„Hostie, ktoré vôbec neobsahujú lepok, nie sú platnou matériou pre Eucharistiu.“ + Reakcia Vdp. Štefana Mordela na neobjektívne a jednostranné informácie KN v rubrike Listáreň -odpoveď dp. Štefana Fábryho na otázku čitateľa KN, „čo robiť počas svätého prijímania“

Kard. Sarah pripomenul biskupom zodpovednosť za liturgický chlieb a víno

Vatikán 8. júla – Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí vydala okružný list určený biskupom, v ktorom upozorňuje na používanie správnej matérie chleba a vína pri svätej omši. Ako sa v dokumente uvádza, hlavným zodpovedným za liturgický život Cirkvi je každý diecézny biskup na území jeho diecézy. Biskupovi prislúcha aj dohľad nad tými, ktorí pripravujú chlieb a víno určené pre liturgické účely.

V liste z 15. júna 2017, ktorý podpísal prefekt Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí kardinál Robert Sarah sa vysvetľuje, že v súčasnosti je potrebné venovať zvýšenú pozornosť kontrole výrobného procesu a zloženiu spomenutých matérií. V súčasnosti totiž hostie a omšové víno nedodávajú len rehoľné spoločenstvá ako bolo zvykom v minulosti.

Na základe predchádzajúcich noriem Kongregácie pre náuku viery kardinál Sarah v liste pripomína aj pravidlo o tzv. nízkolepkových hostiách, používaných pre osobitné zdravotné dôvody:

„Hostie, ktoré vôbec neobsahujú lepok nie sú platnou matériu pre Eucharistiu. Naopak platnou matériou sú hostie so zníženým obsahom lepku. Obsah lepku musí byť dostatočný k nadobudnutiu podstaty chleba bez toho, aby bolo potrebné pridávať iné prísady a bez používania takých postupov, ktoré by zmenili podstatu chleba.“

Pokiaľ ide o zloženie omšového vína, Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí potvrdzuje aj prípustnosť použitia hroznového muštu: „Mušt, teda hroznová šťava, tak čerstvý ako konzervovaný na zamedzenie kvasenia procedúrami, ktoré nemenia jeho podstatu (napr. schladením) je platnou matériou pre Eucharistiu.“

Ordinári sú „kompetentní udeľovať povolenie používať nízkolepkový chlieb alebo mušt ako matériu Eucharistie pre dobro jednotlivého veriaceho alebo kňaza. Povolenie možno udeliť habituálne, pokiaľ trvá situácia, ktorá bola dôvodom k jeho udeleniu.“

Kongregácia biskupom tiež pripomína dôležitosť formovať tých, ktorí sa podieľajú na príprave hostií a vína, „aby si boli vedomí, že ich práca je zameraná na eucharistickú obetu, a toto si vyžaduje ich poctivosť, zodpovednosť a kompetenciu.“ -ab-

http://sk.radiovaticana.va/news/2017/07/08/kard_sarah_pripomenul_biskupom_zodpovednos%C5%A5/1323942

 

Vážená redakcia KN

Prečítal som si v KN v rubrike Listáreň odpoveď dp. Štefana Fábryho na otázku čitateľa KN, „čo robiť počas svätého prijímania“. Nie som spokojný s danou odpoveďou, pretože je neobjektívna, ale výslovne jednostranná.

Autor favorizuje podávanie sv. prijímania postojačky a vytvára dojem, že sv. prijímanie po kľačiačky je vlastne nevhodné, pretože prijímanie postojačky je „postoj vykúpených“, pričom sa odvoláva na slová Apokalypsy, že veľký zástup stál pred Baránkom… (Zjv. 7. 9-10).

Neviem, či je to vhodný argument na obhajobu sv. prijímania postojačky, pretože v tom istom texte sa vo verši 11 hovorí toto: „Všetci anjeli, prítomní okolo trónu, starcov a štyroch bytostí, padli na tvár pred trónom, klaňali sa Bohu a volali:…“. Takže vyššie spomenutý argument proti prijímaniu po kľačiačky nijako neobstojí, pretože ďalší verš toto tvrdenie vyvracia. Ak by bolo treba uviesť ďalšie argumenty, ktoré poukazujú na väčšiu úctu pri pokľaknutí, tak možno citovať sv. Pavla, ktorý hovorí, že na meno Ježišovo sa skloní každé koleno na nebi, na zemi i v podsvetí a každý jazyk na slávu Boha Otca bude vyznávať, že Ježiš je Pán. (Por. Fil. 2,10)

Prefekt kongregácie pre Posvätný kult, kardinál Sarah vo svojej prednáške v Miláne povedal: „bolo by potrebné nanovo premyslieť a požadovať prax prijímania Eucharistie, ktorý sa počas života v tradícii Cirkvi vyvinul, jej krása a pastorálny význam prijímania po kľačiačky a na jazyk. Kardinál si je vedomý toho, že terajší spôsob podávania sv. prijímania obsahuje indult (čiže výsadu) prijímať postojačky a na ruku. Toto však zákonodarstvo považuje za výnimku. Naproti tomu je pravidlom, že u katolíkov latinského rítu sa podáva Eucharistia po kľačiačky a na jazyk. Pápež Ján Pavol II. v roku 2004 vydal inštrukciu Redemptionis sacramentum, v ktorom sa hovorí aj o podávaní sv. prijímania. Výslovne sa hovorí, že sv. prijímanie sa dáva po kľačiačky a môže sa dávať aj po stojačky, kde to dovolila biskupská konferencia.

Treba však zdôrazniť, že norma je prijímať po kľačiačky a prijímanie po stojačky je dovolenie. Dá sa rozumne predpokladať, prečo v niektorých krajinách biskupi dovolili tento spôsob prijímanie Eucharistie; po koncile sa začala rozvíjať prax, že sa sv. omše slávili aj na verejných priestranstvách, kde bolo obtiažné prijímanie po kľačiačky, preto biskupi dali povolenie prijímať aj po stojačky. Toto povolenie však neznamenalo zákaz základne právnej normy, čiže prijímanie po kľačiačky. Po uskutočňovaní pár desiatkov rokov tejto praxe, sa začalo považovať prijímanie po kľačiačky za niečo zastaralé a nedôstojné moderného človeka. Dokonca sa našli kňazi, ktorí odmietli dať sv. prijímanie veriacemu, ktorý chcel prijať Eucharistiu po kľačiačky.

Po II. Vatikánskom koncile, ako dôsledok liturgickej reformy, začalo sa podávať sv. prijímanie aj na ruku. Pápež Pavol VI. spočiatku nebol tomu naklonený. Prevažná väčšina biskupov to tiež odmietala. Iniciatíva prijímať na ruku vychádzala z Nemecka, zrejme z povedomia „mündige Christen“, čiže dospelí kresťania; dospelí vraj nemajú byť kŕmení ako malé deti, preto majú prijímať na ruku a sami si položia Eucharistiu do úst. Tiež sa argumentovalo, že prví kresťania prijímali takto na ruku. Argumentov sa vždy nájde dosť, ak chceme niečo presadiť. Tento spôsob podávania sv. prijímania sa ujal v poslednej dobe predovšetkým na Západe.

Treba však tiež pripomenúť, že sa tým vo veľkej miere stratila aj úcta ku Najsvätejšej sviatosti oltárnej. Po koncile sa postupne na Západe zakorenil neblahý zvyk, totiž, že všetci ľudia chodia na sv. prijímanie, ale iba veľmi málo z nich pristupuje ku sviatosti zmierenia, ktorá sa na mnohých miestach už vôbec nepraktizuje. Reformy sa tam presadzovali príliš búrlivo a s nimi sa stratilo aj veľa cenného, predovšetkým úcta ku posvätným tajomstvám a v neposlednej miere sa vytratila aj zbožnosť. Pred časom sa mi sťažoval jeden rakúsky kňaz, že je bezradný, pretože napr. pri pohrebe všetci idú na sv. prijímanie, hoci ináč v nedele tí ľudia do kostola nechodia a ku sviatosti pokánia vôbec nepristupujú. Kde je príčina takéhoto neblahého stavu?

Príliš sa zdôrazňovala pravda, že sme všetci pozvaní ku Pánovmu stolu, ale príliš málo sa poukázalo to, čo hovorí sv. Pavol, že ak niekto je chleba a pije z Pánovho kalicha nehodne, že si je a pije odsúdenie. (Lebo kto je a pije, a nerozoznáva telo, ten si je a pije odsúdenie. 1.Kor.11.30) Podávanie Eucharistie na ruku spôsobilo to, že ešte viac do úzadia ustúpilo vznešené tajomstvo Kristovej prítomnosti v tomto sviatostnom znaku. Keďže premenenú hostiu každý môže vziať do rúk, tak sa stráca v človeku úcta. Hmatom i zrakom spoznáva, že to vlastne nie je nič mimoriadne. A ak sa otupí pohľad viery, potom niet divu, že sa stratí aj úcta aj rešpekt ku sviatostným spôsobom.

Veľa negatívnych skúsenosti by som mohol uviesť z Nemecka, kde snáď v tejto „reforme“ po Holandsku sa išlo najďalej. V televíznom vysielaní som videl, ako sa redaktor opýtal mladého človeka, ktorý počas tzv. Katolíckych dní šiel na sv. prijímanie, čo mu dalo to prijímanie, odpovedal že nič. Potom vysvetlil, že bol pokrstený v evanjelickom kostole, že rodičia do kostola nechodia a ani on nechodí a že na prijímanie šiel preto, lebo ten kňaz pozval všetkých. On tam prišiel iba zo zvedavosti. Toto som videl v spravodajstve o priebehu „Katholikentagu“ na jednej nemeckej televíznej stanici.

Alebo iný príklad: keď som bol v roku 1990 na Katholikentagu v Berlíne, videl som, že počas sv. omše nerozdávali sv. prijímanie kňazi, ale laici – muži a ženy v civili. Ja ako kňaz som dostal lístok do sektoru medzi ľudí a sv. prijímanie tam prišli rozdávať jeden muž a žena. Mne, kňazovi oblečenému v kňazskom civile, podával sv. prijímanie laik. Bolo síce určených sto kňazov na to, aby rozdávali sv. prijímanie, ale po premenení prišli laici, zobrali od oltára v košoch Hostie a sami išli rozdávať sv. prijímanie. Takto chápaná úloha laikov naozaj nezodpovedá duchu II. Vatikánskeho koncilu.

Emeritný pápež Benedikt XVI., ako sme si mohli všimnúť, podával sv. prijímanie iba do úst a to po kľačiačky. Myslím si, že toto jeho gesto bolo dosť výrazné na to, aby sa už konečne prestalo s experimentovaním a zachovala sa posvätná tradícia. Mám dojem, že aj tým, že sa sv. prijímanie podáva postojačky, sa hodne stratilo z posvätnej úcty, ktorá sa vždy preukazovala Najsvätejšej Sviatosti oltárnej. Koľko krát som mal skúsenosť, že do kostola prišli ľudia, ktorí sa síce hlásia k viere, ale pred bohostánkom si nepokľakli.

Preto som osobne veľmi rád, že sa u nás nezaviedlo sv. prijímanie na ruku, ktoré prakticky, okrem Poliakov, zaviedli takmer všetky krajiny okolo nás. Jeden kňaz z Poľska mi povedal, že istý poľský biskup povedal, že ten, kto je silný vo viere, môže prijímať aj na ruku. Tu však treba podotknúť, že ani sám biskup, ba ani biskupská konferencia nemá právomoc povoliť prijímania na ruku. Biskupská konferencia však môže požiadať príslušnú kongregáciu o udelenie indultu, čiže výnimky zo všeobecného pravidla. Totižto normálny spôsob podávania sv. prijímania zostal stále ten tradičný, čiže po kľačiačky a do úst. Osobne nemám dojem, žeby sme na Slovensku potrebovali takýto indult.

Po skúsenostiach zo Západu nemáme čo od neho očakávať, iba ak, ešte hlbšie prenikanie sekularizácie do duchovnej a náboženskej oblasti. A okrem toho, ako sa dá zabezpečiť, aby nedošlo k zneucteniu Eucharistie tým, že veriacemu zostane odrobinka na dlani a on si ju jednoducho otrie o kabát? Nad touto skutočnosťou sa pozastavuje biskup Schneider z Astany v Kazachstane, ktorý sa jednoznačne stavia proti prijímaní na ruku, keďže pri podávaní na ruku sa nedá zamedziť tomu, aby nedochádzalo k zneucteniu malých čiastočiek z Eucharistie, ktoré neraz padajú na zem a ľudia po nich šliapu.

Skúsenosť je jednoznačná, že k tomu neúmyselne dochádza, a ešte horšie je, že k tomu dochádza aj úmyselne pri nedovolenom odnášaní a manipulovaní s eucharistickým Chlebom. Takže k otázke „čo robiť počas sv. prijímania?“ by som rád dodať zvlášť to, že ako veriaci mám myslieť na to, že sa stretávam s Kristom. Mám si uvedomiť, že mu dlhujem úctu. Pristupujem k nemu s pokorou a klaniam sa mu. Teraz ho síce nevidím, ale je to On, Ježiš Kristus, Boží Syn, pred ktorým raz budem stáť ako večným sudcom. Tým, že sa pred ním skloním, uznávam ho za svojho Pána a Boha.

Diabol žiadal pri pokúšaní od Krista, aby sa mu poklonil a on mu za to ponúkal celý svet. Ježiš to odmietol. „Iba svojmu Bohu sa budeš klaňať“, bola jeho odpoveď. Z tohto dôvodu by sme sa mali zamyslieť nad tým, či predsa len by nebolo vhodné, aby sme pri osobnom stretnutí s ním pri prijímaní Eucharistie, mu neprejavili znak hlbokej úcty a poklony práve týmto gestom pokľaknutia. Mimochodom inštrukcia Remptionis sacramentum to aj predpisuje, pretože výslovne hovorí, že keď veriaci prijíma postojačky, vtedy má urobiť úkon poklony.

Štefan Mordel

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Slovania, Správy, Zahraničné, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.