František Vnuk: Faux pas izraelského diplomata. + Ako ma Martinický obral o hodinu života

Faux pas izraelského diplomata
Výrazom “faux pas” sa označujú nevhodné a netaktné poznámky, výroky, alebo činy, ktorých sa dopúšťajú diplomati (i obyčajní ľudia) omylom, ale niekedy aj z neskúsenosti a z neznalosti situácie.

V posledných dňoch sme boli svedkami takéto faux pas (prešľapu) aj na Slovensku, keď diplomatický reprezentant Izraela, J. E. Zvi Aviner Vapni verejne prejavil svoje pohoršenie nad určitými udalosťami v slovenskom verejnom živote.
Podľa správy v denníku Pravda („Izrael je zdesený zo seminára o Tisovi“), pán veľvyslanec s „veľkým zdesením“ reagoval na seminár, ktorý bol „venovaný životu a osobnosti prezidenta Slovenského štátu a odsúdeného vojnového zločinca Jozefa Tisa… Sme nesmierne sklamaní a prekvapení, že Univerzita Komenského sa tiež priamo podieľa na organizovaní tohto seminára,“ píše sa v stanovisku veľvyslanca, ktorý poukazuje, že „dnes, 24.  apríla, je oficiálny Spomienkový deň výročia holokaustu v Izraeli. V Izraeli si pripomíname pamiatku šiestich miliónov Židov, ktorí boli zavraždení nemeckými nacistami a ich spojencami, medzi ktorými bolo aj 100-tisíc slovenských Židov“.


Veľvyslancovo stanovisko veľmi pohotovo šírili aj ostatné slovenské médiá.
K téme sa pán veľvyslanec opäť vrátil v dlhšom rozhovore, ktorý poskytol redaktorovi internetovej stránky Parlamentné listy, kde povedal: “Som veľmi, veľmi znepokojený. Pred pár dňami som reagoval na seminár organizovaný Katolíckou cirkvou a podporovaný Komenského univerzitou v Bratislave, ktorý sa konal v Nitre a bol venovaný životu Jozefa Tisa. Pokiaľ poznáte doktora (Martina) Lacka, ktorý na tejto akcii vystúpil a prednášal, tak je to človek, ktorý sa snaží vykladať dejiny po svojom a heroizovať osobu Jozefa Tisa. Pritom pán Lacko je aj oficiálne prepojený na ĽSNS.


Takže áno, sme veľmi znepokojení a myslíme si, že je to viacstupňový a predovšetkým nebezpečný vývoj. Úplne v prvom rade sme veľmi smutní, keď vidíme v slovenskom parlamente sedieť antisemitskú a neofašistickú stranu.
Druhá vec je, že takáto parlamentná strana tak vlastne dáva legitímnosť názorom, ktoré boli povedzme pred desiatimi rokmi neakceptovateľné. Avšak teraz, keď je pán Kotleba v parlamente, tak táto antisemitská rétorika má voľný priechod.

A jeho vplyv i sila rastú, lebo ľudia nepoznajú alebo nechápu historické súvislosti. Navyše ľudia nevenujú dostatočnú pozornosť skutočným príbehom, ktoré sa v priebehu 2. svetovej vojny udiali. No a keď budú postavy ako práve Tiso vykresľované ako hrdinovia, je to nebezpečné balansovanie na tenkom ľade… Vrátim sa však ešte raz k spomenutému kňazskému semináru. Viete, túto akciu organizoval a zastrešoval nitriansky biskup, teda oficiálny a dôležitý člen Katolíckej cirkvi na Slovensku. A treba tiež dodať, že Tiso sa pre svoje politické aktivity dostával do sporov aj s Vatikánom. A toto je veľmi vážny problém, keď cirkev obhajuje vojnového zločinca, ktorým Tiso je a podľa toho by aj mal byť vykresľovaný.”
Čo k tomu povedať? Nuž, v prvom rade iba toľko, že zodpovednou úlohou veľvyslanca je reprezentovať svoj štát v cudzine, pozorovať vývoj udalostí a objektívne o nich referovať svojmu ministrovi zahraničia. Rozhodne však nemá príkaz miešať sa do vnútornej politiky, alebo verejne kritizovať politickú scénu v hostiteľskom štáte. V svojich diplomatických správach môže kritizovať politické javy a prejavy a môže odporučiť určité zákroky. Keď mu jeho nadriadený úrad tieto zákroky schváli, potom má postupovať podľa diplomatického protokolu, t.j. v mene svojej vlády predložiť protest alebo nesúhlas vláde štátu, v ktorom je akreditovaný. Tam by mala jeho povinnosť končiť.


Slovenská verejnosť má porozumenie pre pocity pána veľvyslanca, pre jeho sklamanie, smútok, zdesenie, znepokojenie, ale diplomatická etiketa ho viaže reagovať zdržanlivo a konať profesionálne.
Vie si niekto predstaviť, že by sa niečo podobného odohralo v Izraeli? Onedlho – 30. júna – tomu bude 25 rokov, čo zomrel izraelský ministerský predseda Yitzhak Shamir a to by mohla byť vhodná príležitosť usporiadať vedeckú konferenciu o jeho rozsiahlej, pestrej a často kontroverznej politickej činnosti. Ako by reagovala izraelská verejnosť, keby proti takémuto podujatiu otvorene vystúpil s protestom švédsky a francúzsky veľvyslanec v Tel Avive, poukazujúc, že Šamír, ako člen teroristickej skupiny Stern Gang zorganizoval zavraždenie Mierového sprostredkovateľa Spojených národov v arabsko-izraelskom konflikte Folke Bernadotteho a jeho pobočníka plk. André Serota v septembri 1948?

Alebo keby britský veľvyslanec vyzýval izraelských historikov, aby konferenciu bojkotovali, lebo Stern Gang zavraždil britského ministra pre Stredný Východ v Kahíre v novembri 1944. Alebo keby nemecký veľvyslanec s veľkým znepokojením poukazoval, že v roku 1955 Šamir dirigoval operáciu Mossadu Damokles, ktorej cieľom bolo zavraždiť nemeckých odborníkov, ktorí pracovali v Egypte na rakétovom projekte. A čo všetko by sa dalo povedať o ďalšej teroristickej organizácii, Igrun Zvai Leumi, ktorá v júli 1946 vyhodila do povetria celé krídlo jeruzalemského hotela King David, pri čom zahynulo 91 britských, arabských i židovských civilistov a vojakov. Alebo o masakre vyše 100 nevinných obyvateľov palestínskej dedine Dayr Yasin v apríli 1947.

Yitzhak Šamir bol v očiach cudzincov vrah a terorista, na polapenie ktorého bola vypísaná finančná odmena, ale v očiach svojich súkmeňovcov bol hrdinom. Jeho teroristická minulosť mu nijako nevadila, aby v rokoch 1986-1992 zastával najvyššiu politickú funkciu štátu Izrael, predsedu vlády. Diplomati v Tel Avive to všetko dobre vedia, ale oni sa nevŕtajú v histórii štátu Izrael, lebo by to bol faux pas a izraelská vláda by ich pravdepodobne označila ako “personae non gratae” a žiadala ich odvolanie.
Rozhorčenie pána veľvyslanca je nielen nevítané, ale je aj plné falošných obvinení a nesprávnych údajov. Poukážem len na niektoré:
1. Hovorí, že medzi šiestimi miliónmi Židov, „ktorí boli zavraždení nemeckými nacistami a ich spojencami…, bolo aj 100-tisíc slovenských Židov.“ Nuž, to by sme si museli tých Židov niekde požičať, pretože na Slovensku nikdy toľko Židov nebolo. Podľa sčítania ľudu ku dňu 31. decembra 1938 žilo na našom území 87, 487  Židov. A hoci žili na Slovensku, nie všetci z nich boli slovenskí Židia. Nechcem tým nijako zmenšovať tragédiu, ktorá postihla našich židovských spoluobčanov, ale faktom je, že v národnom zmysle slovenskí Židia do roku 1945 boli u nás zriedkavosťou. Poukazuje na to, napríklad, aj britský konzul v Bratislave, ktorý ešte aj v roku 1947 (v svojej správe z 3. januára 1947) s netajeným prekvapením informuje britské ministerstvo zahraničia: „There are strictlyspeaking, practically no Slovak Jews; theJews in Slovakia are mostlyofMagyaroriginwithsomeGerman, Polish, Ruthenian and BalkanJewsaswell.“ (Pravdu povediac, slovenských Židov prakticky niet; Židia na Slovensku sú väčšinou maďarského pôvodu a tiež aj nemeckí, poľskí, rusínski a balkánski Židia – BritishArchives /predtým: PublicRecord Office, London/, FO 371/68503/N 1167).


2. Prečo pán veľvyslanec pokladá každú akciu a každý výrok, ktorý nevyhovuje jeho predstavám za fašizmus, prípadne neofašizmus a antisemitizmus? V tomto svetle vidí historika Martina Lacka, Ľudovú stranu – Naše Slovensko, jej poslancov a voličov. Má to znamenať, že určití ľudia a určité názory sú a priori neprijateľné a pre národ smrtonosné, zatiaľ čo iné sú nekritizovateľné a nedotknuteľné? Podstatou demokracie je predsa pluralita názorov, ich vzájomná konfrontácia v osobných debatách, za okrúhlym stolom, v univerzitných posluchárňach, pri vedeckých stretnutiach. Takto je to aj v Izraeli a takto by to malo byť aj na Slovensku. V Izraeli vdova po zavraždenom ministerskom predsedovi Yitzhakovi Rabinovi, Leah Rabin môže povedať, že palestínsky terorizmus s cieľom vydobytia samostatného Palestínskeho štátu nie je o nič horší, ako bol židovský terorizmus v boji za samostatný izraelský štát. („Weusedterrorism to establishour state. Whyshouldweexpectt he Palestinians to beanydifferent?“ – Podľa správy agentúry Reuter z 11. septembra 1997.) Keby niekto niečo podobného povedal o Izraeli u nás, to by hneď vyšetrovali orgány NAKA a naše mienkotvorné média by ho ukameňovali.


3. Pán veľvyslanec obviňuje prezidenta Tisu z tých najhroznejších hriechov a označuje ho za „vojnového zločinca“. Písal som o tom už viackrát, ale zopakujem to v krátkosti znova: Tiso nebol a nie je vojnovým zločincom! Definícia vojnového zločinca bola právno-pojmove presne vymedzená. Spojenecké vlády už v októbri 1943 ustanovili v Londýne Komisiu Spojených národov pre vojnové zločiny (United Nations War Crimes Commission – UNWCC), ktorá mala úlohu zhromažďovať a zostavovať listiny vojnových zločinov. Po dôkladných úvahách a debatách Komisia špecifikovala 33 činov, ktoré sa klasifikovali ako vojnové zločiny. Okrem toho vymedzila aj pojem zločinov proti ľudskosti a zločinov proti mieru. Páchatelia týchto zločinov sa označovali ako vojnoví zločinci.

Práca komisie sa rozbehla naplno po skončení vojny v r. 1945. Komisia zriadila osobitný výbor (tzv. Committee I), v ktorom pracovali vybraní reprezentanti všetkých spojeneckých štátov. Česko-slovenská vláda vymenovala do tohto výboru piatich zástupcov (Ečer, Fanderlík, Mayr-Harting, Neumann a Zeman). Výbor mal odbočky a úradovne v 18 štátoch, ktorých vlády mali podľa uvedených kritérií predložiť zoznam osôb podozrelých alebo obvinených z vojnových zločinov. Komisia potom rozhodovala, ktoré z predložených osôb majú byť zaradené do kategórie vojnových zločincov. Česko-Slovensko predložila komisii 1557 mien. Boli medzi nimi i Slováci a Česi, ale prevažnú väčšinu tvorili občania nemeckej a maďarskej národnosti.
Od decembra 1944 do 31. marca 1948 výbor (Committee I) predložil 60 zoznamov, ktoré obsahovali vyše 36.000 mien. Na zozname, ktorý predložila česko-slovenská delegácia, sa nachádzali aj niekoľkí slovenskí politici Dr. Tiso, Dr. Ďurčanský a ďalší. Komisia podrobne prešetrila každé meno a spomedzi navrhnutých uznala za vojnových zločincov 24.453 osôb a vylúčila asi 12.000 osôb. Zoznamy vojnových zločincov s podrobným popisom ich zločinov možno nájsť v britských archívoch (National Archives, Kew, London), kde príslušné zväzky zaberajú niekoľko dlhých políc. Obal s menom Dr. Jozef Tiso by sme medzi nimi márne hľadali.
V archíve sa nachádza aj štatistický prehľad tohto obsiahleho dokumentačného materiálu, z ktorého sa možno dozvedieť národnostné rozvrstvenie vojnových zločincov. Je medzi nimi:
22 409 Nemcov, 1 204 Talianov, 402 Bulharov, 363 Japoncov, 62 Maďarov, 9Albáncov a 4 Rumuni. Medzi menami sa nenachádza ani jedna osoba slovenskej, alebo „československej“ národnosti, teda ani Tiso, ani Ďurčanský, ani Tuka, ani Mach.
Záverom teda možno autoritatívne tvrdiť, že česko-slovenské úrady sa síce usilovali dostať na listinu vojnových zločincov aj Dr. Jozefa Tisu, ale neuspeli. Činy a konanie obvinených osôb vyhodnocovali totiž ľudia, ktorí boli nielen odborníci na medzinárodné právo, trestné právo, históriu a politické vedy, ale aj ľudia s tradičným európskym zmyslom pre spravodlivosť a objektívnu pravdu.

4. Rovnako nespravodlivé a krivé je aj obvinenie, podľa ktorého „slovenská vláda počas Tisovho režimu, ktorý v tom čase vládol na Slovensku, verejne a nadšene spolupracovala pri popravách slovenských občanov židovského pôvodu“. Toto si prezident Tiso a členovia slovenskej vlády ozaj nezaslúžia, pretože „Tisov režim“ bol v tomto ohľade jedinečnou výnimkou na európskom kontinente:na území Slovenska, ktoré bol pod kontrolou prezidenta Tisu a slovenskej vlády, nebol za celý čas trvania I. Slovenskej republiky popravený ani jeden človek! V tom istom čase, rokoch 1939-1945, bolo vo Veľkej Británii popravených za politické zločiny 68 osôb. Dokonca aj neutrálne Švajčiarsko popravilo za politickú a hospodársku špionáž 33 osôb. Napriek nátlaku zvnútra i zvonka Slováci odmietali pozbavovať ľudského života rovnako svojich občanov, ako aj cudzincov. Ani v takých situáciách, kde sa vyskytli prípady, že za spáchaný zločin, ako velezrada, alebo dezercia k nepriateľovi a zákon vyžadoval uložiť trest smrti. Tam už nebolo možné uniknúť litere zákona a tak sa trest smrti vyniesol. Hneď na to však nasledovalo omilostenie, a trest bol pozmenený na dlhoročný, alebo doživotný žalár.
Tiso a jeho vláda nepopravovali, ani nespolupracovali pri popravách, oni omilosťovali! Bohužiaľ, keď súdili ich protivníci, tam nebolo milosti. A čo je ešte bolestnejšie, niet pre nich milosti a uznaniaani po dlhom čase, keď by už mali vychladnúť všetky vášne zloby a krvilačnej pomsty.

5. Pán veľvyslanec ďalej tvrdí, že „Tiso sa pre svoje politické aktivity dostával do sporov aj s Vatikánom.“ Nuž, ak boli nejaké „spory“, rozhodne nešlo o kapitálne disciplinárne alebo vieroučné nezhody alebo nedorozumenia. Dr. J. Tiso bol vždy poslušným synom Cirkvi a veľmi mu záležalo na dobrom pomere medzi ním a Sv. Stolicou . Vo Vatikáne dobre vedeli, čo Tiso robí a Tiso dobre vedel, ako Vatikán hľadí na jeho činnosť. Keby bol Vatikán čo len mierne naznačil, aby sa Dr. Tiso vzdal prezidentského úradu, Tiso bol pripravený okamžite sa podriadiť želaniu Vatikánu.
O postoji Vatikánu zreteľne hovoria aj oficiálne vyjadrenia k procesu a poprave Dr. Tisu. Internuncius Msgr. Forni intervenoval v jeho prospech u pražskej vlády a keď aj napriek všetkému úsiliu bol popravený, vatikánsky denník L´OsservatoreRomano (z 20. apríla 1947) takto komentoval udalosť: „Smerodajné hlasy na Slovensku , ako aj mimo Slovenska (t.j. vo Vatikáne – FV) vyslovovali pevnú dôveru, že rozsudok smrti nad D. Tisom nebude vykonaný, aj keby bol bývalý prezident odsúdený na smrť. Či je už táto poprava spravodlivým potrestaním vinníka, ako sa tvrdí na jednej strane, alebo je politickou pomstou, ako hovorí strana druhá, jedno je nesporné: skutok lásky by bol podstatne prispel k vnútornému zjednoteniu Čechov a Slovákov. Zatiaľ čo národy sú unavené vojnou, nenávisťou a rozdeľovaním, tento výkon rozsudku, bohužiaľ, ohrozuje vzácne možnosti uspokojenia myslí v Česko-Slovensku. Poľutovaniahodná je plodnosť nenávisti, keď každý, kto sa cíti dotknutý, sa usiluje za utŕžené zlo odplatiť vo zvýšenej miere… Okolnosť, že sa nebral nijaký ohľad na kňazský stav popraveného – stav, ktorý vždy posvätný aj u previnilca – nemôže nevyvolať hlbokú ľútosť u všetkých veriacich.“

 

O týždeň neskoršie sa Vatikán vrátil k poprave Dr. Tisu znova a vo vysielaní Vatikánskeho rádia (28. apríla 1947) sa takto vyjadril: „Ako martýr svojej lásky k vlasti Dr. Jozef Tiso, ktorý ostatne zomrel veľmi pekne a ako kňaz vnútorne veľmi dôstojne – hoci aj spôsobom smrti kňaza nehodným – bude žiť ďalej v slovenskom národe. Tomuto nezabráni nijaké tendenčné písanie v domácej a svetovej tlači. Prípad Dr. Jozefa Tisu a články o ňom v tlači ukazujú, akou farizejskou sa stala dnešná naša doba. Nám nič nezabráni, aby sme kňaza Tisu kresťansky nezahrňovali do svojich modlitieb. Lebo Ten, ktorý súdi jeho i nás, je Boh.”

 
6. Pán veľvyslanec je veľmi znepokojený aj z toho, že “túto akciu organizoval a zastrešoval nitriansky biskup, teda oficiálny a dôležitý člen Katolíckej cirkvi na Slovensku.“ Vyčíta Katolíckej cirkvi, že „obhajuje vojnového zločinca, ktorým Tiso je.“

Je naozaj poľutovania hodné, že pán veľvyslanec vidí v postoji Katolíckej cirkvi a biskupa Judáka k osobe Dr. Jozefa Tisu prejav akejsi podvratnej činnosti, ohrozenie politickej stability Slovenska, alebo dôvod znepokojenia. Nie je to tak. Katolícka cirkev sa k celej záležitosti takto stavia preto, lebo dosiaľ ešte neprepadla ideologickej zaujatosti a povojnovej nenávistnej hystérii, ktorá už dávno mala zaniknúť, ale v niektorých kruhoch prežíva dodnes. Biskup Judák iba pokračuje v tradícii slovenských biskupov, ktorí sa ozvali na obranu pravdy či už spoločným listom adresovaným Slovenskej národnej rade v januári 1946, alebo odpoveďou pútnikom v Altöttingu v máji 1996. Autormi týchto listov boli ľudia, ktorí poznali Dr. Tisu zblízka, sledovali jeho politickú aktivitu bezprostredne, vedeli, ako o ňom zmýšľa pospolitý ľud. Kto je hodnovernejším svedkom a meritórnejším sudcom Tisovej činnosti: slovenskí katolícki biskupi, či historik, ktorý prestal byť členom Komunistickej strany, keď ona prestala byť všemocnou štátostranou a keby zlopovestná Štátna bezpečnosť nebola zanikla v roku 1989, bol by jej spolupracovníkom dodnes?

Tu by sa žiadalo, aby si pán veľvyslanec rozšíril svoj optický záber a korigoval svoj jednostranný prístup k realite. Odsudzovať vedeckú konferenciu bez toho, že by sa bol najprv oboznámil s obsahom príspevkov, ktoré na nej odzneli, nesvedčí o objektivite, ani o morálnej zodpovednosti vysokého diplomata. Prečo tá neochota pripustiť, že v Tisovom konaní bola aj čosi dobrého, záslužného a chvályhodného a práve toto zostáva natrvalo zakorenené v srdciach vďačného slovenského ľudu. Keby mali slovenskí biskupi konať podľa rady „zdesených“hosťov svojej krajiny, spreneverili by sa svojmu povolaniu a svojim povinnostiam voči Bohu a im zvereného veriaceho ľudu.

7. Od novembra 1940 do marca 1942 prebiehal na Slovensku tichý ale urputný zápas o dušu národa. Skupina okolo predsedu vlády Dr. Vojtecha Tuku sa usilovala uviesť do života slovenskú verziu národného socializmu, zatiaľ čo skupina okolo prezidenta Dr. Jozefa Tisu obhajovala domáce a národné tradície. V januári 1941 Dr. Tiso v svojom povestnom príhovore k tajomníkom Ľudovej strany verejne odsúdil pokusy o importovanie cudzích ideológií na Slovensko: “My nemáme príčinu, aby sme sa prefarbili a preorientovali… my máme svoj vlastný kresťanský a sociálny program a budeme ten uskutočňovať… Nám nové prúdy nemôžu priniesť nič nového, my sa nemusíme nič učiť od druhých a odkukávať náš program od susedov.”

 
V marci 1942, keď už bolo isté, že tento zápas sa skončil porážkou pro-nacistickej skupiny, nemecký vyslanec H. E. Ludin v svojom prejave na manifestácii Karpatských Nemcov v Kežmarku sa hrubo vyjadril na adresu Dr. Tisu a jeho skupiny. Hovoril, že “Slováci nezorganizovali svoj štát, aby ho dali do rúk farárom. Nemeckej ríši nie je príjemné, keď musí zasahovať do slovenských vnútorných vecí, a je jej ľahostajné, akí ľudia, či presnejšie, ktoré mená ovplyvňujú vývoj, či na čele štátu stojí pán X., alebo pán Y. Má však a musí mať záujem na tom, aby to boli ľudia, u ktorých niet najmenšej pochybnosti o priateľstve k Ríši.” Dr. Tiso v tom videl neprístojný útok na seba a slovenské kňazstvo. Nevedel však, ako protestovať, pretože to by muselo ísť cez ministerstvo zahraničia, kde šéfoval Dr. Tuka. Okrem toho vyslanec Ludin bol diplomaticky opatrný a vo svojej útočnej reči nespomenul nijaké meno. A vtedy jeho osobný tajomník Dr. Karol Murín navrhol napísať Ludinovi súkromný list. List potom Dr. Murín osobne odniesol na nemecké vyslanectvo. Ludin si uvedomil, že zašiel príliš ďaleko a v krátkej súkromnej odpovedi sa asi po týždni pokorne prezidentovi ospravedlnil. Asi o mesiac neskoršie, keď sprevádzal Dr. Tisu do Berlína, mu opäť vyjadril svoju ľútosť slovami: „Oh, keby som len nebol nikdy vyslovil tie slová v Kežmarku!“

Prípad H. E. Ludina ukazuje, že aj vyslanci sa dopúšťajú omylov a prešľapov; niekedy z nedostatočnej informovanosti, inokedy z prehorlivej túžby polichotiť davu, alebo byť „politicallycorrect“. Charakteristickým znakom pravého diplomata-gentlemana je ochota priznať svoj omyl a odčiniť ho gavalierskym gestom ospravedlnenia.

František Vnuk (3. mája 2017). Napísané pre dvojtýždenník Kultúra

 

 
Ako ma Martinický obral o hodinu života
Carthago delenda est, teda Kartágo musí byť zničené. Cato starší vždy zakončoval svoje prejavy v Senáte týmito slovami, aj keď sa o Kartágu vôbec nehovorilo.
Martinický musí do všetkého zakomponovať „B(r)ezákovu krivdu“, aj keď má pre tému rovnaký význam ako cnostný život Mariána Balazsa. /r tam dávam, aby sa nezabudlo na nehynúce zásluhy Štefana Hríba/

Pavol Martinický zverejnil tento blog: https://blog.postoj.sk/23477/seminar-o-tisovi-a-kauza-bezak-co-viac-skodi-cirkvi-a-slovensku
. Zažil som cyklus predmetov Dejiny medzinárodného robotníckeho hnutia a KSČ, Vedecký ateizmus aj Marxizmus – leninizmus, takže systém logickej skladby nesúvisiacich nezmyslov do pseudo uceleného tendenčného celku poznám. Našťastie mám aj vybudovaný obranný mechanizmus. Čas strávený nad textom blogu sa dá určite využiť aj lepšie, ale má svoj edukatívny prínos.
Martinického text je ukážkou vzorovej manipulácie, ako sa má podľa príručky angažovaného aktivistu pracovať s dôveryhodným zdrojom „môj dobrý známy“. O tom, že text vyprodukoval narýchlo, svedčia preklepy v závere. Neprečítal ho po sebe dostatočne pozorne, inak by tam nezanechal tak jasné stopy svojho „myslenia“.

 

Nie je boh ako Boh
Autor vo svojom vnútri rozdeľuje slovenskú spoločnosť na dobrých a zlých. Tí dobrí nemajú radi slovenskú štátnosť, majú radi Jeho excelentnú emeritnosť mons. R. B(r)ezáka, idú sa poskladať od úžasu pri prorockom dare Kolakoviča a ak sú ešte aj voliči KDH, v Martinického mysli sa rozozvučí hudba sfér.
Martinický má svojho Boha. Vždy, keď sa odvoláva na niečo, čo má divinizovať jeho názor, používa vlastné podstatné meno Boh. Tam, kde chce zhodiť názor druhej strany, vystačí si so slovom boh. Neprekvapuje ma to. Nechcem s ním polemizovať, lebo svoj čas si vážim.
Chcem len poukázať na zjavné manipulovanie čitateľa, ktoré je tak priehľadné, ako dôvera autora v neschopnosť čitateľov pracovať s faktami.

 

Čo tvrdí Martinický?
Citujem: Podľa prieskumu agentúry Focus z marca 2017 je medzi voličmi ĽSNS len 2% hlboko veriacich kresťanov, najmenej zo všetkých strán. (najviac medzi voličmi KDH) ĽSNS patrí spolu s SaS a MOST-HÍD k stranám s najväčším podielom ateistov a „nenábožensky založených“ voličov.(https://www.postoj.sk/23295/ako-padla-velka-teoria-o-kotlebovych-volicoch) To dokazuje omyl kňazov a veriacich, ktorí označujú HSĽS za najkresťanskejšiu stranu, a nezmenšuje škody, kotré robí Cirkvi jej spájanie s Kotlebovcami.

 

Čary s rovnakými číslami?
Použime rovnaké zdrojové dáta:https://www.postoj.sk/23295/ako-padla-velka-teoria-o-kotlebovych-volicoch a vezmime si na pomoc aj dáta zo štatistického úradu, konkrétne volebné výsledky z roku 2016.http://www.volbysr.sk/sk/data02.html .
Zapodievajme sa len dvomi politickými subjektmi – KHD a Kotleba – Ľudová strana Naše Slovensko. V grafoch z prieskumu je ukrytý počet voličov, ktorí sa považujú za veriacich, treba si ich dopočítať ako zvyšok do 100 %. Keď tak urobíme, zistíme, že v KDH sa za veriacich (teda nie hlboko veriacich) považuje 47 % voličov a pri Kotleba – ĽSNS je to 54 %. Čo to spraví pri počte voličov, ktorí týmto dvom stranám odovzdali svoj hlas? KDH volilo iba o 1119 veriacich ľudí viac ako tú stranu patriacu k subjektom s najvyšším počtom „nenábožensky založených“ voličov.
Nuž, pre mňa osobne je počet „hlboko veriacich“ voličov KDH dôkazom, že sa treba zamyslieť nad podobenstvom o farizejovi a mýtnikovi. Myslím, že niektorí voliči KDH na toto podobenstvo myslia, konkrétne pán Martinický. Nesadá si do prvého radu v chráme, stačí mu prvý rad v otvorenej apside. Nik nemôže povedať, že sa derie dopredu, ale je ho tam pekne vidieť.

Prehľad veriacich voličov

Subjekt KDH Kotleba – ĽSNS
Počet hlasov 2016 128 908 209 779
% veriacich a hlbokoveriacich 92 6
počet veriacich voličov 118 595 117 476

František Kavecký

PS: Tento diskusný príspevok zmizol z diskusie pod jeho blogom do 50 minút. Kde je tak Martinickým žalostne žiadaná pluralita a diskusia?

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Slovania, Správy, Zahraničné, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.