O. Andrásy: Trestne stíhať ľudí za názor je choré. Aj komunisti a fašisti zatvárali za názory. + Nevyhnutná potreba očisty

Oliver Andrásy: Trestne stíhať ľudí za názor je choré. Dostávame sa do extrémistického režimu. Aj komunisti a fašisti zatvárali za názory

Prvá „lastovička“ medzi osobnosťami? Bývalý moderátor, scenárista a režisér Oliver Andrásy sa zastal demokracie. Tvrdí, že trestne stíhať ľudí za názor, je choré. Pripomenul, že aj komunisti a fašisti zatvárali ľudí za názory a súčasný režim sa k tomu približuje. Jeho vyjadrenie prichádza po tom, ako polícia začala trestne stíhanie voči poslancom NR SR Stanislavovi Mizíkovi a Milanovi Mazurekovi.

Vo štvrtok NAKA vtrhla do parlamentu, aby zaistila dôkazy v kancelárii obvineného poslanca za stranu ĽSNS, Stanislava Mizíka, ktorý bol obvinený za trestné činy extrémizmu, konkrétne za prečiny výroby extrémistických materiálov v jednočinnom súbehu s prečinom hanobenia národa, rasy a presvedčenia.

Konkrétne sa údajne jednalo o Mizíkove vyjadrenia na sociálnej sieti, kde v statuse kritizoval vyznamenané osobnosti prezidentom Kiskom, pričom okrem iného spomenul aj to, že to boli zväčša ľudia židovského pôvodu. Kotlebovci však tvrdia, že to nebolo kádrovanie ani hanobenie, ale len konštatovanie.
Podobný osud čakal aj ďalšieho Kotlebovho poslanca, Milana Mazureka, ktorého vyšetrovateľ národnej kriminálnej agentúry (NAKA) obvinil z prečinu podnecovania, hanobenia a vyhrážania osobám pre ich príslušnosť k niektorej rase, národu, národnosti, farbe pleti, etnickej skupine alebo pôvodu. Mazurek sa svojho činu mal dopustiť v rádiu Frontinus, kde sa vyjadroval na adresu islamu a Rómov. Poslancovi teraz hrozí neuveriteľných až 15 rokov väzenia.

Namiesto trestného stíhania politikov z korupcie, alebo z kradnutia sa momentálne na Slovensku trestne stíha za názory politikov na spoločenské udalosti a fenomény, čo je pre demokraciu veľmi nebezpečné. Zarážajúce však je, že až do nedávnej chvíle sa neozvala žiadna známa osobnosť, ktorá by sa zastala slobody prejavu. Prvá „lastovička“ sa však už našla. Bývalý moderátor úspešnej relácie “Aj múdry schybí”, scenárista a režisér, Oliver Andrásy, tvrdí, že stíhať niekoho za názor je choré:

“Myslím si, že postihovať ľudí za NÁZOR je choré. Nech by ten názor bol akýkoľvek. Aj extrémny. S názorom treba polemizovať, ale nie jeho nositeľa policajne stíhať,” napísal Andrásy na sociálnej sieti.

Andrásy následne skritizoval súčasný režim, ktorý sa podľa neho nebezpečne približuje k praktikám komunistov a fašistov:

“Lebo práve vtedy sa dostávame do polohy režimu, ktorý zvykneme nazývať extrémistický. Za názory zatvárali komunisti a fašisti. Môj názor je ten, že trestným činom môže byť len ČIN, nie NÁZOR. Preto je to trestný ČIN a nie trestný NÁZOR.”

http://www.hlavnespravy.sk/oliver-andrasy-trestne-stihat-ludi-za-nazor-je-chore-dostavame-sa-extremistickeho-rezimu-aj-komunisti-fasisti-zatvarali-za-nazory/987756

 


Nevyhnutná potreba očisty

Základnou poučkou vojenskej stratégie je, že ozbrojený konflikt sa musí odohrávať na území nepriateľa. To je jedna z najdôležitejších výhod vo vedení konfliktu. Táto stratégia je dôležitá pri vedení akéhokoľvek útoku, nielen výhradne vojenského. A táto taktika je hojne využívaná aj v dnešnej dobe. Po takzvanej zamatovej revolúcii (nazývanej aj kabátovej, vďaka obráteniu kabátov) v roku 1989 si komunisti padli do náručia s tzv. disidentami. Spoločne začali transformáciu ekonomiky, výpredaj spoločného majetku do zahraničia či privatizáciou priamo do svojich vreciek. Hoci komunizmus bol uznaný priamo OSN ako zločinecké zriadenie, nebol potrestaný žiaden vrcholový komunistický politik, žiadni činitelia na rozličných úrovniach.

 
So symbolickými trestami, zväčša podmienečnými, vyviazli po rokoch osnovatelia politických procesov, pozývatelia okupantov či šéf ŠtB. Žiadna očista verejného života od starých štruktúr sa neudiala, a ak, iba na krátky čas, po ktorom sa nomenklatúrnici vodrali späť, neraz na lukratívnejšie pozície, či ako majitelia sprivatizovaných štátnych podnikov, ktorých socialistické vlastníctvo predtým zúrivo bránili. Eštebáci a absolventi sovietskych elitných škôl sa zmocnili v podstate celého štátu a vládnu dodnes, alebo svojim vplyvom diktujú celej politickej reprezentácii. Lustrácie, či vylúčenie eštebákov a komunistických exponentov z verejného života sa nenaplnili. Aký to rozdiel medzi očistou, ktorú previedli práve súdruhovia už pri draní sa k moci v rokoch 1944 až 1948 a i v neskoršom období? Neštítili sa ani justičných vrážd a zmanipulovaných procesov, čo si nedovolila ani diktatúra diktatúr a údajne najtemnejšie obdobie slovenských dejín – počas trvania Slovenskej republiky 1939 – 1945.

 
Práve naopak, dodnes sú hrdinami pohrobkov socializmu aj ich vlastní martýri – či už Clementis, Žingor, Dubček a ďalší, hoci sami sa spolupodieľali na inštalácii tohto systému, ktorý ich neskôr pohltil. Romantické predstavy o roku 1968 a úlohe slabého politika Dubčeka, patria do rovnakej ríše rozprávok, ako kult humanizmu občana Havla. Komunisti v roku 1968 išli reformovať systém podobne, ako sa im to podarilo po roku 1989. Oni neboli odstavení od moci, zabezpečili si vplyv a vládnu dodnes, používajúc osvedčené praktiky, akým sa naučili počas vyše 40 rokov svojej absolutistickej vlády.
Volanie po očiste verejného života od komunistických pohlavárov a eštebákov zostáva aj takmer 30 rokov po nežnej revolúcii chimérou. Prevráťkabátoví komunisti a eštebáci, a ich pomáhači z tzv. disidentských kruhov, sú si samozrejme vedomí svojej zraniteľnosti a možnosti domáhania sa potrestania ich zločinov, či minimálne požiadaviek na ich odstavenie z verejného života. Preto už od prvých dní straty svojej absolútnej moci vynašli nových nepriateľov, na ktorých možno upriamiť boj, ktorý sa stanú dymovou clonou a kamuflážou pre ich pokračujúcu trestnú činnosť. Dnes sú nimi prevažne tzv. extrémisti, ktorí sú všetci tí, ktorí majú tú drzosť, že s nimi nesúhlasia.

 
Prevráťkabátoví komunisti a ich disidentskí neomarxistickí nasledovníci úspešne debilizovali posledných 20 rokov najmä mládež do tej miery, že sa dostala v podstate do historického nevedomia či priamo bezvedomia. Mládež poväčšine nemá skutočné informácie o príčinách udalostí v roku 1989 a tým menej pozná dôvody rozpadu ČSFR, či vzniku republiky k účtovnému obdobiu 1.1.1993. Nemôžeme teda od nej prirodzene chcieť, aby chápala udalosti z roku 1968 o ktorých už vôbec nemá šajnu. A už vôbec nemá predstavu o hrôzostrašných 50tych rokoch, či o nástupe komunistov k moci. Táto dvadsaťročná debilizácia bola nesmierne dôležitá, aby sa postupne zabúdalo na zločiny komunistov, a zároveň, aby sa zabetónoval súčasný status quo, postavenie Slovenska ako odpadnutej provincie Československa, multikultúrnej spoločnosti, bez akéhokoľvek akcentovania národného štátu. Debilizácia sa vskutku vydarila, ako však každý invazívny zákrok, priniesla aj nežiaduce účinky.

 
Tieto spočinuli predovšetkým v tom, že historické bezvedomie a nevedomie sa netýka len obdobia rokov 1948 – 1989, ale bielych miest je plné celé 20. storočie. Architekti gumovania pamäte tak síce docielili, že na ich zločiny sa zabudlo, zároveň však s hrôzou zistili, že podobne indiferentný vzťah ich pacienti zaujali aj k obdobiu rokov 1939 – 1945. Ba čo viac, tí, ktorí o to majú záujem, začali toto obdobie sledovať, študovať a porovnávať s oficiálnou propagandou. Narazili pritom na mnohé nelogickosti, dokonca klamstvá oficiálnej prezentácie histórie. A tu už architektov debilizácie spoločnosti začal oblievať studený pot. Práve preto bol nevyhnutný zákrok – útok na území protivníka.
A tak sa dnes denno-denne stretávame zo všetkých strán so svedectvami o holokauste, akoby sa druhá svetová vojna skončila predvčerom. Ani po samotnej vojne sa o holokauste nehovorilo toľko, ako v súčasnosti. Dokonca ani toľko nenávidený prezident SR J. Tiso nebol odsúdený vyslovene za holokaust, tento práve v jeho obžalobe zaujímal okrajové postavenie. Najväčšími hriechmi za ktoré bol popravený bolo to, že sa opovážil vyhlásiť samostatný štát, rozbiť Československo, bojovať proti ZSSR a kritizovať súdruha Stalina, boľševický systém a nazvať SNP pravým menom. Kto chce, vie si v dnešnej dobe obžalobu a súdny proces ľahko dohľadať a preštudovať.

 

Podobné súdobé dokumenty, ktoré svedčia o neľudských deportáciách a zabíjaní civilistov v mierových časoch v demokratickom Československu, možno nájsť tiež. Je to dedičstvo demokratov a komunistov, ktorí po vojne vyhnali vyše 3 milióny Nemcov z územia Československa, obrali ich o majetok, v koncentračných táboroch (áno, v demokratickom mierovom Československu boli koncentračné tábory) zahynuli tisíce ľudí, pri pochodoch smrti ďalšie desaťtisíce. Napriek tomu sa nedozvedáme z historického ústavu SAV (ktorý je obsadený komunistickými historikmi s patentom na pravdu) o týchto udalostiach, ktoré svojim rozsahom a prevedením či beštialitou, nijako nezaostávajú za holokaustom. Od týchto čechoslovakistov a marxistov sa dozvieme zaručenú pravdu, čo by sa s nami ako národom udialo v prípade Hitlerovho víťazstva, hoci je to len špekulácia, na druhej strane nepovedia ani slovo o Benešom plánovanej fyzickej eliminácii časti nášho národa, či o odvlečení 20000 občanov z nášho územia do gulagov v ZSSR a hysterický rev spustia na päť minútové video z dielne Matice slovenskej, ktorá tiež – po ich vzore – spracovala hypotetické dôsledky nevyhlásenia Slovenského štátu.

 
Práve pre presakovanie týchto informácií, dokumentov, pre príchod nových mladých historikov, nezaťažených komunistickou minulosťou, či priamo ideológiou, bolo potrebné prijať represívne normy. Prvým sa už dávnejšie stal trestný čin popierania holokaustu, ktorý sa dostal do trestného zákona. Najnovšími je zriadenie ideologickej politickej tajnej polície NAKA, ktorá sleduje a prenasleduje všetkých domnelých extrémistov, ktorí sú extrémni najmä tým, že majú na základe argumentov a dôkazov oprávnene iný názor na skutočnosti, prezentované oficiálnymi miestami ako jediná možná pravda.

 
Nik viac nekriesi ideu fašizmu a nacizmu ako kryptokomunisti, neomarxisti a ich disidentskí kolaboranti. Popierajúc zásadu rímskeho práva, že deti nie sú zodpovedné za činy svojich rodičov, boľševicky zúrivo obviňujú štvrtú povojnovú generáciu z holokaustu, nacizmu či fašizmu. Pritom nik z ich terčov sa holokaustu nemohol zúčastniť ani ako embryo. Oprávnenú kritiku asociálneho správania istej etnickej skupiny si kryptokomunisti vysvetľujú ako prejav nacizmu a naďalej trvajú na začleňovaní nezačleniteľnej etnickej skupiny do národa, hoci sa to počas 700 rokov súžitia nepodarilo dosiaľ žiadnemu režimu. Oprávnenú kritiku samovražednej slniečkarskej imigrantskej politiky EÚ a najmä jej nikým nevolenej líderky, považujú za fašizmus. Na to všetko vymysleli paragrafy, špeciálnu políciu a súdy, náhubkové zákony, cenzúru, ignoráciu legitímnych názorov a volených predstaviteľov. Použijú akékoľvek prostriedky, len aby sa oni nemuseli zodpovedať zo svojich pretrvávajúcich zločinov, ktoré započali už veľmi dávno.

 
Ukázalo sa, že debilizácia spoločnosti je zbraň dvojsečná. A tak sa vytiahli najťažšie kalibre, špecializovaná polícia a súdy, pred ktorými by mali stáť oni a nie ich oponenti. Je načase prestať stáť ako fackovací panák a prijímať údery. Je načase skončiť s obhajobou niečoho, čoho sme sa nik z nás nedopustili. Je treba zmyť dedičné hriechy a ukázať pravdu. Je treba preniesť vojnové ťaženie z nášho teritória, na teritórium agresora. Lebo dnes nás len povinne vozia na exkurzie do koncentračných táborov, ale keď sú schopní vytvoriť špeciálnu políciu a súdy pre nás, potom sú schopní nás do tých koncentračných táborov poslať naozaj. V minulosti to už spravili.
Mgr. Slavomír Hromada

http://meapatria.sk/politika/nevyhnutna-potreba-ocisty/

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Slovania, Správy, Zahraničné, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.