Historik Mulík k 70. výročiu popravy Jozefa Tisa: Súdili ho za skutky, ktoré v čase jeho vlády neboli trestnými činmi. O jeho smrť sa usilovali konkrétni ľudia

Jeho život bol plný rozporov a rovnaká bola aj jeho smrť. Dnes uplynulo 70 rokov od popravy prezidenta vojnovej Slovenskej republiky Jozefa Tisa. Ako sa na toto výročie pozerá historik Slovenského historického ústavu Matice slovenskej Peter Mulík?
Presne pred 70 rokmi obesili prezidenta vojnovej Slovenskej republiky Jozefa Tisa. Exekúcii predchádzal niekoľkomesačný súdny proces. Prečo Tisa popravili? Z čoho bol vinný?

Pri otázke, či bol Tiso vojnový zločinec, treba najprv vyriešiť definíciu pojmu “vojnový zločinec”. Tá bola iná pred 2. svetovou vojnou, iná po 2. svetovej vojne a odlišná je dnes. Navyše sa dá definovať aj v rovine právnickej terminológie, ale aj v politickej rovine. Politická definícia je prípad nášho prvého prezidenta Jozefa Tisa. “Víťazné” mocnosti USA, Spojené kráľovstvo, Francúzsko a ZSSR 8. augusta 1945 uzavreli Londýnsku dohodu o stíhaní a potrestaní hlavných vojnových zločincov Osi. Podľa nej mali byť potrestaní predstavitelia štátov združených v Osi. Čiže už len skutočnosť, že nejaký štát bol členom mocností Osi, jeho predstaviteľov „robilo“ vojnovými zločincami. Keďže Slovenská republika pristúpila k paktu, de facto sa na jej predstaviteľov vzťahovala aj definícia vojnového zločinca.

Bol súd spravodlivý alebo išlo len o spolitizovanú frašku? Zaslúžil si bývalý prezident smrť alebo sa stal obeťou sprisahania Čechov a evanjelikov, ako sa to tiež označuje?

Nebol to klasický súdny proces, ako ním neboli nijaké povojnové retribučné procesy. Boli to politické súdne procesy, kde sa ich protagonisti netajili tým, že konajú z pomsty, teda nie spravodlivo. Navyše Tisa súdili za činy, ktoré v čase jeho vlády neboli trestnými činmi. To je protiprávne. Kolektívna vina neexistuje. Teda ani Česi, ani evanjelici nemajú kolektívnu vinu na Tisovej poprave. Slovenskí evanjelickí biskupi sa zastali spoločným listom Tisa a žiadali udelenie milosti pre neho. O Tisovu smrť sa usilovali konkrétni ľudia. Jedným z takých bol určite prezident Edvard Beneš, ktorý sa už v londýnskom exile netajil tým, že Tisa nechá popraviť. Druhou veľkou skupinou s nenávistným postojom voči Tisovi boli komunisti.

ThDr. J. Tiso je pochovaný v krypte kanonikov Nitrianskej diecézy


Po vojne sa na Slovensku nepochybovalo, že Tisa postavia pred súd. Len rozdiel bol v tom, aké boli predstavy, ako bude súd vyzerať, aký vynesie rozsudok a v prípade absolútneho trestu sa takmer naisto predpokladalo udelenie milosti. Prečo nakoniec taký dramatický priebeh súdu a po ňom absolútny trest?

Národný súd v Bratislave bol mimoriadny súd a jeho rozsudky boli prijímané skôr v politickej rovine než právnej. Činnosť prezidenta Tisa nebola objektívne posúdená – zo siedmich sudcov boli piati komunisti, vrátane predsedu súdneho tribunálu Igora Daxnera. Z priebehu celého procesu vidno, že definícia vojnového zločinca v prípade Jozefa Tisa bola len v politickej rovine v povojnovej realite silne skresleného vnímania spravodlivosti, kde nebol ako vojnový zločinec (zločin proti mieru, zločin proti ľudskosti) odsúdený Stalin, ani iní predstavitelia spojeneckých mocností, ktorí vo vojne používali tiež neprípustné spôsoby vedenia vojny, ako bolo zámerné bombardovanie civilných objektov a použitie jadrových zbraní.

Tiso bol ako katolícky kňaz pre mnohých Slovákov nespochybniteľnou autoritou. Navyše sa stále tešil nesmiernej popularite. Nebola jeho poprava chybou?

Tiso bol pre veľkú časť Slovákov autoritou ako politik, bojovník za politickú autonómiu Slovenska počas celej existencie I. ČSR. Dosiahnutie slovenskej štátnosti, možno nie v najšťastnejšej medzinárodno-politickej konštelácii, a jej pomerne úspešná existencia, posilnili Tisovu autoritu. Jeho odsúdenie a popravu väčšina chápala ako ortieľ nad myšlienkou slovenskej štátnosti a ako víťazstvo jeho oponentov spred roku 1938 – komunistov a československy, resp. pragocentricky orientovaných slovenských politikov.

Hlavným bodom Tisovej obžaloby sa stalo obvinenie z rozbíjania Česko-Slovenska. Paradoxne išlo o najslabšie miesto obžaloby, čo Tiso obratne využil pri svojej obhajobe. Prečo nebol súdený z iných zločinov, o ktorých sa hovorí dnes?

Charta Medzinárodného vojenského tribunálu, ktorou bol zriadený Medzinárodný vojenský tribunál v Norimbergu a upravený Norimberský proces, stanovila, kto a ktoré zločiny budú potrestané. Stanovila tri kategórie zločinov súdených pred vojenským tribunálom: zločiny proti mieru, vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti. Dve kategórie z nich (zločiny proti mieru a zločiny proti ľudskosti) neboli vtedy kodifikovanými normami medzinárodného práva. Zločin proti mieru bol definovaný politicky (“plánovanie a uskutočnenie útočnej vojny, ako aj účasť na spoločnom pláne agresie, alebo na sprisahaní, vedúcom k nej”) a platil iba pre mocnosti Osi a paradoxne neplatil pre “víťazné mocnosti”, medzi ktoré patril Stalinov totalitný Sovietsky zväz, ktorý sa podieľal spolu s Nemeckom na útočnej vojne proti Poľsku, viedol agresívnu vojnu proti Fínsku (december 1939 – marec 1940), uskutočnil anexiu časti Rumunska (jún 1940, Bessarábia a severná Bukovina) a suverénnych pobaltských štátov Litvy, Lotyšska a Estónska (júl – august 1940). Slovenská republika sa podieľala na útočnej vojne proti Poľsku a proti ZSSR. Jej participácia bola podmienená “ochrannou zmluvou” s Nemeckom, čiže nemala inú voľbu. Pozíciu prezidenta Tisa po vojne takto vnímal aj mníchovský kardinál Michael Faulhaber (popredný odporca nacizmu a tvorca textu pápežskej encykliky “proti nemeckému novopohanstvu” Mit brennender Sorge v roku 1937), ktorý sa pred spojeneckou správou zastal Tisa slovami: „Pretože Dr. Jozef Tiso vo svojej krajine napriek mnohým ťažkostiam udržal živý náboženský život, prosím vás, aby ste ho nestavali na jednu úroveň s inými politickými vodcami bývalých nepriateľov spojeneckých mocnost.í” (Jürgen Bevers: Der Mann hinter Adenauer: Hans Globkes Aufstieg vom NS-Juristen zur Grauen Eminenz der Bonner Republik, Ch. Links Verlag, 2009, s. 216.). V súdnom procese bol Tiso obvinený aj zo zločinov proti ľudskosti, ale nebol súdený za to, že „deportovaných židov poslal na smrť“, ako to dnes smelo a bez seriózneho preskúmania tvrdia mainstreamové média. Dávali mu vinu za deportácie židov, ale nie za to, čo sa s nimi neskôr stalo vo vyhladzovacích táboroch, lebo v čase deportácií od marca do októbra 1942 sa ozaj nevedelo o pripravenej nemeckej genocíge (rozhodlo sa o nej len januári 1942 na tajnej porade vo Wannsee). Deportácie židov a iných obyvateľov Slovenska po septembri 1944 (keď už boli aj overené správy o genocídnych praktikách v koncentračných táboroch) boli už v nemeckej réžii, lebo Slovenská republika bola okupovaným územím. Slovenské štátne orgány majú za ne len čiastočnú zodpovednosť.

Tiso počas celého súdneho procesu neprejavil známky ľútosti. Čím si to vysvetľujete?

Otázka mieri na zločiny proti ľudskosti, ktoré mal ľutovať? Tiso ako katolícky kňaz sa nemal stotožniť s nijakou rasistickou ideológiou, lebo odporovala katolíckej viere. V súdnom procese boli Tisovi podsúvané informácie o genocíde, ktoré si on vo väzení nemohol overiť. Myslím, že preto sa vyhýbal odpovedi. Vynášať morálne súdy však nepatrí historikom. Tí majú rekonštruovať udalosti, ako sa skutočne v minulosti stali.

Zmeniť Tisov osud mohla vláda, ktorá o ňom hlasovala, alebo Beneš, no nespravili tak. Prečo?

O výsledku súdneho procesu s Tisom bolo politicky rozhodnuté skôr, ako sa začal. Dôvody popravy boli politické. Obnovená ČSR sa chcela zásadne dištancovať od Slovenskej republiky zo 14. marca 1939 a princíp slovenskej štátnosti mal byť zadefinovaný ako nelegitímne konanie a prísne potrestaný ako výstraha pred pokusmi o jej znovunastolenie.

S pozíciou a vnímaním Tisa úzko súvisí aj jeho vlastné vnímanie seba samého – ako martýra, ako bojovníka za slovenský ľud. Do akej miery boli tieto prívlastky adekvátne?

Toto nemôže historik vôbec posudzovať. Ak sa Tiso skutočne cítil mučeníkom slovenskej štátnosti a zanechal to aj písomne, treba toto akceptovať ako dokument o jeho zmýšľaní. Nazdávam sa, že človek bezprostredne pred popravou asi ťažko žartuje.

http://www.parlamentnelisty.sk/arena/rozhovory/Historik-Mulik-k-70-vyrociu-popravy-Jozefa-Tisa-Sudili-ho-za-skutky-ktore-v-case-jeho-vlady-neboli-trestnymi-cinmi-O-jeho-smrt-sa-usilovali-konkretni-ludia-286967

 


Pri príležitosti 70. výročia úmrtia Mons. ThDr. Jozefa Tisu, sa uskutočnil vedecký seminár na pôde biskupského úradu v Nitre, katedry cirkevných dejín RKCMBF UK.

V utorok 25. apríla 2017 na pôde Kňazského seminára sv. Gorazda v Nitre sa konal vedecký seminár pod názvom: „MONS. THDR. JOZEF TISO, KŇAZ A PREZIDENT“. Na seminári vystúpili so svojimi vedeckými príspevkami:

Pavol Zahatlan, rektor Kňazského seminára sv. Gorazda v Nitre s príspevkom: Tisova náuka o národe a štáte,

Viliam Judák, nitriansky diecézny biskup s príspevkom: Jozef Tiso ako spolupracovník biskupa Karola Kmeťka,

Emília Hrabovec, historička s príspevkom: Jozef Tiso – kňaz, politik a Svätá stolica

Gabriel Brendza učiteľ patrológie, cirkevných dejín s príspevkom: Biskup Andrej Škrábik a jeho postoje k Jozefovi Tisovi

Michal Malatinský právnik s príspevkom: Proces s Jozefom Tisom v kontexte retribúcie na Slovensku

Martin Lacko historik s príspevkom: Jozef Tiso v pamäti národa

O seminár mala záujem široká verejnosť napriek tomu, že bola odhováraná Izraelským veľvyslanectvom na Slovensku, ktoré uviedlo prostredníctvom mainstream médii znepokojenie o Tisovom seminári a jeho živote, poukazujúc na organizovanie predmetného seminára katolíckou cirkvou spolu s Univerzitou Komenského v Bratislave. (Viac sa dozviete z článku „Izraelské veľvyslanectvo znepokojuje seminár o živote a osobnosti Tisa“ – TU!)

Nastal čas, aby sme my Slováci hodnotili a posudzovali naše dejiny z nášho slovenského a národného pohľadu. Dlhujeme to našim predkom, ale aj potomkom. Aj z tohto dôvodu sa zúčastnili semináru zástupcovia z iniciatíva SPOLOČNE ZA SLOVENSKO, ktorí sa snažia ozrejmiť pravdivú históriu Slovenského národa a jej osobnosti, ale aj prinášať pohľady na svetlejšiu budúcnosť slovenských občanov.

Prednášková miestnosť bola plná poslucháčov, ktorí chceli poznať pravdu o slovenskej osobnosti Jozefa Tisu a ľudia okrem prednáškovej miestnosti zaplnili aj chodby, kde pozorne počúvali prostredníctvom reproduktorov odborné a vedecké výpovede prednášajúcich odborníkov. Odhadovaná účasť záujmu verejnosti sa dala počítať na stovky od 300 až 400 poslucháčov.

Z vedeckého seminára bude k dispozícii zborník, v ktorom budú uverejnené všetky príspevky prednášateľov. Taktiež Národné noviny pripravujú krátku video reportáž a audio prednášku zo z vedeckého seminára o Jozefovi Tisovi.

„Chystal som sa za kňaza a nie za politika.

Sem smerovalo moje štúdium a moja seba výchova.

Ako kňaz chcel som slúžiť Bohu, Cirkvi a národu,

z ktorého som sa zrodil a medzi ktorými mám uplatňovať svoje kňazské povolanie.“

( ThDr. Jozef Tiso)

Po seminári Viliam Judák, nitriansky diecézny biskup umožnil verejnosti prístup do Krypty kanonikov, ktorá sa nachádza pod hradnou Katedrálou svätého Emeráma. Kanonická hrobka je menšia ako katakomby pod hradnou katedrálou. Vchod do nej vedie po schodisku potiahnutom zelenou látkou. Tento priestor býva pravidelne otvorený iba na Sviatok všetkých svätých. Telesné pozostatky Tisa boli v Nitre uložené 13. októbra 2008 po tom, ako výsledky genetických testov potvrdili, že na bratislavskom Martinskom cintoríne skutočne odpočíva prezident Tiso. Tiso bol kanonikom Nitrianskej diecézy, preto bol pochovaný spolu s ostatnými kanonikmi. Verejnosť, veriaci sa mohli spoločne pomodliť priamo v kanonickej hrobke za ThDr. Jozefa Tisu, kňaza a prvého slovenského prezidenta.

http://narodnenoviny.sk/pri-prilezitosti-70-vyrocia-umrtia-mons-thdr-jozefa-tisu-sa-uskutocnil-vedecky-seminar-na-pode-biskupskeho-uradu-v-nitre-katedry-cirkevnych-dejin-rkcmbf-uk/

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Slovania, Správy, Zahraničné, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.