Čo bráni k zasväteniu Ruska Panne Márii? + Pápež František svätorečil fatimskych pastierikov

‘Je niečo nádherné na našej viere’
Kázeň z 13. mája z Katedrály Fatimskej Panny Márie v Kazachstane

Karaganda, 14.5.2017 (kath.net/pl) „Pápež sv. Ján Pavol II. rozprával v malom kruhu, že v sebe cítil naliehanie pri zasvätení sveta spomenúť aj Rusko, ale že potom sa podvolil svojim poradcom. … No ruskí pravoslávni biskupi vtedy zvláštnym spôsobom zasvätili Rusko Márii! Upozornil na to emeritný kardinál Rímskej kúrie Paul Josef Cordes, mimoriadny vyslanec pápeža Františka na Mariánsky kongres v Kazachstane, pri príležitosti 100. výročia zjavení vo Fatime v homílii.
Kardinál z nemeckého Paderbornu celebroval 13. mája 2017 slávnostnú záverečnú svätú omšu v Katedrále Fatimskej Panny Márie v Karagande. Homíliu čítali v ruskom jazyku. Prítomní boli biskupi Biskupskej konferencie Ruska, mnohí kňazi a veriaci aj zďaleka.

kath.net dokumentuje homíliu v plnom znení:

S veľkou radosťou a vďačnosťou si dnes pripomíname zjavenia Božej Matky vo Fatime pred 100 rokmi. Svätý Otec František si tam pripomína Matku Božieho Syna. My sme s ním duchovne spojení … Pápež a tento sviatok nám pripomína s mocou krásu a hĺbku našej kresťanskej viery. Nanovo sa divíme z tepla, ktoré nás v kresťanskej viere očakáva.
Naše kresťanstvo si stále znova uvedomuje dobrotu Božského Otca. On nám dokonca poslal svojho Syna, ktorý sa na uzmierenie za naše hriechy nechal pribiť na kríž. No nezostal vo smrti, ale Otec ho prebudil a návratom do života svedčil o pravde svojho posolstva a všemocnosti svojej lásky.
A tento Ježiš nie je iba víťazom nad hriechom a smrťou, ale chce byť naším bratom. Ako náš brat má pre nás otvorené Srdce, vťahuje nás do svojej ľudskej túžby a cítenia. Dáva dokonca vlastnú Matku nám všetkým za Matku. Naša katolícka viera je niečo nádherné. Objíma naše ľudské očakávania, skúsenosti a sklony. Neposmieva sa im, nevaruje pred nimi, nepodozrieva ich. Buduje s nimi dokonanie nášho kresťanstva – slávnostné rúcha a kadidlo robia liturgiu vznešeným predstavením. Hudba a piesne pozdvihujú našu myseľ a našu náladu. Púte a pôsty osožia disciplíne nášho tela a poskytujú nám príchuť obety a pokánia. A túžbu človeka po matke Cirkev napĺňa, keď nás pozýva prijať Božiu Matku za svoju Matku.
Pravdaže nie, aby prišlo na svoje naše detstvo, ako akúsi sentimentálnu sladkosť. Bolo by nedorozumením, keby sme Božiu Matku považovali za koncesiu na našu náboženskú rozcítenosť. Či dokonca si ju egoisticky zabrali – ako deti, ktoré vidia matku ako prostriedok, ktorý im odprace všetky prekážky a ťažkosti. Iste – ona je „Matka ustavičnej pomoci“, ale nechce iba, aby sme precítili svoj príklon k matke – ona nás chce viesť vyššie. Počuli sme to v Evanjeliu sv. Jána: „Urobte všetko, čo vám povie“ (2,5)! Božia Matka od nás očakáva zrelšiu vieru dospelých kresťanov. „Urobte všetko, čo vám povie!“ Mária prikazuje ochotnú poslušnosť voči Slovu a vôli svojho Syna. Či nepovedala sama po zvestovaní anjelom: „Hľa – služobnica Pána?“
Vieme, čo ju tieto slová neskôr stáli. Bezpodmienečné áno Božej vôli nikdy nie je poistnou zmluvou na ľahký život. Byť kresťanom nie je terapia wellness. To môžu kláštory s wellnessom síce predstierať, či kresťanské sekty, ktoré v USA sľubujú úspech v podnikaní. Vy, milé sestry a milí bratia tu v Kazachstane, ste iste obrnení voči takým nedorozumeniam, voči takému podkopávaniu viery. Stačí si uvedomiť históriu krajiny. Bol som dojatý a hlboko dotknutý, keď som pred rokmi čítal isté vety pápeža sv. Jána Pavla II. Písal ich nám kňazom v prvom liste na Zelený štvrtok. Pápež mohol hovoriť aj o svätej omši vo vašej krajine:
„Myslite na tie miesta, kde ľudia túžobne čakajú na kňaza, kde si mnohé roky neustále želajú mať kňaza, pretože jeho chýbanie bolestne pociťujú! Občas sa stáva, že sa zhromaždia v opustenom Božom dome, položia na oltár uchovávanú štólu a modlia sa modlitby Eucharistie. V okamihu zodpovedajúcemu premeneniu nastane však veľké ticho, ktoré občas preruší plač … tak vrelo túžia títo ľudia počuť slová, ktoré môžu účinne vysloviť iba pery kňaza! Tak veľmi túžia po svätom prijímaní, ktoré však môžu dostať iba skrze kňazskú službu. A plní túžby čakajú na to, aby počuli slová Božieho odpustenia: ‚Ja ťa rozhrešujem od tvojich hriechov!“ Tak hlboko preciťujú, že im chýba kňaz!“
Tento citát ma napadol, keď ma Mons. Adelio pozval na vaše slávenie. A prešlo mi hlavou, čo všetko sa od veľkého potláčania viery zmenilo. To ma rýchlo pohlo, aby som bol u vás, aby som s vami chválil Boha za jeho zázraky, ktoré nikto neočakával. A s vami sa poďakoval za príhovor jeho Matky. Pretože ona, ktorá sa zvlášť uctieva vo vašej katedrále, očividne priložila ruku k tomu, aby sa všetko obrátilo na dobré….
Po otvorení železnej opony 1989 a páde berlínskeho múru zosilnelo aj úsilie o nezávislosť v štátoch ZSSR. Komunisti to chceli zadržať pučom 19. augusta 1991 proti Michailovi Gorbačovovi. Zmocnili sa aj médií. Ale podcenili silu tichej modlitby a bolestného úpenia, ktoré sa vo všetkých tých rokoch dvíhalo k nebu. A existovalo rádio, o ktorom nevedeli.
Je pondelok 19. augusta 1991. Prezidenta Gorbačova väznia v jeho dovolenkovom sídle na Kryme. Boris Jeľcin, prezident Ruskej federácie prehliadne situáciu a postaví sa na špicu odporu proti pučistom. Vrazí do dumy a volá: „Potrebujem rádio!“ Čo sa zdá neuveriteľné, sa stane možným. Poslanec, kresťan, vie, že pápežská nadácia „Kirche in Not“ prepašovala tranzistor rozložený na súčiastky loďou z Petrohradu do Moskvy. Stál v skladisku a tajne ho priviezli. Už onedlho mohol Jeľcin vyzvať obyvateľstvo Moskvy k odporu proti pučistom. Tisíce vyšli pokojne do ulíc. Celé jednotky armády prebiehali k Jeľcinovi. A ten na túto neuveriteľnú pomoc nezabudol! Božej Matke zriadil verejnú platformu. Dal súhlas na úžasný „duchovný most“. Spolu s katolíckymi a pravoslávnymi cirkevnými predstaviteľmi a viac ako 150 ruskými televíznymi a rozhlasovými vysielačmi sa 13. októbra 1991 uskutočnil priamy prenos slávenia púte vo Fatime. Sledovalo ju 40 miliónov ľudí v Rusku.
Chceli – vtedy, ako aj teraz – oslavovať Fatimu. Za tým je presvedčenie mnohých kresťanov v Rusku a na celom svete, že udalosti prevratu úzko súviseli s Fatimským posolstvom z roku 1917. Katolícki a pravoslávni veriaci sa potom spoločne modlili za obrátenie a zmierenie Ruska, ako aj západného sveta. Pápež Ján Pavol II. mal pre atentát na neho 13. mája 1981 zvláštny dôvod zaradiť sa medzi modliacich.
Aká dôležitá bola Fatima pre svätého pápeža, som zažil osobne pri stretnutí s ním. Očividne sa dlho zaoberal poslaním, ktoré Božia Matka uložila pastierikom: zasvätiť svet jej Nepoškvrnenému Srdcu. Toto zasvätenie vykonal 23. marca 1984, keď prišla socha Fatimskej Panny Márie do Ríma. No Rusko pritom výslovne nespomenul, pretože vatikánski diplomati ho naliehavo odradzovali pre prípadné politické konflikty.
O niečo neskôr som bol k nemu pozvaný na obed. V úzkom kruhu nám rozprával, že v sebe cítil naliehanie pri zasvätení sveta spomenúť aj Rusko, ale že sa potom podvolil svojim poradcom. A potom nám so žiariacou tvárou povedal: „To, čoho som sa musel vzdať, sa však napokon predsa vykonalo.“ Od priateľov sa dopočul niečo dôležité a pre neho útešné – pravoslávni ruskí biskupi využili príležitosť jeho zasvätenia sveta Božej Matke, aby zvláštnym spôsobom zasvätili Rusko Panne Márii. Keď o tom príbehu rozprával, videl som jeho radosť – iste z toho, že sa splnila jeho naliehavá túžba, ale aj z toho, že vo vlastnej intuícii vytušil Božiu vôľu.“
Kto pozná všetky tieto udalosti, môže iba chváliť Boha. Zaznie to zvlášť vrúcne v jedinej katedrále zasvätenej Fatimskej Panne Márii v tento deň, keď pápež František svätorečí dvoch pastierikov Františka a Hyacintu. A pri slávení sme si istí Božou blízkosťou Boha a jeho Matky. Naše srdce sa naplní. A – ako hovoríme v Nemecku – „Čoho je srdce plné, to prekypí z úst.“ Stávame sa apoštolmi. Veď svoju vieru a vedomie veľkých Božích skutkov si nesmieme nechať len pre seba. Evanjelium nás vyzýva ku svedectvu. Boží Duch nás podnecuje, aby sme svojou vierou nakazili aj iných.

 

 

 

Pápež František svätorečil fatimskych pastierikov

Pápež František svätorečil súrodencov, ktorým sa ako deťom zjavila Panna Mária
Súrodenci zomreli dva roky po zjaveniach počas epidémie španielskej chrípky. V roku 2000 ich blahorečil, čo je predstupeň svätorečenia, vtedajší pápež Ján Pavol II., ktorý pri tejto príležitosti Fatimu osobne navštívil. V čase zjavenia mal Francisco sedem a Jacinta deväť rokov. Stali sa tak najmladšími svätými, ktorí nezomreli mučeníckou smrťou.

Tretie z fatimských detí – neskoršia karmelitánska rehoľníčka Lúcia Dos Santos – zomrelo v roku 2005. V prípade Lucie však nebol ukončený ešte ani proces blahorečenia. Pápež oboch súrodencov vyhlásil za svätých na začiatku omše. Ešte predtým sa pomodlil pri hroboch oboch súrodencov a stretol sa s portugalským premiérom Antóniom Costom.

Panna Mária počas zjavení žiadala, aby sa ľudstvo na ňu obracalo v modlitbách a činilo pokánie, aby sa tak odvrátila katastrofa. Tiež žiadala, aby bolo Rusko pápežom oficiálne a slávnostne zasvätené jej, čo sa však podľa všetkého ešte neudialo tak, ako si žiadala.

http://www.hlavnespravy.sk/1001702-2/1001702

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Slovania, Správy, Zahraničné, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.