F. Vnuk: Pápež František a Medžugorie

V posledných dňoch sa Medžugorie opäť stalo predmetom pozornosti.

Spôsobila ju pápežova odpoveď na otázku, ktorú mu predložila  chorvátska novinárka na jeho spiatočnej ceste z Fatimy do Ríma dňa 13. mája 2017.  Opýtala, sa ho, kedy Svätá Stolica vyjadrí svoj oficiálny postoj k udalostiam v Medžugorí.
V prítomnosti asi 70 novinárov pápež František jej odpovedal v tom zmysle, že prvé zjavenia (t.j. od 24. júna  do 3. júla 1981 ) sa všeobecne prijímajú ako autentické, jestvujú však určité pochybnosti o pravosti nasledujúcich a súčasných zjavovaní.

A dodal: “Ja osobne pochybujem o ich pravosti ešte viacej (než komisia, ktorá udalosti skúmala – FV). Pannu Máriu vidím skôr ako Matku, ako našu spoločnú Matku a nie ako ženu, ktorá každý deň v určitú hodinu odovzdáva posolstvá. Ježišova Matka nie je takáto. A tak týmto údajným zjavenia netreba pripisovať nejakú zvlášť vysokú hodnotu.” Poznamenal síce, že toto je jeho “osobný názor”, ale dodal, že “Panna Mária nekoná takým štýlom, že niekomu povie: Príďte zajtra o tomto istom čase a odovzdám vám posolstvo pre širokú verejnosť. To nie!”

Pre mnohých veriacich a najmä pre ctiteľov Panny Márie, to “tvrdá reč”, ale pápežove slová treba posudzovať v ich širšom kontexte. Pápežovo stanovisko nie je jednoznačne  odmietavé, ako si jeho výrok vysvetľujú viacerí skeptici. On iba spochybňuje autenticitu a veľký počet zjavení, ktoré pretrvávajú už niekoľko rokov, pri čom zároveň zdôrazňuje potrebu venovať pozornosť pastorálnemu a duchovnému rozmeru Medžugoria, pretože tisíce pútnikov, ktorí ta prichádzajú, sú dotknutí milosťou obrátenia. Ľudia sa tam stretávajú s Bohom, menia spôsob svojho života. Netreba pripomínať, že postoj pápeža Františka k udalostiam v Medžugorí sa v mnohom ohľade podstatne líši od stanoviska jeho predchodcov.

Je všeobecne známe, že Ján Pavol II. bol priaznivo naklonený k udalostiam v Medžugorí a aj napriek viacerým súkromným výzvam, odmietol urobiť čokoľvek, čo by mohlo negatívne ovplyvniť púte a náboženskú aktivitu v Medžugorí. Jeho nástupca, Benedikt XVI. bol v svojom postoji opatrnejší, ale ani on nikdy sa nikdy verejne nevyjadril pochybovačne, alebo kriticky. Veľmi ho trápil postoj biskupov bývalej Juhoslávie a niektorých liberálnych cirkevných predstaviteľov, ktorí pokladali udalosti v Medžugorí za falošné, alebo dokonca škodlivé. Toto bol hlavný dôvod, prečo jedným z prvých rozhodnutí, ktoré Benedikt po svojom nástupe na Petrov stolec urobil, bolo ustanovenie zvláštnej komisie pod vedením kardinála Camilla Ruiniho.

Komisiu poveril úlohou: „osvetliť a ozrejmiť určité disciplinárne a doktrinálne stránky udalostí v Medžugorí“. Komisia začala pracovať v roku 2010 a skončila svoje poverenie v roku 2014. V lete 2015 preložila svoju správu Kongregácii pre náuku viery. Kongregácia správu preštudovala a predložila svoje pripomienky a odporúčania Sv. Otcovi. Nebol to už však Benedikt, ale jeho nástupca, pápež František. Od neho sa teraz očakáva úradné motu proprio, v ktorom bude vyjadrené oficiálne cirkevné stanovisko k udalostiam v Medžugorí. 

Pôvodne sa očakávalo, že motu proprio bude zverejnené ešte pred koncom roka 2015. Aspoň tak si verejnosť vysvetľovala pápežovu odpoveď novinárovi Silvovi Tomaševičovi, keď sa ho pýtal „ako stojí vec Medžugoria“. Bolo to počas návratu z apoštolskej návštevy v Sarajeve (6. júna 2015). Pápež mu odpovedal: “Čo sa týka otázky Medžugoria, pápež Benedikt XVI. ustanovil komisiu pod vedením kardinála Camilla Ruiniho. Okrem kardinála boli v komisii aj ďalší kardináli, teológovia a špecialisti. Títo vec preskúmali a nedávno kardinál Ruini mi predložil výsledok, ktorý po mnohých rokoch úsilia vypracovali – pracovali na ňom hádam aj tri alebo štyri roky. Vykonali peknú prácu, naozaj peknú prácu…

Stojíme v blízkosti konečného rozhodnutia. Výsledky budú potom poskytnuté verejnosti.“Verejnosť však márne čaká na oznámenie výsledkov. Nebolo zverejnené ani v roku 2015, ani v roku 2016 a hoci sme už  v druhej polovičke roka 2017, nebolo zverejnené doteraz. Váhanie či odkladanie vyhlásenia zo strany najvyšších cirkevných kruhov je čiastočne pochopiteľné. Hoci zjavenia v Medžugorí sa tešia pozornosti veriaceho ľudu a počet pútnikov neubúda, v radoch duchovenstva niet na ne jednotného názoru. Hádam najväčšiu opozíciu voči k udalostiam predstavujú miestni biskupi.  

Mostarský biskup Pavao Žanič, v ktorého diecéze sa Medžugorie nachádza, už v roku 1986 verejne označil zjavenia za falošné a v tomto postoji pokračuje aj jeho nástupca Ratko Perič. Pod ich vplyvom v roku 1991 vtedajšia konferencia katolíckych biskupov Juhoslávie vydala svoje stanovisko, kde uvádza, že „na základe doterajších poznatkov nemožno jednoznačne tvrdiť, že máme do činenia s nadprirodzenými javmi a zjaveniami.”

Takéto negatívne stanovisko stavia vatikánske kruhy pred veľmi náročnú úlohu. Postaviť sa proti kolektívnemu úsudku miestnych biskupov je vždy veľmi citlivé a rizikové podujatie. Prijať ho v úplnosti by bolo sklamaním pre mnohých veriacich laikov i kléru. Lebo kým miestni biskupi autenticitu zjavení popierajú, miestni františkáni – ktorí sú pevnou a morálnou oporou vizionárov, poskytujú im rady a duchovné vedenie – pokladajú zjavenia za autentické a vierohodné.  

Za také ich pokladajú aj mnohí biskupi, kňazi a rehoľníci. A keď k tomu pristúpia miliónové návštevy pútnikov, to je taký nástojčivý súhlas veriacich (sensus fidelium), taký mohutný hlas ľudu (vox populi), ktorý nemožno ignorovať. Tieto skutočnosti viedli Benedikta XVI. k ustanoveniu už spomínanej komisie v roku 2010. Komisia bola veľmi starostlivo vybraná a pozostával z 18 členov. Boli v nej kardináli, biskupi, teológovia a viacerí laickí odborníci, lekári a psychológovia.

Boli medzi nimi jednotlivci s prísne kritickým postojom k fenoménu zjavenia, ako napríklad msgr. Salvatore Perrella, predseda pápežského inštitútu Marianum, ale aj osobnosti, ktoré hodnotia udalosti pozitívne, napríklad viedenský kardinál Christoph Schonborn. Jednou z najspornejších čŕt, ktorou sa zjavenia v Medžugorí líšia od ostatných zjavení je ich nepretržitá kontinuita a tá skutočnosť, že vizionári dostávajú posolstvá takmer každodenne už niekoľko rokov.

A zdá sa, že toto je obľúbená námietka aj pápeža Františka, ktorého prvý komentár k zjaveniam bol pre mnohých veriacich nevítaným prekvapením. Osem mesiacov po svojom zvolení v kázni v kaplnke sv. Anny dňa 14. novembra 2013 sa vyjadril k udalostiam v Medžugorí dosť enigmaticky: “Pamätajme, že Panna Mária je matkou nás všetkých. A miluje každého z nás. Ona nie je poštárkou, ktorá roznáša poštu každý deň.”

Túto svoju námietku v miernom obmenení opakoval odvtedy už aspoň dvakrát. Viacerí mariológovia na takúto poznámku reagujú argumentom, že časté a pravidelné zjavenia nevytvárajú nijakú reálnu prekážku a nie sú v tomto ohľade ani ojedinelým príkladom. Napríklad viedenský kardinál Schonborn poukazuje na zjavovanie  Božského Spasiteľa sv. Faustíne Kowalskej, apoštolke Božieho milosrdenstva. Jej sa zjavoval Božský Spasiteľ niekedy aj niekoľkokrát v ten istý deň a Cirkev nielen že uznala pravdivosť týchto zjavení, ale vizionárku aj kanonizovala.

Ako hovorí Biblia, Boh koná, ako chce a jeho cesty nie sú naše cesty. V osobe kardinála Schonborna má kauza Medžugorie svojho neochvejného obhájcu. Jeho postoj je o to dôležitejší, že ide o jedného z najbližších spolupracovníkov pápeža Františka a jedného z najvplyvnejších predstaviteľov svetovej cirkevnej hierachie.  Na Františkove pochybnosti, ktoré vyjadril na ceste z Fatimy 13. mája, pohotovo odpovedal v svojom pravidelnom stĺpci, ktorý uverejňuje v týždenníku Heute. Vo vydaní z 19. mája 2017 kardinál Schonborn takto dokazuje svoje presvedčenie o autenticite udalostí v Medžugorí:  “Po ovocí ich poznáte… dobrý strom prináša dobré ovocie. Takto hovorí Pán Ježiš.

Pre mňa takýmto dobrým stromom je Medžugorie, pretože tam vidím hojnú úrodu dobrého ovocia. Medžugorie je posolstvo pokoja a modlitby, a toto oboje dnešný svet naliehavo potrebuje. Pre mňa toto je skutočný a opravdivý zázrak Medžugoria.” Kardinál ďalej upozorňuje na skutočnosť, že ľudia putujúci do Medžugoria nachádzajú tam vieru, zmierenie s Bohom a telesné i duchovné uzdravenie. Každoročne sem prichádza dva a pol milióna pútnikov a v stovkách z nich Medžugorie prebudilo duchovné povolania. 

O kardinálovi Schonbornovi je známe, že už niekoľkokrát putoval do Medžugoria a na tradičnú známu Večernú modlitbu za pokoj, ktorá sa každoročne koná vo Viedni, pozýva jedného zo šiestich vizionárov, Ivana Dragičeviča. Tieto skutočnosti viedli pápeža Františka k tomu, že aj napriek svojim osobným pochybnostiam, vo februári 2017 poveril poľského arcibiskupa Henryka Hosera, aby dôkladne preskúmal situáciu v Medžugorí z pastorálneho hľadiska.

Pri tej príležitosti povedal, že “tamojšie duchovné a pastoračné záležitosti sú nepopierateľné a vyžadujú zákrok. Prichádzajú tam tisíce pútnikov, dochádza ku konverziám, ľudia sa tam stretávajú s Bohom a jeho milosťou a menia štýl svojho života.” Arcibiskup Hoser má preštudovať situáciu zblízka a navrhnúť potrebné opatrenia. Tým vlastne naznačil, že treba napraviť to, čo miestny mostarský biskup zanedbal. Je to zo strany Cirkvi síce iba malý, ale zato významný a sľubný krok.

Pre mnohých veriacich kresťanov a najmä pre mariánskych ctiteľov, je často záhadné i smutné, že je mnoho kňazov i biskupov, ktorí neprijímajú zjavenia v tom duchu, s tou úctou a s tým nadšením, ako by sa patrilo. Tu treba pripomenúť, že Cirkev vždy pristupuje k fenoménom zjavení veľmi opatrne a niekedy aplikuje až príliš prísne kritériá. A okrem toho, viera v zjavenia nie je podmienkou spasenia v tom zmysle, ako je napríklad viera v božstvo Ježiša Krista, alebo v učenie, ktoré bolo vyhlásené za dogmu viery.

A preto, aj keď Cirkev o niektorom zjavení vyhlási, že ide o nadprirodzený jav, tým nikoho obligatórne nezaväzuje, aby zjavenia za takéto prijímal, ani mu nezazlieva, keď o ich podstate pochybuje, alebo ich nepokladá za autentické.

Na záver by som chcel predložiť stanovisko biskupa Pavla Hnilicu, ktorý navštívil Medžugorie z poverenia sv. pápeža Jána Pavla II., rozprával sa s vizionármi, pozoroval medžugorskú scénu priamo a s kritickým okom. Keď som sa ho pýtal, aký je jeho názor na Medžugorie, dal mi odpoveď, ktorá sa nachádza v jeho knihe Rozhovory o ľuďoch, udalostiach a Božej dobrote (Bratislava 2001, s. 207-209 ) a ktorú tu predkladám:„Podľa kritérií, ktoré nám zanechal sv. Ignác, každé zjavenie môže mať svoj pôvod v troch zdrojoch: môže pochádzať od Boha, od človeka, alebo od diabla.

Keď skúmame Medžugorie vo svetle týchto kritérií, prichádzame k týmto výsledkom: ľudsky je nevysvetliteľné, že by sem tieto jednoduché deti vedeli pritiahnuť  milióny pútnikov, desaťtisíce kňazov a stovky biskupov zo všetkých končín zeme. Teda od človeka to nie je.

Od diabla? Diabol vie zniesť modlitby, sv. omšu, ba i sv. prijímanie, lebo to môže zneužiť na svätokrádež. Ale diabol nemôže zniesť spoveď, lebo rozhrešením sa duša oslobodzuje od jeho moci a z jeho zajatia. Mostarský biskup síce hovorí, že celá vec je od Satana, ale ľudia, ktorí Medžugorím prešli, vidia v tom takú jalovú námietku, ako keď farizeji obviňovali Ježiša, že pomocou Belzebuba vyháňa zlých duchov, pretože nikde sa tak nespovedá, ako v Medžugorí. Stovky kňazov presedia v spovedniciach hodiny a hodiny. Jeden biskup mi rozprával, že aj on tam išiel zo zvedavosti. Keď videl, aké dlhé rady ľudí tam čakali na spoveď, aj on si sadol do spovednice a spovedal celých päť hodín. Za ten čas sa tam stretol s toľkými obráteniami a návratmi k viere, koľko nezažil za štyridsať rokov kňazstva. Prichádzali sa zmieriť s Bohom ľudia, čo už 20-30 rokov neboli na spovedi. Niektorí sa už nevedeli ani prežehnať. V Medžugorí sa ich dotkla milosť, tu sa vyslobodili z osídiel diabla. Môže niečo takého robiť Satan?

Keď teda fenomén Medžugorie nemôže mať ani ľudský, ani diabolský pôvod, ostáva iba tretia alternatíva, že je od Boha….Bol som svedkom trvalej premeny, ktorou prešli ľudia po návšteve Medžugoria. Vracajú sa do svojich domov vyrovnanejší, svedomitejší, zodpovední za druhých. Stávajú sa z nich lepší kresťania, sú preniknutí duchom bratstva a lásky. A takisto je to aj s kňazmi. Toto je zásah Boží. Tie deti prešli už celým radom skúšok. Pozorovali ich lekári, psychológovia, rozprávali sa s nimi novinári, kňazi, teológovia. Nenašli však nič, čo by naznačovalo, že tu ide o podvod, nič čo by protivilo doktrinálnej, alebo morálne náuke Cirkvi. Naopak, milióny veriacich a tisícky kňazov odchádza odtiaľ s pocitom duševného pokoja, aký svet dať nemôže.“

František Vnuk (16. júla 2017)

Písané pre časopis Kultúra

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Slovania, Správy, Zahraničné, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.