Nomenklatúrne kádre denníka SME likvidujú časopis Politických väzňov Zväzu protikomunistického odboja – Svedectvo

Boj za slobodu prejavu 2017

Väčšina občanov Slovenskej republiky je zmätená a frustrovaná z toho, čo všetko sa v našej vlasti i v EÚ deje. Sľuby tribúnov „nežnej“ revolúcie odniesla voda a miesto sľubovaného „Švajčiarska“ žijú mnohí občania Slovenska na pokraji chudoby a len z výplaty do výplaty.

Ľudia nemajú z čoho žiť, často pracujú v otrockých a neľudských podmienkach, len za existenčné mzdy. Finančníci už pokútne a tajné eura „zamenili“ za koruny.

To, čo sa počas komunizmu dalo kúpiť za korunu, dnes často stojí jedno euro. No rozdiel medzi korunou a eurom je práve to povestne „jedno euro“ (konverzným kurzom sa koruny vymenili 30,1260 SKK/EUR). Bola to len ďalšia komunistami rafinovane zinscenovaná peňažná mena, či devalvácia koruny? Ani sa nečudujeme, že aj štatistiky potvrdzujú, že väčšina občanov Slovenska nemá žiadnu finančnú rezervu pre prípad nejakej havárie, či živelnej pohromy. „Najväčšou prednosťou Slovákov je, že dokážu vyžiť aj z 200 EUR na mesiac“ myslí si náš pán premiér. Škoda, že aj on s celou vládou túto prednosť Slovákov nechce nasledovať v praxi.

Na Slovensku ľudia často, aj v produktívnom veku pijú, drogujú, skáču pod vlak, vešajú sa, strieľajú si do hlavy, alebo končia svoj život skokom do rieky. Najčastejšie stoja za tým exekúcie, nedostatočný príjem, strata zamestnania, či žiadne vyhliadky na lepšiu budúcnosť, či budúcnosť svojich deti a vnukov. Socialistická vláda SMERu je skôr antisociálna a kresťanské strany od „prevratu 89“ nič sociálne pre občanov „nestihli“ urobiť. Tri milióny exekúcií je na malé Slovensko priveľa.

Občanom Slovenska existenčné platy vo väčšine prípadov nestačia ani na pokrytie rodinných výdavkov, poplatky za byt alebo na stravu pre rodinu. O rodinnej dovolenke v zahraničí, či kúpe auta, alebo stavbe domu už ani uvažovať nemôžu. Potom sa nečudujme, že ani mladí ľudia nemajú absolútne žiadne vyhliadky na lepšiu budúcnosť a tak vôbec netúžia po tom, aby si zakladali rodiny a mali deti. A Slovensko ako aj väčšina štátov EÚ vymiera…

 

Koľko samovrážd a zmarených životov majú na svedomí títo naši politici, ale aj novinári?

Lepšie na tom nie sú ani dôchodcovia. Koľkí z nich nemajú ani na lieky a o zdravej strave, alebo opatrovateľke, ktorú by potrebovali ako soľ, môžu tak akurát snívať. Ak ešte majú toľko síl a dostanú sa s požičanou barlou od suseda do obchodu, kupujú si väčšinou to najlacnejšie čo je na trhu, kde sa o kvalite ťažko dá  hovoriť. Na opravu bytu či domu im už nezostane ani cent. Ak by im aj strecha padla na hlavu, nikto si to ani nevšimne. A to si celý život v Sociálnej poisťovni odkladali peniaze zo svojich výplat na dôchodkové zabezpečenie. Výsmechom je aj to, že na vyrovnanie platov, aby sa odstránili rozdiely medzi väčšinou chudobnými krajinami bývalého komunistického bloku a bohatými krajinami západnej Európy vraj peniaze nie sú, ale na to, aby EÚ prijala každý rok milióny imigrantov z Afriky, Bangladéša, či Pakistanu a platila im štedré sociálne dávky, zdarma stravu, oblečenie a ubytovanie, či kompletnú zdravotnú starostlivosť sa už peniaze z rozpočtu EÚ nájdu.

Ako ukázali na Slovensku aj voľby v roku 2016, mnohí pochopili, že im poprevratová politická garnitúra zobrala okrem nádeje aj chuť do života, ale aj to, že čo nie je sociálne, nemôže byť ani kresťanské. A tak sa občania rozhodli, že tú dovtedy jedinú kresťanskú politickú stranu už v NR SR nepotrebujú a vymenili ju za inú, ktorá chce, aby Slovensko bolo naozaj spravodlivé, kresťanské, národné a sociálne.  

No namiesto toho, aby sa riešili skutočné problémy občanov Slovenska, tak nám, tu nomenklatúrne komunistické kádre znovu zavádzajú do praxe metódy, ktoré komunisti úspešne používali do roku 1989. Dennodenne sú občanom v mainstreamových médiách vystavení na verejnú mediálnu popravu a lynčovanie určití občania Slovenskej republiky, ktorých jedinou vinou je to, že sa riadia svojím vlastným rozumom, podľa svojej viery a majú svoj vlastný politický názor a presvedčenie. Nechýbajú medzi nimi ani kňazi, katechéti, profesori, historici ale aj novinári, ktorí sa hlásia k Cirkvi, k národu a duchovnému dedičstvu sv. Cyrila a Metoda. Asi si musíme znovu pripomenúť, že nomenklatúrne kádre do novembra 1989 rozhodovali o tom, čo si kto má myslieť, čo má robiť, a ktorú jedinú a správnu politickú stranu môže voliť. A neváhali pre to použiť aj tie najbrutálnejšie metódy.

Aj vďaka mainstreamovým mádiam od posledných parlamentných volieb veľmi veľa ľudí na Slovensku pochopilo, že tu komunizmus naozaj padol iba na papieri. Znovu tu máme obdobie, kedy si tu istá ideologická skupina novinárov z radov extrémistických zástancov bojového ateizmu znovu uzurpuje právo rozhodovať o tom, čo si iný občania Slovenskej republiky, novinári, historici, ale aj kňazi majú myslieť, o čom majú kázať a ako môžu písať. Politickí väzni na túto situáciu verejne upozornili svojim vyhlásením na 13. sneme.(TU). Momentálne sa tieto nomenklatúrne kádre pustili do Jána Košiara a Evy Zelenayovej z organizácie Politických väzňov Zväzu protikomunistického odboja za ich prácu v časopise Svedectvo.

Demokracia na Slovensku, sloboda slova, úplná náboženská sloboda a právo na politické presvedčenie dostala od nomenklatúrnych kádrov z mainstreamových médií poriadne zaucho.

 

Boh žehnaj Slovensko.

Anton Čulen

 

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Slovania, Správy, Zahraničné, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.