kresťanskej civilizácie na európskom kontinente. Aj samotné Slovensko zažilo viac ako storočie osmanskú okupáciu. Táto skúsenosť je dodnes zaznamenaná v ľudovej i umeleckej tvorbe.

Stáročná historická skúsenosť hovorí, že všade tam, kde sa kresťanské komunity dostali pod nadvládu moslimov alebo boli časom prečíslení, väčšinou tieto komunity buď postupne zanikli alebo zanikajú. Ak k tomu prirátame vysokú pôrodnosť v moslimských krajinách; stretnutie s islamom, hoci aj v modernej dobe, vyvoláva oprávnené obavy. Stojíme na prahu novej dejinnej situácie, o ktorej sa v tejto chvíli nedá predpovedať, ako dopadne. Západný postkresťanský svet sa podobá na pacienta, ktorý si privodil vážne zdravotné ťažkosti svojim životným štýlom. Pacient sa však svojho životného štýlu nechce vzdať, radšej sa rozhodne podstupovať liečbu symptómov, neskôr by sme mohli povedať tak obrazne – prijme paliatívnu liečbu, aby ho blížiaci sa koniec príliš nebolel. Negatívne dopady konzumizmu, sekularizácie a odpadu od kresťanskej viery, nie sú na programe dňa. V Európe nie je demografická otázka prioritou, všetci však riešime, ako dlho v starobe vydržíme pracovať. Namiesto toho, aby sme chránili chudobných cudzincov pred prevádzačmi, dbali o bezpečnosť a prejavovali solidaritu, zakladáme napríklad aj fondy na financovanie potratov v rozvojových krajinách.

Naše obavy sú spojené s krízou našej identity. Masový odpad od kresťanskej viery znamená, že sme stratili oporné body našej civilizácie. Prítomnosť migrantov môže byť veľkou výzvou ku evanjelizácii, ale len za predpokladu, že sa nájde dostatok hodnoverných svedkov kresťanskej viery. Nič nenasvedčuje, že by moslimovia konvertovali na kresťanstvo. Aby k tomu jedného dňa došlo, museli by sa kresťania prezentovať nie ako dediči umierajúcej minulosti, ale ako časti životaschopného organizmu. Museli by sme znova objaviť svoju vieru, svoju nádej a morálku, náboženskú prax. Museli by sme znova začať klásť na seba veľké požiadavky, lebo každý človek potrebuje niečo, čo ho núti prekonávať seba samého.

Dialóg s islamom je nevyhnutný a správny. Tak nám to pripomína Druhý vatikánsky koncil, o toto sa usilovali všetci nasledujúci pápeži. Úvaha nad našou kultúrnou situáciou by nemala byť dôvodom, aby sme rezignovali nad našou úlohou pomáhať chudobným a obetiam vojnových konfliktov, najmä v krajinách, kde tieto problémy vznikajú. Je to naša kresťanská povinnosť.

Keď toto všetko pripomínam, zároveň konštatujem, že príchod tisícov migrantov z moslimského sveta môže zásadne zmeniť našu civilizáciu a my toto stretnutie v priebehu desaťročí najmä z demografických a kultúrnych dôvodov nemusíme ustáť.

Milí priatelia, uvažovanie nad vzťahom náboženstva a migrácie je užitočné, lebo nás môže viesť ku objavovaniu vlastnej duchovnosti a ľudskosti. Migrácia je výzvou, ktorej sa nemusíme báť, ak si zachováme a prehĺbime vlastnú náboženskú a kultúrnu identitu. Všetkým želám, aby toto potrebné a jedinečné podujatie prinieslo veľa užitočných informácii a podnetov do našich krajín, našich miestnych cirkví a celej spoločnosti.

Ďakujem Vám za pozornosť.

https://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20170221028

 


Celibát je ‘radikálny protinávrh’

Augsburg, 22.2.2017 (kath.net) 020 258 – „Ak má byť kňaz iba poskytovateľom služieb, niekým, kto organizuje rodinné stretnutia a ponúka aj trochu poradenstva v živote, ak sa kňazstvo stáva takto triviálnym, tak skutočne nie je potrebný nijaký celibát. Potom sa povolanie stáva zamestnaním a duchovný život džobom.“ Konštatoval to Markus Günther, šéfredaktor nemeckých novín „Augsburger Allgemeine Zeitung“, v komentári: „Prečo je celibát taký dôležitý“. Dá sa tým síce ešte urobiť veľké veci, ale potom už nebude existovať „celostná existencia viery, celková odovzdanosť Bohu a ľuďom, duchovný život ako povzbudenie pre všetkých“.
Práve „ako radikálny protinávrh, ako napomínanie a provokácia vo svete zaľúbenom do seba, ktorý pozná už iba pôžitok a maximalizáciu ziskov je celibát dôležitý,“ ako napísal Günther. „Pochopenie toho nám padne ľahko, ak sa hovorí o Matke Terézii či Dalajlámovi, no tu a dnes v kňazoch a rehoľných sestrách sa toto znamenie už nespoznáva“. A kladie si otázku: „Mohol by sa duchovný život rešpektovať už iba ak je exotický alebo historický?“
„Mnohí teológovia, nemálo kňazov, ba aj niektorí biskupi sa otvorene alebo ukradomky vyslovujú za zrušenie celibátu. Katolíci už nechápu samých seba, to čo im hlása duch doby sa im zdá rozumnejšie ako ich vlastná tradícia viery a Cirkvi. Pritom je odrádzanie tých málo mladých mužov, ktorí sa ešte na kňazstvo pripravujú, vedľajším efektom tejto debaty. Veď ako sa majú vydať na tú ťažkú cestu, ak im spoločnosť ukazuje dlhý nos a vyhlasuje ich v zásade za hlúpych?“ –zg-

 

 

Spokojnosť kňazov nezávisí od veľkosti fary

Viedeň, 21.2.2017 (kath.net/KAP) 020 257 – Nie veľkosť fary určuje spokojnosť, zdravie a výkonnosť duchovného pastiera, ale skôr „miestna klíma“, k čomu patrí zvlášť ocenenie a spolupráca. Vyplýva to zo štúdie Viedenskej arcidiecézy, ktorú 17. februára prezentovali 500 cirkevným predstaviteľom vo Viedenskej aule vedy. Generálny sekretár vikár Nikolaus Krasa, vedúca pastoračného úradu Veronika Prüllerová-Jagenteufelová a vedúci štúdie Prof. Christoph Jacobs, pastoračný psychológ a sociológ, informovali o výsledkoch prieskumu v rámci viedenskej diecéznej reformy.
Na jeseň 2016 dostalo všetkých 1361 pastierov Viedenskej arcidiecézy – kňazi, diakoni a laickí pastorační asistenti, nemocniční kapláni a kňazi starajúci sa o mládež dotazník. Odpovedalo 55 percent, pričom výsledky sú reprezentatívne aj za tých, čo sa neozvali, ako povedal vedúci štúdie Prof. Jacobs. Išlo hlavne o životnú a pracovnú situáciu kňazov.
Viedenskí duchovní pastieri sa majú prekvapujúco dobre – tak znie hlavný výsledok. Sú spokojní s prácou s ľuďmi, problémy „psychického vyhorenia“ sú zriedkavé. Najlepšiemu zdraviu sa tešia kňazi, ktorí pracujú v tíme a už vôbec, ak sú nasadení podľa schopností a v osobnom živote sa zameriavajú na spiritualitu. To druhé označil Prof. Jacobs ako dôležitú „páku“ budúcnosti pre pozitívne zmeny v spokojnosti kňazov so životom či s ich identifikáciou v povolaní.
No Prof. Jacobs hovoril aj o „neuralgických bodoch“: Kňazi a diakoni sú zvlášť postihnutí nadváhou, majú málo pohybu a konzum alkoholu je u všetkých kňazov povážlivo vysoký. „Každý štvrtý by sa mal poradiť s lekárom, či nie je jeho konzum alkoholu závislosťou,“ vysvetlil. „Ide tu o riziko povolania, keďže kňazi majú príliš mnoho príležitostí jedla a pitia. „Zdravotná iniciatíva a vedenie v tomto ohľade by pomohlo,“ povedal expert z nemeckého Paderbornu.

 

Celibát – pre každého štvrtého
Až 72 percent viedenských kňazov uviedlo, že celibát pociťujú pre svoju osobu aj pre svoju službu ako „nápomocný“ – čo je výrazne vyšší počet ako v nemeckých diecézach, kde Prof. Jacobs robil podobnú štúdiu v r. 2016. Asi 25 percent kňazov však hovorilo o povinnom celibáte ako o „záťaži“. Na rozdiel od kňazov hodnotili laici v pastorácii manželstvo a rodinu skôr ako záťaž pre pastoračnú prácu.
Kritika opýtaných sa zdvihla hlavne vzhľadom na organizáciu v Cirkvi. „Ak ide o otázky budúcnosti, priority, či dlhodobosť rozhodnutí, vyjadrili sa mnohí skepticky, či arcidiecéza výzvy budúcnosti zvládne. Tento veľký problém sa ukazuje aj v nemeckých diecézach, no viedenskí kňazi posudzujú starostlivosť diecézy o kňazov a pracovníkov oveľa pozitívnejšie.
Špecifikom Viedenskej arcidiecézy je tiež, že mnohí kňazi sú z iných kultúr. Napätia z toho vznikajú zvlášť o obraze kňaza. Mnohí si želajú jeho „celkom silnú pozíciu“, kým iní vidia ako hlavných aktérov veriacich. „Je veľkou výzvou, aby sa o týchto postojoch diskutovalo,“ povedal prof. Jacobs.

 

Diecézna reforma: Skepsa pri zmene štruktúr
Nijaký vplyv na spokojnosť a zdravie, ale enormný význam pre každodenné pôsobenie má prebiehajúca diecézna reforma vo Viedni, ktorá sa začala pred 5 rokmi pod heslom: „Misie, mládež, zmena štruktúr“. Túžba po zmene je v arcidiecéze „veľmi silná“, súčasne však aj skepsa najmä voči zmenám vo farských štruktúrach – s 50 percentami. Laickí pastieri sú tu otvorenejší ako kňazi. Asi 22 percent kňazov reformu úplne odmieta. Vládne dojem, že arcidiecéza stojí „ešte len na začiatku procesu a je veľa čo robiť“.
Sú tu tri veľké skupiny: dve najväčšie so 40 percentami sú tí „liberálni konzervatívci čo do štruktúry“, tí reformy síce schvaľujú, ale chcú zachovať farské štruktúry a 38 percent tvoria „idealizujúci reformátori“, ktorí sú za každú reformu. Potom sú tu „klasickí zachovávatelia“ – 21 percent, ktorí sa usilujú udržať to, čo im je dôležité. …

 

Za „lepšiu spoluprácu s „centrálou“
V spolupráci vedenia arcidiecézy s kňazmi je treba ešte zlepšenie. Treba vybudovať ponuky duchovného prehĺbenia a exercícií, ako aj pomoc na ochranu zdravia kňazov. Potvrdený bol proces vývoja arcidiecézy najmä tímová práca, „na charizmu orientované pôsobenie“ a vytváranie väčších pastoračných jednotiek, ako povedal generálny vikár Krasa. Sú potrebné opatrenia na zmeny v sprevádzaní kňazov a v ich osobnom rozvoji. Cieľom musia byť „fungujúce pastoračné tímy na mieste, ktoré môžu spolupracovať s farnosťami“.

 

Anglicko: Dieťa iba s 2% mozgu sa krásne vyvíja

Abbeytown, 21.2.2017 (kath.net/pl) 020 256 – Iba dve percentá normálnej mozgovej hmoty kvôli vodnatej hlave a spina bifida (otvorený chrbát). Dieťa možno nikdy nebude schopné života. Tak znela zdrvujúca diagnóza, ktorú dostali Noahovi rodičia počas tehotenstva matky. Päťkrát radili lekári nenarodené dieťa dať potratiť. Shelly a Rob Wall zo severozápadného anglického Abbeytownu sa rozhodli proti potratu, no vzhľadom na triezve fakty išli si už pozrieť detské rakvičky. Po pôrode operatívne uzavreli otvorenú ranu na chrbte dieťatka a nasadili vývod na vypustenie vody z mozgu. Rodičia si zobrali malého Noaha domov a s veľkou láskou sa o neho 24 hodín denne starali.

 

Nemal takmer mozgovú hmotu – lekári radili potrat – no po narodení mozog zázrakom rástol!
A potom sa stalo niečo, čo nijaký lekár ani špecialista nedokázali predpovedať: Noahov mozog začal rásť! Vo veku troch rokov mal už 80 percent normálnej mozgovej hmoty. Navyše chlapček sa aj vďaka vytrvalej a úžasnej podpore rodičov vynikajúco vyvíja. Noah je radostné dieťa, ktoré veľa hovorí, smeje sa a je veľmi vnímavý. Svoju lásku vyjadruje slovom aj skutkom. Dnes už má štyri roky a učí sa prvé písmená písať a čítať. Ešte sedí na vozíčku, ale očakávaná operácia možno aj tu pomôže.

 

Medžugorie: Pápež za zriadené prijímanie pútnikov

Vatikán, 21.2.2017 (kath.net/KAP) 020 255 – Pápežovi Františkovi záleží na tom, aby v pútnickom mieste Medžugorie bolo „usporiadané pastoračné prijímanie pútnikov“. Vyhlásil to arcibiskup Henryk Hoser v pondelok v Rádiu Vatikán. Arcibiskupa Hosera pápež menoval 11. februára za mimoriadneho vyslanca pre skúmanie situácie pastorácie v bosnianskom pútnickom mieste. Toto menovanie je výrazom „starosti pápeža“, ako povedal.
„Milióny pútnikov v Medžugorí sú výzvou pre Cirkev a výzvou, aby sa ich prijímanie, ak je to možné, zlepšilo. František chce jasnú a usporiadanú situáciu v Medžugorí, aby sa na mieste preskúmalo situáciu a pritom sa možno aj spoznali šance, ktoré sa tu ponúkajú,“ zdôraznil poľský arcibiskup
Sám ešte nikdy nebol v Medžugorí, a chápe sa ako niekto, kto stojí voči existujúcej „nejednote“ medzi pútnickým miestom a príslušnou Mostarskou diecézou neutrálne, ako povedal. „Veď musí ísť o to, aby sa pastoračná starostlivosť zorganizovala v dohode a harmónii s cirkevnou hierarchiou na mieste.“ Bude o tom hovoriť so zástupcami diecézy, s františkánmi a osobami zodpovednými za prijímanie a pastoráciou pútnikov, ako povedal arcibiskup.
Správu s návrhmi, ktorú dá pápežovi, doplní ešte správa vyšetrovacej komisie o pravosti mariánskych zjavení. „To môže potom, dúfajme, prispieť ku konečnému riešeniu, ktoré Cirkev navrhne.“ Hoserov mandát je určený do leta.
„Nie je vylúčená hypotéza, že pápež po tomto skúmaní vymenuje apoštolského administrátora pre Medžugorie. Možno bude treba doplniť štruktúru hierarchie na mieste, aby sa iniciatívy lepšie zladili a mohli byť tak účinnejšie,“ povedal arcibiskup Hoser.

 

Medžugorie sa skúma od r. 2010
Zjavenia v Medžugorí sa mali začať 24. júna 1981 šiestim vizionárom. V Katolíckej cirkvi sú však sporné. Najmä príslušná diecéza sa vyjadrila k zjaveniam kriticky, zatiaľ čo františkáni svätyne dianie prijímajú pozitívne. Biskupská konferencia v r. 1991 sa vo smerniciach vyjadrila k javu zdržanlivo a oficiálne púte zakázala.
Už v r. 2010 pápež Benedikt XVI. zriadil vyšetrovaciu komisiu pod vedením kardinála Camilla Ruiniho. Tá predložila výsledky v r. 2014 Kongregácii pre náuku viery. Pápež František doteraz s rozhodnutím váha.

 

USA: Zomrela ‚Jane Roe’ Norma McCorveyová

Katy, 21.2.2017 (kath.net/LSN/jg) 020 254 – Norma McCorveyová, ktorá od pseudonymom „Jane Roe“ bola žalobkyňou v známej kauze v USA známej ako „Roe versus Wade“, zomrela 18. februára vo veku 69 rokov v domove seniorov v Texase.
Rozsudkom „Roe v. Wade“ Najvyšší súd USA legalizoval potrat McCorveyová sama nikdy potrat nemala. V neskorších rokoch zmenila názor a stala sa presvedčenou ochrankyňou života. Vsadila všetko na to, aby rozsudok, ktorým sa stala známa, sa znova zrušil.
V r. 1970 žalovala proti zákonu Texasu, ktorý trestal potrat. Uviedla, že jej dieťa bolo počaté pri znásilnení. Neskôr priznala, že to bola lož. Ona osobne bola sotva do prípadu zapojená. Podpísala prísažné vyhlásenie a zastupovali ju dve advokátky. Ju samu nikdy nevypočúvali a nebola na nijakom súdnom konaní, ako informovala. Rozsudok súdu sa dozvedela v r. 1973 z novín.
Medzičasom sa jej dieťa už narodilo. Norma McCorveyová dala dcéru na adopciu. Až do smrti nemala s ňou nijaký kontakt.
V 80. rokoch sa angažovala v hnutí za potraty. V r. 1992 začala pracovať v potratových klinikách. O tri roky neskôr sa skupina ochrancov života nasťahovala priamo ku klinike, v ktorej pracovala. Stretnutiami s odporcami potratu si McCorveyová uvedomila, aké bezprávie sa v jej klinike deje.
Kontakt s ochrancami života ju priviedol aj ku kresťanskej viere. Najprv bola členkou slobodnej cirkvi a v r. 1998 konvertovala do Katolíckej cirkvi.

 

Müller: Katolícka cirkev nie je ‘pápežská cirkev’

Prefekt Kongregácie pre náuku viery v knihe o pápežovi varuje pred kultom osobnosti

Vatikán, 20.2.2017 (kath.net/KAP) 020 253 – Kardinál Gerhard Ludwig Müller sa vyslovuje za opatrnú decentralizáciu Katolíckej cirkvi.
„V zmysle novej evanjelizácie musia biskupi, synody a biskupské konferencie prevziať väčšiu zodpovednosť vrátane ‘istej vieroučnej kompetencie,“ píše prefekt Kongregácie pre náuku viery v novej knihe, ktorá vyšla 20. februára vo vydavateľstve Herder vo Freiburgu.
Pápež František však svojou požiadavkou „hojivej decentralizácie“ nedal nijaký „signál zmeny smeru, či revolúcie vo Vatikáne“.

 

„Separatistické tendencie a povýšenecké správanie“ škodia Katolíckej cirkvi. Biskupská konferencia nemôže nikdy „vydávať osobitné záväzné dogmatické vyhlásenia, či dokonca relativizovať záväzné dogmatické vyhlásenia a konštitutívne sviatostné štruktúry“. Konkrétne príklady toho, o čom budú biskupské konferencie môcť v budúcnosti rozhodovať sami, neuviedol.
V knihe mu nejde o teologický traktát, ale o to, „aby sme teda nezriadili niečo, čo stratilo svoje živé korene a potom môže byť ako na mŕtvy strom možno pekný pohľad, no ten postáva v krajine bez života,“ ako povedal kardinál Müller v interview pre Rádio Vatikán. Katolícka cirkev nie je nijaká „pápežská cirkev“, pretože jej centrom je sám Kristus. Pápež je dôležitý pre jednotu celej Cirkvi vo viere, čo sa však nesmie chápať centralisticky. „Nemožno slúžiť pápežovi, ak sa okolo neho realizuje kult osobnosti,“ povedal prefekt.
Nebezpečenstvo vidí kardinál v tom, že v médiách zaznieva už iba hlas pápeža, „zatiaľ čo spôsob pohľadu na prirodzený stav Cirkvi je vlastne iný“. „Pôvod kresťanstva tvorí oveľa viac konkrétne zhromaždenie. Oslavovanie pápeža škodí tomuto úradu viac, ako mu osoží. Varovať treba aj pred prehnanými očakávaniami, pretože tie by sa pri predvídateľnom zvrátili na pravý opak. Slabosti a hranice sú však súčasťou bytia každého človeka a tým aj oficiálnych predstaviteľov Cirkvi.“
V knihe s názvom „Pápež – vyslanie a poslanie“ vysvetľuje nemecký kardinál tento úrad a jeho historický vývoj. Ťažisko tu tvorí aj kontroverzia o pápežovi medzi katolíkmi a protestantmi.

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Slovania, Správy, Zahraničné, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.