Historik F. Vnuk k 70. výročiu justičnej vraždy prezidenta Dr. J. Tisu. + Starosta obce Hlboké nad Váhom o zničenej tabuli Tisovi i postoji občanov k prezidentovi 1. Slovenského štátu

Rozsudok a poprava. (K 70.výročiu justičnej vraždy prezidenta Dr. Jozefa Tisu)

V posledných dvoch týždňoch apríla 2017 naše “mienkotvorné” denníky a týždenníky, rozhlas i televízia venovali dlhé úvahy a rozpravy poprave prezidenta Prvej Slovenskej republiky. Necitovali a neodvolávali sapri tom na autentické svedectvá, ani na prístupné oficiálne dokumenty, ale druho- alebo treťoradové interpretácie.

V správach a reportážach často vystupujú ako odborníci a komentátori osoby pochybnej minulosti, ktorých postoj k Dr. Jozefovi Tisovi nijako nemožno označiť za nezaujatý alebo objektívny.
Nie je tajnosťou, že nijaký triezvo a samostatne rozmýšľajúci čitateľnebude pokladať takéto informácie za vierohodné a smerodajné, ale na druhej strane toto je vhodná chvíľa znovu zopakovať , ako to skutočne bolo a čo sa odohrávalo posledné tri dni Tisovho života. Pokúsim sa o to nie slovami súcitných sympatizantov, ale svedectvom priamych účastníkov tejto tragédie, väčšinou jeho kritikov a oponentov, alebo pohľadom byrokratov, ktorí z úradnej povinnosti suchými vetami zachytili udalosti oných troch historických dní.

1. Rozsudok
Dňa 15. apríla 1947 v časných ranných hodinách sa konala tajná porada na Národnom súde v Bratislave, keď pod predsedníctvom Dr. Igora Daxnera a šiestich prísediacich (Ľudovít Benada, Ján Damián, Štefan Gažík, J. Ondruš, Pavol Polák a Šimon Struhárik) oficiálne padlo fatálne rozhodnutie o rozsudku na Dr. Jozefom Tisom. Bola to však iba formalita, pretože text rozsudku už bol napísaný. Zasadanie zápisnične zachytil súdny notár Dr. Ivan Bunčák, ktorý zaznamenáva, že “po rozprave o návrhu obžalobcov, predseda nariadil hlasovanie, počnúc od najmladšieho k najstaršiemu z prísediacich. Rozsudok ohľadom obžalovaného Dr. Jozefa Tisu bol vynesený čo do viny jednohlasne, čo do trestu väčšinou hlasov v pomere 6:1, keďže prísediaci Pavol Polák hlasoval za doživotný žalár a ostatní prísediaci i predseda hlasovali za trest smrti povrazom.” Porada sa skončila o 8.30 hod. ráno. (Pozri: Slovenský národný archív, Fond: Povereníctvo spravodlivosti).
Toho istého dňa, 15. apríla, o 9.10 hod. vstúpili do porotnej siene Krajského súdu členovia obžaloby (Dr. Juraj Šujan, Dr. Anton Rašla a Dr. Ľudovít Rigan), za nimi obhajcovia (Dr. Martin Grečo a Dr. Ernest Žabkay), Dr. Igor Daxner a šiesti prísediaci.

Z troch obžalovaných bol v sieni iba Dr. Jozef Tiso; Alexander Mach bol v nemocnici a Dr. Ferdinand Ďurčanský v zahraničí na neznámom mieste). Dr. Ivan Daxner “v mene Republiky a slovenského národa” vyniesol rozsudok smrti: trest povrazom. Rozsudok, spolu s odôvodnením bol dlhý – 230- stránkový – spis a jeho čítanie trvalo (s krátkymi prestávkami) až do 21.00 hod.
Po vynesení rozsudku Dr. Igor Daxner predložil odsúdenému predpísanú otázku, či chce podať žiadosť o milosť. Dr. Jozef Tiso odpovedal: “Z mravnej povinnosti to žiadam.” Obhajcovia hneď predložili príslušný dokument, ktorý predvídavý obhajca Dr. E. Žabkay “spracoval sám v Žiline vo svojej kancelárii v predstihu… ešte pred vyhlásením rozsudku.” (ŽABKAY, E, a RAŠLA, A.: Proces s Dr. Jozefom Tisom, Bratislava 1990, s. 103).

2. Stanovisko Národného súdu k žiadosti o milosť
Prvou inštanciou, ktorá sa mala k žiadosti vyjadriť, bol Národný súd. Tu bola Tisova žiadosť zamietnutá všetkými hlasmi, okrem hlasu Ľ. Rigana. Obžalobca Dr. Rigan odovzdal Národnému súdu list, v ktorom odôvodňuje svoj postoj a navrhuje, “aby sa Národný súd uzniesol na tom, že odsúdenému Dr. Jozefovi Tisovi doporučuje udeliť milosť a že namiesto smrti pokladá za primeraný trest na slobode v trvaní doživotnom.”
V prípise rozvádza Dr. Rigan dôvody, prečo treba otázku udelenia milosti “posúdiť zo širšieho hľadiska, ako otázku jeho viny a uloženia trestu podľa zákona.” Poukazuje na historické okolnosti, za ktorých zanikla v rokoch 1918-1938 Česko-Slovenská republika a argumentuje takto:
“Z hore uvedených skutočností je zjavné, že odsúdený Dr. Jozef Tiso prevzal vedenie autonomného Slovenska – a po marci 1939 vedenie osudov slovenského národa – v najkritickejšej dobe Česko-Slovenskej republiky, ba ja celej Európy. Slovenský národ v tom čase nemal iných uznaných vodcov, ktorí by boli požívali dôveru aspoň väčšej časti národa a obžalovaní/odsúdení neboli politikmi veľkého formátu so širokým rozhľadom a skúsenosťami. Ale len lokál-patriotského rázu. Preto po stránke subjektívnej, nebolo možné stopercentne vyvrátiť ich obranu, že neboli si vedomí celej problematiky a pokračovali dobromyseľne s úmyslom za pripustenia menšieho zla zabrániť zlu väčšiemu.
Odsúdený Dr. Jozef Tiso dôsledne zachoval protimaďarský postoj a tým zabránil všetkým ašpiráciám maďarským, prípadne aj nemeckým plánom na obnovenie svätoštefanskej ríše a aj pred svetovou verejnosťou dokumentoval, že takéto riešenie je absolútne nemožné. Stalo sa tak dňa 6.októbra 1938 v Žiline, tiež akciou slovenského vojska pri napadnutí východného Slovenska v marci 1939 a tiež pri zaistení reciprocity a odmietnutí Tukovho snemu a odmietnutí politických snáh maďarských.

Odsúdený najmä pri vyjednávaní o ochrannej zmluve 17.marca 1939 odoprel žiadosti nemeckých činiteľov a agentov, aby privolal „na pomoc“ nemecké vojská, čo by zrejme bolo malo ďalekosiahle následky. Nemožno prehliadnuť ani to, že odsúdený Dr. Jozef Tiso so svojimi stúpencami všemožne sa snažil znemožňovať zradcovskú germanofilskú politiku Dr. Vojtecha Tuku a jeho krídla…
Odsúdený za celú dobu trvania Slovenského štátu snažil sa v konkrétnych prípadoch s väčším (na hospodárskom poli), alebo menším úspechom brániť sa maximálnym požiadavkám Nemeckej ríše a so svojimi spolupracovníkmi pripustil len tie požiadavky, ktorým nemohli, alebo podľa daných okolností nevedeli zabrániť.
Tu bola dôležitá otázka spolupracovníkov, za ktorých si odsúdený Dr. Jozef Tiso snažil vybrať ľudí charakterných a miernejších, ako Dr. Pružinský, Dr. Medrický, Stano, Dr. Fritz, Sivák, Dr. Sokol, Dr. Karvaš a iní. Je všeobecne známe, že menovaní sa snažili vytvárať vo svojich rezortoch znesiteľné pomery a nehnali veci do krajnosti…“
Toto sú slová jedného z troch obžalobcov. Dr. Ľudovít Rigan bol politickým oponentom Dr. Tisu ale na rozdiel od dnešných kritikov a odporcov mal ľudské srdce, zmysel pre spravodlivosť a stavovskú zodpovednosť svedomitého právnika.

3. Stanovisko Povereníctva spravodlivosti
Ďalšou inštitúciou, ktorá sa mala vyjadriť k žiadosti o milosť bolo Povereníctvo spravodlivosti, pod gesciou ktorého stál Národný súd. Tu našla Tisova žiadosť pomerne najviac pochopenia, lebo aj tu o nej rozhodovali takí ľudia, čo nevideli v jurisdikcii iba nástroj politickej pomsty.
Poradný zbor Povereníctva spravodlivosti pre rozhodovanie o žiadostiach o milosť rokoval o Tisovej žiadosti o milosť 16.apríla 1947 o 12.15 hod. Tento poradný zbor pozostával zo štyroch členov: Dr. Pavol Seko, predseda, Dr. František Satzke, referent a dvaja členovia: Dr. Karol Vagač a Ivan Vesel. Podľa zápisnice, ktorú pripravil Dr. Vojtech Zlatný, krátko po zahájení porady prišiel na zasadanie aj Dr. Ľudovít Rigan, ktorý na požiadanie Dr. Seka informoval prítomných, že „bude potrebné vypočuť Dr. Jozefa Tisu ako svedka“ v nastávajúcich procesoch s 12 vedúcimi politickými a vojenskými osobnosťami, slovenskými i nemeckými a žiadal, aby sa aj táto skutočnosť vzala do úvahy.
Na výzvu Dr. Seka, aby sa vyjadril ohľadne žiadosti Tisových obhajcov o udelenie milosti, Dr. Rigan povedal, že „svoj návrh ohľadom milosti oznámil už písomne Predsedníctvu Slovenskej národnej rady a opis svojho vyjadrenia pripojuje k tejto zápisnici.“

Potom prišiel na zasadanie povereník spravodlivosti Dr. Ivan Štefánik a prezidiálny šéf Povereníctva Dr. Ladislav Udvardy a o návrhu sa rokovalo spoločne. Po debate Dr. Seko vyzval členov poradného zboru, aby o návrhu hlasovali.

Dr. František Satzke „dotyčného odsúdeného Dr. Jozefa Tisu navrhuje doporučiť k milosti a trest smrti zmierniť na doživotnú trestnicu.“
Odborný radca Ivan Vesel sa vyjadril: „Keď mám ihneď zaujať konečné stanovisko ohľadom žiadosti o milosť, tak navrhujem neodporučiť na omilostenie odsúdeného… Súhlasím s p. referentom, že výkon trestu by mohol mať za následok roztrpčenosť u časti slovenského národa, ktorá by mohla mať nepriaznivý vplyv na ďalší vývoj pomeru Čechov a Slovákov a na pomer slovenských katolíkov k evanjelikom. To však nie je dostatočným dôvodom pre udelenie milosti, lebo práve tak nevykonanie spravodlivého trestu mohlo by mať za následok roztrpčenosť u bratov Čechov a mohlo by dať podnet k nádejam reakčných živlov, že odsúdenému ešte raz naskytne sa príležitosť tú zradu zopakovať, ktorú by sme museli zmyť z nášho mena vlastnou krvou.”
Prokurátor Dr. Karol Vagač “sa prikláňa k návrhu pána referenta Dr. Satzkeho pre odsúdeného doporučiť milosti…”
Hlavný odborový radca Dr. Seko, ako predseda sa tiež pripája k návrhu p. referenta udeliť Dr. Tisovi milosť a dodal, že “považuje za politicky nevhodné, aby odsúdený Dr. Jozef Tiso bol popravený, lebo by sa mohli zhoršiť náboženské pomery medzi katolíkmi a evanjelikmi a tiež by sa mohol zhoršiť pomer medzi Čechmi a Slovákmi, lebo odsúdený je katolíckym kňazom.”
Poradný zbor Povereníctva spravodlivosti teda rozhodol tromi hlasmi proti jednému doporučiť udelenie milosti odsúdenému Dr. Jozefovi Tisovi.

4. Návrh Povereníctva spravodlivosti:
Návrh vypracovaný poradným zborom pre rozhodovanie o žiadostiach o milosť bol odovzdaný Povereníctvu spravodlivosti dňa 16.apríla 1947 o 9.hod. Svojim obsahom je to mimoriadne dôležitý úradný dokument, v ktorom sa proces a rozsudok vyhodnocujú síce z “československého” hľadiska, ale s prihliadnutím na politické skutočnosti, ktoré ovplyvňovali a podmieňovali konanie odsúdeného Dr. Jozefa Tisu s dôrazom na súčasnú chúlostivú povojnovú situáciu na Slovensku. V návrhu sa poukazuje aj na to, že podľa zákonov a nariadení povojnového zákonodarstva sa Dr. Tiso dopustil činov, za ktoré sa na Slovensku obligatórne vymeriava trest smrti. To má za následok, že vo veci omilostenia nejde ani tak o záležitosť juridickú, ale skôr „o otázku výlučne politickú… zreteľ o štátny záujem.“

V návrhu sa preto zdôrazňuje, aby sa zohľadnil dôležitý historický aspekt, že „slovenský národ na utvorenie tzv. Slovenského štátu od začiatku hľadel ako na jediné východisko z núdze a ako na prechodný stav. Z toho dôvodu schvaľovala značná časť národa činnosť odsúdeného Dr. Jozefa Tisu… Časť slovenského národa v utvorení tzv. Slovenského štátu videla nielen svoju jedinú záchranu, ale pre dané pomery aj svoju jedinú možnú základňu.“

Potom sa uvádza, že bola aj „druhá časť národa, ktorá neochvejne zotrvala na línii československej“, pripravila povstanie, ktorým bol vynesený „odsudzujúci rozsudok nad Jozefom Tisom.“
Z týchto dôvodov sa potom vyvodzuje , že „ mienkou určitej časti slovenského národa je teda, že vina Jozefa Tisu podľa platného právneho stavu bola súdom správne ustálená.“
Dokument sa potom venuje otázke, či za takýchto okolností má byť rozsudok vykonaný, alebo či má byť odsúdenému udelená milosť, pretože „mienka slovenského ľudu v tejto otázke nie je jednotná.“ Značná časť národa uvažuje takto: „Jozef Tiso, ako úradujúci podpredseda Ľudovej strany, ani v tom prípade, keby slovenskú politiku viedol tak, ako to v dobe ohrozenia republiky viedlo k jednote, nebol by mohol zabrániť katastrofe, lebo nemecká expanzivita a nepripravenosť západných demokracií, aj v tomto prípade by boli viedli k Mníchovu, ktorý Československo vydal úplne napospas nemeckej expanzivite. Čiže za Mníchov sú spoluzodpovedné západné demokracie.

Jozef Tiso je katolícky kňaz, ktorý nerobil zlo pre zlo, ale ak robil zlo, robil to v subjektívnom presvedčení, že svojmu národu pomáha….
Bez činnosti odsúdeného, najmä pokiaľ ide o vyhlásenie samostatnosti tzv. Slovenského štátu, bol by neodvratne nastal taký stav, ktorý by znamenal pre slovenský národ totálnu katastrofu rozdelenia Slovenska medzi Nemecko, Poľsko a Maďarsko, čiže relatívne väčšie zlo, než ktoré nastalo.
V návrhu Povereníctva spravodlivosti sa ďalej poukazuje, že Dr. Tiso vedome zveril „najdôležitejšie funkcie hospodárskeho života takým odborníkom, ktorí sa nikdy nespreneverili myšlienke československej vzájomnosti“ a tak sa zaslúžil o to, že „slovenský národ žil v rokoch najväčšej poroby európskych národov v relatívnom blahobyte.“ Jeho zásluhou sa na Slovensku vytvorili podmienky pre relatívne napredovanie hospodárske, kultúrne a sociálne, čo malo za následok i pozdvihnutie a upevnenie sebavedomia, národnej uvedomelosti a celkovej úrovne slovenského človeka. Tým boli zároveň vytvorené i podmienky účinnej opory Slovákov v Maďarsku žijúcich. Celá spolupráca s Nemcami bola vedená odsúdeným Jozefom Tisom tak, aby slovenská národná pdostata za danej situácie čo najmenej bola narušená.

 

Všetko zlo – píše sa ďalej v návrhu Povereníctva spravodlivosti – čo bolo vykonané na Slovensku nad tento rámec, najmä zavedenie nacistických metód, riešenie židovskej otázky odtransportovaním židov a vedenie vojny proti ZSSR, boli myšlienkou a dielom Vojtecha Tuku a jeho kliky. Odsúdený Jozef Tiso v týchto otázkach bol postavený pred hotové fakty, ale súc s Vojtechom Tukom, najmä po Salzburgu 1940, už v otvorenom boji o ochranu slovenských záujmov, snažil sa tieto opatrenia tlmiť a mierniť.
Autonomistická činnosť Slovenska bola vedená, odhliadnuc od spôsobu boja, v podstate o tie isté zásady, ktoré vydobylo Slovenské národné povstanie, o uznanie samobytnosti slovenského národa a zásady, že oba národy Československa majú žiť podľa zásady rovný s rovným.“

V návrhu Povereníctva spravodlivosti – akoby na ospravedlnenie – sa hovorí, že spomenuté názory „zastáva iba časť slovenského národa“, ale aj napriek tomu je treba, aby sa vyhodnotili „objektívne“.
Potom autori návrhu predkladajú, ako by to „objektívne vyhodnotenie“ malo vyzerať: „Je pravda, že z hľadiska mravného podľa zásady, že je lepšia čestná smrť, než strata cti, treba zavrhnúť celú trestnú relevantnú činnosť odsúdeného Jozefa Tisu- ako to správne robí rozsudok – čím padá aj opodstatnenosť hore uvedenej mienky, pri čom treba však dobre uvážiť, že slovenský národ po tisícročnej maďarskej porobe v hroziacom pripojení prevažnej časti Slovenska k Maďarsku videl svoju národnú smrť. Vyhlásenie samostatnosti Slovenska javí sa preto výlučne v tomto svetle ako akt pudu sebazáchrany národa prevyšujúceho nad požiadavkami zásad rýdze mravných a to v subjektívnej viere, že len takto si možno zachovať tie duševné hodnoty a materiálne predpoklady, ktoré národu neskoršie, pri prvej príležitosti, umožnia zmyť škvrny tohto riešenia na národnej cti i za podmienok tvrdých i za cenu veľkých obetí, ako sa to práve Slovenským národným povstaním aj uskutočnilo.“ Preložené do zrozumiteľnejšej slovenčiny sa tu vlastne tvrdí, že bez Slovenského štátu by nebolo ani Slovenského národného povstania a teda nešpiniť studničku, z ktorej chceš potom piť.

Pozoruhodná je aj ďalšia časť návrhu, v ktorej Povereníctvo spravodlivosti poukazuje „na formálne chyby súdneho pojednávania“, ktoré hádžu pochybné svetlo na korektnosť a objektivitu celého súdneho procesu. Iba opatrne, ale veľavýznamne sa tu pripomína, že predseda senátu Dr. Igor Daxner konal svojvoľne a pri procese sa neriadil ani tými pravidlami, ktoré on sám pomáhal koncipovať. Dochádzalo k porušovaniu procedurálnych predpisov, ktoréby za normálnych okolností robili celý proces neplatným. Menovite sa spomínajú tieto priestupky:

1. „O námietke predpojatosti oproti predsedovi rozhodujúceho senátu nerozhodla Slovenská národná rada (ako to zodpovedalo právoplatným predpisom). ale ju zamietol sám rozhodujúci sudca.
2. Zloženie rozhodujúceho senátu nebolo v súlades intenciami ustanovenia § 42 vyk. Nar. č. 55/1945 Zb.n.SNR, podľa ktorého menovanie prísediacich ľudových súdov a ich náhradníkov sa má diať so zreteľom na paritné zastúpenie politických strán. Táto zásada sa mala zachovávať nielen pri menovaní prísediacich, ale aj pri zložení senátov. Nezachovávala sa.

3. Výsluch obžalovaného A. Macha na hlavnom pojednaní na C a D obžaloby prebiehal v neprítomnosti obžalovaného Jozefa Tisu, hoci tento obžalovaný bol už vtedy na celý obsah obžaloby vypočutý.

4. Predseda senátu až po vypočutí svedka Júliusa Stana dňa 8.januára 1947 upozornil obžalovaných, že na výpovede svedkov vždy môžu urobiť svoje poznámky
5. Predseda senátu pred vypočutím svedka Pavla Teplanského dňa 9.januára 1947 upozornil stránky, že nepripúšťa otázky na okolnosti, ktoré boli už dokázané, alebo budú dokázané písomnými dokumentmi.

6. Dokazovanie nebolo prevedené v poradí v obžalobe navrhnutom a predseda nevyhovel návrhu obhajoby, aby aspoň predošlý deň bolo na pojednávaní oznámené, aké dokazovanie bude vykonané na druhý deň.
7. Predseda senátu nedovolil oproti úsiliu obhajoby, aby návrh na doplnenie dokazovania bol ústne prednesený, ale trval na tom, aby bol podaný písomne, pri čom – keď neskoršie bolo predsedom vyhlásené uznesenie, ktorým o návrhu bolo rozhodnuté – neboli uvedené všetky okolnosti, ktoré obhajoba chcela dokazovať.

8. Predseda, ale hlavne prísediaci – i keď na krátky čas – sa striedali s náhradníkmi a teda počas celého priebehu pojednávania neboli prítomní, pri čom jede z prísediacich nebol prítomný na pojednávaní jeden celý deň (Pavol Polák, dňa 28.februára 1947). Bol nahradený náhradníkom a výsledky pojednávania pred ním potom zopakované neboli.

9. Predseda takmer počas celého pojednávania svojím chovaním a poznámkami mohol vzbudiť zdanie zaujatosti oproti Jozefovi Tisovi. Jeho poznámky mohli vyvolať vo verejnosti takú mienku, že pojednávanie sa nevedie pri zachovaní prísnej sudcovskej objektivity

10. Tieto formálne chyby… boli spôsobilé k tomu, aby vyvolali nepriaznivý dojem laickej verejnosti o objektivite rozhodujúceho senátu.

 

V návrhu sa potom hovorí, že národ síce súhlasí s rozsudkom Národného súdu i s tým, aby Jozefovi Tisovi bola znemožnená ďalšia verejná činnosť. „ale značná časť slovenského ľudu si nepraje smrť odsúdeného Jozefa Tisu už aj preto, lebo pri svojom hlbokom náboženskom založení nevie odlúčiť osobu Jozefa Tisu ako politika od osoby Jozefa Tisu ako rímskokatolíckeho kňaza.“
Autori návrhu potom apelujú na zdravý rozum a kresťanské cítenie: „Teraz, keď očista verejného života bola prevažne vykonaná a celáčinnosť ľudového súdnictva sa chýli ku koncu, keď už myseľ jednotlivcov a celá energia národa je sústredená na budovateľskú prácu, do duší jednotlivcov sa vkráda myšlienka odpustenia, alebo aspoň zmierenia revolučného súdenia. Prináša to so sebou aj hlboké náboženské založenie slovenského ľudu vychádzajúce z Kristovho učenia.“

 

Záverom sa autori návrhu sťažujú, že retribučné nariadenia platné na Slovensku neumožňujú také zmierenie trestu, ako to umožňuje retribučné zákonodarstvo v českých zemiach. V dôsledku tejto drakonistickej formy slovenskej retribúcie Národný súd „nemohol vyniesť iný rozsudok, než ako vyniesol. Tým je daná situácia, že riešenie Tisovho problému nielen ako politická záležitosť, ale aj ako právnická nutnosť sa dostáva do rúk hlavy štátu, poťažne vlády.“ Varujú, že neudelenie milosti by mohlo mať mnohé neželateľné následky. Poukazujú, že „dôvodne treba vysloviť také obavy, že u jednej časti slovenského národa v hĺbkach duší a sŕdc by to vyvolalo také roztrpčenie, ktoré by dlho a v závažnej miere prekážalo k utuženiu tej prepotrebnej dôvery a vzájomnej úcty, ktoré sú nezbytným predpokladom pre zdarný budúci vývoj vzťahu oboch národov našej vlasti, ktorý má priniesť úplnú konsolidáciu a spokojnosť. Avšak účinky predmetného rozsudku treba dobre uvážiť aj špeciálne z hľadiska pokojného spolunažívania a neporušeného citového pomeru medzi slovenskými katolíkmi a evanjelikmi. Pod týmto zorným uhlom je obzvlášť veľkého významu tá skutočnosť, že odsúdený Jozef Tiso je vysväteným katolíckym duchovným, v dôsledku čoho výkon trestu smrti na ňom v mnohých dušiach katolíkov… vzbudil by nespokojnosť a nepriaznivo by sa mohol dotknúť ich náboženského citu i prepotrebnej náboženskej znášanlivosti.“

 

A ako dodatok návrh opakuje žiadosť obžalobcu Dr. Ľ. Rigana, že „bude potrebné vypočuť Jozefa Tisu ako svedka“ pri procesoch, ktoré sa pripravujú s viacerými obžalovanými osobnosťami, politickými i vojenskými, slovenskými i nemeckými.
Na základe uvedených dôvodov povereník spravodlivosti navrhuje, „aby trest smrti odsúdeného Jozefa Tisu bol zmiernený na doživotnú trestnicu.“
Ako vidno, návrh povereníka spravodlivosti je obsiahly a dôsledne premyslený. „Trestnú činnosť“ Dr. Jozefa Tisu analyzuje z hľadiska jeho prívržencov i odporcov, upozorňuje na vážne politicko-sociálne ohlasy Tisovho procesu v celonárodnej pospolitosti a varuje pred dôsledkami zamietnutia milosti.


5. Vyjadrenie Predsedníctva Slovenskej národnej rady

Návrh Povereníctva spravodlivosti, spolu so žiadosťou Tisových obhajcov, s rozsudkom Národného súdu a s návrhom vedúceho obžaloby Dr. Rigana, predložil povereník spravodlivosti Dr. Ivan Štefánik predsedníctvu Slovenskej národnej rady dňa 16.apríla 1947 o 18.00 hod. Predsedníctvo sa s ním zaberalo na svojom mimoriadnom zasadnutí ešte v ten istý deň. Prítomní boli: Dr. Jozef Lettrich ako predseda a štyria podpredsedovia: Karol Šmidke, Dr. Ivan Horváth, Andrej Cvinček a pplk. Milan Polák. Teda dvaja príslušníci Komunistickej strany Slovenska a traja príslušníci Demokratickej strany. Po krátkej diskusii došlo k hlasovaniu. Komunistickí podpredsedovia mali inštrukcie hlasovať proti udeleniu milosti, demokratickí členovia predsedníctva mali doporučiť milosť. Teda očakávalo sa doporučenie v pomere 3:2. Ale keď došlo k hlasovaniu, za udelenie milosti sa vyjadril iba Dr. Lettrich a kanonik Cvinček. Tretí zástupca Demokratickej strany, pplk. M. Polák, sa zdržal hlasovania.

Podľahol nátlaku odbojových zložiek a odmietol poslúchnuť inštrukciu vedenia Demokratickej strany. V svojom rozhodnutí zotrvával aj potom, keď bol upozornený, že svojím postojom sa vlastne stavia na stranu komunistov. Výsledkom bolo, že návrh povereníka spravodlivosti nezískal podporu väčšiny Predsedníctva SNR. A tak dňa 16. apríla 1947, v neskorých večerných hodinách, bola žiadosť Povereníctva spravodlivosti predložená ministrovi spravodlivosti v pražskej vláde Dr. Prokopovi Drtinovi bez akéhokoľvek vyjadrenia Predsedníctva SNR. Zápisnica z 11. zasadania Predsedníctva SNR sucho zaznamenáva: Predsedníctvo SNR v zmysle ustanovenia bodu b) článku I., protokolu z 11. apríla 1946 uznáša sa predložiť návrh povereníka spravodlivosti vláde.“ (SNA, ÚP-SNR, kart. 6).

 

Na tomto mieste a v tejto chvíli bola Tisova žiadosť o milosť fatálne oslabená. Nerozhodnosťou predsedu SNR Dr. J. Lettricha, vierolomnosťou pplk. M. Poláka(ktorý sa po prevrate vo februári 1948 otvorene pridal ku komunistom) a agresívnou taktikou komunistických členov Predsedníctva SNR K. Šmidkeho a Dr. I. Horvátha sa zmariloúsilie obhajcov a nádejné očakávania tisícov ľudí dobrej vôle, ktorí v skupinách i jednotlivo vyvíjali rozličné akcie na záchranu života Dr. Jozefa Tisu. Osud Tisovej žiadosti o milosť bol teraz v rukách pražskej vlády. Nedalo sa však očakávať, že žiadosť bude priaznivo posudzovať česká a komunistická vládna väčšina v Prahe, keď k nej nezaujala nijaké stanovisko slovenská demokratická väčšina v Bratislave.


6. Stanovisko pražskej vlády a rozhodnutie prezidenta Dr. Beneša

Minister spravodlivosti, Dr. Prokop Drtina, ktorý mal návrh na omilostenie predložiť prezidentovi Benešovi s doporučením vlády, zanechal vo svojich pamätiach podrobný opis, ako česko-slovenská vláda žiadosť prijala a ako o nej rozhodovala v nočných hodinách dňa 16.apríla 1946. (Kapitola „Proč Tiso nedostal milost?“ v knihe Československo – můj osud, II/2, Toronto 1982, s. 294-304)

V týchto svojich pamätiach Dr. Drtina píše, že rozhodnutie pražskej vlády neudeliť milosť, bolo vo veľkej miere vyprovokované tým, že SNR postúpila Tisovu žiadosť bez akéhokoľvek vyjadrenia. On sám vraj v tomto postupe videl „záměř, že by se Slovákům hodilo, kdyby mohli přesunout odpovědnost za Tisovu smrt na Čechy.“ Drtinu zvlášť podráždilo to, že ešte počas procesu zreteľne a dôrazne povedal predsedovi SNR, Dr. Lettrichovi: „Dostanu-li ze Slovenska, přesněřečeno od Slovenské národné rady, návrh, aby Tisovi byl trest smrti změněn na trest doživotního žaláře, já se toho návrhu přidržím a milost prezidentu republiky doporučím.“ (tamže, s. 298).
Ak Dr. Lettrich teda skutočne vedel, že k omilosteniu Dr. Tisu bolo doporučenie Predsedníctva SNR bezpodmienečne nutné, bolo jeho záväznou povinnosťou vopred zabezpečiť, aby zástupcovia Demokratickej strany, ktorí tvorili v predsedníctve 60-percentnú väčšinu, žiadosť o milosť podporili. Jeho nedbalosť a nepredvídavosť (ak vylúčime neochotu, ktorú mu už vtedy mnohí Slováci a Česi vyčítali), umožnili českým politikom umyť si ruky z tejto justičnej vraždy („Keď Slovákom nezáleží na záchrane života ich prezidenta, prečo by mal záležať nám, Čechom?“). To sa odrazilo pri hlasovaní. Z celkového počtu 23 členov vlády bolo na zasadaní prítomných 19 a z nich iba šesť hlasovalo za udelenie milosti: štyria Slováci(Ursíny, Pietor, Lichner a Franek) a dvaja Česi (František Hála a Jan Kopecký). V mene Komunistickej strany odmietavý postoj k udeleniu milosti s veľkým zápalom predniesol Vladimír Clementis. Netušil, že o štyri roky sa stane obeťou ľudovodemokratickej justície on sám.

Ešte v tú noc minister spravodlivosti Dr. Drtina predložil prezidentovi Benešovi väčšinové uznesenie vlády na zamietnutie milosti. Aj po rokoch všetku zodpovednosť za Tisovu smrť jednoznačne pripisoval neschopnosti Dr. Lettricha: „Návrh na udělení milosti, který jsem činil podmínkou svého souhlasu Lettrichovi… jsem nedostal a nebyl jsem tedy ničím vázan (tamže, s. 303).
Prezident Beneš bez otálania potvrdil rozhodnutie vlády a ešte v ten istý deň, t.j. 16.apríla 1947, vydal toto vyhlásenie:
„Vláda ve své schůzi dne 16 .dubna 1947 usnesla nedoporučit, aby Jozefu Tisovi, od souzenému Národním soudem v Bratislavě rozsudkem ze dne 15.dubna 1947 k trestu smrti, byla udělenamilost. Vzhledem k tomuto usnesení vlády milost neuděluji. – Dr. Edvard Beneš.“
Rozhodnutie prezidenta Beneša bolo hneď oznámené Predsedníctvu SNR a Povereníctvu spravodlivosti. Povereník spravodlivosti postúpil správu Národnémi súdu ráno 17. apríla 1947 v tomto krátkom oznámení: „Pán prezident Československej republiky listom zo dňa 16.apríla 1947 oznámil, že Jozefovi Tisovi… milosť neudelil.“


7. Poprava a pohreb

Odmietnutie milosti oznámil odsúdenému Dr. Jozefovi Tisovi člen senátu Národného súdu Ľudovít Benada 17. apríla o 11.00 hod. s dodatkom, že poprava bude prevedená nasledujúceho dňa (18. apríla) o 5.00 hod. ráno. Tiso prijal správu pokojne a vyrovnane.

Ostávajúcich 18 hodín svojho pozemského života strávil v spoločnosti kapucínskeho pátra Hilára Párika a svojich najbližších príbuzných. Na krátky rozlúčkový pohovor prijal aj svojich dvoch obhajcov.
O samotnej poprave sa už napísalo všeličo. Sú naporúdzi svedectvá dvoch priamych účastníkov: obhajcu Žabkaya a pátra Hilára. Menej známy je však úradný záznam, ktorý vyhotovil Ľudovít Benada, jeden z prísediacich a podľa súčasnej tlače „sudca“. Benada bol pôvodom Čech a pokiaľ išlo o jeho právnické kvalifkácie, bol absolventom jednoročného kurzu na Medzinárodnej leninskej škole v Moskve v školskom roku 1928-1929. Žabkay o ňom píše, že keď čítal Dr. Tisovi zamietnutie milosti, „nevedel rozlúštiť niektoré cudzie slová, komolil komplikovanejšie vety, mýlil sa a celý akt vyznieval trápne.“ (RAŠLA, A. a ŽABKAY, E., cit. d., s. 104). Benadov úradný záznam sa tu podáva v jeho pôvodnom znení, t.j. aj s jeho gramatickými a štylistickými nedostatkami:
„Zápisnica spísaná 18.apríla 1947 vyslaným sudcom Národného súdu v Bratislave o výkone trestu smrti povrazom na odsúdenom Dr. Jozefom Tisom.
Prítomní: Ľudovít Benada, vyslaný sudca, Štefan Vlasák, s. k. revident, zapisovateľ, Dr. Ján Puchala, za Štátne zastupiteľstvo, Dr. Anton Vasek, za Miestny národný výbor, MUDr. Imrich Smolec a Dr. Vojtech Orovan, policajní lekári, Páter Hilár (Štefan Párik), duchovný, Imrich Hrivňák, správca väznice, František Nedavaška, za OVBNI, plk František Janda a pplk. Rudolf  Viktorín, za Povereníctvo vnútra – VII. odbor, Dr. Arnošt Žabkay a Dr. Martin Grečo, obhajcovia.

Štátny zástupca konštatoval, že sa k výkonu trestu smrti všetky predvolané osoby dostavili.
O 5.15 hod. bol predvedený odsúdený Dr. Jozef Tiso, ktorému vyslaný sudca prečítal rozsudok Národného súdu, ako aj prípis Národného súdu zo dňa 17. apríla 1947, podľa ktorého, podľa intimátu Povereníctva spravodlivosti zo dňa 17. apríla 1947 bolo oznámené, že p. prezident Československej republiky odsúdenému milosť neudelil.
Na to vyslaný sudca odovzdal odsúdeného Dr. Jozefa Tisu štátnemu zástupcovi.
Štátny zástupca odovzdal odsúdeného katovi o 5.22 hod. cieľom prevedenia výkonu trestu smrti.
Na to kat o 5.23 hod. hlásil štátnemu zástupcovi, že výkon previedol. Na to na výzvu štátneho zástupcu prítomní úradní lekári po prezretí odsúdeného o 5.30 hod. konštatovali smrť.
Na to štátny zástupca nariadil, aby mŕtvola odsúdeného Dr. Jozefa Tisu bola strážená až do doby, kedy bude určené ďalšie opatrenie.
Zápisnica po prečítaní schválená a podpísaná.“
(Nasleduje 12 podpisov vyššie spomínaných osôb. Zápisnicu nepodpísal páter Hilár, a samozrejme ani „popravčí Jozef Apfel“, ktorý za svoju prácu dostal od správy Štátnej väznice Krajského súdu v sume 4.000 korún).

 

Slovenská tlačová kancelária informovala verejnosť o Tisovej poprave správou Povereníctva vnútra: „Vo štvrtok (17. apríla) oznámili Dr. Tisovi rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o milosť. Dr. Jozef Tiso prijal správu spokojne. Potom prijal návštevy svojich príbuzných, s ktorými sa rozlúčil. Odsúdený nespal celú noc, ktorú strávil v prítomnosti kňaza kapucínskeho rádu a modlil sa s ním. Vo štvrtok do 22. hod. boli u Dr. Tisu obidvaja jeho obhajcovia Dr. Žabkay a Dr. Grečo. Na popravu išiel odsúdený pokojne a modlil sa. Pri výkone exekúcie sa stále modlil a odpovedal po latinsky na modlitby kňaza. Na poprave bol prítomný vedúci štátny zástupca, delegovaný sudca Národného súdu v Bratislave, dvaja úradní lekári, niekoľko úradných osôb a Tisovi obhajcovia.“ (Čas, 20. apríla 1947).

 

Popravou Dr. Jozefa Tisu starosti jeho protivníkov neskončili. Bezprostredným problémom bolo, čo s jeho mŕtvolou? Dr. Tiso pred svojou smrťou vyslovil žiadosť, aby ho pochovali v Bánovciach nad Bebravou, kde pôsobil ako kňaz takmer dvadsať rokov. Hoci je tradíciou, že posledné žiadosti popravených sa spravidla realizujú, v Tisovom prípade žiadosť bola zamietnutá, vraj, „aby sa tam hrob nestal pútnickým miestom jeho ctiteľov.“
Ján Tiso, brat Dr. Jozefa Tisu a farár v Trenčianskych Tepliciach, sa obrátil dňa 19. apríla 1947 na Povereníctvo spravodlivosti s prosbou „o vydanie mŕtvoly nebohého Dr. Jozefa Tisu cieľom pochovania v jestvujúcej rodinnej hrobke vo Veľkej Bytči.“ Jeho žiadosť ostala bez odpovede, lebo medzitým Povereníctvo spravodlivosti rozhodlo, že mŕtvola bude v najväčšej možnej tajnosti pochovaná na Martinskom cintoríne v Bratislave. O pohrebe sa zachovala v archívoch Povereníctva spravodlivosti táto správa:
„Zápisnica spísaná na verejnom cintoríne v Bratislave, dňa 19. apríla 1947 o 1.00 hod. vo veci pochovania mŕtvoly Dr. Jozefa Tisu.
Pohreb bol vykonaný vo vyššie označenom čase na verejnom cintoríne v prítomnosti rímskokatolíckeho farára, pátra saleziánov Jozefa Staša, ktorý vykonal pohrab podľa obradov Rímskokatolíckej cirkvi s príslušnými ceremóniami.

Totožnosť mŕtvoly Dr. Jozefa Tisu pred uložením do hrobu po otvorení rakvy bola osobne na vlastné oči zistená úradne pánom Jánom Novomeským, prokurátorom Štátneho zastupiteľstva a pánom Jánom Hrivňákom, správcom väznice Krajského súdu v Bratislave, ktorí túto skutočnosť dosvedčujú.

Na to bola truhla zavretá a v prítomnosti uvedených úradných osôb zahrabaná, čo svojimi podpismi potvrdzujú.
V Bratislave, dňa 19.apríla 1947 o 1.00 hod.

(Vlastnoručné podpisy: J. Novomeský, Ján Hrivňák, Jozef Stašo)“

Ako vyplýva z dokumentácie, pohreb sa konal v úplnej tajnosti, uprostred noci a bez prítomnosti aspoň najbližšieho príbuzenstva popraveného.
Takto ľudia bez srdca, motívovaní a hnaní pomstou, vymysleli retribučné zákonodarstvo a použili ho ako nástroj, aby pod rúškom justície odsúdili a popravili prezidenta Prvej Slovenskej republiky Dr. Jozefa Tisu.

František Vnuk (20. apríla 2017). Písané pre časopis KULTÚRA

 

 

Starosta obce Hlboké nad Váhom o zničenej tabuli Tisovi i postoji občanov k prezidentovi 1. Slovenského štátu

V polovici apríla obec Hlboké nad Váhom v žilinskom kraji odhalila tabuľu prvému slovenskému prezidentovi Jozefovi Tisovi. Prešlo len niekoľko dní a tabuľa bola zničená.

Zoznam.sk

Fotografie zničenej tabule zverejnil na sociálnej sieti Ľuboš Lorenz, ktorý už asistoval pri poškodení viacerých pamätníkov.
Zničená tabuľa k k 70. výročiu smrti prezidenta Jozefa Tisa
Postoj k osobe Jozefa Tisa možno označiť asi za najrozporuplnejší v našich dejinách. Kým niektorí historici či politici ho označujú za klérofašistu, vojnového zločinca, ktorého obviňujú z rozbitia Československej republiky, druhá skupina historikov sa prikláňa k prameňom a svedectvám slovenských občanov, ktorých výpovede o jeho činnosti sú pozitívne a mnohí mu vďačia práve za záchranu svojho života.

V súvislosti so zničením tabule sme oslovili kompetentných v obci Hlboké nad Váhom, odpovedal starosta obce Dušan Pinčík.

Čo vás motivovalo, aby ste v obci postavili pamätnú tabuľu prvému slovenskému prezidentovi Dr. Jozefovi Tisovi?

Dňa 14. 4. 2017 sme odhalili tabuľu Msgr. Dr. Jozefa Tisu k 70. výročiu mučeníckej smrti na vrchole kopca Hôrka, kde je úžasný výhľad na okres Bytča, na Strážovskú vrchovinu, Javorníky, Súľovské skaly, kde sa Msgr. Dr. Tiso v čase mladosti prechádzal, nakoľko je to iba cca 2 km od jeho rodičovského domu. Nikdy nedával zajatcov do lágrov. Keď bol informovaní o zločinoch fašizmu a už nemohol zniesť tlak nacistov, chcel odstúpiť z funkcie prezidenta. Vtedy ho politickí hodnostári a činitelia prosili, aby neodstupoval, pretože vedeli, že by to bolo ešte horšie. Veď to je veľmi známe.
Naši starí otcovia, staré mamy neklamali, keď hovorili, ako dobre bolo za Msgr. Dr. Jozefa Tisu.

Ako na tabuľu reagovali samotní občania obce Hlboké nad Váhom?

Jedna občianka bola proti dátumu a času konania. Jedna občianka bola proti. Traja občania boli proti, ale nakoniec jeden z nich zmenil názor s tým, že Msgr. Dr. Jozef Tiso volil menšie zlo.

O uskutočnení akcie boli občania informovaní prostredníctvom obecného rozhlasu.

Stretli ste sa ešte pred jej zničením s negatívnymi ohlasmi, ktoré sa týkali samotnej tabule?

S negatívnymi ohlasmi sme sa stretli veľmi málo, veľmi veľa bolo pozitívnych reakcii.

Máte podozrenie, kto tabuľu zničil?

Život ma naučil – nikoho neobviňuj keď nevieš.

Počuli ste o výtržníkoch Ľubošovi Lorenzovi a Petrovi Kalmusovi, ktorí už zničili viacero takýchto pamätníkov? Máte podozrenie, že to urobili oni?

Počul som o výtržníkoch, ako ste ich nazvali.

Podali ste trestné oznámenie?

Podal som trestné oznámenie.

http://www.hlavnespravy.sk/starosta-obce-hlboke-nad-vahom-o-znicenej-tabuli-tisovi-postoji-obcanov-k-prezidentovi-1-slovenskeho-statu/976644

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Slovania, Správy, Zahraničné, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.