R. Michelko: Zrušenie strany Kotleba – Ľudová strana Naše Slovensko alebo O čo sa tu hrá? + Každý nech si hľadá svoje vlastné právo. + Preferencie júl 2017: ĽSNS klesla o 2%

Top politickou témou neskorej jari či ranného leta 2017 sa stal návrh generálneho prokurátora Jozefa Čižnára rozpustiť, respektíve zakázať parlamentnú politickú stranu Kotleba – Ľudová strana Naše Slovensko (ĽSNS). Vyvstáva otázka, čo je skutočným cieľom tejto ťažko pochopiteľnej iniciatívy
Treba zdôrazniť, že vstup strany Kotleba – ĽSNS bol pre politický mainstream relatívne nečakaným šokom. Isté indície, že táto strana môže prekročiť prah parlamentu, boli už po župných voľbách v roku 2013, keď sa jej líder Marián Kotleba stal županom v Banskej Bystrici. Potom však prieskumy nesignalizovali nárast preferencií tejto strany. V marci 2016 tesne pred voľbami sme však boli svedkami raketového nárastu preferencií a vstupu strany do parlamentu.

Reakcie štandardných strán boli kŕčovité a iracionálne. Dvadsaťjeden poslancov Národnej rady SR vytvorilo neformálne zoskupenie naprieč politickým spektrom, zahrňujúc teda koaličných aj opozičných poslancov, s cieľom udržať túto stranu v maximálnej politickej karanténe. Veľmi podobne sa k tejto strane postavili aj štandardné, ba dokonca aj verejnoprávne médiá, ktoré túto stranu, až na malé výnimky, ostentatívne ignorujú. Jediné relevantné médium, ktoré po roku prestalo túto hru hrať, je spravodajská televízia TA3.

Ukazuje sa však, že strane takáto kŕčovitá ignorácia nijako zvlášť nepoškodila, práve naopak. Kým štandardné strany sa vybíjajú často v iracionálnych, neproduktívnych, osobných a nevyberavých vzájomných útokoch, čo ich preferenciám ani v najmenšom neprospieva, ĽSNS v mediálnom závetrí pomaly, ale iste rastie. Dnes je už zrejmé, že pravdepodobne prvým plánom ako marginalizovať Kotelbovu stranu, bolo dať ju do pokiaľ možno úplnej mediálnej karantény. Zjavne však tento plán nevyšiel, a teda sa hľadá, čo ďalej.

Je možné, že kroky Generálnej prokuratúry SR spustil Ficov prejav na Slavíne, v ktorom len vyzval na boj proti extrémizmu. Je možné, že Generálna prokuratúra SR to pochopila ako návod na jej konanie. O to prekvapujúcejší je potom Ficov komentár, ktorým reagoval na tento krok. V diskusnej relácii RTVS na jednej strane povedal, že ho chápe, na druhej strane však povedal, že to ničomu nepomôže. Skutočne, zrušenie či zakázanie politickej strany nie je vôbec jednoduchý, ani rýchly krok. Poďme teda k meritu veci.

Na snímke politológ Roman Michelko
Na Slovensku už bola jedna strana zakázaná. Bola to Slovenská pospolitosť, strana, v ktorú, mimochodom, v tom čase tiež viedol Marián Kotleba. Treba však zdôrazniť, že to bolo v čase povestných fakľových sprievodov, keď členovia tejto strany chodili odetí v povestných čiernych uniformách. Oficiálnym dôvodom na zrušenie strany však neboli tieto vonkajšie prejavy, ale bol to jej program, konkrétne premena Slovenska na stavovský štát. Dnes je však situácia podstatne iná.

Sám som veľmi zvedavý, ako rozhodne Najvyšší súd SR. V prípade, že vyhovie návrhu Generálnej prokuratúry SR, bude veľmi zaujímavé zdôvodnenie. Strana mala predsa rovnaký program už pri svojej registrácii na Ministerstve vnútra SR a odvtedy ho nezmenila, preto ak sa dnes argumentuje programom, považujem to za účelové a nepochopiteľné. Navyše všetky prvky stavovského štátu už strana v programe nemá. Zároveň je veľmi otázne, či sa Generálnej prokuratúre SR podarí dokázať, že cieľom ĽSNS je odstránenie súčasného demokratického systému v Slovenskej republike. ĽSNS predsa prijala pravidlá hry, prešla volebným procesom, stala súčasťou demokratického systému, má legitimitu od voličov, predkladá v NR SR návrhy zákonov, hlasuje o zákonoch.

Na druhej strane je veľkou a zásadnou otázkou, či je alebo nie je legitímne zmeniť politický systém. Iste je neprijateľné zmeniť ho prevratom či násilím. Politický systém sa však, aj keď v tomto prípade len teoreticky, dá zmeniť aj legálnymi prostriedkami, čiže ústavnou cestou. Samozrejme, na to by museli kotlebovci dosiahnuť ústavnú väčšinu, teda deväťdesiat hlasov, čo sa dosiaľ nikdy žiadnej politickej strane nepodarilo. V nedávnej minulosti sme však boli svedkami podobnej zmeny systému. Predsa čo iné, ako zmena systému bolo v roku 1989 odstránenie ústavného článku 4 o vedúcej úlohe KSČ, čím sa systém jednej strany zmenil na pluralitný a socialistický systém sa zmenil na pluralitnú demokraciu, v ktorej bolo možné vybrať si z viacerých strán často s veľmi protichodnými programami.

Treba tiež zdôrazniť, že proces, ktorý odštartoval generálny prokurátor, nebude ani ľahký ani rýchly. V prvej inštancii bude o zákaze strany rozhodovať Najvyšší súd SR, ale ak by aj prijal rozhodnutie o zákaze strany, s najväčšou pravdepodobnosťou by sa kotlebovci obrátili na Ústavný súd SR. Samozrejme, konania pred týmito súdmi budú dlhé a náročné, a preto nemožno predpokladať, že budú skôr než o jeden a pol až dva roky. No aj v prípade, že by bola ĽSNS zakázaná, poslancom za túto stranu ich mandáty nemôže nik vziať, čo znamená, že budú pôsobiť v parlamente až do konca svojho volebného obdobia. Čiže na realite to veľa nezmení. Strana by však rozpustením prišla o finančný príspevok zo štátneho rozpočtu, ktorý jej prináleží za volebné výsledky, čo by, samozrejme, stranu poškodilo.

Podstatné, je že zrušením strany by sa problém extrémizmu nevyriešil. Členovia strany by mohli vystúpiť do inej strany (a ako vieme, takúto stranu majú už kotlebovci pripravenú) a v ďalších voľbách by mohli kandidovať znovu, len pod inou značkou. Toto úskalie si uvedomujú aj navrhovatelia, preto sa uvažuje o nejakej zákonnej úprave, ktorá by štatutárom a poslancom zrušenej strany zakazovala ďalšie politické pôsobenie. Je jasné, že takéto hrubé obmedzenie občianskych a politických práv by bolo veľmi kontroverzné a mohlo by byť len dočasné, povedzme na štyri roky, ale nie doživotne. Na niečo také by bol určite potrebný ústavný zákon a aj tak je veľmi pochybné, či by niečo také obstálo pred medzinárodnými inštitúciami.

Pokus o zrušenie parlamentnej politickej strany Generálnou prokuratúrou SR je zlé a hlúpe riešenie, predovšetkým preto, že vôbec nerieši príčiny, ale len veľmi nešťastne „hasí“ dôsledky. Čím skôr si to uvedomia kompetentní, tým lepšie.

Roman Michelko

http://www.hlavnespravy.sk/roman-michelko-zrusenie-strany-kotleba-ludova-strana-nase-slovensko-alebo-o-co-sa-tu-hra/1074604

 

Každý nech si hľadá svoje vlastné právo

Často sa teraz hovorí o požehnaní pluralizmu a multikultularizmu. Ako obyčajne, takéto tvrdenia a uisťovania nemajú v sebe len háčik, ale priam lodný hák a vôbec nie kotvu, ktorá drží veci pohromade. Vezmime si len problém právneho pluralizmu. Už v príbehu odsúdenia Ježiša Krista vidíme prekliatie rôzneho práva. Jedno právo totiž platilo pre rímskych občanov, iné pre ostatný plebs a či vulgus, teda pre bandu nesvojprávnu. Rôzne právne systémy a či len normy a pravidlá si utvárajú tie početné skupiny v rámci svojom a svojich prívržencov. Iné je zvykové právo, iné kodifikované, iné právo v rámci rómskej komunity, iné v židovskej obci, iné je kánonické a iné svetské právo. A už úplne iné je právo šaría a vôbec právne systémy v totalitných štátoch a ideológiách. Oficiálne platilo za socializmu pre všetkých rovnaké právo, ale v rámci komunistickej strany isteže platili aj vnútorné normy. Mohli to byť aj prísnejšie nároky, ale určite aj nezaslúžené výsady a protekcie. To nemôže robiť dobrú krv a odlišné normy, výlučné nároky a exkluzívne výsady môžu v konečnom dôsledku viesť len ku katastrofe.

Tie teórie o špeciálnych právach pre všetkých rôznych, mimoriadnych a extraordinárnych môžu skrátka a koniec – koncov viesť len k absurdite. Má mužský transvestita právo chodiť na ženský záchod a strašiť tam malé dievčatká? Nie sú takéto a podobné „práva“ zneužiteľné? Som presvedčený, že výnimky a výhody musia byť v každom jednom prípade riadne odôvodnené a nesmú odporovať zdravému rozumu, ináč prinesú všetko zlé práve tým, ktorých chcú zvýhodňovať. V žiadnom prípade nemôžeme minorite tolerovať niečo iné a viac ako ostatným ľuďom, pretože to logicky povedie k pogromom, násiliu a braniu spravodlivosti do vlastných, občas špinavých a krvavých rúk a tiež k rozhodovaniu nekvalifikovaných, hlúpych a nahnevaných hláv. My si môžeme v rámci nášho vierovyznania, skupiny, či mafie určovať nejaké normy, ale nemôžeme rešpekt k nim vyžadovať od iných, vydierať ich a znevýhodňovať. Prichádza potom sebaobrana a je otázka, nakoľko je oprávnená, ospravedlniteľná, alebo aspoň pochopiteľná.

Právny štát tu nebol ani za Hitlera, ani za Stalina a tí, čo pod nimi trpeli sa bránili ako mohli a vedeli. Nemôžeme teda jedným dychom odsudzovať a donekonečna rozoberať to, čo sa dialo za prvej Slovenskej republiky a zároveň nielen mlčať, ale aj klamať o tom, čo sa tu dialo v rokoch päťdesiatych a už aj predtým. Takisto nemôžeme neustále hovoriť len o krivdách, ktoré sa stali židovskej minorite a nebrať do úvahy výsadné a zvýhodnené postavenie, ku ktorému sa táto minorita dlhodobo a možno aj zaslúžene v určitých regiónoch a odvetviach prepracovala. Ťažko viniť špeciálne kresťanov za ich antisemitizmus a či len antipatie, keď podobné obmedzujúce, ba až likvidujúce tendencie sa vyskytovali dávno predtým. Spomeňme len antickú Alexandriu, kde si horeuvedení žiadali ešte väčšie výhody a práva, než už dovtedy používali a zneužívali. Všetky tie nebezpečenstvá zle chápanej vyvolenosti a neprávom presadzovanej nerovnosti sú nakoniec ako večné memento a stále aktuálna výstraha zobrazené aj v biblických príbehoch, anekdotách a historkách.

Táto úvaha teda vôbec nechce byť komentovaním minulosti, ale výstrahou do budúcnosti a poukazom na to, že cesta k jednému ovčincu a jedinému pastierovi nemôže spočívať v zvýhodňovaní žiadnej výlučnej, požehnanejšej a vyvolenejšej skupiny ľudí. Bez ohľadu na to, či sú to kresťania, židia, moslimovia, tmavomodrí, bledomodrí a či ešte úplne iní so svojimi zvykmi, právami, nadprávami a z toho vyplývajúcimi neprávami pre všetkých iných a ostatných.

Modlime sa a prosme a všetky ťarchy si navzájom nosme!

Vlado Gregor

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Slovania, Správy, Zahraničné, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.