M. Šuňal, recenzia knihy: Tragédia politika, kňaza a človeka. + V. Gregor: Záhadné a tajomné mystériá

Ivan Kamenec: Tragédia politika, kňaza a človeka. Dr. Jozef Tiso, 1887-1947

Priznám sa, že keď som uvidel na pulte kníhkupectva knihu Ivana Kamenca Tragédia politika, kňaza a človeka, venovanú Dr. Jozefovi Tisovi, v kútiku duše som dúfal, že po mnohých rokoch odsudzovania osoby prvého slovenského prezidenta sa tento autor už konečne dopracoval k objektívnemu hodnoteniu doby, v ktorej Dr. Jozef Tiso žil a pracoval.

Podľa svojich vlastných slov, autor si dobre uvedomuje svoje vlastné odborné limity i spoločenské úskalia tohto pokusu a rozhodne si nemyslí, že jeho interpretácie či hypotézy sú všeobecne platné, nekorigovateľné a pre každého prijateľné. Písať monografiu a ešte o tak významnej politicko-historickej postave akou Dr. Jozef Tiso nesporne bol, si vyžaduje dávku odvahy, pretože vždy sa nájdu ako zástancovia, tak aj oportunisti akéhokoľvek diela o prvom slovenskom prezidentovi. Myslím si, že každé dielo, každá práca, ktorá prináša informácie o Dr. Jozefovi Tisovi a približuje dobu v ktorej žil, by mala byť vítanou tak v kruhoch odbornej ako aj laickej verejnosti. Mojim cieľom nie je stavať sa do role nejakého kritika práce autora, to v úmysle nemám.

 

Chcem však poukázať na niektoré autorove prinajmenšom zvláštne interpretácie.

V prvom rade autorov pojem takzvaná vojnová Slovenská republika. S týmto pojmom a tvrdením nemožno súhlasiť, ba treba ho považovať za účelový. Republika nemôže mať prívlastok. Autor tento pojem používa neprimerane často a na žiadnom mieste svojej práce prívlastok vojnová svojim čitateľom nevysvetlil. Ani nemôže, nakoľko prvá Slovenská republika vznikla 14. marca 1939, v čase všeobecného mieru. Druhá svetová vojna sa však oficiálne začala až 1. septembra 1939, obsadením Poľska nemeckou armádou. Avšak ani tento viditeľný dôkaz nebráni autorovi neustále dookola opakovať svoje tvrdenie. Ak však za merito svojho tvrdenia považuje vojenské ťaženie slovenskej armády proti Poľsku, autor veľmi dobre vie, že Slovenská republika si iba vzala späť územie, ktoré zabralo okupačné Poľsko. Vyhlásenie vojny ZSSR bolo vopred dohodnuté v spojeneckej zmluve s Nemeckom, kde sa Slovenská republika zaviazala pomáhať nemeckej armáde. Autor znovu veľmi dobre vie, čo znamenalo Nemecko v tej dobe, že bolo hegemónom v oblasti. V Mníchove sa mu podriadili aj také veľmoci ako Francúzsko či Veľká Británia. A to už rok pred vypuknutím druhej svetovej vojny! A Slovenská republika s tromi miliónmi obyvateľov sa v žiadnom prípade nemohla stavať do pozície neposlušného, tvrdohlavého štátu. Tým by bol ortieľ Slovenskej republiky spečatený. I keď na druhej strane, autor znovu veľmi dobre vie, že Dr. Jozef Tiso sa niekoľkokrát vzoprel Hitlerovým rozhodnutiam a postupoval podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia.

Autor v celej svojej práci opisuje, aj keď dosť stručne, jednotlivé etapy a udalosti v živote Dr. Jozefa Tisu zaujato. Raz je pre neho Dr. Jozef Tiso zástancom spoločného štátu Čechov a Slovákov, ale o pár stránok ďalej, o tom istom Dr. Jozefovi Tisovi neváha napísať, že bol strojcom rozbitia spoločného štátu Čechov a Slovákov. Ako príklad uvediem vyhlásenie samostatného Slovenského štátu, ktorý autor približuje spôsobom, akoby to bola najväčšia tragédia v dejinách Slovenska. Pritom veľmi dobre vie, že išlo o vyvrcholenie národno-emancipačného procesu Slovákov. Tragédiou bude to, ak si ktokoľvek, kto sa chce dozvedieť o tejto dobe viac informácií, prečíta ako historický fakt túto prácu. Práca je povrchným ahistorickým paškvilom. Snaha sa však autorovi nedá uprieť. Kráča s dobou, v ktorej už dnes málokoho zaujíma jeho predpojatý pohľad. Dnes má ktokoľvek na výber z množstva alternatívnych informácii, ktoré za pôsobenia autora neboli dostupné. Preto pristúpil k doplneniu svojej pôvodnej práce a v závere tvrdí, že Tiso patrí do slovenských dejín nielen pre svoje viac ako štvrťstoročné politické aktivity, ale aj preto, že s jeho menom je spojená aj jedna dôležitá etapa emancipačného napredovania slovenského národa. Napredovania v dobe, v ktorej nadobudol svoju samostatnosť a budoval sám seba. Bola to doba veľmi ťažká a pre mnohých z nás nepredstaviteľná. Preto každý, kto chce pochopiť akúkoľvek a nielen túto dobu, mal by v prvom rade poznať a chápať súvislosti. Tak ako to interpretoval Edmund Husserl s jeho fenomenologickou redukciou, ktorá má predstavovať základ novej teórie poznania a to tak, že jej prostredníctvom bude človek schopný zbaviť sa prirodzeného pohľadu na svet, ktorý je iba habituálneho charakteru. Autor by sa tejto metódy mal prinajmenšom pridŕžať.

Čo sa týka tragickej otázky európskych židov, to čo sa s nimi stalo počas druhej svetovej vojny, sa nedá nijakým spôsobom ospravedlniť. Autor však musí prinajmenšom tušiť, že Slovenská republika nebola strojcom a ani vykonávateľom týchto zverstiev na židovskom etniku. Písať históriu Slovenska cudzou optikou v čase samostatného štátu je prejavom nekompetentnosti alebo dôkazom zlého úmyslu. Slovensko od roku 1993 už nemusí preberať cudzie záujmy do vlastných dejín. Bolo by však viac než vhodné, konečne spracovať túto tému pravdivo. Prečo sa židom v Európe stalo to, čo sa im stalo. Prečo práve toto etnikum bolo toľko nenávidené v celej Európe, že muselo prísť k tejto hroznej tragédii. Týmto v žiadnom prípade nechcem zľahčovať ich tragédiu, iba si myslím, že osvetlenie týchto dejín by dalo odpoveď na mnohé dodnes nezodpovedané otázky.

Na záver môžem každému odporučiť vziať do rúk uvedenú prácu a po prečítaní si vytvoriť samostatný obraz o autorovej „objektívnosti“. Avšak pre tých, ktorí sa rozhodnú doplniť si vedomosti o prvom slovenskom prezidentovi Dr. Jozefovi Tisovi, rozhodne odporúčam pátrať aj po iných zdrojoch informácií. A rovnako o prvej Slovenskej republike. Samozrejme, nie všetko čo týka uvedenej publikácie je vyslovene zlé, nájdu sa i svetlé momenty. Tie si však čitateľ znalý problematiky bude hľadať ťažšie.

Miroslav Šuňal
autor je politológ

 

 

Ak nie sme si vedomí toho, že sme maličkí a hriešni,  začíname byť neuveriteľne hlúpi a smiešni.   

     Problém zla vo svete je obrovský, ľudskými silami neriešiteľný rébus. Napriek tomu nám Boh vo svojom Zjavení dáva možnosť sa chápaniu tohto základného fenoménu aspoň priblížiť.

     Pojem „teodicea“ ktorý vlastne znamená ospravedlnenie Boha za zlo vo svete prostredníctvom ľudského intelektu, zaviedol geniálny mysliteľ Leibniz a hrozne svojimi teóriami naštval praotca moderných ateistov Voltaira. Leibniz totiž tvrdil, že tento svet je najlepší z možných a z pojmu Boha a stvorenia vyplýva, že hocijaký iný svet by bol horší. Voltaire ho nemilosrdne vysmial poukazom na obrovské zemetrasenie v Lisabone a množstvo nevinných obetí.

     Celý môj život ma učí a tieto tušenia majú iste aj iní, že človek musí mať rád ľudí takých, akí sú a inštitúcie, ktoré tvoria, tiež aké sú, bez ohľadu na to, že vidí aj chápe ich nedostatky a rezervy. Ak nenávidíme, či už človeka, alebo organizovanú skupinu ľudí a schvaľujeme násilie, aby sme veci zlepšili, sme úplne a dokonale mimo.

     Prebehla teraz tragikomická polemika okolo videa, ktoré tvrdí, že bez prvej Slovenskej republiky by nebolo Slovenského národného povstania. Samozrejme, že by nebolo, ako by mohlo bez národného štátu a národnej armády vzniknúť organizované národné povstanie? Rôzne národné agentúry proti extrémizmu sa môžu rozglejiť, aby popreli nos medzi očami…

     Fungujú teda v histórii sveta tie záhadné a tajomné mystériá, „mysterium fidei“ a „mysterium iniquitatis“ teda tajomstvo viery a tajomstvo nepokoja a zla. Ide totiž o to, že ak bolesti, trápenia, ba aj hriechy, nemajú zmysel, nemá zmysel vôbec nič. Ak nedovolíme zlu a nedokonalosti do určitej, ťažko odhadnuteľnej miery existovať, ak násilím chceme všetko zlo odstraňovať, vytvoríme peklo na Zemi, horšie, ako bolo, je a bude to, ktoré chceme likvidovať a anihilovať.

     Od počiatku ľudských dejín existujú inovátori a modernisti, čoraz kvalifikovanejší odstraňovači zla. Všeobecne platí, že prestávajú si ctiť Boha a začínajú uctievať svet a samých seba. To je asi hlavné posolstvo Fatimy a to je aj tá vzbura voči Bohu, ktorá pokračuje kontinuálne, od toho prvého symbolického vzbúrenca, ktorý však bol iste veľmi konkrétny, teda od Adama.

     Ak chceme meniť svet a ľudí na svoj obraz, ak nemáme radi svet a ľudí takých, akí sú, ak nemáme úctu k stvorenstvu okolo seba, tak sme na ceste do pekla a prinášame druhým zbytočný nepokoj a nesmierne trápenie. V tomto povedomí musíme žiť, byť pokorní a klaňať sa pred tajomstvami, ktoré sa dejú a realizujú pred nami a v nás, rovnako v našich osobných a maličkých životoch, ako aj v tom celosvetovom a ohromujúcom meradle.

     Všímajme si teda hlavne svoj život, či nepoužívame nesprávne a nenapraviteľné metódy pre dobro sveta a našich blízkych a zmilujme sa tým nielen nad svetom a našimi priateľmi, ale aj každý nad sebou samým. Lebo Boh skúma a vníma každého z nás a nikdy neprejavujeme dosť pokory a úcty zoči – voči tomuto nesmierne dobrému a povzbudzujúcemu tajomstvu.

     V tom je aj sila modlitby a nezničiteľnej nádeje. Kristus hovorí, že on pracuje aj v sobotu, lebo aj jeho Otec pracuje neustále a neúnavne. Nezúfajme teda, ale milujme a dúfajme. Ako správny katolík zase končím latinským výrazom DUM SPIRO SPERO, teda KÝM DÝCHAM, DÚFAM.

Vlado Gregor

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Slovania, Správy, Zahraničné, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.