Mečiar 2017 – Čo asi treba povedať. + Informačná vojna: Mečiarove amnestie – Štefan Harabin

“Dovoľte aby som poďakoval šéfovi vašej televízie aj vám osobne, že ste jediné médium
ktoré mi za roky dáva možnosť verejne vystúpiť a obhájiť sa, hoci útoky trvajú niekoľko
rokov. “

Takto začal Vladimír Mečiar 7. marca TV-diskusiu ktorá asi zase, typicky “mečiarovsky”
zarezonuje v spoločnosti. Slováci meno Vladimír Mečiar nepoznajú, tento chlap je po
slovensky bežne iba “Mečiar”, Pretože “Mečiar” je ‘Frame’, niečo čo Slováci tiež určite pod
týmto termínom nepoznajú, ale v čom nevedomky žijú a čomu podliehajú, neuvedomujúc
si tragédiu svojej situácie.

 

Ale o tom možno neskôr, neuskakujme hneď na začiatku od témy. Na Slovensku prebieha
ďalšia “mečiarovská” kampaň s menom “Mečiarove amnestie”. Samozrejme, je to kampaň
proti Mečiarovi. Mne ako človeku ktorý sleduje dianie na Slovenku spoza hraníc to pripadlo
najprv ako absurdita, ale Slováci zase našli niečo, čím sa absurdita stáva súčasťou ich
reality. Keď som v internetovom vydaní SME , “najčítanejších správach na Slovensku”
(www.sme.sk) hneď na úvodnej stránke našiel štyri alebo päť správ o “Mečiarovi” a
jeho “amnestiách”, bolo to predsa len trochu moc aj pre SME, kde je Mečiar stálou témou,
navzdory tomu že už pred viac ako desaťročím odišiel z politiky. Potom som zistil, že
prakticky každé médium, nosič či ako sa to volá – okrem novín aj divadlo, už máme aj film
s bohorúhačským obrázkovým logom, vraj existujú aj pesničky – všetko čo sa dá už táto
kampaň obsadila, využila či zneužila. Je to záber na ktorý samotní Slováci nemajú, ale
predsa na Slovensku existuje. Už treba vraj iba tri hlasy, aby poslanci dosiahli na
Slovensku právne a aj morálne nemožné – zrušenie amnestie. Samozrejme, v mene
spravodlivosti, aby si Slováci konečne vydýchli keď z nich spadne onen mečiarovský
balvan nespravodlivosti spred dvadsiatich rokov, síce iba jeden z mnohých, ale tento ich
vraj tiaži mimoriadne a už toľké desaťročia.

 

Skutočne? Slováci, skutočne je pre Vás problém mečiarovských “amnestií” takým
balvanom ktorý už morálne nemôžte uniesť, alebo je to iba zámienka pre niečo iné, čoho
sa vo Vašej historicky preukázanej politickej naivite nedokážete dovtípiť a niekto Vás
(zase) iba vodí za nos?

Vráťme sa teraz k onomu “framingu”. Pomôže to možno najprv pochopiť kto my všetci
dneska vlastne sme. Neľutujte čas, môže vám to pomôcť bez ohľadu na akékoľvek
amnestie. ‘Frame’ znamená v Angličtine ‘rám’, napríklad rám obrazu. Ale tento termín,
typicky pre Angličtinu, má širší záber. ‘Frame’ znamená aj niečo ako vymedzenie,
ohraničenie, tvar, stav mysle (‘frame of mind’) a podobne.
Daniele Ganser, (bývalý) profesor histórie na jednej zo švajčiarskych univerzít používa
tento termín pre vysvetlenie, kto my všetci konzumenti dnešných médií sme. A hneď tú
svoju teóriu aj na poslucháčoch testuje. Daniele Ganser je vynikajúci historik, ten kto
rozumie po nemecky nájdite si jeho prednášky na YouTube, stojí za to si ich pozrrieť.
Jeho dizertačná práca o tajnej armáde NATO s menom Gladio bola knižným bestsellerom,
ale keď sa Daniele začal zaoberať ďalšími ilegálnymi vojnami a narazil na September 11,
vyhodili ho z univerzity. Prednáša ďalej a je určite jednou z nádejí skutočného európskeho
humanitárneho myslenia.

 

Skúsme imitovať ten jeho test – je to desať otázok či podnetov. Jednoduché. Najprv si
skúste postupne čo najrýchlejšie vybaviť obraz týchto slov. Dajte si námahu vyvolať
skutočný obraz :
1. Banán
2. Stolička
3. Policajt
4. Terorista
5. Atentát
A teraz si povedzte, či ste si po prečítaní slova ‘terorista’, otázke č. 4. predstavili :
1. Fanatického katolického Íra z teroristickej armády IRA
2. Španielskeho separatistu z katalánskej ETA
3. Talianskeho príslušníka Rote Brigade, Červených Brigád
4. Nemeckého teroristu z RAF, Rote Armee Fraktion
5. Muža v čiernom arabskom háve, Muslima niekde zo Stredného Východu

 

Asi mi dáte za pravdu ako aj väčšina z doteraz otestovaných, že pri štvrtom slove sa vám
v mozgu vybavil obraz č. 5 – a to je onen ‘framing’: Náš mozog je “zarámovaný”, naše
myslenie je naprogramované, vymedzené doslova goebelsovskou mediálnou
propagandou vytvoriť spojenie terorizmus = Muslim, alebo Islam. Ak sa podartí médiám
vytvoriť takéto spojenie, tak sa otvárajú dvere pre zdôvodnenia či morálne ospravedlnenie
akýchkoľvek iracionálnych aktivít. Na základe takéhoto framingu bolo napríklad
akceptované bombardovanie Juhoslávie, vojny v Iraku, či dnešné zabíjanie drónmi v
Pakistane. Chcete dôkaz? Skúste si predstaviť vašu reakciu, keby Srbi alebo dokonca
Pakistanci začali bombardovať Berlín. Hrozné, že ? Ako by vypadalo vysielanie takej
BBC, alebo CNN, alebo titulné stránky SME ? Nepredstaviteľné. Chýba vám framing typu
Srbi = zabíjaci, alebo Miloševič = diktátor, vrah, ktorý bombardovanie Belehradu v
mozgoch populácie takpovediac zdôvodnil, ospravedlnil.

 

Druhou funkciou framingu je vymedzenie hraníc myslenia. Po úspešnom framingu stačí
niekoho raz v médiách označiť za teroristu, fašistu, alebo nejakou inou nálepkou, ostatní
SMEláci, Havranovci, Leškovci, Kiskovci, atď., to začnú opakovať dookola a onen chudák
už nemá šancu sa prejaviť ako nič iného. Keby urobil čokoľvek, keby sa prejavil akokoľvek,
keby navrhol čokoľvek, všetko je zlé a všetko treba odmietnuť. Viď Kotleba, lepšieho
príklad snáď niet.

 

Ako to súvisí s Mečiarom a jeho amnestiou ? Termín “Mečiarizmus” je na Slovensku
presne takým “Frame” ako je aj termín terorista v prípade Muslimov. Preto všetci dnes
mlátia hlava-nehlava termínom “Mečiarove amnestie”, aj ten moderátor včera, hoci Vlado
Mečiar jasne povedal, že išlo o amnestiu jednu. Ide o to, vtĺcť do hláv občanovi logo a tým
vymedziť hranice jeho myslenia. Slováci sú dneska “zarámovaní” do obrazu ktorý sa na
nich valí zo všetkých mediálnych, kultúrnych a iných strán: Obdobie vlády “Mečiara” bolo
obdobím vrážd a teroru, nedemokratickej vlády bývalého boxeristu, ktorý pácha dodnes
hriech tým, že sa snaží žiť si svoj súkromný občiansky život (“ja si pasiem ovce”, povedal
včera Vlado Mečiar).

 

Ak je skutočným hriechom teroristov Muslimov napríklad to, že v areáli ich populácie sa
nachádza podstatná časť svetových zásob ropy, čo je potom skutočným hriechom
Vladimíra Mečiara?
Keď si predstavím že dosť veľká časť občanov Slovenska vlastne “Mečiarizmus” nezažila –
mimochodom, termín “Mečiarizmus” bol presadený Mariánom Leškom, ktorého mám v
pamäti ako uslintaného boľševika, ale celá kampaň má zjavne mimoslovenské korene
(lepšie povedané peniaze), bývalí boľševici alebo politickí impotenti sa na nej iba priživujú,
nechávajúc si platiť judášske groše – Kováčovci, Dzurindovci, Miklošovci, až po posledné
sekretárky Tretieho sektora, mimovládiek a všetkých tých demokratizátorských skupín a
organizácií. Je mi Vás Slováci ľúto, keď to nevidíte.

 

Možno by nebolo od veci tým mladším povedať a tým starším pripomenúť, čo to vlastne
onen “Mečiarizmus” deväťdesiatych rokov vlastne bol. Alebo aspoň jeden pohľad naň, tak
ako to vidím dúfam nielen ja.
Keď sa na prelome posledných desaťročí minulého storočia rozsýpal komunizmus,
existovalo viacero scenárov pre usporiadanie Strednej Európy. Slováci v rámci
Československa hneď logicky vyskočili so svojimi chronickými požiadavkami na
“spravodlivú federáciu”, teda získať viac kompetencií. Len tak mimochodom, keď chcel
dovtedy komunálny podnik v Žiline kúpiť mašinu na zametanie ulíc, alebo možno aj nejakú
lepšiu vŕtačku, tak musel o to žiadať anonymného úradníka v Prahe, ktorý bol zrejme
anonymným aj voči potrebám nejakých komunálnych služieb “někde na Slovákách”.
Nemusíme evokovať nijaké tisícročné emancipačné snahy Slovákov, šlo o úplnbe
pragmatické problémy.

 

Česi tvrdo, možno povedať zdanlivo natvrdlo presadzoval centralistický, teda Prahou
riadený štát. Praha mala všetko v rukách, od devíz až po peniaze na televízne seriály, ako
to pociťovali nielen Slováci, ale aj Ostraváci alebo Brňáci.
Popri obecne prevládajúcim emóciám pre zachovanie spoločného štátu a tradičnému
slovenskému drankaniu (inak sa to asi nazvať nedá) sa v českej politike objavila skupina
vidiaca problém federácie pragmaticky – ako šancu zbaviť sa zaostalého, večne
mrnčiaceho brata, alebo pod hrozbou rozdelenia, ktoré by Slovensko “zrejme
neprežilo” (oficiálne stanovisko mnohých Slovákov, napríklad Jána Čarnogurského)
presadiť tvrdo centralistickú federáciu.

 

Dá sa povedať, že tento český recept navzdory prázdnym blábolom zo strany Slovákov
celkom fungoval, dokiaľ sa na politickej scéne neobjavil bývalý právnik odniekaľ z
Trenčína, myslím. Máte pravdu, tu niekde začína onen “Mečiarizmus” : Mečiar dokázal s
Čechmi jednať tvrdo a v prospech Slovákov. Prakticky rozbil obidva scenáre Čechov.
Svojou politickou šikovnosťou odpílil českých ako aj slovenských bojovníkov za ďalšiu
slovenskú politicko-ekonomickú katastrofu a presadil prvú demokraticky vybojovanú
suverenitu pre Slovákov. A tým spáchal neodpustiteľný hriech: Suverenita Slovákov je
historicky nestráviteľným hriechom pre Maďarských šovinistov, pre samoľúbych Čechov,
ako aj pre historické koloniálno-imperiálne záujmy Nemcov a dnes a to hlavne
Američanov. Týmto všetkým urobil Mečiar a Mečiarizmus slovenskou suverenitou škrt cez
rozpočet.

 

Každému trochu inak, ale všetkým nejak. A tieto historické ako aj dnešné
záujmy dnes živia nemalú časť Slovákov, ktorí v cynickej honbe po pomste hľadajú ako
Mečiara potrestať. Nestačí im že ho dehonestovali, od doslovného opľúvania Pražákmi
keď prichádzal na jendania o federácii (kto to dneska vie), až po opakované scenáre jeho
zavraždenia, doma na Slovensku sotva exitoval v deväťdesaitych rokoch nejaký verejný,
kultúrny alebo politický činovník, ktorý by si o neho neotrel svoje špinavé pysky.
Tu začína aj jeho osobná tragédia. Dneska starec, ktorý včera v televíznom štúdiu po
dlhšom sedení dostanúc do nohy kŕč, musí od moderátora počúvať nedomrlé ironické rady
typu “zapite si vody, to na kŕče pomáha” – človeku sa chce zaplakať nad tým ironickým
potešením dnešných Slovákov keď Mečiar trpí.

 

Mečiar nie je jediným takýmto Slovákom a propaganda za zrušenie jeho amnestie vôbec
nie je niečím výnimočným. Pravý opak – Vy všetci, ktorí voláte dnes po spravodlivosti, teda
potrestaní Mečiara, ste historicky typickí Slováci. Neviem ako dopadol knieža Rastislav
ktorý zachránil Slovákov pred germanizáciou, ale žiaci Cyrila a Metoda, ktorí Slovákom
dali kresťanskú morálku a písmo, základ kultúry, boli vyhnaní zo Slovenska preč. Ľudovít
Štúr, ktorý geniálne kodifikoval pre Slovákov jazyk, určite jeden z najkrajších na svete, bol
aj so svojimi politicko-kultúrnymi spolupútnikmi neuveriteľne prenasledovaný a šikanovaný
predkami Bélu Bugára (aká to symbolika včerajšieho TV programu, to sa vám Slováci
naozaj podarilo). Štefánika, ktorý úspešne presadil u svetových mocností uznanie štátu
pre Čechov a Slovákov, toho Slováci vlastnoručne zastrelili a Jozefa Tisu, ktorému sa
vďaka dobovej politickej konštelácii podarilo prakticky zrealizovať vlastný štát – zázrak v
ktorý vtedy neverili asi ani samotní Slováci, toho Slováci vlastnoručne obesili. Česi sa ani
nemuseli namáhať hľadať vlastného prokurátora, ani kata.

 

Ale Mečiar slovenskú suverenitu zatiaľ prežil. A to je neakceptovateľné. Dôvodov ho zničiť
sa nájde dosť. Jednak politika nikdy nebola a ani nebude príliš čistým remeslom, ani v
prípade Mečiara. To, že suverenita štátu je otázkou referenda alebo štrkania kľúčmi, tomu
môže veriť, ak vôbec, snáď iba politický idiot. Áno, Mečiar vládol autokraticky a jeho
ľudia, Mečiarovci, rozkrádali čo sa dalo. Podobne ako tisovi ľudia rabovali a pod
zámienkou ideologického imperatívu radi okrádali Židov, neštítiac sa ich posielať na smrť.
Je to smutné, ale to isté platí pre každú politiku, aj pre tú dnešnú.
Ale ja už sa desaťročia pýtam všetkých tých ktorí tak dodnes trpia kvôli “Mečiarizmu” :
Povedzte mi, zastavilo sa rozkrádanie tým, že ste odstavili od moci Mečiara ? Znížila sa
korupcia, keď ste odstránili od moci Mečiara? Odpoveďou je vždy viac-menej súhlasné
mlčanie, ale ten súhlas si musím domýšľať ja sám. Hoci ja si dokonca myslím, že sa po
Mečiarovi udial pravý opak. Rozkrádanie a korupcia sa zhoršili.

 

Na Slovensku vybuchovali za “Mečiarizmu” autá, sledovali sa ľudia a Béla Bugár “… celú
rodinu aj so zbraňou v ruke som musel chrániť v Dunajskej Strede, atakďalej …” Naozaj
to neboli jednoduché časy. Otázkou, ktorá bola včera v televízii Bugárovi položená a na
ktorú neodpovedal je, že či za týmito akciami proti nemu – a ja dodávam aj proti iným –
bola slovenská SISka.

 

Poviem to takto – boj, špinavý politický boj proti Mečiarovi sa rozbiehal už od začiatku
deväťdesiatych rokov, hneď ako sa etabloval ako politická osobnosť číslo jedna. Na
verejnosť preniklo že KDH, vtedy hlavný mečiarov oponent, na jednom svojom jednaní
otvorene prejednávalo variantu atentátu na Mečiara (a mimochodom, Ján Čarnogurský sa
vraj rezolútne staval proti). Béla Bugár včera v televízii priznal, že popri slovenskej,
“mečiarovskej” tajnej službe existoval druhá, paralelná SISka:
Moderátor: “… túto konkrétnu nahrávku … zverejnila paralelná tajná služba. Mali ste
informácie vtedy od nich, konkrétne môžem menovať pána Cibulu alebo ďalších? ”
Béla Bugár: “Samozrejme, jednak aj informácie sme mali, žili sme v tej dobe …”
Ja tomuto rozumiem tak, že Béla Bugár, spolu s inými mečiarovými oponentami, mali
svoje vlastné informačné a asi aj iné kanály v slovenskej Tajnej službe, čo sa rovná
protištátnej činnosti.

 

Pre doplnenie – niekedy v tomto období, myslím, tragicky zahynul poslanec slovenského
parlamentu a výrazná osobnosť v HZDS, Roman Zelenay, syn legendárneho reportéra
Gaba Zelenaya. Pri nehode mal mať vraj u seba zoznam slovenských poslancov ktorí sa
upísali na spoluprácu so zahraničnými špionážnymi službami. Po jeho usmrtení sa vraj
poslanci vysmievali házeddezákom v parlamente že kde je ten nimi ohlasovaný oznam. Po
úmrtí Alexandra Dubčeka, ktorý asi nemal po automobilovej nehode zranenia na ktoré sa
dnes musí umrieť, to bola druhá ťažká strata pre Slovensko. Tieto osobnosti boli rozhodne
iný kaliber ako Róbert Remiáš, ktorého smrť tak urgentne potrebujú dnešní
demokratizátori Slovenska vyšetriť.

 

Vlôadimír Mečiar hovorí že v roku 1993 vznikol problém, že riaditeľ SISky “… navrhoval za
svojho námestníka človeka, o ktorom som vedel že je angažovaný v iných spravodajských
službách” – dali by ste mi tip, o ktoré spravodajské služby sa asi tak mohlo jednať, s
ktorými veľmi pravdepodobne už vtedy, na začiatku deväťdesiatych rokov spolupracovali
oponenti Vlada Mečiara? Ja vám dám vám na to svoj tip.

 

Vladimír Mečiar až tak niekedy do polovice deväťdesiatych rokov, myslím, uvádzal svojich
protivníkov do zúfalstva. Objavil sa na politickej scéne pomerne nečakane a neznámy, čím
chcem povedať, že skutočné politické sily hlavne v zahraničí neboli na neho pripravení. Na
čo sa mediálne kampane proti nemu zmohli bol iba “Frame” siláckeho politika, “bývalého
boxera”. Doma bola celá opozícia skutočne z Vlada Mečiara zúfalá. Stále mal pred nimi
náskok, politická aktivita a aj voličská popularita boli v jeho rukách. Jeho slovenskí
oponenti jednoducho na neho nemali. Mečiar samozrejme pokračoval v týraní českých
politikov argumentami o ôsmych tonách zlata, spravodlivom vyrovnávaní sa s dedičstvom
po federácii, atď.

 

Situácia sa začala meniť až potom čo sa na Slovensku začala riešiť otázka vstupu
medzinárodných investorov na Slovensko a hlavne otázka vstupu Slovenska do EÚ a
NATO. Keď sa EÚ Slovensku začala vyhrážať že mu nedá úvery, mečiarova vláda si
našla banku v Japonsku, ktorá Slovensku bola ochotná požičať ešte za nižší úrok.
Podobne pri privatizácii slovenských bánk si nenechal diktovať ceny mu ponúkané.
Atak ďalej, Vlado Mečiar začal brnkať na nervy oveľa silnejším hráčom ako bol Jano z
KDH, alebo Béla zo “Spolužitia” (naozaj charakteristické meno). Vtedy sa Slovensko
dostalo do takpovediac “srbského imidžu”, americkou ministerkou zahraničných vecí bolo
nazvané “čiernou dierou Európy”.

 

Ale v súvislosti s mečiarovou amnestiou bolo podstatné, že sa zjavne začala meniť kvalita
práce opozície. Celá opozícia sa bola schopná spojiť do jednej protimečiarovskej koalície,
čo by u slovenských politikov bez zásahu zvonku bolo nepredstaviteľné. Opozícia zrazu
mala program, kontrujúci Mečiarovcom (dverstopercentné zvýšenie platov, na ktoré čakajú
Slováci od Dzurindu dodnes). Ale hlavne dokázala opozícia Slovenska vyrobiť v pomerne
krátkom čase “nového lídra” – Mikuláš Dzurinda jazdil na bicykli, behal maratón, všetko
pred kamerami a objektívmi novinárov, akoby mu zrazu v hlave svitlo, čo je treba robiť pre
popularitu v demokracii. Zorganizoval sa tzv. Tretí sektor, do dnešných NGO začali prúdiť
peniaze zo Západu, “nezávislé” ústavy pre výzkum verejnej mienky poskytovali opozícii
informácie čo chce slovenský volič počuť, napríklad tie dvestopercentné platy. Slovákom
nesvitlo ani vtedy (a ani dodnes), keď dokumenty Tretieho sektora boli publikované s
typickou maďarskou gramatikou, proti ktorej by Slovenčina Bélu Bugára mohla byť
považovaná za citácie z Pravidiel Slovenského pravopisu, ba dokonca ani keď tretí sektor
úplne otvorene priznal, že finančná podpora na predvolebnú kampaň protislovenskej
opozície prišla na Slovensko cez holandské veľvyslanectvo, čo bolo priamym
zasahovaním do vnútorných záležitostí cudzieho štátu. Ale toto všetko Slovákom
samozrejme nevadí. A treba povedať, že aj Vladimír Mečiar tento vývoj zjavne podcenil.
Alebo to bolo vtedy už všetko nad jeho sily. Asi najhlavnejšou príčinou jeho pádu bolo že
Vladimír Mečiar až na pár výnimiek nemal okolo seba schopných a pritom statočných
ľudí.

 

Vtedy prezident Michal Kováč, ktorý ako správne tvrdí Béla Bugár mal byť zjavne iba
nástrojom v rukách Mečiara, bol takpovediac už na druhej strane barikády. Robil Mečiarovi
problémy kde sa dalo. Dá sa povedať, že Michal Kováč a mnohí iní vidiac aktivity
zahraničia začínali niekedy koncom prvej polovice deväťdesiatych rokov utekať z HZDS
ako krysy z topicej sa lode.
Výsledok volieb v roku 1998 sa dal viac-menej predpokladať, ale bol pre Vladimíra
Mečiara navzdory vývoju pozitívny – HZDS vyhralo voľby. Keď však vtedajší prezident
Rudolf Schuster len naznačil možnosť že by predsa len poveril Vladimíra Mečiara
zostavením vlády, čo bola vtedy strašne kacírska myšlienka, pochytila ho zrazu akútna
brušná príhoda a chudáka prezidenta po mnohých operáciách a komplikáciách nakoniec
doslovaq hrobárovi z lopaty zobrali až rakúski chirurgovia. Vladimír Mečiar zostavením
vlády poverený nebol. Ale toto je len moja konštrukcia, naznačujpúca do akých peripetií
mohol zasahovať vtedajší boj o moc na Slovensku.

 

Iná časová súvislosť je ohľadom Mečiarovej amnestie zaujímavejšia. Nemci vydali na syna
prezidenta Kováča zatykač zjavne ešte v čase, keď ešte “išiel Mečiarovi po ruke”.
Nemôžem sa zbaviť dojmu, že práve tento ťah zo zahraničia proti Kováčovi primäl
slovenského prezidenta pouvažovať, či by zmena politického tábora nebola
pragmatickejšia. Kováč bol starý “pragmatik”, kovaný komunizmom. Kováč začal
premiérovi Mečiarovi hádzať polená pod nohy, hrajúc sa na bojovníka za demokraciu, čo u
slovenského voliča zjavne zaberalo. V zahraničí sa otvorene na premiéra sťažoval, príklad
ktorý sotva nájdete u iného demokratického štátu. Ale zatykač na jeho syna už existoval.
A teraz mi povedzte, ako by ste v takejto situácii zachránili aj syna, aj jeho k opozícii
prebehnuvšieho otca – taktika nahraného únosu, ktorým sa znemožní ďalší právny postup
voči nemu je zjavne najšikovnejším trikom. Je zaujímavé, že zrazu nikoho ani na Západe
nezaujímalo spreneverených niekoľko miliónov dolárov. To sa Západu vo vzťahu k
Východu naozaj nestáva. O Technopol údajne v nešlo, ja som čítal myslím v nemeckej
tlači že mladý Kováč cez nejaké manipulácie s textíliami spreneveril myslím 3,8 milióna
dolárov. Ale to samozrejme ani dnešným domokratizátorom nevadí. Čo sú štyri milióny
dolárov proti šikane Mečiara. Nič.

 

Celý únos, teda právne zavlečenie pripomína silne akciu False Flag, typickú a známu
taktiku informačných služieb pre zdiskretitovanie politického protivníka. Prečítajte si knihu
od vyššiespomínaného Daniele Gansera, čo všetko dokázali informačné služby na
Západe. SISka pri existencii paralelných aktivít sa kľudne mohla na únose podieľať, v
spolupráci, alebo aj bez nej zo strany mladého Kováča. Ale onen fakt že mladý Kováč vypil
“nasilu” dve flaše whisky bez akéhokoľvek zranenia, teda bez násilia, je dosť signifikantný.
Mladý Kováč sa najpravdepodobnejšie nechal zavliecť a cestu si skrátil ožratím sa.
Ono to môže byť ešte zamotanejšie, alebo vymyslené dokonalejšie. Mečiarova SISka,
vrátane Vladimíra Mečiara mohla niečo s mladým Kováčom plánovať, ba aj vykonať. Ale
priebeh, aj výsledok celého “únosu” ukazuje jasne, kto mal z neho prospech – mladý
Kováč sa vďaka nemu z kriminálnika ako švihnutím čarovným prútikom razom stal
diplomatom. Ak Vladimír Mečiar niečo s únosom plánoval, tak s ním iní,
najpravdepodobnejšie zahraničné informačné služby, poriadne vybabrali. A Mečiarovi
potom ostali na krku Fedverešovci a Remiášovci, s ktorými narábal tak ako mohol a ako
mu situácia dovolila. Vrátane amnestie.

 

Jedno je isté – dnes, po dvadsiatich rokoch sa pri zamotanosti vtedajšej situácie nič
seriózne vyšetriť nedá. Jediným zmyslom môže byť iba politická pomsta.
Tu treba ešte pripomenúť onú neodpustiteľnú tragédiu smrti Róberta Remiáša. Nechcem
byť cynicklý, ale musím pripomenúť, že Mečiarovci boli vraždení viac ako jeho oponenti.
Kto boli ich vrahovia ? Zaujíma to vôbec Slovákov? Viete aký zmysel má vyšetrenie
zločinu? Že zabráni, aby ste sa mohli stať jeho ďalšou obeťou vy.

 

Ak pominieme smrť Alexandra Dubčeka, ktorý by slovenský imidž medzinárodne po
rozdelení federácie rozhodne “k nelibosti” Čechov výrazne pozdvihol , tak Roman Zelenay,
Ján Ducký a Ernest Valko sú rozhodne úmrtia, ktorých vyšetrenie by malo byť pre
slovenský štát psou povinnosťou. Slovákom temno okolo ich úmrtí nevadí. Ale so smrťou
človeka majúceho kontakty s podsvetím sa nevedia zmieriť ani po dvadsiatixh rokoch.
Prečo sa to začalo pretriasať až teraz ? Lebo doba, politická konštelácia dozrela.
Slovákom by to asi nevadilo nikdy. Ale dnešný slovenský parlament asi dospel do marasu,
kedy sa dá nazbierať dostatočný počet hlasov. O tom že sa bude dať nájsť dostatočný
počet svedkov svedčiacich čokoľvek, o tom nepochybujem tak isto. Podľa môjho odhadu
majú Bugár a spol. z piatich miliónov Slovákov minimálne štyri milióny potenciálnych
svedkov ochotných dosvedčiť že na vlastné oči videli Mečiara ako kupuje presne tú istú
whisky akú potom vypil nasilu mladý Kováč, alebo akúkoľvek inú potrebnú hovadinu. Lebo
o nič iného ako o pomstu voči Valdimírovi Mečiarovi tu ísť nemôže. S kolaterálnym
poškodením Róberta Ficu, ktorého proslovenskú politiku má asi EÚ tiež už plné zuby.
Určite nebude problémom ho cez falošných svedkov do kováčovho alebo do remiášovho
sprisahania vtiahnuť.

 

Ešte niečo na koniec. Ja si myslím, že dnes na Slovensku predsa len popri tých štyroch
miliónoch skorumpovaných Slovákov predsa len existujú aj takí, ktorí si uvedomujú
hodnotu a cenu vlastnej suverenity a ktorí už šikanovanie alebo dokonca vraždenie
Slovákov presadzujúcich slovenskú suverenitu tolerovať nemienia. A tak sa honba na
Vladimíra Mečiara môže nakoniec aj obrátiť na honbu na skorumpovancov a cudzích
agentov. Slováci zažili Turčínov, Maďarónov, Čechúňov. Možno existuje už na Slovensku
zopár takých, ktorí majú takýchto už plné zuby. Preto by som rád poradil – dajte ruky preč
od Mečiara, lebo ak sa mu niečo stane, tak sa niečo stane aj vám. Ale to je len taký pocit.
A ešte jedno niečo viac na koniec. Američania a Sionisti, ak sa nenaučíte akceptovať že
Slováci majú právo na svoju vlastnú suverenitu, aj na tú vojnovú, lebo Slovákom vtedy
naozaj o nič iného nešlo, a budete pokračovať v podpore vnútorných nepriateľov
slovenskej suverenity, tak nakoniec na Slovensku prehráte.

Vlado Kuric

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Slovania, Správy, Zahraničné, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.

Pridaj komentár