Ach, tie amnestie… + Slovenský Majdan v historickej budove NR SR

V posledných týždňoch sa slovo amnestia stalo hádam najužívanejším výrazom v ústach našich „mienkotvorných“ a správnu politickú líniu určujúcich médií.

Keď nehanobia prvú Slovenskú republiku a jej predstaviteľov, keď nevystríhajú ľud pred kotlebovcami, keď neobjavujú extrémizmus, rasizmus a xenofóbiu aj tam, kde by to rozumný občan ani len netušil, keď radodajne nepoučujú vládu, ako spravovať štát…, skloňujú vo všetkých pádoch amnestiu. V póze svätým hnevom zapálených bojovníkov za spravodlivosť, za očistu verejného života naliehavo sa domáhajú zrušenia tzv. Mečiarových amnestií.
Pozoruhodné úsilie, ale aj tu by malo platiť staré heslo: Medice, curateipsum – lekár vylieč najprv seba samého!

 
Človek si nevdojak kladie otázku: Prečo odrazu taký obrovský záujem o udalosti, ktoré by mali ostať smutnou minulosťou? Aký význam má rozdúchať vyhasnutú pahrebu, keď sú tu dôležitejšie a užitočnejšie kauzy ktoré by si vyžadovali pozornosť a mediálne kampane? Prečo sa traumatizujú udalosti, ktoré sa odohrali viac než pred 20 rokmi.
Celá táto nepríjemná záležitosť sa totiž začala kedysi v roku 1994 aférou známou pod menom kauza Technopol. Táto obchodná firma bola obvinená z podvodu, v ktorom išlo o miliónové sumy. Na páchateľov, medzi ktorými sa nachádzal aj syn prezidenta Michala Kováča, bol dňa 11. nov. 1994 vydaný medzinárodný zatykač. Ale prv než sa začalo súdne konanie proti previnilcom, došlo k odvlečeniu Michala Kováča ml. do Hainburgu v Rakúsku. Keďže v tom čase bol pomer medzi prezidentom Kováčom a vládou premiéra Vladimíra Mečiara značne vyostrený, únos prezidentovho syna Michala Kováča ml., ktorý sa odohral 31. augusta 1995, sa jednoznačne pripisoval nečistej hre zo strany vládnej skupiny proti prezidentovi. Udalosti sa ďalej skomplikovali tragickou smrťou policajného dôstojníka RobertaRemiáša, ktorý zahynul v Karlovej Vsi pri výbuchu svojho auta 29. apríla 1996.

 
Dňa 12. decembra 1997,necelé tri mesiace pred skončením svojho funkčného obdobia, prezident Michal Kováč st. udelil svojmu synovi a ďalším piatim spolu-účastníkom (M. Kočner, M. Syč-Milý, P. Krylov, R. van der Werff a L. Rosenbergová) prezidentskú amnestiu, na základe ktorej bolo súdne pokračovanie voči nim zastavené.
Odvlečeniu Michala Kováča ml. do Rakúska spôsobilo na Slovensku veľký rozruch. Ľudia v tom videli čosi cudzieho, niečo, čo zaváňa gangsterstvom. Za hlavných vinníkov únosu sa označovali príslušníci Slovenskej informačnej služby (SIS), ktorej hlavou bol Ivan Lexa. Údajným previnilcom hrozil súd. A tu Vladimír Mečiar, v úlohe zastupujúceho prezidenta, nasledoval príklad svojho predchodcu a v marci 1998 udelil prezidentské amnestie všetkým obvineným, na základe čoho sa nijaké súdne pokračovanie nekonalo.

 
Tento krok vyvolal ostrý prejav nesúhlasu v radoch opozície a znamenal aj značnú stratu dôvery voči vláde Vladimíra Mečiara. Prejavilo sa to vo všeobecných voľbách, ktoré sa konali koncom októbra 1998.Vo voľbách vládnuca strana HZDS dostala síce najvyšší počet hlasov, ale to nestačilo na zostavenie vlády. Štátnu moc prebrala do rúk koaličná vláda Mikuláša Dzurindu. Jedným z prvých krokov novej vlády bolo zrušenie prezidentských amnestií Vladimíra Mečiara. Stalo sa tak 8. decembra 1998.
Proti tomuto opatreniu protestovali poslanci HZDS, ktorí sa odvolali na Ústavný súd a ten svojím rozhodnutím dňa 4. februára 1999 rozhodol, že nijakú amnestiu zrušiť alebo zmeniť nemožno.

 
Týmto rozhodnutím sa celá kauza mala skončiť. No, neskončila sa, mala ďalšie dozvuky: Ivan Lexa zažaloval Michala Kováča st. za výrok, v ktorom sa ex-prezident vyjadril, že Ivan Lexa stojí za únosom jeho syna Michala Kováča ml. Okresný súd v Bratislave dňa 13. júna 2011 uznal Lexovu obžalobu a – medzi iným – nariadil M. Kováčovi uverejniť v tlači ospravedlnenie. Ex-prezident Kováč sa odvolal, ale Ústavný súd 30. októbra 2012 potvrdil rozhodnutie Okresného súdu a opätovne nariadil verejné ospravedlnenie. Michal Kováč až do svojej smrti vytrvalo odmietal podriadiť sa tomuto rozsudku.

 
Michal Kováč st. zomrel 5. októbra 2016 a zdalo by sa, že s jeho rakvou bola pochovaná a zabudnutá aj celá kauza prezidentských amnestií, t.j. amnestie M. Kováča i amnestie V. Mečiara. Veď už slovo amnestia pochádza z gréckeho slova amnestos = zabudnutý. No niektorým ľuďom a skupinám práve smrť prezidenta bola príležitosťou otvoriť celú túto Pandorinu skrinku znova. Vypukla košatá mediálna kampaň. V nej sa najhlasitejšie domáhajú zákonitosti takí ľudia, o ktorých je známe, že prijímajú len také rozhodnutia súdnych inštitúcií, ktoré vyhovujú ich osobným, alebo skupinovým záujmom.
Treba mať ozaj vážne pochybnosti, či týmto ľuďom skutočne ide o presadenie spravodlivosti, o mravnú očistu verejného života, o nápravu krivdy, o zaslúžené potrestanie zločinov a prípadnú rehabilitáciu nevinných. Keby im išlo o tieto veci, už dávno by sa boli usilovali, aby boli zrušené zákony, ktoré uviedol do života ľudovodemokratický a socialistický režim na Slovensku a ktorými porušil základné princípy demokratickej jurisdikcie, oklieštil ľudské práva, obmedzil činnosť a pôsobenie cirkví a náboženských spoločenstiev. Mnohé z týchto drastických zákonov sú totiž v platnosti dodnes, i keď sa hádam v praxi neuplatňujú. V zákonníku „právneho a demokratického štátu“ krajiny (ako definuje naša ústava Slovensko) by však nemalo byť pre ne miesta.

 
Všetci sa zhodneme v tom, že v prípade vyššie spomínaných prezidentských amnestií ide vážne porušenie zákonov. To nikto nepopiera, ani neschvaľuje. Koniec-koncov amnestia je práve o tom, že sa odpúšťajú tresty za protizákonné konanie. Ani opakovanú žiadosť o zrušenie amnestií neslobodno nikomu zakázať (i keď je celkom možné, že Ústavný súd iba potvrdí svoje rozhodnutie z roka 1999). Je však imperatívne, aby tí, čo sa zrušenia jednej alebo oboch amnestií tak vehementne dožadujú, mali morálny kredit, ktorý ich oprávňuje konať, ako konajú. Bolo by treba najprv pozametať vlastný dvor a vyčistiť vlastnú maštaľ a len potom vyčítať susedovi, že má neporiadok na dvore.

 
Tu chcem poukázať len na jeden taký ohavný zákon, ktorý – pokiaľ viem – nebol dosiaľ zrušený, ktorý bol hanbou česko-slovenskej legislatívy a dnes je hanbou slovenskej. Je to zákon č. 115/1946 („o správnosti konaní súvisiacich s bojom o znovunadobudnutie slobody Čechov a Slovákov“) z 8. mája 1946, ktorého kľúčový paragraf znie: : „Jednání, k němuž došlo v době od 30. září 1938 do 28. října 1945 a jehožúčelembylopřispěti k boji o znovunabytísvobodyČechů a Slováků nebo kterésměřovalokespravedlivéodplatě za činy okupantů nebo jejichpomahačů, neníbezprávné ani tehdy, bylo-li by jinakpodle platných předpisů trestné.“ Zákon má ešte dva ďalšie paragrafy, ktoré ho upresňujú. Zákon nesie podpisy prezidenta Beneša, predsedu česko-slovenskej vlády Z. Fierlingera, ministra spravodlivosti P. Drtinu a ministra národnej obrany L. Svobodu.

 
Toto je zákon, aký v histórii európskych kultúrnych národov nemá páru. Zákon má chrániť občanov pred zločinmi, zabezpečovať im osobnú a majetkovú istotu a tu máme zákon, ktorý paušálne kryje tie najneľudskejšiezločiny.
Minister spravodlivosti Dr. Prokop Drtina niekoľkokrát vyhlásil, že tento zákon má mať „maximálněliberálníaplikaci“, čo sa vykladalo ako beztrestnosť za zločiny, ktoré sa spáchali nielen počas vojny, ale až šesť mesiacov po vojne!

 
Príkladom takéto bezprávneho konania bolo, napríklad, zaobchádzanie s Nemcami v zberných táboroch, kde očakávali svoju deportáciu do Nemecka. Taký tábor bol aj v Hraniciach na Morave, kde jeho veliteľom bolVladimír Bouda a správcom František Bögl. Krutosti, ktorých sa dopúšťali (znásilňovanie, okrádanie trýznenie. Internované ženy boli veľmi často poskytované k sexuálnemu zneužitiu sovietskym a českým vojakom a partizánom). Došlo aj k násilným vraždám. Niekoľkí ľudsky citiaci občania sa už nemohli na toto dívať a podarilo sa im dosiahnuť, že pôvodcovia týchto krutostí sa dostali pred súd. Štátne zastupiteľstvo v Novom Jičíne oboch obžalovaných oslobodilo, dôvodiac, že „souložes Němkami, byť vynucené, jsoujakousi formou spravedlivé odplaty podle par. 1 zákona č. 115/1946 Sb.“ A pokiaľ išlo o okrádanie, tu súd rozhodol, že obžalovaní „přisvojovánícizíchvěcí chápali jakooprávněnou náhradu za vlastní utrpěné škody.“

 
Ďalší prípad: V júni 1945, celý mesiac po vojne, sa v oblasti Postoprt a Žatca „přiobsazování pohraničí“ odohrala masakra, ktorá sa vyrovná masakre Bosniakov pri Serebnici. Podľa zistenia parlamentnej vyšetrovacej komisie z roku 1947, vojaci česko-slovenskej armády a domáce revolučné gardy zavraždili tam asi 2.300 osôb, väčšinou vojenských zajatcov. Išlo o jasný prípad vojnového zločinu, ktorý odsudzovali viacerí domáci a spojeneckí dôstojníci a právnici. Bolo nariadené vyšetrovanie. A tu tento nemorálny a protizákonný postup armády obhajovali mnohí politici a vysokí armádni dôstojníci (napríklad gen. Karel Klapálek, hrdina Č-SSR a nositeľ vysokých sovietskych, francúzskych, rumunských a iných vyznamenaní). Vraj „postup tamníchjednotekbyl z hlediska vojenských zásad správný, a pokud došlo k přehmatům, jsou u vojáků, kteříprošli východní frontou či ztratilisvéblízké, lidskypochopitelné.“ S odvolaním na zákon 115/1946 nikto nebol za tento zločin potrestaný.

 
Iba v jednom prípade došlo k potrestaniu jedného previnilca. V noci z 18. na 19.júna 1945 bolo na ŠvédskýchŠancích, neďaleko Přerova zavraždených 265 nevinných civilných osôb. Boli to väčšinou nemecké ženy, deti a starci zo Spiša, ale bolo medzi nimi aj niekoľko Slovákov a Maďarov. Iniciátormi a vykonávateľmi tejto masakry boli dôstojníci česko-slovenskej armády:príslušník OBZ Karol Pazúr a osvetový dôstojník Smetana. Bol to taký otrasný zločin, že sám veliteľ sovietskej posádky v Přerove vydal rozkaz na zatknutie Pazúra, ale ten medzitým už bol pod ochranou NKVD. Pod tlakom domácich, ale hlavne zahraničných humanitných organizácií bol Pazúr v lete 1947 zaistený a postavený pred Vojenský súd v Bratislave. Tam na otázku, prečo nechal zavraždiť a deti-nemluvniatka, odpovedal: „Čo som mal s nimi robiť, keď sme im postrieľali rodičov?“ Pazúr bol odsúdený na sedem a pol roka väzenia. Z nich si odsedel iba jeden rok, lebo po februári 1948, jeho priateľ BedřichRejcin s odvolaním na zákon 115/1946 zariadil jeho amnestiu a prepustenie z väzby. Pazúr potom robil veľkú kariéru v Zväze protifašistických bojovníkov. Zomrel v Banskej Bystrici, kde je aj pochovaný na evanjelickom cintoríne.

 
A takto by sa dalo pokračovať ešte dlho-predlho. Tých, čo sa o túto tematiku zaujímajú, odkazujem na publikáciu Tomáša Staněka, Poválečné „excesy“ v českých zemích v roce 1945 a jejichvyšetřování (Praha 2005).
Na dnešnom Slovensku sa neraz stretávame so situáciou, že do zunovania sa poukazuje na masakry a masové hroby, pri čom sa hádže blato na Slovenskú republiku, na gardistov a na fašistov, ale ani len náznakom sa nespomenie, že prvá masakra počas trvania druhej svetovej vojny sa odohrala na dvore martinských kasární 28. augusta 1944 a spáchali ju slovenskívojaci-povstalci pod velením dôstojníka Cyrila Kuchtu; prvý masový hrob bol v Sklennom-Glaserau v Turci. V ňom dňa 21. septembra 1944 sa predčasne skončila životná púť 187 mužov-civilov, ktorých zavraždili partizáni Gustáv Kincel, Karol Bance, Jozef Vidner a ďalší slovenskí a sovietski partizáni. Tam bol začiatok a to bol precedens všetkých krutostí, ktoré v tomto krušnom období postihli naše Slovensko.

 
Je preto veľmi skľučujúce, že sa vedie urputný boj o zrušenie Mečiarových amnestií, ale nikto sa nedomáha zrušenia zákona č. 115/1946,ktorý amnestoval tisícky páchateľov skutočných vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti.
Ako Európania, sme dedičmi kresťanských tradícií, ku ktorým sa hrdo hlásime aj v našej ústave. Ku kresťanským tradíciám patrí aj duchovné bohatstvo Ježišovej reči na vrchu, kde nám hovorí (Mt, 7, 3-5): „Ako to, že vidíš triesku v oku svojho brata, ale brvno vo vlastnom oku nevidíš? … Pokrytec, najprv vytiahni brvno zo svojho oka a potom hlaď vytiahnuť triesku z oka tvojho brata.“

František Vnuk (22.marca 2017)

 

 

Radičová moderovala sympózium o etike v politike

Slovenský Majdan v historickej budove NR SR

Ak sa koná sympózium o etike v politike, nemalo by sa zvrhnúť na agitku za zrušenie Mečiarovej amnestie. Ibaže presne to sa stalo 17. marca v budove starého parlamentu, teda krátko pred avizovanou parlamentnou schôdzou, na ktorej sa malo rokovať práve o amnestiách. A iste nie náhodou podujatie organizoval poslanec NR SR Ján Budaj (OĽaNO-NOVA), ktorý je navrhovateľom ústavného zákona  o zrušení Mečiarovej amnestie.

Moderátorkou sympózia bola expremiérka Iveta Radičová. Moderátor je zvyčajne dušou podujatia, no v tomto prípade, napokon ako v mnohých iných organizovaných odporcami slovenskej štátnosti, úroveň morálky Radičovej bola v príkrom rozpore s témou sympózia. Radičová nielenže si za svojho životného partnera zvolila kňaza, ale ako premiérka ho vymenovala za šéfa poradcov. A nemožno zabúdať ani na jej staré hriechy.

Pravda 17. mája 2006 uverejnila článok o čudných praktikách SDKÚ: „Spoločnosti, prepojené s ministerkou práce Ivetou Radičovou (SDKÚ), pomáhajú podpredsedovi tejto strany Pavlovi Kubovičovi v aktivitách, ktoré ho pred voľbami zviditeľňujú. Robia tak za peniaze štátu a Európskeho sociálneho fondu, ktorý je v správe rezortu. Ide o projekt za šesť miliónov korún, ktorý má zlepšiť sociálne služby v Ružinove, kde je Kubovič starostom. Štát z tejto sumy poskytol polovicu. Väčšinu príspevku, 4,4 milióna korún, dostala spoločnosť Autisti, ktorej riaditeľkou je Radičovej poradkyňa Katarína Sabová. Na celej veci spolupracuje aj organizácia SPACE, ktorú spoluzakladala a donedávna viedla Radičová. V súčasnosti je výkonnou riaditeľkou jej dcéra Eva Radičová-Kelley a na tento projekt získala takmer milión korún.“ Toľko článok.

Na sympózium boli pozvaní okrem osobností spoločenského a politického života aj predstavitelia cirkví,  poslanci a ich asistenti. Prihovorili sa im eurokomisárka Věra Jourová, bratislavský arcibiskup Stanislav Zvolenský, aktivista Pavol Demeš, poslanec Ján Budaj, expremiérka Iveta Radičová a kazateľ Daniel Pastirčák. Tiež ombudsmanka Jana Dubovcová, u ktorej sa nepripomína, že bola poslankyňou za SDKÚ, ako ústavným sudcom ich politická minulosť.  Keďže je viac než pravdepodobné, že kauza Mečiarovej amnestie sa dostane pred Ústavný súd SR, zainteresovaná strana už spochybňuje nielen jednotlivých sudcov ústavného súdu, ale praktický celý ústavný súd. Veľmi to pripomína postup Jána Čarnogurského počas vlády V. Mečiara, keď organizoval mítingy za slobodu slova. Na otázku, prečo to robí, keď sloboda slova nie je na Slovensku ohrozená, cynicky poznamenal, preventívne. Takže aj spochybňovanie ústavného súdu je akousi prevenciou a nátlakom, aby sa sudcovia podriadili organizátorom slovenského Majdanu. Že o tom nemôžu byť pochybnosti svedčí účasť amerického veľvyslanca na sympóziu.

Pavol Demeš chronologicky priblížil všetky aktivity za zrušenie Mečiarovej amnestie.  Priznal, že využili smrť exprezidenta Michala Kováča na rozhýbanie udalostí. Pripomenul, že prezident Andrej Kiska a matka Roberta Remiáša Anna  Remiášová napísali listy poslancom NR SR, ktorými  naliehavo žiadali o podporu pre túto záležitosť. Nazval ju detoxikácia. Podľa Demeša sa ďalšie udalosti, ako podpisová akcia sudcov a osobnosti, petícia občanov či film Únos, diali akosi samovoľne. Sama od seba vstúpila do deja verejnosť. A sami od seba sa za zrušenie amnestie začali prikláňať aj niektorí poslanci Smeru. Žeby išlo o dobre zorganizovanú nátlakovú akciu smerujúcu k destabilizácii právneho štátu nepadla ani zmienka. Samozrejme ani o tom, že amnestie sú nezrušiteľné, lebo tomu bránia princípy právneho štátu, najmä princíp právnej istoty. Podľa neho nikomu nemožno zrušiť už raz nadobudnuté práva. Takže o čom bolo sympózium?

Eva ZELENAYOVÁ písané pre SNN

 

 

 

 

 

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Slovania, Správy, Zahraničné, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.

Pridaj komentár