Vzbúrenci proti Bohu a ich presadzovanie humanizmu bez Boha

Humanizmus a renesancia
Kresťanský novovek.
Veda sa na začiatku stredoveku šírila v jednoduchých celách kláštorov, v biskupských palácoch a v lone kapitúl. Vedecké poznatky a vzdelanie poskytovali školy, ktoré boli pod ochranou a patronátom Cirkvi. Bežný občania žijúci vo svete nemali takmer žiaden záujem o vedecké vzdelanie. A tak mala veda iba celkom cirkevný a náboženský ráz. No križiacke vojny otvorili vede nové obzory svojimi objavmi a starobylými pamiatkami. Vtedy sa už aj medzi svetskými mužmi vzbudil záujem o vedu, a túžba po vyššom vzdelaná sa pomaly rozširuje medzi ľuďmi mimo kláštora. Humanizmus mal za cieľ rozšíriť vzdelanie medzi širokými vrstvami ľudu. Po páde Carihradu (1453) boli nútení mnohí učenci a umelci opustiť toto slávne stredisko východnej vzdelanosti a museli hľadať útočište v iných krajinách Európy. V Taliansku našli najväčšie porozumenie a podporu pre svoje starobylé pamiatky. Rím, Florencia a Benátky sa stali ich najštedrejšími ochrancami. Ale títo znalci vedy a umenia priniesli na západ i uvoľnené východné mravy, čím zhoršili náboženský život v týchto krajinách.

V Taliansku sa už predtým začali niektorí učenci zaujímať o diela latinských básnikov, filozofov a ich rukopisy opatrovali v knižniciach ako vzácne pamiatky. Toto nadšenie pre staroveké latinské a grécke diela chceli niektorí preniesť aj na širšie vrstvy ľudu a takto vzbudiť lásku a záujem o tieto krásne plody starovekej literatúry. Niektorí takéto vzdelanie pokladali za najväčší cieľ svojho života, ktorým sa vraj majú rozviť všetky schopnosti človeka (homo-humanizmus), aby sa stal dokonalým a blaženým na zemi. Tento smer sa preto nazýva humanizmus a jeho stúpenci humanisti.

 

Renesancia.

Počiatkom XV. Storočia talianski umelci opúšťali doterajší spôsob umeleckej tvorby, lebo ich mocne vábili krásne vzory starovekých (antických) výtvarných umelcov. Takto došlo v staviteľstve, sochárstve a maliarstve k novému smeru umeleckej tvorby, ktorý chcel obnoviť a znovu zrodiť krásu a formu latinského a gréckeho umenia vo výtvarníctve. Tento nový smer umeleckej tvorby sa volá renesancia – znovuzrodenie antického ducha. V novom slohu sa začali stavať nielen chrámy, paláce, verejné budovy, tržnice, radnice. U nás napríklad radnica v Levoči. V renesančnom slohu sa uplatňuje snaha o verné zobrazenie prírody.

Veda a umenie nenahradia vieru.
Učenci v Cirkvi dobre poznali diela starovekých pohanských spisovateľov a filozofov, veď ich čítavali a čerpali z nich bohatstvo výrazov pre svoju výrečnosť a spisovateľské umenie. Ale neprestajne napomínali čitateľov k opatrnosti, aby nenasiakli pohanským duchom, ktorý bol veľmi priezračný v opisoch nemravných výjavov.
Humanizmus svojím obdivovaním umeleckej krásy starovekých spisovateľov zašiel priďaleko, lebo bol príčinou pohanského zmýšľania a mravov medzi vzdelanými vrstvami. S humanizmom prenikal aj duch pohanstva a nevery, lebo zľahčoval vieru, pohŕdal sv. Písmom, chválil prepych a rozkošnícky život, velebil neresti a opisovanie hriechu, celkom, ako pohanskí spisovatelia. Ba mnohí stavali modli nad Boha a pohanských filozofov nad svätých, mnohí humanisti hlásali v knihách, že kresťanstvo je zbytočné, lebo na všetky otázky človeka nájdeme dostatočnú odpoveď u pohanských spisovateľov. Týmto zavinil humanizmus neveru a taký úpadok náboženského a mravného života, že v mnohých mestách (napríklad v Siene) museli byť vynesené zvláštne zákony na verejných priestupníkov proti mravnosti.

Duch oživuje.

Proti tomuto smeru sa postavili kresťanský humanisti. Krásnym slovom, skvelou stavbou reči poukazovali na krásu a vznešenosť kresťanských právd, ktoré v prostom šate jednoduchej reči sv. Písma zošľachťujú a povznášajú človeka. No táto ušľachtilá snaha kresťanských humanistov bola márna, lebo škodlivé účinky humanizmu hlboko prenikli do širokých vrstiev a mravným a náboženským úpadkom pripravili M. Lutherovi pevnú pôdu pre jeho verejné účinkovanie.
Renesanční pápeži tej doby boli milovníkmi vedy a umenia, ktorí svojou štedrosťou a láskou si získali nehynúce zásluhy o rozvoj vedy, a dali umeleckej tvorbe také možnosti, že diela ktoré vyšli za ich podpory prináležia k najvzácnejším pamiatkam umeleckej tvorby a divom umenia.

Pápež Mikuláš V. (1447 – 1455) bol najväčším kresťanským humanistom a najslávnejším knihovníkom svojej doby. Ako pápež vynikal hlbokou zbožnosťou, veľkou učenosťou a širokým rozhľadom. Najviac pracoval na tom aby do humanizmu vlial kresťanského ducha a tak ho zachránil pred pohanským úpadkom. Najväčšou jeho záľubou boli knihy a patril medzi ich najlepších znalcov, ktorý knihy skupoval, prepisoval ale aj vydával. Svojími zbierkami kníh a rukopisov položil základy Vatikánskej knižnice. Na svojom dvore podporoval učencov a umelcov, ktorých v tom čase vyhnali z Carihradu. S pomocou týchto umelcov zozbieral a preložil gréckych klasikov a sv. Otcov.

Pápež Sixtus IV. (1471 – 1484). Tento pápež sa preslávil Sixtinskou kaplnkou, ktorej steny vymaľoval jeden z najväčších umelcov sveta Michel Angelo. Najslávnejší je obraz Posledného súdu.

Pápež Július II. (1503- 1513). Za jeho vlády sa stal Rím najslávnejším strediskom vedeckej a umeleckej tvorby. Na svojom dvore hostil najlepších svetových umelcov: staviteľa Bramanta, maliara asochára Michela Angela a maliara Rafaela.

Pápež Lev X. (1513 – 1521)podporoval nielen vedecké a umelecké snaženia, ale usiloval sa aj o to, aby zjednotil všetkých panovníkov Európy v boji proti Turkom, ktorí vtedy začali ohrozovať kresťanskú kultúru v Európe.
Medzi najväčších umelcov pod ochranov Cirkvi patril aj maliar, sochár, strojár a chemik Leonardo sa Vinci (1452 – 1526). Jeho najslávnejšie diela sú : Posledná večera, Madona v skalke, Mona Lisa Gioconda.

Michel Angelo Buonaroti (1475 – 1564), najslávnejší staviteľ a sochár. Jeho veľkolepé stavbárske dielo je kupola chrámu sv . Petra, maliarské: Posledný sú da sochárske: Mojžiš.

Rafaello Santi (1483 – 1520) bol sochár, maliar a staviteľ v jednom. Vymaľoval vatikánske sály nádhernými obrazmi. Najslávnejšie diela sú: Dišputa a najsv. Sviatosti oltárnej, sv. Rodina, sv. Michal, Škola aténska.

 

Humanizmus na Slovensku.

Humanizmus svojou láskou k vede a k vzdelaniu našiel aj na Slovensku veľkých ctiteľov a nasledovníkov. Takýmto vynikajúcim humanistom bol trnavský rodák Ján Sambucus (1534 – 1584). Sambucus bol dlhé roky radcom na dvore cisára Maxmiliána II. a Rudolfa II. Za svojho pôsobenia na cisárskom dvore vydal diela starovekých spisovateľov a písal dejiny svojich časov.

Zachariáš Mošovský (1542 – 1587) nitriansky biskup. Pochádzal z Mošoviec a rodným menom sa volal Rohožník. Študoval v Trnave, kde pre svoju usilovnosť a mimoriadne nadanie získal na štúdiách vavrínový veniec. Ako vynikajúci znalec zákonov vyšetroval súdne odvolania posielané na kráľovské miestodržiteľstvo v Bratislave. Tieto zákony zozbieral a vydal prvú zbierku uhorských zákonov v Trnave v roku 1584. Je to prvá zbierka zákonov v Uhorsku, ktorá bola výbornou pomôckou vo vtedajšom súdnictve a bola opakovane vydaná. Ako humanistický vzdelanec mal vzácnu knižnicu, v ktorej sa nachádzali nielen latinské a grécke knihy, ale i hebrejské, chaldejské, francúzske, slovenské, české, poľské a maďarské. Zomrel ako 45- ročný v Nitre, kde je aj pochovaný pod krásnym renesančným náhrobným pomníkom, ktorý si nechal sám zhotoviť.

Juraj Szelepcsényi Pohronec (1595 – 1685) nitriansky biskup a neskôr ostrihomský arcibiskup. Za jeho rodisko sa spomínajú Slepčany. Svojím bystrým umom a vlohami upozornil na seba Petra Pazmáňa, ktorý nadaného mladíka poslal hneď do Ríma na štúdia. Po príchode z Ríma za istý čas bol v duchovnej správe a neskôr sa stal kanonikom. V roku 1648 sa stal nitrianskym biskupom a spolu bol vymenovaný za kráľovského kancelára. Ako vysokému hodnostárovi mu boli zverené veľké úlohy v kráľovských posolstvách, často aj za hranicami. Od roku 1666 bol arcibiskupom ostrihomským v Trnave, kde pre Slovákov dal postaviť kostol sv. Michala, aby sa tam mohli konať slovenské bohoslužby. Veľké zásluhy má Szelepcsényi na zachránení Viedne pred Turkami. Jeho peniazmi boli platení žoldnieri pri obrane mesta. Na oslobodenie kresťanov spod jarma tureckého obetoval 394 000 zlatých. Preto dostal i čestný titul záchranca Viedne. Pre výchovu mládeže zanechal veľké základiny reholi jezuitov a piaristov. V Nitre v biskupskom chráme dal postaviť krásny renesančný oltár z mramoru „Snímanie z kríža“ r 1662 od Jána Perneggera. Spodný obraz pochádza od talianskeho majstra a zobrazuje uloženie Kristovho tela do hrobu.

 

Lutherovo vystúpenie – protestantizmus
Všeobecné príčiny Lutherovho vystúpenia . Humanizmus pomali podrýval základy náboženského života, keď hlásal, že voľnosť vo veciach viery a v zachovávaní Božích a cirkevných príkazov. Takto pripravil pôdu pre náboženský rozvrat v XVI. Storočí. Duchom humanizmu presiakli vyššie vrstvy a tak tento smer prenikol aj do vtedajších vysokých škôl. V takomto prostredí vyrástol aj Martin Luther, ktorý vystúpil s novým učením proti Cirkvi a zviedol mnohých k odpadu od pravej viery. Jeho učenie sa nazýva luteranizmus, evanjelické náboženstvo, alebo všeobecne protestantizmus.

 

Lutherova mladosť.

Mladý Lutherov vek je pohnutý a plný smutných udalostí. Pochádzal z chudobnej baníckej rodiny. Narodil sa v Eislebene r. 1483. Ako chudobný žiak navštevoval kláštornú školu v Magdeburgu. Spevom a posluhovaním si zaobstarával peniaze na skromné živobytie. Na vysokej škole v Erfurte sa preňho začal veselší a ľahší život. Luther rád navštevoval rytierské hry, a veselú spoločnosť, by rád chodieval aj na poľovačky na diviakov. Jeho otec si želal, aby sa stal sudcom, no Luther si proti vôli rodičov a prehováraniu priateľov vyvolil kláštor. Luther býval po chvíľach veselosti a zábavy ťažkej mysle a cítil hryzenie svedomia pre svoj život. Dve udalosti mocne zapôsobili na jeho budúci život. Smrť dobrého priateľa, ktorý zahynul v súboji a strašná výchrica, počas ktorej v úzkostiach a v strach urobil sľub, že vstúpi do kláštora. Pozval svojich priateľov na večeru, pri ktorej po hlučnom speve a veselosti vyhlásil: „Dnes ma vidíte naposledy, vstúpim do kláštora. Darmo ho otec aj s priateľmi prehováral, Luther aj tak vstúpil do kláštora augustiniánov v Erfurte. Tu sa Luther odovzdal prísnej kajúcnosti a usilovnému štúdiu. Prísnym pokáním a štúdiom chcel ututlať nepokoj svojej duše, ktorý ho ani tam neopustil. Zabúdal však na modlitbu. Po štúdiách sa stal profesorom vo Witenbergu. Ale duševný nepokoj neprestával, sužovali ho nové pokušenia. V týchto duševných bojoch, Luther hľadal útechu v čítaní sv. Písma, najmä v listoch sv. Pavla apoštola. Vysvetľoval si ich však tak, ako sa jemu páčilo. Výsledkom tohto bolo jeho heslo: „Daromné je všetko, len viera sama (bez skutkov) spasí človeka“.

Luther na ceste bludu.

Pápež Lev X. chcel dokončiť stavbu veľkolepého chrámu sv. Petra v Ríme, ktorú jeho predchodcovia už vyše sto rokov stavali na mieste starej svätopeterskej baziliky. Vyzval všetkých kresťanov, aby mu pomáhali svojimi milodarmi čím prv dokončiť toto krásne staviteľské dielo. Za duchovnú a peňažnú podporu udeľoval pápež duchovné milosti- odpustky. Odpustky získali všetci kresťania, ktorí po sv. spovedi a po sv. prijímaní obetovali ešte milodar na stavbu chrámu sv. Petra. Kazatelia hlásali odpustky po krajinách a kázňami pripravovali veriacich ku sviatosti pokánia. V nemecku hlásal odpustky Ján Tetzel, dominikán.

Luther deň pred sviatkom Všechsvätých r. 1517 vyvesil na bráne zámockého chrámu 95 viet, v ktorých napadol kazateľov a postavil sa proti hlásaniu odpustkov. Lutherovo vystúpenie vzbudilo veľký rozruch, lebo začal hlásať také náuky, ktoré sa nezrovnávali s učením Ježiša Krista. Zvesť o Lutherovom chovaní prišla až do Ríma. Pápež vyzval Luthera, aby sa ospravedlnil. Luther na žiadosť saského kurfirsta odišiel do Augsburgu. Tam ho navštívil pápežský vyslanec a napomínal láskavo, aby svoje náuky odvolal. Luther sa nechcel podriadiť a utiekol do Witenbergu. Medzitým počet Lutherových odporcov ale aj nasledovníkov rástol. Luther sa vždy viaca viac vzďaľoval od učenia Cirkvi, ba v učenej hádke s Dr. Jánom Eckerom, profesorom a kancelárom univerzity, nechcel sa ani raz podriadiť pravému učeniu Cirkvi.

Vtedy poslal pápež Lutherovi list, v ktorom ho otcovsky napomínal, aby sa vrátil k pravde a netrhal Cirkev. Luther sa zanovito vzoprel a dal pápežský list spáliť za potupného vykrikovania mládeže vo Witenbergu. Vtedy bol Luther daný do kliatby a vylúčený z Cirkvi.

Luther v ríšskej kliatbe.

Karol V. nemecký cisár chcel zjednotiť ríšu a ochrániť ju pred nepokojmi a vzburami. Preto v r. 1521 zvolal ríšsky snem do Wormsu a povolal i Luthera. Aby sa tam pokonal a svoje bludné náuky odvolal. Luther sa tomu ale vyhol a skrylô sa na hrade vo Wartburgu, kde prekladal sv. Písmo do Nemčiny. Na hrade prežíval dni plné úzkosti a hryzenie svedomia nad svojím životom. Luther neposlúchol, ale svoje bludy doplnil ešte tým, že zrušil svoj kňazský a rehoľný sľub a oženil sa s vystúpenou mníškou.
Na konci svojho života prežíval Luther mnoho úzkosti, duševného utrpenia a hrôzy nad svojím učením, ktoré prinieslo mnoho sklamania. Hneval sa, nadával a často priam zúril proti Cirkvi a pápežstvu. Jeho spisy sú plné nadávok a potúp na Cirkev a na všetkých, ktorý mali inú mienku, ako on. Jeho počínanie nijako nie sú dôstojné na zakladateľa nového náboženstva. Umrel náhle dňa 18. Februára 1546.

 

Lutherové bludy.
1. Človek je úplne skazený dedičným hriechom.
2. Človek nemôže konať dobré skutky, len hrešiť. Dobré skutky nie sú potrebné, ba sú zbytočné
3. Človek bude spasený, keď má silnú vieru „Hreš koľko chceš, ak veríš, spasený budeš“ písal a učil Luther.
4. Človek má veriť len sv. Písmo a nie na ústne podanie. Sv. Písmo môže si každý vysvetľovať podľa svojho náhľadu.
5. Luther zavrhol sviatosti. Ponechal iba sv. krst a Sv. oltárnu, ktoré vraj nie sú sviatosťami, ale iba znakmi viery.
6. Pri sv. omši nepremeňuje sa chlieb a víno na Telo a Krv Kristovu. Sv. omša nie je obetou Nového zákona.
7. Zavrhol úctu svätých, odpustky, očistec.

 

Katolícke učenie:
1. Človek nie je úplne skazený dedičným hriechom, ale iba naklonený k zlému. Preto každý človek môže konať dobré skutky. Pán Ježiš Kristus žiada dobré skutky, preto nám dal aj prikázania. Pri poslednom súde pochváli dobrých za dobré skutky a zlých odsúdi. „Poďte požehnaný od môjho Otca a zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta, lebo hladný som bol a dali ste mi jesť, smädný som bol a dali ste mi piť, nahý som bol a zaodeli ste ma, v žalári som bol a prišli ste ku mnbe.“ (Mt 25, 34)

2. Pán Ježiš Kristus žiada nielen vieru, ale aj dobré skutky: „Nie každý, kto mi hovorí Pane, Pane, vojde do kráľovstva nebeského, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach.“ (Mt 7, 20). „Viera bez skutkov je mŕtva“. (Jak 2, 26)

3. Človek má veriť sv. Písmo aj ústne podanie (tradíciu). Vo sv. Písme nenachádza sa celé učenie Kristovo, napr. svätenie nedele, sviatkov, obrady sv. omše, pôsty a iné. Ústne podanie je to učenie, Kristovo, ktoré apoštoli kázali, ale nenapísali.

4. Pán Ježiš Kristus ustanovil 7 sviatostí, ktorými nám udeľuje milosti.
5. Pán Ježiš Kristus ustanovil sv. omšu ako obetu, v ktorej sa premieňa chlieb a víno na Telo a Krv Kristovu.

6. Úcta svätých, odpustky a očistec zrovnáva sa s učením Pána Ježiša Krista vo sv. Písme

Pripravil A. Čulen

Sparcované podľa: Cirkevný dejepis, autor: František Nemec- katechéta

Vydal Spolok sv. Vojtecha v Trnave 1941 

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Slovania, Správy, Zahraničné, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.