Reakcia prof. Františka Vnuka na článok v Pravde. + Marček ide proti prúdu. So zrušením Mečiarových amnestií nesúhlasí

Kto sa strápnil?

Na začiatku marca a opäť 14. marca 2017 sa objavil v denníku Pravda príspevok Vladimíra Jancuru pod názvom: Tiso fašista a Tiso antifašista. Autor v ňom píše:
„Pred štvrťstoročím usporiadal Historický ústav SAV v Častej-Papierničke prvú a na dlhé roky jedinú vedeckú konferenciu venovanú Jozefovi Tisovi, na ktorej sa zišli historici rôzneho zamerania z domova i zo zahraničia, aby sa pokúsili zhodnotiť túto rozporuplnú osobnosť nie ideologicky, ale odborne.

„Boli sme otvorení všetkým názorom, pustili sme medzi seba aj Tisových obhajcov Františka Vnuka, Milana S. Ďuricu a dokonca Karola Murína, osobného tajomníka prezidenta Slovenského štátu,“ spomína Dušan Kováč, vtedy riaditeľ ústavu. „Všetci sa tam však postupne strápnili. Celý Jancurov článok je tu http://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/422481-tiso-fasista-a-tiso-antifasista/

Neboli totiž schopní odborne argumentovať, zrejme dokázali vystupovať len medzi svojimi stúpencami. Strápnili sa a potom sa aj stiahli, prestali mať záujem o naše akcie a robili si len vlastné.“ Profesor Ďurica z univerzity v Padove napríklad tvrdil, že „národný odpor voči nacizmu“ viedol sám Jozef Tiso a začal ho vraj už 13. marca 1939, keď počas stretnutia s Adolfom Hitlerom odmietol vyhlásiť samostatnosť Slovenska priamo z Berlína. „Tiso Hitlerovi nepodľahol,“ prízvukoval Ďurica…

 
Ďalší účastník konferencie František Vnuk sa vrátil z exilu v Austrálii, kde vyštudoval históriu až dodatočne, predtým absolvoval vysokoškolské technické štúdium. Na konferencii v Častej–Papierničke prirovnal tzv. Tisov proces v roku 1947 k politickým procesom v prvej polovici 50. rokov a žiadal jeho revíziu s rehabilitáciou odsúdených. Vystupujúci v diskusii však odmietli takúto analógiu, pojednávanie pred Národným súdom nebolo predsa vykonštruované a obžalovaní neboli nevinní ľudia. …

 
Konferencia sa konala začiatkom mája 1992, spoločný štát Čechov a Slovákov mal existovať už iba osem mesiacov. Obdivovatelia Tisovej Slovenskej republiky dúfali, že tá nová bude na ňu nadväzovať. Ich časopis Slovenský národ v predvečer zániku federácie napísal: „Prvý január 1993 by nikdy nebol bez 14. marca 1939… Bez nadľudského úsilia Dr. Jozefa Tisa – prvého slovenského prezidenta – by sme sa možno tohto dátumu nikdy nedožili.“ Prišlo však rozčarovanie, nádeje pohrobkov slovenského národného socializmu sa nenaplnili. „Nebolo to možné politicky a ideologicky, pretože teraz išlo už o demokratický, a nie totalitný štát,“ vysvetľuje historik Valerián Bystrický. „Moderná slovenská politika sa jednoznačne dištancovala od dedičstva vojnového štátu.“ Atď.
Nuž, k tomuto odbornému výkladu Vladimíra Jancuru iba toľkoto: Áno konferencia (presnejšie: vedecké sympózium) sa konala v danom čase a medzi jej účastníkmi boli aj “Tisoví obhajcovia” Vnuk a Ďurica. Ale ostatné skutočnosti o konferencii, jej priebehu, obsahu, jej výsledkoch – a samozrejme aj o osobe Dr. Jozefa Tisu – sú skreslené.
Prednášky, ktoré na konferencii odzneli sú uverejnené v zborníku, ktorí vydali usporiadatelia (Pokus o politický a osobný profil Jozefa Tisu; Zborník materiálov z vedeckého sympózia, Častá-Papiernička, 5. – 7. mája 1992. Vydal Historický ústav Slovenskej akadémie vied vo vydavateľstve Slovak Academic Press v spolupráci so Slovenskou národnou radou a Slovenským ústavom v Ríme v roku 1992). Úvod do zborníka napísal Dušan Kováč. Ten istý Dušan Kováč, ktorého cituje Vladimír Jancura a ktorý o nás tvrdí: „Všetci sa tam však postupne strápnili. Neboli totiž schopní odborne argumentovať, zrejme dokázali vystupovať len medzi svojimi stúpencami.” A Vladimír Jancura vysvetľuje, ako sme sa strápnili. O prof. Ďuricovi píše: „Profesor Ďurica z univerzity v Padove napríklad tvrdil, že „národný odpor voči nacizmu“ viedol sám Jozef Tiso a začal ho vraj už 13. marca 1939, keď počas stretnutia s Adolfom Hitlerom odmietol vyhlásiť samostatnosť Slovenska priamo z Berlína. „Tiso Hitlerovi nepodľahol,“ prízvukoval Ďurica.“

 
Naozaj to bolo tak? V spomenutom zborníku Dušan Kováč zhŕňa výsledky konferencie a dochádza k trošku inakšiemu záveru. Pokiaľ ide o prof. Ďuricu, Dušan Kováč jednoznačne potvrdzuje, že Tiso skutočne nacizmu nepodľahol. Dušan Kováč ani len náznakom nepopiera Ďuricovu tézu a nezazlieva Tisovi nijaký nacizmus, naopak podčiarkuje jeho protinacistický postoj. Píše: “Predovšetkým je evidentné, že nacizmus bol Jozefovi Tisovi úplne cudzí. Nacistické novopohanstvo sa nemohlo katolíckemu kňazovi prihovárať ničím. Spolupráca s nacistickým Nemeckom bola teda vynútená okolnosťami. Ideologicky mu bol bližší typ autoritatívneho štátu, aký predstavoval do určitej miery Mussoliniho fašizmus, či rakúska koncepcia stavovského štátu, ale najmä salazarovskký typ politického zriadenia. Katolícky univerzalizmus tak nadobudol u Jozefa Tisu špecifický nacionalistický nádych.”(Dušan Kováč, citované dielo, úvod, s. 11). A na inom mieste v tom istom úvode riaditeľ Historického ústavu SAV Dušan Kováč hodnotí Tisu ako politika týmito slovami: “V demokratickom politickom systéme (t.j. v predmníchovskej Č-SR – FV) pracoval Tiso ako poslanec, stranícky politik, ale aj ako minister.

 

Je nesporné, že nielen príslušnosťou k Hlinkovej slovenskej ľudovej strane, ale aj podstatou svojej osobnosti a svojho zamerania bol Tiso národne orientovaným politikom. Jeho nacionalizmus bol však umiernený, uvážlivý, odmietajúci extrémy. Je zaujímavé, že takým sa javí Tiso aj v krízových rokoch 1938-1939, ako aj v rokoch druhej svetovej vojny, keď sa dostal do konfliktu s extremistickými skupinami vo vlastnej strane. Spoľahlivo zdokumentovaná a podstatne vyriešená je aj otázka vyhlásenia Slovenskej republiky. Aj tu sa Tiso ukázal ako povážlivý politik. Možno dokonca konštatovať, že Tiso ako politik sa nemenil, radikálne sa však zmenila doba.” Amen!

 
O mne sa vyjadruje V. Jancura takto: „Ďalší účastník konferencie František Vnuk sa vrátil z exilu v Austrálii, kde vyštudoval históriu až dodatočne, predtým absolvoval vysokoškolské technické štúdium. Na konferencii v Častej–Papierničke prirovnal tzv. Tisov proces v roku 1947 k politickým procesom v prvej polovici 50. rokov a žiadal jeho revíziu s rehabilitáciou odsúdených. Vystupujúci v diskusii však odmietli takúto analógiu, pojednávanie pred Národným súdom nebolo predsa vykonštruované a obžalovaní neboli nevinní ľudia.”

 
Môj príspevok mal síce trošku iný obsah, než naznačuje V. Jancura, ale má pravdu v tom, že som poukazoval na justičné nedokonalosti a iné pochybné aspekty tohto politického procesu. Nemyslím, že som sa s príspevkom “strápnil”, lebo aj Dušan Kováč sa súhlasne stotožňuje s mojimi názormi, keď v úvode píše, že Tisov “proces vypovedá viac o období, v ktorom sa konal a menej o osobnosti Jozefa Tisu. Proces s Jozefom Tisom názorne demonštruje, že obdobie rokov 1945-1948 nemožno v nijakom prípade pokladať za obdobie demokratického vývoja, ba ani eufemické označenie “riadená demokracia”, nie je celkom opodstatnené. Je to obdobie zjavných politických manipulácií spôsobených povojnovým mocenským rozdelením sfér vplyvu. Proces s Jozefom Tisom bol ako politický proces zmanipulovaný a postoj Jozefa Tisu na súde a pred súdom nemohol na jeho podstate, ani na výsledku, nič meniť. To je tiež otázka, ktorá sa môže v detailoch ešte doplniť, ale v zásade sú názory historikov ak nie totožné, tak aspoň dosť blízke.” (Dušan Kováč, tamže, s. 11-12).

 
A v podobnom štýle sa nesú aj ostatné pseudoargumenty Vladimíra Jancuru, ktorý sa približne v tom istom čase vráti na Slovensko z Sovietskeho zväzu, ako ja z Austrálie. Keď on veľkoryso odhaľuje moju minulosť v Austrálii, aj si dovolím odhaliť jeho minulosť. Kým ja som študoval metalurgiu a históriu v Austrálii, on študoval novinárčinu na Katedre žurnalistiky v Sovietskom zväze (1980-1983). V rokoch 1986-1991 pôsobil ako stály dopisovateľ Pravdy v Moskve. Ja som bol v cudzom svete vystavený demokratickému prostrediu, V. Jancura v Sovietskom zväze socialistickému. Obom nám čosi z nášho zahraničného pobytu zostalo. Napríklad, mne by svedomie nedovolilo tak selektívne vyberať fakty a tak nehorázne deformovať skutočnosti, tak znásilňovať pravdu ako to s nezodpovednou ľahkosťou robí bývalý šéfredaktor Pravdy (1995-1996). Lebo zdá sa, že autoritatívne píše o zborníku, z ktorého si neprečítal ani len úvod.

 
No, a jeho informátor a zostavovateľ zborníka, Dušan Kováč, akoby bol úplne zabudol, že pred 25 rokmi do zborníka napísal: “Pre historika musí byť prístup ku každej osobnosti, teda aj k osobnosti Jozefa Tisu, príležitosťou na uplatnenie odborného prístupu k historickému materiálu. Zvládnutie pohľadu na historickú osobnosť sa stáva kritériom odbornosti.”
Kto sa teda strápnil? Nie Vnuk a Ďurica, ale niekto iný inde!

František Vnuk, Austrália
15. marca 2017

http://www.udk.sk/2017/03/15/reakcia-prof-frantiska-vnuka-na-clanok-v-pravde/

 

 

Marček ide proti prúdu. So zrušením Mečiarových amnestií nesúhlasí
BRATISLAVA – Nezaradený poslanec NR SR Peter Marček nesúhlasí s rušením amnestií premiéra Vladimíra Mečiara. Ako uviedol, Mečiara nejako veľmi „nemusí“, ale je to jeho slobodné, nezávislé stanovisko, o ktorom si myslí, že je správne – bez ohľadu na politické prúdenie a „spoločenskú objednávku“, ako o tom hovorí celá koaličná trojka.
Marček nesúhlasí s rušením amnestií premiéra Mečiara. Archívne foto. Zdroj:TASR
„Ide totiž o precedens a zásah do trojdelenia moci, právnej istoty a základov našej štátnosti! Isté status quo treba rešpektovať, aj keď s ním nemusíme eticky, ani politicky súhlasiť,“ zdôraznil.

Navyše tu môže podľa Marčeka ísť o niečo, čo nás totálne presahuje.

„Navyše tu môže ísť o niečo, čo nás presahuje: o útok na suverenitu a spochybnenie, minimálne v morálnej a politickej rovine – a to hneď slovenskej štátnosti. Tak, ako sa spochybňuje Prvá slovenská republika (1939-1945) a máme si doživotne sypať všetci počas x-generácií popol na hlavu,“ vyhlásil.

Koalícia je pripravená amnestie zrušiť. Legislatívu chcú schváliť v zrýchlenom konaní
Podľa neho je tu možno plán cez kriminalizáciu Mečiara ako „zakladateľa“ štátu spochybniť akt vyhlásenia štátnosti, suverenity a nezávislosti samostatnej Slovenskej republiky (1993), čím by sme sa dostali do jedného vreca a pod jeden spoločný menovateľ s s Tisovým štátom.

„To by si mal každý seriózny, zodpovedný a prezieravý politik a štátnik uvedomiť a neustupovať tlaku médií, mimovládok, opozície a iným záujmom v pozadí, ktoré ohrozujú existenciu, charakter i samotnú podstatu slovenskej štátnosti,“ povedal s tým, že preto nebude hlasovať za zrušenie amnestií.

„Ani Mečiarových, ani Havlových, ani Kováčových, ani nikoho iného, lebo už sa nimi prekročil povestný Rubicon,“ dodal.

Milosť a amnestie sú výnimočný nástroj
Milosť aj amnestie sú podľa Marčeka výnimočný nástroj, ktorý už spadá nie do oblasti práva, ale jeho základov – etiky, morálky, náboženstva s prvkami odpustenia.

„Všetci vieme, že nevinným sa v demokracii amnestia nedáva. A je úplne jedno, o koho ide. Spravodlivosť je totiž slepá! Nie preto, že je hlúpa, ale preto, že je to posledná brzda a záruka občana. Som proti tomu, aby sa politici hrali na bohov a brali občanom a štátu aj túto poslednú oblasť, ktorá leží mimo ich rozhodovania. A výnimka nemôže platiť ani pre súdnu moc. Všetky tri mocenské stoličky v štáte majú slúžiť občanovi. Výlučne jemu,“ zdôraznil Marček.

Lexu Mečiarove amnestie nestrašia. Ich zrušenia sa neobáva
Ústavné riešenie zrušenia Mečiarových amnestií by malo padnúť na rokovaní vlády. Po pondelkovom rokovaní koaličných lídrov to uviedol premiér Robert Fico.

„Došlo medzi nami k dohode, ktorá umožňuje schváliť na rokovaní vlády novelizáciu ústavy a príslušné rozhodnutie, ktoré bude viesť k zrušeniu,“ povedal v pondelok Fico.

Presné znenie takéhoto riešenia predstavia až 15. marca. O zrušení Mečiarových amnestií bude parlament rokovať už na budúci týždeň na marcovej schôdzi NR SR.

Možno už v prvý týždeň zasadnutia parlamentu budú Mečiarove amnestie zrušené, uviedol premiér s tým, že okrem Mečiarových amnestií musia byť zrušené aj milosti bývalého prezidenta Michala Kováča.

https://aktualne.atlas.sk/slovensko/politika/marcek-ide-proti-prudu-so-zrusenim-meciarovych-amnestii-nesuhlasi.html?utm_source=hp-centrum&utm_medium=box-spravy&utm_campaign=hp990

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Slovania, Správy, Zahraničné, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.