Poliaci si modlitbou ruženca na hraniciach pripomenuli sté výročie zjavenia Panny Márie v portugalskej Fátime a bitku pri Lepante

Poliaci sa na hraniciach modlili za mier; niektorí vnímali protiislamský podtón

Poľskí katolíci sa dnes spoločne modlili s ružencami v rukách popri 3500 kilometrov dlhých hraniciach. Prosili Pannu Máriu a Boha o spásu Poľska i sveta. Toto národné podujatie malo podľa názoru mnohých ľudí protiislamské prvky, napísala tlačová agentúra AP

Nezvyčajné podujatie “Ruženec na hraniciach” zorganizovali laickí katolíci, ale podporili ho aj predstavitelia poľskej rímskokatolíckej cirkvi, pričom sa na ňom zúčastnilo 320 farností z 22 diecéz.

Modlitby sa konali na miestach od pobrežia Baltského mora na severe až po hory na južných hraniciach Poľska s Českom a Slovenskom a ďalej pozdĺž hranice krajiny. Poľsko má 38 miliónov obyvateľov, z ktorých 90 percent sa vyhlasuje za rímskokatolíkov.

Organizátori uviedli, že podujatie bolo pripomenutím 100. výročia zjavenia v portugalskej Fátime, keď sa pred troma malými pastierikmi podľa ich vlastných slov objavila Panna Mária.

Akcia bola však aj pripomenutím obrovskej námornej bitky pri Lepante v 16. storočí, keď kresťanská aliancia konajúca na želanie pápeža porazila v Iónskom mori flotilu Osmanskej ríše “a zachránila tým Európu pred islamizáciou”, ako povedali organizátori.

Organizátori trvali na tom, že dnešné modlitby neboli namierené proti žiadnej skupine ľudí, niektorí účastníci však uviedli medzi svojimi dôvodmi modlitieb aj obavy z islamu.

Halina Kotarská (65) precestovala 230 kilometrov zo svojho bydliska v stredopoľskej obci Kwieciszewo, aby sa v modlitbe poďakovala za to, že jej 29-ročný syn Slawomir prežil tento rok vážnu dopravnú nehodu. Označila to za zázrak vykonaný Pannou Máriou.

Dodala, že sa modlila aj za prežitie kresťanstva v Poľsku a Európe v období islamskej hrozby, ktorej čelí Západ.

 

“Islam chce zničiť Európu,” povedala. “Chce nás odviesť od kresťanstva.”

Popredný poľský odborník na xenofóbiu a extrémizmus Rafal Pankowski vnímal dnešné modlitby ako problematický prejav islamofóbie v čase silnejúcich protimoslimských nálad v Poľsku. Tento fenomén existuje v krajine napriek tomu, že sa v nej nachádza len nepatrný počet moslimov.

“Celá myšlienka tejto akcie na hraniciach podporuje národnostno-náboženský, xenofóbny model národnej identity,” povedal podľa agentúry AP Pankowski, ktorý riadi združenie “Nikdy viac” so sídlom vo Varšave.

http://www.hlavnespravy.sk/poliaci-sa-na-hraniciach-modlili-za-mier-niektori-vnimali-protiislamsky-podton/1163160

 

Prieskum: Koho by ste volili za župana VÚC BSK

 

Bitka pri Lepante: obrovský stret lodí, ktorý zdecimoval moslimské loďstvo

Písal sa 7. október 1571 a západne od Grécka proti sebe stálo vyše 400 lodí. Práve v ten deň sa malo rozhodnúť o osude Stredozemného mora na najbližšie desaťročia. V 16. storočí bola Osmanská ríša veľmocou. Dobytím Konštantínopolu v roku 1453 sa jej podarilo otriasť kresťanským Západom i jeho vládcami. Európa, relatívne slabá a roztrieštená, sa zmohla len na slabý odpor. Osmani sa prevalili cez Balkán aj severnú Afriku a začali boj o ovládnutie obchodných ciest vo východnom Stredomorí, ktoré dovtedy ovládali Benátčania.

Sultáni sa netajili tým, že chcú kresťanskú Európu dostať pod nadvládu polmesiaca, a ich snom bolo vidieť viať svoje vlajky z vatikánskych veží. Fantáziu mohli premeniť na realitu. Mali k dispozícii silnú a organizovanú armádu, ktorej zložkou bolo aj 50-tisíc obávaných janičiarov. Európa sa ich vojsku postaviť nemohla, po roku 1517 sa stále otriasala pod vplyvom protestantskej reformácie.

 

Mocné Benátky upadajú

Východné Stredomorie však bolo napriek osmanskej moci pod nadvládou Benátok. Vyčerpanosť tejto obchodnej veľmoci sa však začala prejavovať a mnohé benátske prístavy boli slabo chránené. Niet divu, že v roku 1570 im Osmani a ich 60-tisícové vojsko vytrhlo z rúk Cyprus. Nikózia padla už po 45-dňovom obliehaní a jej 20-tisíc obyvateľov povraždili. Mesto Famagusta sa udržalo dlhšie a napokon kapitulovalo po prísľube, že ho budú môcť Benátčania slobodne opustiť. Osmani však prísahu porušili a uvrhli ich do otroctva. Veliteľ obrany Marcantonio Bragadino bol odsúdený na sťahovanie kože zaživa, pretože vďaka jeho snahe padlo pri obliehaní mesta 50-tisíc nepriateľských mužov. Jeho kožu vypchatú slamou poslali do Konštantínopolu na rozveselenie sultána. Benátčanov táto nehanebnosť rozzúrila. Požiadali teda o pomoc pápeža Pia. V. a ostatné európske štáty.

 

Diplomatická situácia

Kráľom vtedy zrejme najmocnejšieho katolíckeho štátu, Španielska, bol Filip II. V tom čase bojoval proti moslimom zo severnej Afriky, ktorí žiadali o pomoc osmanského sultána. Španieli boli v tom čase na vrchole síl: z Pyrenejského polostrova pred takmer sto rokmi vyhnali posledných prívržencov islamu a ovládali kolónie v Novom svete, takže boli schopní postaviť sa osmanskej moci.

Angličania a Francúzi sa však báli zapojiť do konfliktu, ktorý by v konečnom dôsledku mohol zvýšiť prestíž Španielov. Dokonca aj Benátčania sa obávali, že by sa moc Filipa II. mohla rozšíriť do východného Stredomoria. Všetko však vyriešili diplomatické schopnosti a peniaze pápeža Pia V. Tomu sa podarilo dať dokopy nepravdepodobných spojencov a v roku 1571 vytvoriť takzvanú Svätú ligu: koalíciu Španielska, Pápežského štátu, Benátok, Janova a rádu maltézskych rytierov.

 

Príprava na boj

Rozdrobené talianske mestské štáty si dobre uvedomovali, aké nebezpečenstvo im od Osmanov hrozí. V živej pamäti mali obliehanie pevnosti Ancona na brehu Jadranského mora, a tak aj oni prispeli k budovaniu flotily, ktorú napokon z väčšiny tvorili španielske lode a námorníci. Jej veliteľom sa stal Juan de Austria, ľavoboček cisára Svätej ríše rímskej a španielskeho kráľa Karola V.Vojaci a námorníci dostali požehnanie 16. septembra. Následne sa vydali z mesta Messina smerom na ostrov Korfu v Iónskom mori. Sprevádzali ich spravodlivý hnev a chuť pomstiť sa za násilnosti, ktoré Osmani spáchali na Cypre. Práve tieto dva faktory zrejme najviac pomohli zmierniť rozpory medzi jednotlivými členmi Svätej ligy. Katolícka flotila sa pomaly dostala do Korintského zálivu, keď vtom muži z predných lodí zbadali nepriateľa. Juan de Austria dal okamžite pokyn na vytvorenie bojovej formácie, a jeho turecký náprotivok mal od sultána rozkaz bojovať s kresťanmi. Bitka bola neodvratná.

 

Krvavé zúčtovanie

Na osmanskej strane sa nachádzalo 220 galér, približne 60 menších lodí, 34-tisíc vojakov, 13-tisíc námorníkov a 41-tisíc veslárov, z ktorých prevažnú väčšinu tvorili kresťanskí otroci. Svätá liga mala k dispozícii 207 galér, šesť benátskych ozbrojených galeás, 30 menších lodí, 30-tisíc vojakov, 13-tisíc námorníkov a 43-tisíc veslárov. Oproti Osmanom mali dve nesporné výhody. Prvou bola prítomnosť španielskych profesionálnych pešiakov, ktorí tvorili väčšinu ozbrojených zložiek Svätej ligy, a boli zrejme najkvalitnejšou bojovou silou vo vtedajšej Európe.

Druhou bola početná prevaha kanónov: Osmani ich mali na lodiach 750, katolíci až 1800. Dve masívne flotily sa zrazili. Ľavé krídlo pod vedením Benátčanov stabilne postupovalo, ich kanóny robili z tureckých galér kopy plávajúcich triesok. Španieli a Taliani zaostávali len minimálne, bol to však jeden odvážny čin, ktorý prevážil misky víťazstva na stranu Svätej ligy.

Juan de Austria dal posádke svojej vlajkovej lode pokyn, aby kormidlovala priamo smerom k hlavnému osmanskému plavidlu, ktorému velil Muezzinade Ali Paša.

 

Plánoval ho zabiť alebo zajať.

Boj na mori v tom čase neprebiehal len za pomoci kanónov, ale aj medzi mužmi na palubách. Plavidlá sa navzájom zahákovali a nastala chvíľa pušiek, pištolí a chladnej ocele. Presne tak vyzeral aj stret dvoch vlajkových lodí v mori sfarbenom krvou. Na Pašovu loď menom Sultana vybehlo 300 skúsených Španielov vedených kapucínskym mníchom, ktorý na sebe mal len tuniku a v ruke držal krucifix. Po minútach zúrivého boja hnev Španielov napokon Sultanu pokoril. Osmanskému admirálovi sťali hlavu a napichli ju na hrot jeho vlastnej vlajkovej žrde.

Morálku moslimov pohľad na ich mŕtveho veliteľa absolútne zdecimoval. Začali ustupovať, avšak stále pod paľbou katolíckych diel. Keď sa dym o celé hodiny neskôr konečne rozplynul, naskytol sa vojakom Svätej ligy pohľad na skutočné dielo skazy. V mori plávalo osemtisíc mŕtvych tiel Osmanov a takmer rovnaký počet ich spolubojovníkov. Sultán prišiel o takmer 170 lodí, 50 z nich Európania potopili, zvyšok zajali spolu s desiatimi tisíckami moslimov. Oni samotní stratili len 12 galér a navyše oslobodili 12-tisíc veslárov.

Miguel de Cervantes, autor slávneho románu Dômyselný rytier Don Quijote de la Mancha, sa bitky tiež zúčastnil. Neskôr o nej napísal: „Bola to chvíľa hodná zapamätania, akej neboli svedkom minulé ani terajšie časy, a ktorej sa možno ani v budúcnosti nič nevyrovná.“ Spisovateľ v boji schytal tri guľky a ľavú ruku mu dokaličili tak, že od tej chvíle nosil prezývku Jednoruký.

 

Prenasledovanie sa nekoná

Víťazi boli priveľmi unavení, než aby veslovali za utekajúcimi nepriateľmi. Je možné, že po rozdrvení veľkej časti osmanskej flotily mohla nasledovať výprava do Konštantínopolu, ale nestalo sa tak. Svätá liga si len podľa zásluh rozdelila korisť a vydala sa späť do západnej Európy, kde jej členov čakalo všeobecné uznanie. Oslavy v Benátkach i iných mestách boli priam neuveriteľné. Po celej Európe zneli kostolné zvony, maliari sa priam predbiehali v tom, kto vytvorí krajší a vernejší obraz bitky.

Pius V. bol zrejme len krôčik od toho, aby Juana de Austria kanonizoval. Snažil sa prinútiť európskych mocnárov, aby sa spojili a viedli vojnu proti Osmanom, ako však vieme, bolo to márne. Filip II. mal vlastné záujmy v Novom svete a navyše bojoval s Nizozemcami. Francúzsko malo tajnú spojeneckú zmluvu so sultánom a Benátky mali mimo Apeninského polostrova len málo priateľov. Pia V. rešpektovali, no ignorovali. Keď v roku 1572 zomrel, stála Svätá liga na pokraji skazy. Tú dokončil separátny mier Benátčanov a Osmanov o roj neskôr.

 

Dôsledky brutálneho konfliktu

Bitka pri Lepante zmenila pomer síl v Európe len mierne. Veľkovezír Sokullu Mehmed Paša dokonca benátskemu diplomatovi povedal, že Osmanom nespôsobila žiadne nenapraviteľné škody. Ukázalo sa, že neklamal, keď už o šesť mesiacov neskôr mala moslimská flotila toľko lodí, koľko na začiatku októbra 1571. Lepanto však zmenilo mýtus o osmanskej neporaziteľnosti. V prvom rade išlo o psychologický triumf, ktorý dokázal, že moslimovia nemajú monopol na odvahu a vojenské schopnosti. A tak, hoci sa polmesiac šíril ďalej, dostala morálka katolíkov presne tú podporu, ktorú potrebovala.

Autor: Filip

https://magazin.centrum.sk/spektrum/bitka-pri-lepante-obrovsky-stret-lodi-ktory-zdecimoval-moslimske-lodstvo/871995.html

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Slovania, Správy, Zahraničné, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.