A. Čulen: Kritická analýza filmu „TISOVE TIENE“ (1. časť)

TISOVE TIENE
Režisér filmu Tisové tiene Dušan Trančík sa narodil 26. novembra 1946 v Bratislave. V roku 1970 ukončil štúdium filmovej réžie na pražskej FAMU. Pôsobí najskôr v krátkom filme a od roku 1976 v štúdiu hraných filmov SFT Bratislava- Koliba. Upozornil na seba už svojimi dokumentárnymi filmami a svoj talent potvrdil i v hranej forme.

V deväťdesiatych rokoch sa venoval predovšetkým tvorbe dokumentárnych filmov pre Febio a Česku televíziu a pôsobil ako predseda SFZ a ASFR. Prednášal tiež na katedre hranej réžie na Vysokej škole múzických umení. Medzi jeho najnovšie
projekty patrí aj celovečerný dokument o ľuďoch násilne zavlečených do Sovietskeho zväzu. Návrat k réžii hraného filmu, ktorým by malo byť stvárnenie osudov „au pair“ v Anglicku pod názvom prelietavé šťastie Aničky Jánošíkovej, posunul na rok 2002.
Je členom Európskej filmovej akadémie.
K jeho známym filmom, pre ktoré pripravil námet a scenár patria filmy: Vrcholky stromov v roku 1973, v roku 1982 Pavilón šeliem, v srdci čech, Slovenské tango II, Život neuropatológa Františka Kouklíka v pohledu Dušana Trančíka. Už v roku 1977 mu bolo udelené Čestné uznanie za debut Koncert pre pozostalých. V roku 1986 dostal Cenu Mladej fronty 11 za osobitý tvorčí prístup a pozoruhodné využitie umeleckých prostriedkov v doterajšej tvorbe. Osobitnú prémiu SFZ a LSFR za rok 1993 získal za scenár a réžiu filmu Z bláta do louže. V roku 1998 bol natočený dokumentárny film Tisový stíny, ku ktorému napísal scenár a za réžiu tohto filmu dostal ocenenie – Prémia LF SR, SFZ a ÚSTT za tvorbu roku 19 9 8 . ( 1)

———————————————————————————————–
(l) Sprievodca klubovým filmom, Miro Ulman, Peter Ulman vydala: Asociácia Slovenských filmových klubov, Groslingova 32, str. 316-317
1

Pro film Tisove tiene / Tisovy stíny (1996) v HD klikněte zde
Obsah dokumentárneho filmu Tisove tiene.

Dokumentárny film Tisové tiene dáva priestor širokému spektru názorov. Na jednej strane sú to priami aktéri procesu pred Národným súdom a to obžalobca Anton Rašla obhajca Ernest Žabkay, ako i dôstojník CIC John Spiegler, ktorý zatkol prezidenta i s jeho sprievodom v Altottingu.
Režisér D. Trančík poskytol priestor k prezentácii svojich názorov aj bývalému veľvyslancovi vo Vatikáne Dr. Antonovi Neuwirthovi, jezuitskému pátrovi Labovi a súčasnému správcovi farnosti v Bánovciach nad Bebravou vdp. Gurinovi, kde Tiso pôsobil. Neobišiel ani viaceré panichýdy, za prezidenta J.Tisa konané na Slovensku ale i v Altöttingu, ktoré poukazujú na nespravodlivosť rozsudku Národného súdu a snahu o rehabilitáciu Dr. Jozefa Tisu.

Možno ho rozdeliť do piatich bodov:

1. V dokumente najprv opisuje John Spiegler dôstojnik CIC zatknutie prezidenta v Altötingu a Anton Rašla s Ernestom Žabkayom zo svojho hľadiska opisujú spôsob zaobchádzania s väzňami zo strany Československých orgánov.

2. Autor dokumentu sa vracia k udalosti vyznamenania nemeckých vojakov prezidentom Tisom po potlačení povstania v Banskej Bystrici, čo bolo jedným s vážnych bodov obžaloby prezidenta.

3. V tomto bode venuje dokument veľkú časť návšteve prezidenta Tisa v Berlíne dňa 13.3.1939 a okolností vzniku Slovenského štátu.

4. Tu autor dokumentu upriamuje pozornosť na deportácie židov, židovský kódex, udeľovanie výnimiek prezidentom a ich dopad na obyvateľov židovskej národnosti.

5. Posledný bod sa dotýka otázky viny, vynesenia rozsudku a popravy prezidenta Slovenského štátu Dr. Jozefa Tisu.

2
1. NEDOSTATKY DOKUMENTÁRNEHO FILMU
Tento dokument mali možnosť zhliadnuc aj naši diváci. Preto, že vznikol deväť rokov po páde komunizmu, diváci pravom očakávali od neho viac. Komunistická propaganda urobila všetko preto, aby vymazala toto obdobie našich dejín. Niečo podobné len ťažko možno nájsť v histórii iných národov. Tam historici dokážu zhodnotiť všetko dobre i zlé. Taliani sa napríklad neprestali hlásiť k potomkom Rímskej ríše, hoci na jej čele stali takí krvilační cisári ako Nero, alebo Kaligula.

My Slováci nemôžeme ani dnes v čase demokracie hovoriť o prvej Slovenskej republike. Ak sa o to niekto pokúsi, okamžite je označený za propagátora fašizmu a rasizmu. Boli a sú tu nositelia myšlienok, ktorí sa snažili celé stáročia dokázať ľudu tejto krajiny, že Veľká Morava nikdy nebola ríšou Slovákov. Prvý Slovenský štát však bol naplnením tohto tisícročného legitímneho boja slovenského národa za toto právo dané od Boha. Zdá sa to až neuveriteľné, ale slovenskí komunisti a evanjelici prebrali a stali sa nositeľmi týchto myšlienok o neexistencii slovenského národa. Akoby na prvý pohľad chceli obhajovať neobhájiteľne, a to, že Slovenský štát nevznikol z odvekej vôle národa. Neprešlo však ani pol storočia od tohto procesu a Slováci opäť vytvorili svoj vlastný štát. Nikto nespochybňuje jeho legitimitu, hoci vznikol nie z vôle ľudu, ale z rozhodnutia jeho ústavných činiteľov, tak ako sa to stalo pri vzniku prvej Slovenskej republiky. Hoci prvá i druhá Slovenska republika vznikla v rozličných historických, politických, kultúrnych a spoločenských dobách, nepopierateľne svedčia o tom, že boli naplnením odvekej túžby Slovenského národa mať svoj štát. A nech boli, sú alebo budú svojou štruktúrou, ekonomikou alebo politickým zriadením akékoľvek, nemožno ich
3
vytrhnúť ani vymazať z našich dejín. A toto je možné iba vtedy, ak sa zbavíme predsudkov a strachu a za pomoci historikov pravdivo zhodnotíme celé svoje dejiny. Myslím, že pre Slovensko je zahanbujúce už to, že sa zhostila natočenia dokumentu o prezidentovi Prvej Slovenskej republiky Dr. Jozefovi Tisovi Česká televízia. Akoby na Slovensku stále platilo tabu, umelo vyprodukované v období Komunistickej totality. Ani v tých dobách nikto nemohol hovoriť a už vôbec nie písať o prvej Slovenskej republike a jej prezidentovi.
Tento režim nemilosrdne likvidoval, zatváral, súdil, deportoval a popravoval ľudí nielen pre odlišné politické, ale aj náboženské presvedčenie.

Kedy sa konečne už aj Slovenska verejnoprávna televízia odhodlá natočiť objektívny dokument, ktorý vnesie viacej svetla do obdobia Slovenského štátu? Alebo si ešte stále vedenie Slovenskej televízie pod nátlakom niekoho nemôže dovoliť natočiť takýto pravdivý dokument? Nemajú snáď Slováci dostatok schopných režisérov a historikov? Nemá náš národ právo poznať skutočnú pravdu o tomto, tak dôležitom období našich dejín? Alebo niekomu stále záleží na tom, aby skutočná pravda nikdy nevyšla na povrch?

Takéto a podobne otázky si kladie nejeden občan súčasnej Slovenskej republiky. A to už aj preto, že každý z nás nutne musí byť poznačený „obdobím vymývania mozgov“. Obdobím, kedy sa už malým deťom miesto pravdy vtláčali do hlavy vopred premyslené klamstvá.
Za veľký nedostatok tohto dokumentu považujem to, že tvorcovia tohto filmu nevenovali pozornosť autorskému komentáru, ktorý by sa opieral o názory historikov. Bez objasnenia historických skutočnosti nemôže byť totiž žiadny dokument objektívny. Aby divák mohol zhodnotiť konanie tak dôležitej osobnosti Slovenských dejín akou je prezident

4
Dr. Jozef Tiso, mal by v prvom rade aspoň stručne poznať jeho biografiu, ktorú dokument výrazne postráda. Rovnako, ako v ňom absentuje prehľad historických dejín vývoja od vzniku Prvej ČSR, cez autonómiu, až po vyhlásenie samostatného Slovenského štátu. Divák, ktorý nemá prehľad a poznatky o Martinskej deklarácii, Cleavlandskej a Pitzburgskej dohode, a tiež o Mníchovskom a Salzburskom diktáte, sa nikdy ani len nepriblíži k skutočnej pravde.
5
2. ROZPOR MEDZI TVRDENIAMI J. SPIGLERA A DR. K. MURÍNA
John Spigler pochádzajúci z Bratislavy, americký dôstojník CIC (2), ktorej úlohou bolo nájsť osoby, ktoré súd hľadal a odovzdať ich kompetentným orgánom, v dokumente hovorí: „V knihe československej sekcie stalo nasledovné: prezident Slovenskej republiky J. Tiso je hľadaný. Oni nepovedali v knihe Beneš, že je válečný zločinec. Je hľadaný! To je veľký rozdiel. Ale vlastne to neni rozdiel, lebo v tom momente, keď je hľadaný už bol môj, už mne patril. Ten malý štát a Tiso, to bola absolútna náhoda, vtedy hneď po vojne, ponevač v päťaštyridsiatom, v júni Američania aj moji ľudia, teda väčšina nevedeli, že to Slovensko existuje. Tiso našiel úžasné dobrý úkryt,
najlepší, aký mohol nájsť, poneváč nikto na svete by ho nebol hľadal v Altöttingu, v kapucínskom kláštore. Sedel som vo svojej kancelárii, keď má zavolal jeden môj dobrý priateľ, americký kapitán a šéf vojenskej polície Militari polis a povedal mi nasledujúce: Počuj, moji ľudia zatkli včera večer o deviatej hodine na ulici voľakého človeka, volá sa Murín, veľmi zlé hovorí nemecký. Čo sa stalo? Prečo ho zatkli? Poneváč náš zákon, náš vojenský zákon bol, že žiadny civilista nesmie byť na ulici po deviatej hodine, a patrola vojenskej polície si ho chytila. Ja som si ho z väzenia, toho Murína, nechal priviesť do mojej kancelárie a začal som s ním hovoriť. A naraz vidím, že sa celý trasie, a že je úžasné nervózny. V našom povolaní to vždy voľačo znamená. Teda v mojom bývalom povolaní. Úžasne bol nervózny, koktal, hovoril sem a tam. Potom som zavolal svoju sekretárku, Američanku a hovorím: Kontroluj nemeckú políciu, či je prihlásený, to bolo automaticky. Moja sekretárka sa vrátila, že nie je hlásený. Tak to znamenalo, vtedy, že bol ilegálne v Nemecku a ilegálne v Altöttingu. Nesmiete

————————————————————————————————
(2) CIC-Counter Inteligence Corps
6
zabúdať, že teraz hovoríme o júni (1945), kedy ste povedám, ako ste prišli do Altöttingu. Vojna je teraz skončená, čo ja viem, tri-štyri týždne, ako ste sa sem vlastne dostal? No ja prosím pekne, autom. S autom ste prišiel, čo ja viem, pred troma týždňami, z Nemcami sme sa ešte strieľali? A kde ste prišli s autom, z Burghausenu? Pozrite priateľu, čo mi tu hovoríte, je lož, sú hlúposti, poneváč ani kočka by nemohla prejsť vtedy tam. Kde je to auto? No prosím, to auto je parkovane pri kláštore, kde ja bývam a my sme hostia kapucínskeho kláštora a v kláštore sa nemôže parkovať, teda parkujeme pred kláštorom. Tak som povedal, dobre a poslal som dvoch mojich ľudí, aby si to auto prezreli. Auto bolo otvorené, teda naši ľudia ho otvorili a našli jeden pas, diplomatický, teda, našli jeden dokument, ktorý informoval všetky nemecké vojenské a civilné úrady a jednotky, že držiteľ tohoto dokumentu je prezident Slovenskej republiky. Podpísané to bolo nejakým vysokým úradníkom z Reichssicher saubtantu, to bol Himmlerov deputát a nemeckým vyslancom v Bratislave. Ja som zavolal Mníchov, kde bol nás hauptqartir, teda naše veliteľstvo pre Bavorsko, teda CIC a povedal som: Teda situácia je tá a tá, viziera to tak, že prezident Slovenskej republiky, Dr. Tiso je v Altöttingu a je v kapucínskom kláštore. Nato mi oni povedali: počuj, ty si skúsený CIC dôstojnik, túto vec musíme v bielych rukavičkách spracovať poneváč vieš, ako my stojíme, teda
oficiálne ku katolíckej cirkvi v Nemecku.“ (3)
Táto Spiglerova výpoveď nie je presvedčivá a vyznieva tendenčne. Zdá sa až neuveriteľne, že by Murín mohol opustiť brány kláštora bez vedomia a súhlasu predstaveného kláštora v čase zákazu nočného vychádzania a počas vojny. Neviem si predstaviť, že by to mohol urobiť ako hosť kapucínskeho kláštora, v ktorom vládne takmer vojenská disciplína. Ako tajomník prezidenta prchajúceho
————————————————————————————————

(3) Dokument. film Tisové tiene, Dušan Trančík, ČTV r.v.1998

7
do exilu, ktorý sa tajne ukryl v kláštore v nepriateľskej okupačnej zóne, vystavuje do veľkého nebezpečenstva nielen seba, prezidenta a jeho sprievod, ale i celé osadenstvo kláštora.

Dr. Karol Murín, ktorý bol 6 rokov osobným tajomníkom prezidenta SR Jozefa Tisu vo svojej knihe Spomienky a svedectvo opisuje tieto dramatické udalosti takto:
„Po návrate do Altöttingu udalosti sa obrátili prudko proti nám. Pred najbližšou cestou do Mníchova mali sme s bratom(4) podniknúť cestu do Kremsmünsteru a späť. Cieľom tejto cesty bolo:

l. Priviesť jedno auto, aby sme boli pohybliví (zatiaľ dal na používanie môjmu bratovi svoje auto bratanec Paľo Vojtáš);

2. Priniesť prezidentovi informácie od slovenskej vlády. My sme s bratom nás pobyt na žiadosť kláštora riadne zahlásili na miestnych úradoch. Kláštor to žiadal preto, aby mu boli pridelené stravné lístky pre nás. Šli sme na miestne CIC žiadať cestovné povolenie do Kremsmünsteru. Mohli sme ho dostať bez najmenších ťažkostí a to na doporučenie kláštora, ale úradník podpisujúci povolenia bol alebo zaneprázdnený, alebo nebol v úrade. Preto vojak, ktorý pripravoval cestovné povolenia na podpis svojmu predstavenému, prisľúbil nám ho vydať na druhý deň. Na nešťastie v službách CIC pracoval istý Spigler alebo Spiegler z Bratislavy. Tomuto sa naše cestovné povolenia bezpochyby museli dostať do rúk. Usudzujem to podľa toho, že nás vyhľadal v kláštore a po krátkom vypočúvaní zakázal nám opustiť kláštor. Toto sa stalo, myslím v piatok (8.júna). Spigler nám položil niekoľko otázok po nemecký
o Slovensku.“ (5)

————————————————————————————————

(4) Ivan Murín, kňaz, profesor teol6gie, brat K. Murína
(5) Dr. K. Murín, Spomienky a svedectvo, Garmond 1992 (str.181,182)
8

Po osobných spomienkach autor pokračuje ďalej takto: „V ten istý deň sme videli vyjsť Spiglera z celý Pátra Huberta, ktorý bol kvardiánom kláštora. Mali sme predtuchu čohosi nedobrého. A Páter kvardián nám to potvrdzoval svojim chovaním. Do toho času totiž bol ku nám láskavý a priateľsky. Mnoho sme sa s ním srdečne a otvorené rozprávali počas večerných prechádzok po kláštornej záhrade. Po návšteve Spiglera v kvardiánovej cele Páter kvardián nebol v stave utajiť, že sa stalo čosi mimoriadne vážneho. Keď sa s nami rozprával mal opuchnuté oči, slová šli z neho iba s námahou a čelo sa mu zaznojilo kvapkami potu, ktorý si musel často s trasúcou rukou stierať. Všetci traja sme súdili, že kvardián na naliehanie Spiglera alebo na jeho priamu otázku doznal, že prezident je v kláštore. Bezpochyby ho Spigler zaviazal mlčaním a dobrý Páter kvardián prežíval dní úzkosti, ktoré zanechali viditeľné fyzické stopy. Toto bol úsudok prezidenta, brata i môj. Dodnes sme presvedčení, že sme sa nemýlili ale neviem či sa kedy naskytne možnosť tento úsudok potvrdiť, ale ani neverím, že by ho bolo možné vyvrátiť. Mohli by tak urobiť iba dvaja ľúdia: Páter kvardián a Spigler. Prvý bude asi natrvalo mlčať a druhý by si asi ľahko p r ispôsobil výpoveď vhodnú pre seba, resp.
škodlivú, pre prezidenta a pre nás. Keď Spigler prišiel v pondelok 11. júna pre brata a pre mňa, aby nás odviedol do Altottingskej väznice, prezident pod váhou tejto skutočnosti napísal kardinálovi list, v ktorom ho prosil, aby americkým úradom oznámil miesto jeho pobytu, aby sa prihovoril za slušné zaobchádzanie brata a mňa a aby sledoval jeho prípad aj naďalej . “ ( 6)
Dr. Murín na adresu Spiglerových tvrdení o zaistení prezidenta Tisu vo svojej knihe Spomienky a svedectvo píše nasledovné: „Po zatknutí prezidenta američanmi boli napísané aj so

————————————————————————————

(6) Citovaný autor Dr. K.Murín (str. 182-183)

9

slovenskej strany isté, veľmi mierne povedané, nejapné články, v ktorých sa viac ako naznačovalo, že ja som svojou nešikovnosťou, alebo vari aj hlúposťou bol príčinou zatknutia prezidenta. „ (7)

Tu Dr. Murín opäť opisuje okolností okolo získania cestovného povolenia do Kremsmünsteru na miestnom CIC v Altöttingu a na zvrátenie Spiglerovych tvrdení dodáva: „V každom prípade dať má do príčinnej súvislosti so zatknutím Prezidenta, či už na základe nejakej nešikovnosti alebo čohokoľvek iného z mojej strany, prehlasujem za omyl alebo za vyloženú lož. Nech prichádza od kohokoľvek, vrátane aj Spiglera. Na toto som ochotný zložiť prísahu. Pripomína mi to pravda, na inej úrovni, obviňovania Prezidenta z nacizmu. „ ( 8)

Obžalobca Anton Rašla vo svojej knihe Proces s Dr. J. Tisom hovorí o tej istej udalosti, ktorú Dr. Chalupovi vyrozprával priamo Spigler toto: „Spigler navštívil v Bratislave svojich dávnych kamarátov a vypytoval sa aj na mňa (boli sme za študentských čias dobrí známi), ale ja som vtedy býval v Prahe. Dr. Chalupovi rozprával, že do jeho kompetencie ako člena CIC patrilo aj pátranie po vojnových zločincoch, a že mal aj na zozname bývalého veliteľa POHG Kubalu. (Omylom ho pokladal za zaťa bývalého generálneho riaditeľa káblovky Ing. Höcka.) Vraj len náhodou sa dozvedel od nejakého Slováka, ktorý si prišiel pýtať na úradovňu CIC priepustku do Kremsmünsteru (bol to Tisov tajomník Dr. Karol Murín), že býva v kláštore v Altöttingu. Vtedy v ňom skrslo podozrenie, že by sa tam mohli skrývať aj iné kompromitované osoby. Preto prípad hneď ohlásil svojmu predstavenému a ten zašiel za predstaveným kláštora zisťovať, kto sa tam skrýva. Vzápätí sme získali informáciu, že alebo Tiso sám alebo prior kláštora požiadal mníchovského

————————————————————————————————
(7,8) Citovaný autor Dr. K. Murín (str. 192-193)
10
(alebo salzburského na to sa už nepamätám) arcibiskupa, aby intervenoval u poľného vikára amerických expedičných jednotiek Spellmana (ktorý sa neskôr, ako je známe, stal newyorským arcibiskupom) v Tisov prospech – zrejme v tom zmysle, aby Tisu nevydali československým úradom na stíhanie. Američania však Tisu uväznili v tábore a vojenské stráže s ním údajne zaobchádzali rovnako tvrdo ako s ostatnými zločincami (to nám neskôr prezradil Mach).“ (9)

Je zaujímavé, že táto Spiglerova výpoveď Dr. Chalupovi sa zhoduje zo svedectvom Dr. Murína a vyznieva akoby Spigler sám seba usvedčil z klamstvá.
„Časopis amerických vojakov v Nemecku „Stars and Stripes“ priniesol o Tisovom zatvorení senzačné upravenú správu. Podľa nej istý seržant americkej armády medzi modliacimi kňazmi v kláštore spoznal Tisu. Spoznal ho preto, lebo bol českého pôvodu, v rokoch predvojnových bol policajtom v Bratislave a v marcových dňoch r.1939 dostal od pražskej vlády rozkaz, aby Tisu zatvoril. To sa mu však nepodarilo, lebo Slovensko vyhlásilo svoju samostatnosť. Gardisti vraj rodičov tohto českého policajta na Slovensku umučili a zavraždili. On ale utiekol (nebránil svojich rodičov) a utiekol priamo do Ameriky, tam vstúpil do armády a vraj teraz po toľkých rokoch previedol rozkaz, ktorý
v roku 1939 dostal. Slovom, tak ako sa to potrebuje pre filmovú zápletku. Pravda, vec bola oveľa prozaickejšia, lebo v r. 1939 nepadol na Slovensku ani jeden Čech, ale kto bol zavraždený to bol jeden gardista Kopal. A potom, pražská vláda, keby bola chcela Tisu zatvoriť, nebola by tento rozkaz zverila jednoduchému českému policajtovi v Bratislave.“ (10)

Máme teda viacero verzii o zatknutí prezidenta, ale dozvieme sa niekedy, ktorá je skutočne ťa pravdivá?

———————————————————————————

(9) Spomienky A. Rašlu a E. Žabkayho, Proces s Dr. J.
Tisom, Tatrapress 1990, (str. 22).

11

Eskortácia prezidenta do ČSR v okovách.
Dokument ďalej poukazuje na eskortáciu prezidenta s jeho sprievodom na Slovensko. Počas tohto aktu mal prezident a členovia vlády ruky v okovách, čo vyvolalo vlnu protestov.

E. Žabkay o tom v dokumente hovorí nasledovné: „Ja vám poviem, čo je, Tiso bol odchovancom Pazmánea. To bolo zvláštne jeden domov, kde študovali teológiu vo Viedni, ktorú riadili Jezuiti a on bol vedený k tým vyšším funkciám v kleri. A teraz prosím došlo k tomu, že ho dopravili v putách. Viac menej to muselo zanechať obrovské stopy v jeho myslení, v jeho konaní. On sa prakticky voči všetkému tak húževnato staval, ako keď jež si svoje ostne nasadil. Komplikované psyché bol Tiso s tým všetkým, čo sa okolo neho odohralo.“ (11)

K. Čulen ohľadom eskortacie prezidenta v okovách vo svojej knihe hovorí: „Ako vieme, nikde v Európe nepokračovali takto proti zatvoreným politikom. Ani v Norimbergu, ani jeden zo žalovaných, ani Quisling, ani Laval, ani žiaden iný štátnik nebol fotografovaný v putách.“ (12)
„Dr. Ečer pred súdom priznal, že britská vláda bola proti vydaniu Dr. Tisu a veci neraz vyzerali tak, že sa už pozdávalo, že sa Tiso zachráni. Ale napokon vo Washingtone rozhodli, aby bol Tiso vydaný českej vláde. Česi si veci zorganizovali tak, aby ho dostali domov práve v prvé výročie pádu Banskej Bystrice a jeho bystrickej reči. Benešovi teraz išlo len o jedno, ukázať slovenskému národu, akú má on moc a čo si on môže dovoliť. Na Benešov priamy rozkaz, Tiso bol

———————————————————————————————-
( lO, l2) K. Čulen, Po Svätoplukovi druhá naša hlava, Garmond 1992 (str.267, str. 500)
(ll) Citovaný dokumentárny film Tisové tiene
12
sputnaný a tak privezený do Bratislavy. Len potom, keď už bolo neskoro,
„ Lidová demokracia“ si vzdychla: „Ktorý propagačný génius radil Čechom, aby Česi dali retiazky na Tisové ruky?“ V Prahe prevzal Tisu Dr. Ečer, ten istý Ečer, ktorý mu v októbri r.1938 ďakoval v mene brnenského obyvateľstva za žilinské rozhodnutie a na rozkaz toho Dr. Beneša, ktorý Tisovi r. 1935 ďakoval za svoje zvolenie, dal Tisu i všetkých členov vlády sputnať do želiez.
„Tady mám sputnané samostatne Slovensko“ – povedal Dr. Ečer.
Beneš dal rozkaz, aby príchod Tisov bol filmovaný a fotografovaný, aby sa scéna prenášala rozhlasom, a aby sa propagačne spracoval tak, ako sa len dá. Veľké propagačné plány mal s týmto on, Beneš. Len tupý český duch mohol diktovať Benešovi tento druh pohany. K tomuto spôsobu poníženia politického protivníka, neodhodlali sa nikde inde v Európe. Ale ani Hitler nedal zviazať svojich politických protivníkov. Tam bol napríklad rakúsky kancelár Schussing, ktorý prežil celú Hitlerovu éru v prepychovom letovisku.
K ničomu podobnému sa neodhodlala a neznížila nikdy ani rakúska vláda. Rakúšania nedali reťazami spútať ani Havlíčka, Kramářa a Rašína, ani žiadneho iného českého politika, ale ani žiadna máďarska vláda sa neznížila k takémuto druhú pomsty, ani Hlinku, Jurigu, Hurbana a žiadneho Slováka nenechala spútať. Ani vo Francúzsku, ani v Nórsku, ani v iných krajinách Európy sa takto nezaobchádzalo s politickými protivníkmi. To len Česi tak zdivočeli a v nenávisti „zblbli.„ (13)

Dozvieme sa teda niekedy z úst historikov, prečo došlo k takémuto druhu pohany voči prezidentovi Slovenského štátu Dr. Jozefovi Tisovi? K. Čulen sa k tomu vyjadruje takto: „Senior Šenšel, ktorý pred niekoľkými mesiacmi doporučoval i vešanie, bol taký veľkodušný a generózny, že sa mu spútanie Tisu zdalo príliš vulgárnym a nízkym. I on pri

——————————————————————————————
(13) Citovaný autor K. Čulen (str. 270-271)
13
istej príležitosti povedal: „Tiso nebol taký zločinec, aby ho bolo treba v retiazkach vláčiť a potom filmovať.“ (14)

V dokumentárnom filme o tom Dr. Rašla hovorí: „Aj v tom bola demonštrácia, jak vidíte on otŕča tie ruky s retiazkami … Tam už aj vtedy on robil pózu. Ti ostatní viac menej, tak niektorí mali preložené, aby to nebolo vidieť, plášť cez to. A dokonca Mach, ten sa tam tak, ako keby sa bral – no tak teda som tu teda. Ale Tiso, takým spôsobom – Čo si to dovoľujete? Kuknite národ môj, čo so mnou robia? (l5)

V knihe Proces s Dr. J. Tisom sa o tom Dr. Rašla vyjadruje takto:
„Celá procedúra príletu a odovzdávania týchto prominentných kolaborantov sa filmovala pre spravodajský týždenník a nahrávala pre rozhlas. (Filmový týždenník sa potom v kinách premietal asi o dva dní.) Hneď na to má predvolal minister národnej obrany Svoboda a povedal mi, že predošlého dňa videl vo filmovom žurnáli, ako sme Dr. Tisu a ostatných previezli lietadlom do Bratislavy v putách (mali retiazkami zviazané ruky) a pýtal sa má, či to bolo vhodné a na či príkaz som to urobil. Pokladal som to za výčitku (o generálovi Svobodovi bolo známe už vtedy, že napriek svojej vojenskej veliteľskej tvrdosti má humánne sklony). Preto som s patričnou zdvorilosťou podriadeného výčitku odmietol s vysvetlením, že som sa držal len jeho príkazu; vedúceho eskorty som robil len formálne, eskortovaných som prevzal v Prahe na chodbe pankráckej väznice už spútaných a vôbec som nebol kompetentný dávať rozkazy trom policajtom, ktorí ako stráž eskortu fakticky vykonávali.“ (16)

——————————————————————————————–

(l4) Citovaný K. Čulen (str. 273)
(l5) Citovaný dokument. film Tisové tiene
(l6) Citovaný autor A. Rašla (str. 24)

14

Občania Slovenska si teda právom viac ako päťdesiat rokov, tak ako generál Svoboda, kladu tú istú otázku: „Bolo teda naozaj vhodné priviesť prezidenta v okovách?

 

15

3. J. SPIGLER- BENEŠ NEHĽADAL DR. TISU AKO VOJNOVÉHO ZLOČINCA

Nepresvedčivo vyznievajú aj výpovede štátneho žalobcu Antona Rašla, ktorý nimi nedokázal ani nič potvrdiť, ani nič vyvrátiť. Nenasvedčujú tomu, že by ich vyriekol štátny žalobca v procese s Tisom. Jeho výroky sú ťažko zrozumiteľne a ničím nepodložené ako napríklad jeho stanovisko k tomu, či bol Tiso vojnový zločinec: „Patrí medzi legendy ťa otázka, že či bol vojnový zločinec: No prirodzene za trestné činy, ktoré spáchal niekto počas vojny sa nazýval vojnový zločinec.“ (17)

0 vine, či nevine rozhoduje súd. Dokázal, ale komunistami zinscenovaný proces s Tisom skutočne jeho podiel viny na vojnových zločinoch? Prečo veľké percento občanov nesúhlasilo s týmto procesom proti prezidentovi Tisovi? Ako
uvidíme ďalej, pri iných príležitostiach sa prikláňa Rašla na stranu tých, ktorí hovoria, že: „Proces s Tisom bol zbabraný.“

V knihe Proces s Dr. J. Tisom sa o tom Rašla vyjadruje takto: „Je zaujímavé, že aj oficiálny, t. j. „vládny“ názor na tento proces je na Slovensku akýsi nejasný: V lete 1980 som navštívil tajomníka ÚV KSS Ľudovíta Pezlára a pri tejto príležitosti prišla reč aj na proces s Tisom a spol.“ (18)

V ďalšej časti tohto rozhovoru Pezlár vyslovuje zaujímavý názor na proces s Dr. J. Tisom, ktorý očividne zaujal i A. Rašlu, ktorí to opisuje takto:
„Pre mňa však bolo dôležité, že Pezlár sa vyjadril, že celý proces s Tisom bol zbabraný. Na túto jeho poznámku som vyhlásil: „Som veľmi spokojný s týmto konštatovaním, ak je to

————————————————————————————————
(l7) Citovaný dokumentárny film Tisove tiene
(l8) Citovaný autor Dr. A. Rašla (str.13)
16

oficiálny názor.“ Totiž už v priebehu procesu s Tisom, a najmä koncom decembra 1946 som poukazoval na nebezpečenstvo, aké môže nastať z chybného, svojvoľného a tvrdohlavého postupu, ale vtedy sa nikto nechcel zaoberať mojimi pripomienkami. (Aj písomne som vypracoval a odovzdal priamo do rúk S. Bašťovanského o tejto veci elaborát. Jeho odpis už nemám, lebo pri domovej prehliadke roku 1952 mi ho aj s inými písomnosťami zhabali.) Uvádzam to preto, aby som zdôvodnil prečo chcem teraz po toľkých rokoch napísať niektoré vysvetlenia a uviesť niektoré okolností z obdobia tohto procesu, pokiaľ sa mi ešte zachovali v pamäti. Samozrejme uvedomujem si, že každé spomienky sú poznamenané subjektivizmom, môžu byť kusé a izolované no historik v nich pri ich porovnávaní s inými prameňmi môže nájsť niečo, čo mu pomôže objasniť pohľad na tento úsek našich dejín.“ (19)

Čo vlastne teda dokázal proces pred Národným súdom, ak i samotný tajomník ÚV KSS vyslovil názor, že proces s Tisom bol zbabraný? Paradoxné je i to, že s týmto konštatovaním vyslovuje spokojnosť i žalobca, ktorý navrhol Tisovi trest smrti.
Beneš ovplyvňuje činnosť sudcov v procese s J. Tisom.
Je nezvyklý jav v dejinách demokratického súdnictva, aby hlava štátu už pred začiatkom procesu vyslovila rozsudok smrti. Takýto názor Beneš vyslovil i pred povereníkmi na zámku v Topoľčiankach. Obsah tohto rozhovoru nezostal utajený a o niekoľko dní sa o ňom hovorilo po celom Slovensku.
V demokratickej spoločnosti je rozhodovanie súdov nezávisle a nestranne. Akékoľvek zasahovanie do ich činnosti zo strany

———————————————————-
(19) Citovaný autor Dr. A. Rašla (str.14)

17
moci je neprípustné. Napriek tomu sa Beneš viackrát stretol s povereníkmi a zo sudcami Národného súdu, ktorí ho informovali ako pokračuje proces.

Rašla o tom hovorí toto: „Stalo sa, že Dr. Šujan, neviem či so súhlasom Rigana, zašiel s konceptom obžaloby za prezidentom Benešom a po návrate od neho nás informoval, že Beneš vyslovil uspokojenie nad tým, že sa „obžalúva celé ľudáctvo jeho zradná politika – najmä Tisová zrada na republike“ (ako sa Šujan doslova vyjadril).“ (20)

Ďalej Rašla opisuje postup pri spracovávaní obžaloby a priateľstvo s Lichnerom, ktorý mu často rozprával o Benešovi.

„Kedykoľvek vraj prišla reč na Tisu, Beneš sa rozčúlil a v hneve sa zrejme nekontroloval. Vyzeralo to vraj tak, ako keby považoval za zradu spáchanú na jeho osobe ten fakt, že Tiso sa stal prezidentom Slovenského štátu. Beneš vraj
predtým pokladal Tisu v HSĽS za „svojho človeka“. Je totiž známe, že keď bola v roku 1927 utvorená tzv. panská koalícia, Tiso sa v jej vláde stal ministrom zdravotníctva (a Dr. Marko Gažík ministrom unifikácie zákonov) a pokladali ho za tzv. mierneho a rozumného autonomistu. A ďalej Tiso zachránil Benešovú voľbu za prezidenta po Masarykovej abdikácii. Benešovým protikandidátom bol profesor Nemec, ktorý mal zaručenú potrebnú väčšinu hlasov v parlamente v prípade, že by za neho boli hlasovali aj poslanci HSĽS. A bol to Tiso, ktorý presvedčil Hlinku, že treba presadiť Benešovú kandidatúru. Toto všetko mohlo Beneša utvrdiť v presvedčení, že na Tisu sa môže spoľahnúť. A tu začiatkom roku 1939 prišiel taký obrat! O Benešovi bolo známe, ako veľmi si zakladal na tom že všetko predvída, že má najlepšie informácie a politický sa nemýli. Preto asi považoval Tisovo preveslovanie do Hitlerovského tábora za odpadlíctvo
———————————————————————————————–

(20) Citovaný Dr. A. Rašla (str.34)
18
a osobnú urážku. Pokiaľ išlo o Tuku, Macha a Sidora, tam si bol Beneš vždy na čistom – tu nešlo o sklamanie. Lichner mi tiež povedal, že v takýchto chvíľach rozhovoru Beneš vybuchol: „A za to musí Tiso visieť!“ Rozhodne však musím
potvrdiť, že v období procesu s Tisom, alebo v období prípravy procesu, neboli nijaké náznaky, že by sa bol Beneš prostredníctvom niekoho pokúšal na súd vplývať. Myslím, že to ani nebolo treba. Stala sa totiž taká zaujímavá príhoda: Keď už bola obžaloba proti Tisovi a spol. doručená na Národný súd (súd sídlil vtedy v budove bývalého Hlavného súdu na Michalskej úľ. v Bratislave, kde je pri vchode pamätná tabuľa pripomínajúca Štúrovo vystúpenie na uhorskom krajinskom sneme, ktorý v tejto budove zasadal), zavolal si Dr. Daxner ako predseda súdu do svojej kancelárie na dôvernú poradu Rigana, mňa, Šujana a Gera, upozornil nás, aby sme zachovali diskrétne mlčanie o tom, čo nám povie. Oznámil nám, že sa práve vrátil zo zámku v Topoľčiankach (to bolo letné prezidentské sídlo), kde ho na jeho žiadosť prijal Beneš. Nepovedal nám, či táto iniciatíva bola jeho myšlienkou, alebo či konal na pokyn iného – mne sa z jeho reči zdalo, že to bol jeho nápad. Vraj Benešovi oznámil, že obžalobu na Tisu, Macha a Ďurčanského mu už doručili a že koncom roku 1946 sa môže začať hlavné pojednávanie. Podľa zákona a podľa obžaloby súd nemôže vyniesť iný trest, len trest smrti. Benešovi to vraj všetko vysvetloval preto, lebo vedel, že ne Slovensku sa v tomto procese točí všetko okolo osoby J. Tisu- F. Ďurčanský utiekol, v jeho prípade bude mať trest len symbolický charakter, a na osude Macha nebude nikomu záležať. Teda chúlostivá je len Tisová vec. Preto sa vraj Beneša priamo opýtal, či dá Tisovi milosť. Takýmto neslýchaným a naivným Daxnerovým krokom som bol doslova ohúrený. Mám ešte v živej pamäti, ako som ihneď po ukončení schôdzky povedal Dr. Gerovi (ktorý pri Daxnerovom výklade krútil hlavou) „Má to byť odvaha alebo len hlúposť od toho

19

trafikanta, že chcel dobehnúc takú prefíkanú líšku, ako je Beneš?“ (2l)

Ďalej Rašla opisuje ako túto príhodu vyrozprával i predsedovi vlády V. Širokému a na záver dodáva: „Moje obavy a predtuchy, že v atmosfére, aká panovala (a nebral sa na ňu zreteľ), sa účel procesu nesplní, sa, bohužiaľ, ukázali oprávnené.“ (22)

Mnohé tieto vyjadrenia sú závažného charakteru a vrhajú pochybnosti na regulárnosť celého procesu, najmä v oblasti ovplyvňovania sudcov prezidentom Benešom. Ako vidíme z vyjadrenia Jána Lichnera, Beneš bol človek, ktorý nedokázal ovládať svoje vášne. Tento osobný priateľ prezidenta Beneša dosvedčuje, že prezident Beneš skutočne Dr. Tisu nenávidel a mal veľký záujem na tom, aby „Tiso visel“. Bol teda Tiso súdený ako vojnový zločinec, alebo cieľom procesu bolo „obžalovať celé ľudáctvo a jeho politiku smerujúcu k autonómii Slovenska?
E. Žabkay v dokumente poukazuje aj na Salzburský diktát a na udalosti, ktoré po ňom nasledovali: „Tragédiou tohto Slovenského štátu bolo to, že navzdor Tisovej vôli a navzdor jeho protestu, to bolo dokázané, že on prehlásil: Tuka je zradca, ja ho nepripustím do politiky, nech si sedí na univerzite. Nakoniec Nemeckým tlakom si vynútil Tuka zdôrazňovaním národného socializmu, nacionálneho socializmu, že keď bol Tiso zvolený prezidentom, že sa Tuka stal predsedom vlády. On si potom vynútil Salzburský diktát 28. 7. 1940, a potom nastali až tie tragické veci, židovský kódex, deportácie Židov,
nezákonná deportácia, než to snem odhlasoval, 40 000 Židov bolo vyvezených nezákonne. Tým sa aj Mach chválil, že on berie za to zodpovednosť. To je ťa celá tragédia, ten
——————————————————
(21, 22) Citovaný autor Dr. A. Rašla (str. 34, 35)
20
Salzburský diktát. Ale ani to nestačilo, ešte prosím trištvrte roka na to sa pokúsili Tisu fyzicky odstreliť Lichardusovým pučom a prosím, milý Tiso o tom musel mlčať verejne. Našťastie mu to Čatloš prezradil. Obsadili kľúčové miesta a puč sa nekonal. Ale Tiso musel s odpustením hubu držať. Prečo? Lebo tam bol Nemecký vyslanec Kilinger. Neni toto tragédia?“ (23)
Obhajoba spochybňuje proces a poukazuje na jeho zaujatosť a politický charakter

„Naraz sa objavujú donedávna nedostupné informácie dotýkajúce sa aj našich nie takých dávnych dejín a hovorí, píše sa o procese s Dr. Jozefom Tisom. Mnohé z toho, čo o tomto procese priniesli masmédiá, bolo nekritické
a rozrušilo verejnosť. Nemožno sa čudovať, veď to čo do roku 1989 u nás vyšlo v tlači a odvysielalo sa v televízii o období šiestich rokov trvania Slovenského štátu, bolo skreslené a poznačené potrebami vládnucej totality: za 40 rokov neslobody boli nakrútené celé seriály sfalšovaných dejín, vyšli desiatky kníh a učebníc. Na druhej strane tlač slovenskej emigrácie na Západe takmer všetko o tomto období nekriticky heroizovala a vychvaľovala. Zdalo by sa, že zatiaľ nie je vhodná atmosféra publikovať môj pohľad na ľudí a udalosti tých čias, pohľad obhajcu v Tisovom procese a to, čo som vtedy v záverečnej reči povedal pred Národným súdom v Bratislave. Myslím si však, že treba prispieť k objektívnemu poznaniu tejto etapy našich dejín, ktoré mladá a stredná generácia alebo nepozná, alebo pozná v prekrútenom znení alebo v zidealizovanom chápaní, tlmočenou preriedenou generáciou starých otcov.“ (24)

———————————————————————————————-
(23) Citovaný dokumentárny film Tisové tiene
(24) Citovaný autor E. Žabkay (str. 85)

21

„Pred Národným súdom v Bratislave boli súdené dve skupiny činiteľov Slovenského štátu, na ktorých vyvíjalo nátlak nacistické Nemecko. V prvej boli takí, ktorí bránili národ skromnými prostriedkami, v úsilí prežiť pri obrovskom nepomere síl, najmä lavírovaním. V druhej boli ti, ktorí usmerňovaní agresorom, podporovali ho ako piata kolóna tlaku na tých prvých. Diktát a záujmy druhého nositeľa totalitarizmu, stalinizmu, zabránili Národnému súdu objektívne posúdiť udalosti, vzťahy a podiel viny jednej i druhej skupiny činiteľov Slovenského štátu. Hodil ich do jedného vreca a za spolupôsobenia našich vlastných tradičných politických faktorov vyniesol rovnaký odsudzujúci ortieľ nad predstaviteľmi týchto skupín činiteľov: a to Dr. Jozefom Tisom a Dr. Vojtechom Tukom. Práve oni reprezentovali antagonistické smery politického života za Slovenského štátu a kuriozitou procesu bolo, že Alexander Mach unikol najprísnejšiemu trestu, hoci ho sám očakával a nijako sa tým netajil a hoci bol najpoprednejším činiteľom Tukovej skupiny.) Komunistická totalita v spojenectve s benešovským čechoslovakistickým centralizmom formulovala hneď po skončení vojny politickú dogmu, dlho čudesne frekventovanú v publicistike, ktorá z nepopierateľnej trojrozmernej reality vykrojila celý Slovenský štát, aby ho vymazala z dejín a transponovala do dimenzie neskutočného takzvaná. Národný súd proti základnej logike v čase, keď platili zásady Košického vládneho programu, odsúdil ako zločin rozbíjania republiky parlamentné a demokratické uplatňovanie autonómie Slovenska, hoci uplatňovaný rozsah autonómie bol oveľa užší ako samospráva Slovenska formulovaná v Košickom vládnom programe vybojovaná Slovenským národným povstaním. Rovnako bolo v rozpore so známymi skutočnosťami odsúdiť vyhlásenie Slovenského štátu (14.marca 1939) ako úmyselné rozbitie republiky, keď vieme, že vznikol v dôsledku priamych hrozieb Hitlera o rozdelení

22

územia Slovenska medzi tri štátne útvary; a ten južný svojou ideou svätoštefanskej koruny s tisícročnou tradíciou ovládania územia Slovenska a obludnou odnárodňovacou praxou v poslednom storočí, znamenal pre slovenský národ nebezpečenstvo záhuby. Napokon Mníchovská dohoda už
znamenala faktický zánik suverénnej ČSR, utvrdený abdikáciou prezidenta Beneša a jeho odchodom do exilu. Preto obvinenie z rozbíjania republiky nezodpovedalo pravde. Jeho zámerom bolo podporiť prezidentom Benešom urputne pretláčané predstavy o jednotnom československom národe a unitárnom československom štáte, čo u Beneša splývalo s českým historickým štátom a malo podoprieť jeho tézu o neporušenej kontinuite prezidentskej funkcie navzdor abdikácii roku 1938. Napokon to zapadalo do Benešovej požiadavky, ktorú vyhlasoval z Londýna o kolektívnej vine Slovákov za rozbitie republiky, doplnenej výkrikom „Tiso musí vi s i e t. ! „ Uznania kolektívnej viny Slovákov sa prezident Beneš domáhal i v decembri 1943 u Molotova a u Stalina na moskovských rokovaniach, našťastie bezúspešne. V tejto súvislosti treba upozorniť na správy, ktoré sa objavili v poslednom čase v tlači slovenskej emigrácie; podľa nich takúto obžalobu na Dr. Tisu vypracoval horlivý zástanca československej národnej jednoty JUDr. Juraj Šujan, ktorý si ju nechal dokonca priamo schváliť samým prezidentom Benešom; už to samo vrhá tieň na proces a potvrdzuje jeho politický charakter. Národný súd by bol oveľa viac poslúžil národu a jeho reputácii v povojnovej Európe, keby bol odhalil machiavelizmus Dr. Tuku a jeho dokonale skrývané prohungaristické zmýšľanie. Z najnovších
prác historikov vieme, že Tuku v rokoch špionážnej činnosti pre Maďarsko (1920 – 1928) financovala maďarská vláda ako jedného z najdôležitejších agentov iredenty; z jeho šifrovaných správ vyplýva, že dosiahnutie samostatného Slovenska malo byť len prechodným stupňom k návratu Slovenska do lona Uhorska, čo nebolo známe ani v procese
23
proti V. Tukovi roku 1929, keď bol odsúdený na 15 rokov odňatia slobody. Nevyplýva azda z faktov budapeštianskych archívov pre roky 1939 až 1945 to isté? Veď Tukovo presadzovanie národného socializmu na Slovensku malo byť prostriedkom na odstránenie Tisu, proti ktorému bol zameraný nielen Hitlerov salzburský diktát, ale i pokus o Tisovú fyzickú likvidáciu (Lichardusov puč).“ (25)
Ernest Žabkay na adresu Slovenského štátu v dokumente hovorí toto:
„Áno Slovenský štát bol totalitný štát to je nepochybne pravda. Mal svoj koncentračný tábor, jednotnú kandidátku, ovplyvňovanie tlače a veľa iných veci, ale to bolo všetko také napoly, také mierne. No celkom mierne nie aj sa stíhali niektoré tie …. Ale pokiaľ sa týka otázky viny som toho názoru, že ho iba do určitých veci vnútili, a preto som ho hájil stavom núdze, že nie je subjektívne podľa trestného zákona zodpovedný. Pritom ale ja som toho názoru, že Tiso sa aj mýlil, aj sa mohol mýliť, prečo by sa nemýlil v takých ťažkých podmienkach aké tu boli. Veď si uvedomte prosím, on ešte urobil obrovskú chybu už po Hitlerovej smrti, keď poslal telegram Lövinzovi. Ako neskôr vyšlo najavo z Vatikánskych archívov, pustil sa on Sacerdos Jozef ako sa podpísal, dokazoval, že treba svojich nepriateľov odstraňovať. To bola veľka chyba, čo urobil.“ (26)
Ernest Žabkay o tom vo svojej knihe hovorí: „Za Slovenského štátu sa vyskytli mnohé negatívne javy, počnúc porušovaním občianskych slobôd a ľudských práv; veď’ už od vyhlásenia autonómie 6. októbra 1938 ľudáci prevzali moc a pri voľbách pripustili iba jednotnú kandidátku a zahnali komunistov do ilegality. Pôsobila tu ústredňa štátnej bezpečnosti s jej nevyberanými vyšetrovacími
———————————————————————-
(25) Citovaná autor E. Žabkay (str. 86-87)
(26) Citovaný dokumentárny film Tisove tiene

24
metódami. Bez rozhodnutia súdov zatvárali do koncentračného tábora
v Ilave; už roku 1939 sa začalo rasové prenasledovanie, ktoré sa po Salzburgu vystupňovalo do smutných rozmerov podľa norimberských rasových zákonov s deportáciami Židov do vyhladzovacích táborov mimo Slovenska. Strašným následkom bola záhuba takmer 60 000 ľudí; bola tu spolupráca s nacistickým Nemeckom, ktorá priniesla veľké materiálne škody; slovenská armáda sa zúčastnila na prepadnutí Poľska a slovenské vojsko, čo i len nakrátko okupovalo poľské územie. V spoločnom ťažení s Nemeckom sa slovenské jednotky zúčastnili na vojne proti ZSSR a prenikli až po Kaukaz; nemecké vojská po oficiálnom pozvaní potlačili Slovenské národné povstanie a tisícky jeho účastníkov odvliekli do koncentračných táborov, kde mnohí z nich zahynuli. Nemeckí fašisti často spolu s POHG spáchali množstvo zločinov proti obyvateľstvu Slovenska. Zaťažený takouto minulosťou nemohli sme ako národ prejsť do povojnovej Európy a všetko to, čo sa stalo, nedalo sa odčiniť iba povstaním proti agresorovi. Práve preto však bolo potrebné hlbšie skúmať do akej miery si toto všetko vynútili Nemci. Kto ich podporoval, kto a s akým úspechom sa tomu všetkému bránil. Za ktoré javy sú konkrétni aktéri trestuprávne alebo morálne a politický zodpovední, s prihliadnutím na to, že všetko sa dialo v neúprosných podmienkach druhej svetovej vojny. Zjednodušené čiernobiele posudzovanie udalosti šiestich rokov, ich podriadenie ideologickej optike stalinského dogmatizmu so sledovaním konkrétnych politických cieľov v povojnovom usporiadaní ČSR nesplnilo nádeje, ktoré národ očakával od súdu s názvom Národný. Hoci obhajoba využila i neobvyklé prostriedky, bola zbavená kontaktu so zahriaknutou verejnosťou, od ktorej očakávala pomoc pri návrhoch dôkazov, nemala prístup k archívnym materiálom a vedenie súdu porušovaním predpisov o procesnom konaní všemožne znemožňovalo obhajobe plniť si
25
svoju úlohu. Spisový materiál (mal hmotnosť 700 kg, len sama zápisnica o pojednávaniach má 8000 strán) umocnený prácou štátnej bezpečnosti, ktorú už vtedy riadila KSČ, mal usvedčiť podľa pripraveného scenára najmä obžalovaného Tisu z rádu hrdelných zločinov. A do tohto rozsiahleho materiálu nemohla obhajoba pred začiatkom pojednávania ani nahliadnuť. Takto Národný súd vedený Dr. Igorom Daxnerom nielenže očividne prejavil predpojatosť voči obžalovanému Tisovi, ale potvrdil politický charakter procesu.“ (27)

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Slovania, Správy, Zahraničné, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.