Denník SME sa vyprofiloval, ako plátok pre štváčov a šíriteľov nepokoja, apel na toleranciu

Ak si kupujem noviny, tak výlučne Pravdu, alebo Hospodárske noviny. Prečo ? Nie som senzáciochtivý čitateľ a tieto periodiká sa ešte stále dajú čítať, ako po stránke obsahovej, tak i ich formou, dikciou vyjadrovania sa k veciam, ktoré sa týkajú našej spoločnosti. Bulvár sa netají tým, že je bulvár, avšak SME sa štylizuje do roli objektívneho periodika. Omyl. SME by si namiesto súčasného názvu mal najskôr prepožičať rovnomenný názov historického románu Jiráska: „Proti všem.“ , s podtilulom „Ako rozvracať republiku“.

Denník SME má svoju mušku namierenú permanentne na SMER – SD, a to hlavne na ich čelných predstaviteľov. Dnes sa už nečudujem, že premiér Róbert Fico už dlhšie odmieta odpovedať na otázky jeho senzáciochtivých redaktorov, ktorí veľmi radi vytrhávajú fakty z kontextu a menia celý obsah vypovedaného autorovho slova.

To isté platí na adresu A. Danka a celú stranu SNS, ktorú SME neustále označuje ako stranu nacionalistickú, tak to je fakt sila, a to všetko beztrestne. Akosi sa redakcii uvedeného denníka v tomto prípade začína zlievať slovo demokracia s anarchiou.
Naposledy si vzal na mušku časopis politických väzňov Svedectvo, kde sa vraj objavili akési fašizujúce, či kléro-fašizujúce prvky a podobne.

Čo chce tým všetkým tento plátok dosiahnuť ? Nič viac, nič menej, len permanentne brojiť a umelo zneisťovať, či znepriateľovať všetky „strany“ našej spoločnosti. Vyslovene vulgárnym spôsobom podkopávať princíp skutočnej demokracie, cez svoje štvavé polopravdy, prekrútenými faktami až absurditami, manipulačnými tvrdeniami, fabuláciou, či až mystifikovaním a démonizovaním niektorých veci robiť neustáli rozbroj viac – menej medzi všetkými subjektami v našej spoločnosti tak, aby cez túto štvavú kampaň ich čitateľ, občan nadobudol predstavu a pocit, že nič do seba nezapadá a videl dnešný svet len cez prizmu povestnej čierno – bielej farby, avšak život ako spoločenský, tak i politický je omnoho rozmanitejší.

Človek, občan nášho Slovenska, ako i politické a spoločenské subjekty sú však obzvlášť v dnešnej dobe „odsúdené“ na spoluprácu, či aspoň na porozumenie, ktoré môže vzísť len zo zmysluplnej diskusie a nie z priam apriornych, naprogramovaných štvavých slov a článkov tak, ako ich plodí a prezentuje “dnešný” printový i webový plátok denník SME.

Veru, že v manipulatívnom ťažení a praktikách denníka SME by sa azda mohol zdokonaliť aj niekdajší prepracovaný Gobelsov princíp manipulácie a propagandy „massage brains of readers“ – masírovanie hláv čitateľov“.

Áno, každý, každý jeden z nás potrebuje aj oponenta, ale ak oponenta tak výlučne konštruktívneho, zmysluplného, ale nie plného žlče, zloby a nekalých praktík ako prostriedku k dosiahnutiu nie porozumenie, ale za každú cenu dospieť k tomu svojmu len ťažko definovateľnému, či racionálnemu a pochopiteľnému cieľu so snahou všetko a za každú cenu len a len deštruovať ))-:

Slovensko však už konečne potrebuje pokoj, nakoľko len pri takomto stave môžeme napredovať v každom aspekte nášho žitia a dnešné Slovensko potrebuje kľud a pokoj, tak ako povestnú soľ, ináč sa vrhneme do povestného Babylonu, chaosu, a to je začiatok konca …, pre každého, teda vrátane samotných rozsievačov zloby, aj keď si to v momente jej spriadania akosi neuvedomujú …

Ak sa však v predmetnom článku dopúšťam akýchsi omylov …, tak potom skutočne – pardon. Ja na rozdiel od niektorých iných nie som dokonalý, či bohorovný. Ešte to by mi tak chýbalo ((-:
————————

Vážení, nie je potrebné siať a pestovať nenávisť a zlobu, tej je tu dosť, či až bizarne interpretovať odlišnosti a na základe toho sa akosi separovať a viesť zákopovú vojnu, či sporadicky strieľať spoza bučka, či dokonca od chrbta. Skutočným umením žitia je totižto skutočná dobrá vôľa a hľadanie toho čo nás spája …,a to nielen v akýchsi sloganoch, ale v reálnom živote …, veď aj na to sme tu, aj to je akousi „misiou“ našich životov.

EPILÓG:
Moje obe staré mamy pochádzali z klasického typicky slovenského prostredia, alebo aj čiastočne zmiešaného a vôbec im to nevadilo, opak bol pravdou. Vonkoncom nemali ľahký život (opak bol pravdou), ale akosi paradoxne o to viac z nich priam sálala dobrota a ľudskosť. Vždy však mali na pamäti jednu myšlienku, či akúsi prosbu: „Bože, chráň nás od nepriateľov, pokoja nežičiteľov.“ Nie ony ešte nemali univerzitné vzdelania a tituly pred i za menom, ale o to mali čistejšie srdcia, dušu, svedomie i myseľ a alma mater života (životnú skúsenosť a múdrosť) k tomu všetkému navyše … (Netvrdte mi teda, že sa to nedá …)

Ďakujem.  Kalafut Rastislav

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Slovania, Správy, Zahraničné, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.