Zasvätenie Ruska Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie v marci 1984 (Zo spomienok biskupa Pavla M. Hnilicu, SJ)

Konferencia biskupov Slovenska na svojom plenárnom zasadaní v Čičmanoch v dňoch 6. a 7. marca 2017 prijala návrh nitrianskeho biskupa Mons. Viliama Judáka, aby pri najbližšom slávení sviatku sv. Cyrila a Metoda sa obnovilo zasvätenie Slovenska Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu a Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie.

Pôvodné takéto zasvätenie sa odohralo počas celonárodnej cyrilometodskej púte na Starých Horách v roku 1947, teda pred 70 rokmi, z iniciatívy nitrianskeho arcibiskupa Dr. Karola Kmeťku. Obnovenie sa koná v jubilejnom fatimskom roku, keď si celý kresťanský svet pripomína mariánske zjavenia vo Fatime, kde Panna Mária výslovne žiadala, aby bol svet a osobitne Rusko zasvätené jej Nepoškvrnenému srdcu.

V duchu tohto mariánskeho odkazu sa už vykonalo mnoho nábožných aktov zverenia a zasvätenia Nepoškvrnenému srdcu. Natrvalo v pamäti ostáva nedávne zasvätenie, ktorého pôvodcom bol veľký ctiteľ Panny Márie svätý Pápež Ján Pavol II. Tento pápež pred Vianocami 1983 oznámil, že v marci 1984 zasvätí Rusko Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie a vyzval všetkých biskupov sveta, aby tak urobili aj oni vo svojich diecézach.

Biskup Pavol Hnilica bol – podľa vlastných slov – „uchvátený“ touto výzvou. Hneď si ju osvojil a rozhodol sa, že to urobí vo svojej „diecéze“, ktorú mu určil pri biskupskej vysviacke jeho svätiteľ biskup Róbert Pobožný, keď mu povedal: „Tvoja diecéza sa bude rozprestierať od Berlína cez Moskvu až po Peking.“

Ale v roku 1984 bol svet ešte stále rozdelený na dva tábory: tzv. slobodný svet demokratických a nie celkom demokratických štátov, v ktorom na poprednom mieste stáli Spojené štáty severoamerické a na tzv. socialistický tábor, ktorý sa hlásil k marxistickej ideológii a v ktorom vedúce postavenie mal Sovietsky zväz. Tábory boli od seba oddelené tzv. železnou oponou. A čo bolo ešte horšie, biskup Hnilica bol nevítanou a nežiaducou osobou na tej druhej strane železnej opony.

Biskup Hnilica bol človekom pevnej viery a hlbokej dôvery. Veril, že ak Pán Boh a Bohorodička niečo od neho chcú, vždy vnuknú aj spôsob, ako to uskutočniť. A tak si našiel aj cestu do Moskvy. Naplánoval ju ako „turistický výlet“ do Ázie, odkiaľ sa vracal leteckou spoločnosťou Aeroflot do Ríma s trojdňovou zastávkou v Moskve. Spoločníkom mu bol jeho osobný tajomník, mladý kňaz Leo Maasburg, ktorý predtým bol v službách rakúskej diplomacie a ktorého biskup Hnilica len pred nedávnom (v roku 1982) vysvätil za kňaza vo Fatime.

Svoju odvážnu a dobrodružnú návštevu Moskvy vyrozprával Biskup Hnilica už niekoľkokrát. Ale nezaškodí pripomenúť ju znova, lebo vrhá zaujímavé svetlo na celú záležitosť zasvätenia. Mnohí teológovia totiž význam zasvätenia zahmlievajú, pokladajú ho viac za folklórny než hlboko liturgický a duchovne obohacujúci akt. Biskup Hnilica v ňom vždy videl Božie želanie (ktoré preňho malo silu príkazu) sprostredkované cez Pannu Máriu.

Biskup Hnilica a o. Leo Maasburg odleteli z Ríma v polovici marca 1984 a ich prvou zastávkou bola Kalkata. Niekoľko dní pobudli s matkou Teréziou, ktorej sa zdôverili so svojím úmyslom. Ona ich v tom iba povzbudila a prisľúbila, že jej komunita sa bude denne modliť za šťastlivý a požehnaný výsledok tohto odvážneho rozhodnutia.

Z Indie odleteli do Bangladéšu, kde navštívili miestneho nuncia a na nunciatúre si pripravili aj liturgické texty pre slávenie sv. omše so zasväcujúcou modlitbou. Vo štvrtok, 22. marca odleteli z bangladéšskeho letiska Dhaka do Moskvy (s medzipristaním v Bangkoku a Bombaji) a do Moskvy prišli piatok ráno 23. marca 1984 o 4. hod.

Piatok strávili prehliadkou Moskvy a turistickým zájazdom do kláštorného strediska Zagorsk (ktorý sa v roku 1991 vrátil k svojmu pôvodnému názvu: Sergijev Posad). V sobotu 24. marca sa vybrali navštíviť Kremľ. A zase – ako na to poukázal biskup Hnilica – Pán Boh tak zariadil jeho trojdňový pobyt, že sa mohol bez ťažkostí dostať do Kremľu, pretože sobota bola v tom čase jediným dňom v týždni, kedy určité budovy a priestory boli otvorené pre verejnosť. Lístky in zaobstarala Leova priateľka Mária, ktorá bola vtedy úradníčkou na rakúskej ambasáde v Moskve, a ktorá ich potom aj sprevádzala.

Akt zasvätenia predkladám slovami biskupa Hnilicu, ako mi celú históriu vyrozprával v rozhovore, ktorý je uverejnený v jeho knihe Fatimské posolstvo a Božie milosrdenstvo (Bratislava 2005, s. 146-153):

„Keď sme už boli na nádvorí Kremľa, vošli sme do najbližšieho chrámu, ktorý – ako som neskoršie zistil – bol zasvätený sv. Michalovi archanjelovi. Ako ostatné kostoly a kaplnky v Kremli, aj tento bol premenený na múzeum, ale mnohé obrazy, mozaiky a bohatá kresťanská symbolika mu aj naďalej ponechávajú atmosféru posvätnosti – aspoň pre kresťanského návštevníka. Návštevníci bez kresťanskej tradície, ktorí tu obdivujú pestrosť farieb a umeleckú výzdobu si hádam ani neuvedomujú, že stoja v kresťanskom chráme. Pretože som nevedel, komu bol kostol zasvätený, spýtal som sa dozorkyne, ktorá sedela v jednom kúte, aký je to kostol. Odpovedala, že Chrám sv. Michala.

 

Potom som sa jej opýtal: „A viete, čo znamená meno Michal?“ Odpovedala mi, že to bol archanjel. „Áno, správne hovoríte, ale jeho meno v preklade znamená Kto je ako Boh? A to je dnes nielen meno, to je program na Západe i na Východe, všade kde sa vedie boj proti Bohu, proti nám veriacim. A vy ste veriaca?“ – pýtam sa. „Áno, som“, odpovedala. „Viete, ja sa tiež volám Michal“. „Vot, eto Vaša cerkov – to je Váš kostol“, vyhŕklo z nej. A tak sme sa spriatelili. Bola ochotná poukazovať mi najdôležitejšie veci, no ja som chcel chodiť sám a meditovať.

F. Vnuk: Aké myšlienky Vám vírili hlavou?

Biskup Hnilica: Stále som nemohol tomu uveriť, že chodím po Moskve a stojím v Kremli. Uvedomoval som si však význam toho dňa. Bol to deň zasvätenia celého sveta, ale najmä Ruska Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Toto zasvätenie vykonal Svätý Otec v Ríme a ostatní biskupi vo svojich diecézach. Aj ja ako biskup som sa chcel aktívne zúčastniť na tomto zasvätení a vykonať ho v Moskve, v centre „mojej diecézy“. A prvý krok som sa rozhodol urobiť tu, v kostole sv. Michala. V aktovke som mal stránku z vatikánskeho denníka Osservatore Romano, v ktorom bola uverejnená modlitba zasvätenia ako ju zložil sám Svätý Otec. Použil som však malú kamufláž: stránku z Osservatore Romano a omšové texty som vložil do ruských komunistických novín Pravda, takže každý, kto si ma všimol, mal dojem, že čítam moskovský komunistický denník.

F. Vnuk: Váš spolupracovník a sprievodca Leo Maasburg spomína, že keď ste lepili do Pravdy tie omšové modlitby a text zasvätenia, povedali ste mu, že toto je hádam po prvýkrát v histórii, keď je v komunistickej Pravde pravda.

Biskup Hnilica: A nielen pravda ako opak lži, ale aj Božia pravda; tá pravda, o ktorej sa v žalmoch hovorí, že trvá naveky – veritas Domini manet in aeternum.
S komunistickým denníkom pred sebou som sa postavil pred oltár sv. Michala a pokojne som odriekal túto prekrásnu zasväcujúcu modlitbu. Každý, kto si ju pozorne prečíta, musí uznať, že to je ozaj krásna a dojímavá modlitba zasvätenia ľudstva Nepoškvrnenému srdcu Panny Márie. Počas nášho pobytu v Moskve som ju odriekal mnohokrát, majúc na mysli hlavne ruský národ, ktorý to vtedy najviac potreboval. Chcel som byť čo najvrúcnejšie spojený so Svätým Otcom, so všetkými biskupmi, ktorí v tomto čase zasväcujú Rusko Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Zriedka kedy som cítil také silné spojenie s Bohom ako vtedy. Keď som dočítal modlitbu a odložil noviny, obrátil som sa na sv. Michala so svojou osobnou prosbou: „Svätý Michal, ty si zvíťazil nad Luciferom, a tvoja hodina znovu prichádza. Ty sa musíš zasadiť o oslobodenie Ruska. Dosť už bolo zloby Satana. Ty, knieža nebeského vojska, vyhosti Satana z tejto krajiny a zažeň ho späť do pekla!“

Cítil som, že som tu z vôle Božej, že som Božím nástrojom. Chcel som byť takým, ako ma chce mať Boh, podľa jeho vôle, podľa jeho milosti. Potom som ešte niekoľkokrát opakoval modlitbu zasvätenia, lebo sa mi zdalo, že som ju ešte nevyjadril dosť vnútorne, dosť srdečne, dosť nábožne. Už som sa nepozeral na ikony, na nádherné veci, lebo som bol v inom svete, uprostred inej skutočnosti. Potom sme sa pomodlili spolu aj s Leom a tou dievčinou, čo nás sprevádzala. Pripomenul som im Ježišove slová, že kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v Jeho mene, tam je On uprostred nich. Vo vedomí tejto Božej prítomnosti sme prednášali k nemu naše prosby. Z kostola som odchádzal so srdcom preplnenou neopísateľnými dojmami, akoby naozaj zo svojho vlastného chrámu. Pred odchodom som ešte nechal pod hlavným oltárom zázračnú medailu Panny Márie, jednu z mnohých, ktoré nám dala Matka Tereza s príkazom, aby sme ich rozdávali a rozosievali, kamkoľvek v Rusku pôjdeme.

F. Vnuk: Kde ste slúžili zasväcujúcu sv. omšu?

Biskup Hnilica: Rozhodol som sa odslúžiť ju v hlavnej katedrále Kremľa, do ktorej sme prešli po návšteve Chrámu sv. Michala. Je zasvätená Nanebovzatiu Matky Božej. Hneď pri vstupe nás uvítal pohľad na nádherný obraz Panny Márie. Aj tu som najprv recitoval modlitbu zasvätenia a podobne ako v kostole sv. Michala pod hlavný oltár som položil jednu zo zázračných medailí, ktoré nám dala matka Terézia pri našej krátkej zástavke v Kalkate.
V strede pred hlavným oltárom bol trón patriarchu, napravo trón cárovnej a naľavo cárov. Chrbtom som sa oprel o trón patriarchu, aby ma zozadu nikto nepozoroval a nerušil, opäť som vybral komunistickou Pravdou zamaskovaný výstrižok z Osservatore Romano a znova som odriekal modlitbu zasvätenia v spojení so Svätým Otcom, so všetkými biskupmi, všetkými svätými na nebi i so všetkými veriacimi na zemi.
Potom som slúžil svätú omšu. V aktovke som mal všetko pripravené – v malej plechovej trubičke od liekov víno s kvapkou vody a v sáčiku hostie. V latinčine som mal tiež pripravenú fotokópiu textov modlitieb a čítaní na sviatok Zvestovania Pána, ktorú Leo pre tento účel pripravil ešte na nunciatúre v Bangladéši. Tieto texty sme používali s Leom na koncelebráciu sv. omše v hoteli každý deň nášho pobytu v Moskve v zamknutej izbe nášho hotela. Teraz som to chcel zopakovať slávnostnejším spôsobom a vo vhodnejšom prostredí tu, v tomto chráme Matky Božej. Cítil som vnútornú nezadržateľnú silu, že to mám urobiť, že je to moja povinnosť. Neuvažoval som nad tým, že je to zakázané a nebezpečné, bolo to pre mňa samozrejmé. Koniec-koncov, táto situácia nebola pre mňa celkom nová, takto v tajnosti som slúžieval sv. omšu celý čas, kým som ešte žil v Česko-Slovensku.

F. Vnuk: Vzrušenie premohlo strach.

Biskup Hnilica: Neviem, či to bolo vzrušenie alebo nadšenie, ale viem, že som na nič iné ani nemyslel, iba na to, že zasvätenie Ruska Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie sa uskutočňuje na želanie Svätého Otca a ja mám privilégium vykonať to tu v Moskve. Podarilo sa prekonať mnohé a rozličné prekážky ohľadne aktu zasvätenia a splniť výslovnú žiadosť Panny Márie i samotného Pána Ježiša.

Doteraz neviem pochopiť, prečo sa tento akt zasvätenie rodil tak dlho a ťažko. Svätý Otec nebol proti tomu. Spomínam si na náš prvý rozhovor po jeho zvolení za pápeža v roku 1978. Povedal som mu: „Svätý Otče, ja som presvedčený, že Pán Boh si Vás vybral na Petrov stolec preto, aby ste ako Vašu prvú úlohu spolu s ostatnými biskupmi vykonali akt zasvätenia Ruska Nepoškvrnenému srdcu Panny Márie. Ak sa tak nestane, Váš pontifikát nebude úplný“. A on mi odpovedal: „Keď získaš biskupov, ja som ochotný urobiť to aj zajtra“.

Opozícia proti aktu zasvätenia bola veľká; kúria a viacerí teológovia i kardináli mali výhrady, námietky a rozličné – niekedy až čudné – výhovorky. Raz som cestoval s kardinálom Ratzingerom v lietadle. Sedeli sme vedľa seba asi 3-4 hodiny. Podrobne sme sa rozprávali o tomto historickom zasvätení, ktoré sa odohralo 24. a 25. marca 1984. Pri tejto príležitosti mi povedal: „Neviete si predstaviť, koľko ma to stálo prebojovať (použil výraz: durchboxen) slovo zasvätenie, lebo mnohí teológovia boli proti tomu.“

Ale nakoniec sa to predsa len presadilo, takže v tento deň a nasledujúci Svätý Otec a s ním aj ostatní biskupi na celom svete zasväcujú Rusko Nepoškvrnenému Srdcu. Veril som, že teraz iste sa splní aj prísľub Panny Márie a prísľub Boží, čo sa potom aj stalo. To som potom niekoľkokrát spomínal. Som presvedčený, že toto bol jeden z najväčších dní v dejinách Ruska.

Nedal som sa vyrušovať prúdom prechádzajúcich turistov, pozeral som do textu vloženého do novín a potom zas na ikonu Matky Božej, akoby som bol zahĺbený v meditácii. Zvonka to vyzeralo, že čítam komunistické noviny alebo že sledujem detaily obrazu podľa nejakého odborného popisu. Ja som si však vôbec nevšímal svoje okolie. Možno ani moja prvá sv. omša nebola vrúcnejšia, pohnutejšia a duchovnejšia ako táto. Boli to neopísateľné chvíle, ktoré sa dajú zažiť len v takýchto mimoriadnych okolnostiach.

Na obetovanie som prečítal text zasvätenia a vložil som doňho celé svoje srdce i dušu. Keď prišiel moment premenenia, pokojne som pootvoril tašku, ktorá som mal pred sebou prevesenú cez rameno, hostie som vzal do rúk, vyriekol nad nimi slová premenenia. Rovnako i malú ampulku s vínom. Hlavou mi prebehla myšlienka, že pravdepodobne od revolúcie v roku 1917, keď vyhnali patriarchu, sa v tomto chráme nekonala nekrvavá obnova Kristovej obety za nás na kríži. Mal som hrejivý pocit aj z toho, že v ten deň som nebol tam sám, ale som bol spojený s celou Cirkvou ako Kristus v Petrovi a apoštoloch. Pred sv. prijímaním, keď už bol Pán Ježiš prítomný sviatostne a skutočne, znova som zopakoval modlitbu zasvätenia Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Urobil som toto zasvätenie so sv. prijímaním tak, ako sme kedysi robili prvé i večné sľuby. Takmer fyzicky som cítil veľkosť a silu Božiu a blízky koniec kráľovstva Satana, ktorý tu medzi múrmi Kremľu vládne a odtiaľto šíri svoje bludy.

Hádam nikdy som tak úpenlivo a naliehavo neprosil a nevzýval Pannu Máriu: „Dosť, dosť už… týmto bohorúhaniam, prenasledovaniam tvojich detí od synov sveta, tomuto odboju proti Bohu a jeho ľudu. Ty si predsa bola predurčená zvíťaziť nad hadom, pošliapať jeho hlavu, tvoje je víťazstvo. Ty musíš zverbovať do tohto zápasu všetkých anjelov a svätých“.

Tu som si rozpomenul na obraz, ktorý som deň predtým videl v Tretiakovskej galérii. Obraz, ktorý predstavuje Pannu Máriu ako záchrankyňu ruského národa. Bol to výjav, ktorý ma hlboko dojal. Na jednej strane vpád pohanských vojsk do Ruska, horiace domy a kostoly, a na druhej strane Panna Mária, ktorá cez okná jedného kostola posiela anjelov na pomoc Rusku, mobilizuje všetkých svätých. Videl som sa stáť pred jej obrazom a prosil som: „Aj teraz je Rusko v nebezpečenstve, jeho viera vystavená násiliu bezbožníkov a nepriateľov. Vezmi ho do svojej materinskej ochrany. Ty si Kráľovná anjelov, svätých, mučeníkov, ty musíš všetkých poslať do boja proti Satanovi, proti satanským silám, ktoré tu majú svoje stredisko“. V duši som cítil, že prichádza jej hodina, že začína to, čo predpovedala – Beatam me dicent omnes generationes, quia fecit mihi magna qui potens est … qui deposuit potentes de sede et exaltavit humiles… Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia, lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný… ktorý mocnárov zosadil z trónov a povýšil ponížených (Lk 1, 48-52).

Celý obrad mi trval asi trištvrte hodiny a nezabudnuteľne sa mi vpísal do pamäti. Pokladám ho za jeden z najhlbších a najvýznamnejších zážitkov môjho života. Priam fyzicky som preciťoval, že stojíme na začiatku toho triumfu, ktorý Panna Mária sľúbila, keď hovorila fatimským deťom: Nakoniec moje Nepoškvrnené Srdce zvíťazí. Cítil som sa celkom maličkým. Takým, ako keď cítime veľkosť Božiu alebo keď prežívame udalosti a veci, ktoré nás unášajú ako prúd veľkej, silnej vody alebo vetra. Poďakovanie po sv. omši nebolo obyčajným poďakovaním, to ktosi iný vo mne ďakoval, ktosi iný vo mne žil. Niekto iný vo mne sa zmocnil môjho celého ja, mysle, duše i srdca, a preto moje srdce spievalo. Spievalo Bohu hymny vďaky. Tu som pochopil, ako mohla Panna Mária spievať: Velebí duša moja Pána a duch môj plesá v Bohu, mojom Spasiteľovi…

Mal som živý pocit Božej moci a slabosti komunistického systému. Ozaj, čo sú všetky sily pekla proti všemocnému Bohu a Márii, Božej Matke? Cítil som, že tento boj vrcholí práve teraz, teraz sa blíži k svojmu vyvrcholeniu a zakončeniu – k šťastlivému koncu. Chápal som to ako Božie víťazstvo skrze Pannu Máriu, skrze jej ctiteľov, jej nasledovníkov, jej mariánskych dietok. Celou dušou som prosil Pannu Máriu a s veľkou dôverou som jej adresoval svoju naliehavú žiadosť: „Urob, Matka, čo najskôr, aby sa na toto miesto, sem do Tvojej svätyne v Kremli z poverenia Božieho navrátil právoplatný patriarcha, Tvoj patriarcha, pretože tento národ je Tebe zasvätený, Ty si jeho Kráľovná.“

F. Vnuk: Nespomínate, čo robili Leo a Maria? Kde boli oni, keď ste slúžili sv. omšu?

Biskup Hnilica: Stáli vedľa mňa, alebo sa prechádzali ako zvedaví turisti. Jedným okom pozerali na mňa a druhým obdivovali obrazy, mozaiky a všetku tú krásu okolo nás. Leo nekoncelebroval, ale bol duchovne spojený so mnou a popri tom ostražito sledoval návštevníkov i dozorcov – teda policajtov a vojakov – aby ma upozornil, ak by bolo treba. Ale to viem iba z jeho rozprávania, ja som nič takého nevnímal, ani som sa neobával, že by ma mohol niekto vyrušiť. Keď bolo po všetkom, až potom mi Leo povedal: „Teraz som pochopil, prečo sme sem prišli.“ Hovoril, že si plne uvedomuje, čo robíme a je nesmierne rád, že môže byť pri tom.

Po odslúžení sv. omše som vyzval Lea i Máriu, aby sme sa ešte raz pomodlili modlitbu zasvätenia. Potom som s vďačnou dušou opúšťal tento velebný chrám Matky Božej, ktorý mi tak prirástol k srdcu, že má v ňom trvalé miesto a od tej chvíle často tam mysľou zalietam.

F. Vnuk: Spomínam si, ako mi pred nedávnom hovoril Váš spoločník Leo Maasburg: „V roku 1984 som poznal pátra Pavla už viac než päť rokov, ale nikdy predtým som ho nevidel v takej nálade, ako bol v Moskve po tejto bohoslužbe. Každého by bol objímal, s každým sa púšťal do reči, a keby bol stretol Brežneva alebo Černenka, aj ich by bol obdaroval medailou Panny Márie alebo krížikom.“

Biskup Hnilica: Hovoril to aj mne a ja som mu odpovedal, že sa cítim nesmierne šťastný a s tým pocitom blaženosti som sa chcel podeliť. Keď som po návrate rozprával Svätému Otcovi o mojom nadšení, videl som, že aj on prežíva pocit šťastia, lebo videl v tom znak, že Pán Boh chcel mať počas zasvätenia Ruska Panne Márii v Moskve katolíckeho biskupa. Povedal mi: „Pavol, v ten deň Ťa tam Matka Božia doviedla za ruku.“ A ja mu hovorím: „Oj, nie, Svätý Otče, ona ma tam nedoviedla za ruku, ona ma tam doniesla vo svojom náručí a tak ma tam držala.“ A toto vedomie mi dávalo pocit istoty, že som sa ničoho nebál. Ešte aj teraz, keď na to spomínam alebo keď o tom rozprávam veriacim v kázni, znovu prežívam, ako keby som bol v Kremli a veru občas sa mi od dojatia tlačia slzy do očú. To by sa ozaj bez Božej Prozreteľnosti nebolo dalo uskutočniť.

Ale aby som pokračoval. Z Baziliky nanebovzatia sme potom išli do ďalšieho chrámu, ale neviem si už spomenúť, komu bol zasvätený. Cestou sme stretli asi 30 mladých dievčat, ktorým som sa prihováral, lebo moje srdce plesalo, spievalo, prekypovalo radosťou, ktorú som si nemohol nechať len pre seba. Preto som sa chcel porozprávať s každým, koho som stretol. Opýtal som sa ich, odkiaľ sú. Na otázku, či sú Rusky odpovedali, že nie. Spýtal som sa po nemecky, či sú Nemky, Angličanky alebo Francúzky. Tiež nie. Tak som sa znova spýtal po rusky – kto teda ste. Odpovedali, že sú z Litvy. Vedel som, že medzi baltickými národmi a Rusmi je isté napätie a povedal som im: „Ani ja nie som Rus, som z Talianska, a preto vás chápem“. Keď videli, že som cudzinec, hneď boli zhovorčivejšie. Osud Litovčanov pod sovietskou nadvládou je mi dobre známy, viem, koľko tento národ musel vytrpieť za svoju vieru. Aj v tomto stretnutí som videl Božiu Prozreteľnosť. Úsmevom i slovami som im hovoril, aby sa nebáli a mali odvahu, že všetko sa zmení k lepšiemu.

Kremeľ som opúšťal s neopísateľnými pocitmi. Potom sme sa prechádzali po Červenom námestí a prišli sme k Leninovmu mauzóleu. Tam som sa zastavil asi štyri kroky pred strážou, ktorá tam neprestajne paráduje. Znovu som otvoril Pravdu, kde som mal vo vnútri nalepenú modlitbu zasvätenia a tam som ju zbožne čítal. Pozeral som sa na vojakov, ktorí predvádzali predpísaný rituál a na kvety položené pri vchode do mauzólea a v duchu volal: „Matka Božia, tvojmu Nepoškvrnenému Srdcu bola dnes zasvätená táto zem. Aj títo strážcovia sú Tvoje deti, aj tieto kvety sú tu pre Teba, a nie pre tú múmiu vo vnútri tejto hranatej hrobky.“ Potom som odišiel a prechádzajúc sa, modlil som sa ruženec, ktorý som mal stále v rukách a po ruženci som sa modlitbami vďaky i prosby obracal k Duchu Svätému, Veni Creator Spiritus… imple superna gratia, quae tu creasti pectora – Príď Duchu svätý a naplň toto miesto a srdcia všetkých, ktorí sem prichádzajú, svojou milosťou, silou, pravdou a svetlom.

Z Kremľa sme sa išli naobedovať do reštaurácie. Bola situovaná na siedmom poschodí, odkiaľ bol krásny výhľad na celý Kremeľ i Červené námestie. Bola to luxusná reštaurácia, dosť zaplnená, lebo bola sobota. Bol som už aj dosť hladný a s veľkou chuťou som sa nasýtil výborným obedom. Nevedel som sa však nasýtiť pohľadom na veže kostolov v Kremli a neustále som si v duchu premietal to, čo som za posledné hodiny prežil. Zdalo sa mi to ako sen. Skoro sa mi ani veriť nechcelo, že som mohol byť v takej blízkosti účastníkom čohosi tak veľkého. Pri obede sme väčšinou mlčali, každý bol plný nedávnych zážitkov…
——-
Nadšenie biskupa Hnilicu bolo opodstatnené. Rok po zasvätení Ruska Nepoškvrnenému srdca v Ríme, v Moskve a na celom svete sa stal generálnym tajomníkom Komunistickej strany Michail Gorbačov, ktorý sa rozhodol reformovať komunistický systém. Nástrojmi jeho reformy mali byť „perestrojka i glasnosť“. Ukázalo sa však, že systém založený na násilí, na triednej nenávisti a na ateistickej ideológii je nereformovateľný.

V uvoľnenej atmosfére politického života došlo nielen k pádu komunizmu v Európe, ale aj k rozkladu celého „socialistického tábora mieru.“ Rozpadlo sa, čo bolo neprirodzené a držalo sa pohromade len pod policajným dozorom (Juhoslávia, Česko-Slovensko, Sovietsky zväz), spojilo sa, čo bolo umele a kvôli mocenským záujmom rozdelené (Nemecko). Padla železná opona a vyhnancom i utečencom sa umožnil návrat do rodných končín. Svet bol svedkom závratných zmien, aké nijaký politik, štátnik, prognostik, historik, ekonóm, stratég… nepredpovedal, nepredvídal, neočakával. A všetko sa odohralo bez krviprelievania. Biskup Hnilica mal na to iba jedno vysvetlenie: Boží zásah do ľudských dejín na príhovor Panny Márie“

František Vnuk (19. júna 2017)

 

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Slovania, Správy, Zahraničné, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.