M. Tkáč ku kauze neobjasnenej mučeníckej smrti Vdp. Štefana Poláka. + Stanovisko Únie Slovákov v zahraničí k pokusu dehonestovať slovenské štátne symboly

M. TKÁČ: Kresťanstvo a národovectvo stáli na Slovensku vždy pri sebe

Od brutálnej nevyšetrenej vraždy kňaza Štefana POLÁKA uplynú už tri desaťročia. Od vraždy kňaza Štefana Poláka uplynie 8. októbra tohto roku tridsať rokov. Ani za taký dlhý čas sa nepodarilo vyšetriť a potrestať jeho smrť, ktorá je sprevádzaná množstvom dohadov, vykonštruovaných verzií a všelijakých dôvodov. Štefan Polák bol kňazom v Borovciach od roku 1981 do svojej smrti. Štátna bezpečnosť ho evidovala ako dôverníka, no on spoluprácu odmietal. Definitívne nie povedal po návrate z Ríma v roku 1986, keď vystúpil aj z organizácie Pacem in terris. So smrťou Štefana Poláka spájala ŠtB aj Ing. Mariána Tkáča, v súčasnosti predsedu Matice slovenskej. So Štefanom Polákom sa zoznámil na audiencii u pápeža v Ríme. Nielen o tejto udalosti je rozhovor s ním.

 

V noci zo siedmeho na ôsmeho októbra 1987 niekto brutálne zavraždil farára Štefana Poláka v obci Borovce. Utýrané telo mŕtveho kňaza našli farníci na jeho fare. Nohami a krkom bol pripútaný k radiátoru, cez ústa mal prelepenú pásku a okolo neho bola rozsypaná paprika. Jeho násilná smrť patrí do skupiny dodnes nevyšetrených úmrtí. Vy ste sa so Štefanom Polákom stretli v septembri 1986 na audiencii u pápeža. Poznali ste sa?
S kňazom Štefanom Polákom som sa pred stretnutím v Ríme nepoznal. Ako turista som sa zúčastnil na verejnej audiencii u teraz už svätého pápeža Jána Pavla II. Keď mi podal ruku, povedal som mu: „Svätý Otec, príďte na Slovensko!“ na čo on zareagoval: „Na Slovensko prídem!“ V „slovenskom sektore“ medzi asi tridsiatimi Slovákmi, doplnenými Maďarmi a Talianmi, bol aj Štefan Polák. Po audiencii sme sa pri cigarete spriatelili, vymenili sme si vizitky a po návrate na Slovensko som ho aj s deťmi navštívil na fare v Borovciach ešte na jeseň v roku 1986. A potom v jedno októbrové ráno asi o rok počul som z rádia tú smutnú správu. O týždeň mi zazvonil v kancelárii na ministerstve financií, kde som vtedy pracoval, telefón a v ňom: „Súdruh Tkáč, ste obvinený z vraždy Štefana Poláka. Prídete na Februárku sám alebo má prísť po vás policajné auto?“ Išiel som sám. Tam ma po prekonaní najmenej troch mreží zaviedli do tmavej miestnosti a asi o štvrťhodinu prišli vyšetrovatelia – vlastne už ani neviem či jeden a či viacerí – a „vysýpali“ na stôl predo mňa fotografie z audiencie v Ríme. No aj ďalšie fotky, na ktorých bol Štefan Polák, a zisťovali, koho na nich poznám. Zisťovali, prečo som bol na audiencii, či to majú prezradiť ministrovi financií – na čo som im odpovedal, že nemusia, že mu to môžem oznámiť aj sám. Poučili ma, že nemám počas vyšetrovania cestovať do zahraničia, a až neskôr som si uvedomil, že z výsluchu mi nedali podpísať nijaký záznam.

 

Čím ste sa stali podozrivým?
To veru netuším a dnes už ani neverím, že som bol podozrivý. Zrejme len hrali divadlo, lebo už vtedy som bol presvedčený, že o vrahovi či vrahoch dobre vedeli.

 

Páchateľ odcudzil z fary videorekordér, ale značnú sumu peňazí, šperky a zlaté náboženské predmety nechal na mieste. O čo mohlo ísť v prípade vraždy tohto kňaza?
Na Štefana Poláka mala návšteva Ríma, kde sme sa potom spoločne stretli napríklad aj s biskupom Hnilicom, zrejme veľký vplyv. Štefan Polák stál v prvom rade, pápež mu položil ruky na hlavu a krátko sa pomodlil. Myslel som si vtedy a dodnes si myslím, ale nemám na to nijaké dôkazy, že kňaza Poláka by len tak ľahko do Ríma nepustili, mohol tam najskôr ísť s poslaním, ktoré potom odmietal plniť. A to mohol byť aj hlavný dôvod zúrivosti tajných, čo vyústilo do jeho brutálneho mučenia a zabitia.

 

Čo si myslíte o vraždách kňazov v období socializmu? Bolo ich viac…
Cirkev bola tŕňom v oku režimu, o tom som dobre vedel. Našu gréckokatolícku cirkev dokonca zakázali či zrušili, našich kňazov vyviezli do českého pohraničia, kde títo vzdelaní muži fyzickou prácou živili svoje rodiny, a na Slovensko sa do roku 1968 nesmeli ani len vrátiť. Môj otec, aj keď bol nestraník, musel ako predseda jednotného roľníckeho družstva každé dva roky absolvovať kádrový pohovor vrátane otázky, či sú s náboženskou otázkou on a jeho študujúce deti „vyrovnaní“. Odpovedal, že on je „vyrovnaný“ (veď aj to, že bol kurátorom po obnovení gréckokatolíckej cirkvi vlastne znamenalo „vyrovnanie“, hoci v opačnom zmysle, ako chceli súdruhovia) a o postojoch dospelých detí nevie. Pravdaže, dobre vedel, že ja som v Bratislave chodil do „svätej partie“ pod vedením tajne vysväteného kňaza Janka Majerčiaka, pričom sme sa stretávali aj v petržalskom byte biskupa Korca, ktorý nám dokonca v roku 1969 po návšteve v Ríme ukázal zlaté pápežské symboly, ktoré jeho prostredníctvom daroval slovenskému národu pápež Pavol VI. Kresťanstvo a národovectvo vždy v našej histórii stáli pri sebe. Vtedy, ale ukazuje sa že aj dnes, akoby najväčším nebezpečenstvom režimu boli práve kresťania a národovci. Akoby vládol režim opierajúci sa o podobné či dokonca rovnaké princípy ako vtedy.

 

Štefan Polák bol aktívny kňaz. Mal kontakty so Svätou stolicou, čo neušlo pozornosti ŠtB. Podľa doterajších zistení v posledných rokoch pred smrťou mu ŠtB znepríjemňovala život. Aj vás niektorí spájajú s ŠtB. Čo by ste k tomu povedali?
Už som povedal, aké boli moje „prvé kontakty“ s ŠtB. Ďalšie „kontakty“ boli takpovediac pracovného charakteru. Pracoval som ako riaditeľ odboru štátneho rozpočtu a už čoskoro muži, ktorí ma vypočúvali, prišli na ministerstvo na kontrolu dodržiavania predpisov o utajovaných skutočnostiach. A pravdepodobne robili záznamy o rozhovoroch, ktoré so mnou viedli. Potvrdzujú to aj spisy o mne vedené ŠtB, ktoré som si vyžiadal od ÚPN. Obsahujú iba obal a záznam z jedného, posledného rozhovoru, ktorý sa udial na policajnej stanici v Petržalke pri vydávaní vycestovacej doložky do zahraničia. Ten záznam či správa je viac-menej pravdivá; ponúkli ma kávou a vypytovali sa na situáciu na ministerstve financií. Rozhovor zrejme nahrávali, lebo nič nepísali – a ani mi nič nedali podpísať. Zaznamenali to, čo som chcel ich prostredníctvom povedať tým hore: že Česko-Slovensko zanikne, ak budú Česi naďalej tvrdiť, že doplácajú na Slovensko. Bol to posledný záznam – ako som povedal jediný zachovaný. Ostatné „položky“, ktoré časovo predchádzajú tomuto dokumentu, boli skartované. V texte zachovaného dokumentu, ktorý mám, som označovaný ako „kandidát“, ktorému nebola udelená nijaká odmena, že nepoznám žiaden KPB (dosiaľ neviem, o čo ide), že som neabsolvoval žiaden výcvik alebo školenie, že som „nositeľom štátneho tajomstva“ a že som nebol dekonšpirovaný. Nič viac. Navyše mám dve negatívne lustračné osvedčenia podpísané vo februári 1992 vtedajším šéfom vnútra Jánom Langošom.

 

Kňazi zohrali veľmi dôležitú úlohu v emancipačnom úsilí slovenského národa. Napokon, prvým predsedom Matice slovenskej bol banskobystrický biskup Štefan Moyses. Bol to vzdelaný, scestovaný a rozhľadený muž, dobre prijímaný samotným kráľom na viedenskom dvore. Nebol jediný slovenský intelektuál, ktorý svoju osobnú kariéru obetoval vlasti. Ale tak ako pred slovenským publikom schovávame obete komunizmu, tak schovávame aj ostatných historicky známych slovenských velikánov. Prečo sú slovenskí vlastenci nežiaduci?
Už som sa tejto otázky dotkol. V slovenských dejinách, a to minimálne od „zásahu“ solúnskych bratov do nich a ich úžasným vstupom v podobe Proglasu, ktorý nemá iný národ, je kresťanstvo a národovectvo nerozdielne prepletené. Do istého času – a to až do potupnej smrti prvého slovenského prezidenta Tisa – nemal tento národ „vďaka“ mariánsky sa tváriacemu Uhorsku ani kto iný ako kňaz viesť. A správni slovenskí vlastenci boli naopak hlboko veriacimi mužmi, napríklad Moyses, Hurban, ale aj Štúr. A, mimochodom, všeličo naznačuje, že prichádza, ba už je tu čas, ktorý náš slovenský a slovanský prorok Ľudovít Štúr predpovedal, keď skazený Západ odhodí do prachu Kristov kríž a potom bude úlohou Slovanov ten kríž niesť ďalej. Na Božiu slávu, na vlastnú záchranu i ako maják pre svet. Tie časy sú tu. A tu je aj odpoveď, prečo priam nesmieme byť vlastenci a nesmieme mať velikánov a byť na nich hrdí.

 

Matica v ostatnom čase vyrába krátke filmy o slovenských dejateľoch. Dajú sa však nájsť len na internete. Prečo ich neponúknete verejnoprávnej televízii?
S touto otázkou to nemôžete myslieť vážne! Keby verejnoprávne dvojmédium také „niečo“ chcelo, nemuseli by videá vznikať u nás doslova na kolene. Od môjho príchodu do funkcie predsedu Matice som sa usiloval dohodnúť na spolupráci s STV a rozhlasom, teraz z RTVS. Vypracoval som aj príslušný dokument. Ani len odpoveď naň neprišla. Mika a pred ním Zemková mali evidentne iné zámery s verejnoprávnymi médiami ako zákon i my koncesionári. Verím, že nový šéf urobí z „dvojbodky“ naozaj médium, ktoré bude slúžiť najmä väčšine slovenskej verejnosti. Väčšinou sú predsa Slováci a kresťania, a nie iba vplyvní predstavitelia menšín všetkého druhu.

 

Nedávno Matica urobila krátky film o význame štrnásteho marca pre Slovenské národné povstanie. Vyvolal v istej časti spoločnosti negatívnu odozvu a Matica ho stiahla zo svojej stránky. Takže Matica sa zľakla?
Nuž, ako keby sme po prekonaní vedúcej úlohy komunistickej strany dostali do vienka inú vedúcu silu. Veď kam zaradiť a ako nazvať vyhlásenie istého veľvyslanectva cudzieho štátu (!), kritizujúce dokonca vedeckú konferenciu o mužovi, ktorý bol kňazom a prezidentom štátu zároveň? Staráme sa my do toho, čo robí ich štát? Práve som sa vrátil z Číny, ktorú niektorí naši liberáli považujú za netolerantný a nedemokratický štát. V tej Číne sa však nekonajú iba konferencie, ale majú dokonca aj múzeum venované osobnosti, ktorá je pre čínskych komunistov neprijateľná. Ide o Čankajška, ktorý pred komunistami z Číny zutekal na Tajvan! A nijaké veľvyslanectvo nenamieta, nepočul som o tom. Pravdaže, v Číne sa rodia deti, Číňanov je už 1,4 miliardy. My však nikdy nevynikneme silou, ale kultúrou a duchom. Aj preto je tu naša Matica. A reakcie na ňu? Veď vidíte, kto všetko a akými zbraňami na ňu útočí. Keby nebola vlastenecká a zároveň tradicionalistická, myslíte si, že by ju kritizovali? Nie, zapadla by do kontextu. Niektorí sa možno zľakli, ja však nie. Matica musí plniť svoju historickú rolu: zjednocovať národ, posilňovať vlastenectvo, otvárať témy. A robiť tak bude!

 

Zhovárala sa Eva ZELENAYOVÁ – Foto: SNN
http://snn.sk/news/m-tkac-krestanstvo-a-narodovectvo-stali-na-slovensku-vzdy-pri-sebe/

 

Stanovisko Únie Slovákov v zahraničí k pokusu dehonestovať slovenské štátne symboly

Únia Slovákov v zahraničí
Dušan Klimo, Pavol V. Podolay, Aristid Zelenay

Vladimír Skalský, predseda občianského združenia Svetové združenie Slovákov v zahraničí (SZSZ), uverejnil 5.5.2017 na svojej facebook-ovej stránke článok(*), v ktorom o. i. uvádza, že na pietnej pomienke pri pamätníku generála M.R.Štefánika okrem neho boli aj iné osoby „s tými zástavami so symbolom vojenského slovenského štátu, so slovenskou obdobou hákového kríža…“:Ako je historicky doložené, štátnymi symbolmi Slovenskej republiky z r.1939-1945, ktorú V. Skalský označil ako „vojenský slovenský štát“, boli štátna vlajka, štátna zástava, štátny znak a štátna pečať. Štátna vlajka bola trojpásová vo farbách biela – modrá – červená, bez akéhokoľvek znaku. Štátny znak (štít s trojvrším a dvojkrížom) bol podobný ako štátny znak súčasnej Slovenskej republiky.
Ani pri najlepšej vôli sa nám nepodarilo nájsť v slovenskom štátnom znaku (či už z r. 1939-1945, resp. v tom súčasnom) ani len tú najmenšiu „…slovenskú obdobu hákového kríža…“
Pretože takéto zavádzajúce, ba dehonestujúce výroky V. Skalského sa cez sociálne siete pomocou multiplikátorov rozšírili do celého sveta ako názor tzv. „šéfa zahraničných Slovákov“, nemôžeme, ako nezávislá organizácia Slovákov žijúcich v zahraničí, mlčať.
Nemlčali sme ani v r. 2013, keď v STV česká kapela hanobila slovenskú štátnu hymnu. V. Skalský vtedy v reakcii na náš verejný protest odporúčal „…vec brať odľahčene…“
Dôrazne sa dištancujeme od predmetného porovnania V. Skalského, ktorý by mal vedieť, kde je hranica pri ktorej končí osobná polemika a za ktorou číha nebezpečenstvo skĺznutia do oblasti zámerného hanobenia slovenských národných symbolov a hodnôt, ku ktorým dvojkríž v slovenskej vlajke a štátnom znaku so svojou vyše tisícročnou tradíciou nesporne patrí!

Dušan Klimo predseda
12. mája 2017

Na vedomie:
M. Lajčák, minister zahraničných vecí a európskych záležitostí SR
J. Varšo, predseda Úradu Slovákov žijúcich v zahraničí
M.Tkáč, predseda Matice slovenskej

(*) http://www.parlamentnelisty.sk/profily/Mgr-Vladimir-Skalsky-predseda-SZSZ-1279/clanek/Za-zahranicnychSlovakov-Kotlebovcom-Stefanik-by-vas-hnal-palicou-317

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Slovania, Správy, Zahraničné, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.