Nepripisujme Masarykovi Štefánikove zásluhy

miroslav-musil-nestandard2

Ani 95 rokov, ktoré uplynú od smrti Milana Rastislava Štefánika, nedokázalo zbaviť túto veľkú postavu slovenských národných dejín mýtov, zbytočných legiend a nejasností.

Naďalej zostávajú otázniky aj nad jeho tragickým koncom. Téma ako šitá na rozhovor s doktorom Miroslavom Musilom, slovenským diplomatom, cestovateľom a spisovateľom literatúry faktu. Na jeho autorskom konte sú aj knihy o Štefánikovi, ktoré vznikli na základe výprav do rôznych krajín a štúdia v zahraničných archívoch.

Prečo majú takú dlhú životnosť rôzne sprisahanecké teórie o príčinách smrti M. R. Štefánika?
Lebo jeho smrť sa nikdy poriadne nevyšetrila. Veda vrátane histórie môže napredovať iba vedeckými metódami. Preto sú absurdné tvrdenia tých našich historikov, podľa ktorých už nemá zmysel ďalej pátrať po príčinách Štefánikovej leteckej tragédie, lebo sa už nič podstatné nezistí. V skutočnosti práve takýto prístup vytvára živnú pôdu pre konšpiračné teórie o jeho katastrofe.

Čo navrhujete?
Vytvoriť medzinárodný tím vedcov a expertov zo všetkých zainteresovaných krajín. Exhumovať kostrové pozostatky M. R. Štefánika z mohyly na Bradle a podrobiť ich antropologickému skúmaniu. Mimochodom, neprichádzam s tým prvý, takýto návrh dostali kompetentné miesta už dávnejšie.

Prečo sa niektorí historici k tomu stavajú odmietavo? Obávajú sa niečoho?
Jedným z dôvodov môžu byť obavy, že keby sa náhodou zistilo, že v tom mala „prsty“ Praha, tak to vyvolá protičeské nálady a zhorší vzťahy medzi našimi dvoma štátmi. Ale český národ ani súčasný český štát s tým predsa nič nemali!

Václav Havel odovzdal svojho času vtedajšiemu slovenskému prezidentovi Rudolfovi Schusterovi zväzok dokumentov, vrátane záznamu o pitve Štefánika a jeho trojčlenného sprievodu. Vraj ani v jednom tele sa nenašla guľka. To nestačí?
Lenže pochybnosti sú o samotnej pitve, o odlišných pitevných správach a akým zvláštnym spôsobom sa vykonala na tretí deň po havárii lietadla v pitevni česko-slovenskej posádkovej nemocnice v Bratislave.

Veríte verzii, že Štefánik bol pri pristávaní lietadla 4. mája 1919 zastrelený streľbou zo zeme?
Pochopte ma, ja v tomto prípade ničomu neverím, len poukazujem na medzery v našom poznaní, na chýbajúce dôkazy v niektorých svedectvách alebo na vyslovené mystifikácie.

Aj niektorí slovenskí historici sa odvolávajú na správu kapitána Zapelloniho o tragédii.
Tá je nepochybne podvrhom.

Prečo si to myslíte?
Zapelloni napríklad tvrdí, že Štefánik si počas letu z talianskeho Campoformida vymenil pozíciu s jedným z talianskych pilotov. To je absurdné vzhľadom na vratkosť lietadla, ako aj na to, že Štefánik túto pozíciu mohol zaujať už pri odlete. Zapelloni však jednoznačne zavádza, keď tvrdí, že Štefánik po tom, čo uvidel veľký dav, ktorý ho tam dole na letisku vo Vajnoroch očakával, natoľko prepadol emóciám, že sa zvalil na letecké kormidlo, čo údajne spôsobilo haváriu.

Ako to dnes vyvrátite?
Taliansky veliteľ generál Piccione, ako aj minister Šrobár usúdili – na základe predbežných meteorologických správ z Campoformida, že Štefánik v ten deň nepriletí a odišli na oslavy do Skalice. Preto nie je pravda, že by Štefánika pri prílete očakával veľký dav, vo Vajnoroch sa vtedy nachádzali iba nejakí legionári a malá francúzska a talianska vojenská jednotka.

Podľa inej verzie si Štefánik pred pristátím lietadla sám siahol na život. Vraj v dôsledku zhoršujúcej sa choroby a depresie z roztržky s Benešom a nepochopenia u Masaryka…
Viem, niektorí historici a publicisti sa pritom opierajú o domnienku generála Mauricea Janina z jeho pamätí, že Štefánik si „možno spôsobil smrť“. Ich teória však stojí na hlinených nohách.

Prečo?
Lebo na to nemal nijaký dôvod. Po prvé, veď sa tešil na snúbenicu v Taliansku. Po druhé, sám hovoril, že rád vymení svoje generálske hviezdy za hviezdy na oblohe, čiže vráti sa k astronómii – už mal s jedným priateľom dohodnuté astronomické pozorovania na vrchu Salėve pri Ženeve, alebo na Tahiti. A po tretie, ale nie v poslednom rade, česť by Štefánikovi nedovolila, aby samovraždou zároveň zabil ďalších troch letcov, ktorí ho sprevádzali.

Čo hovoríte na ďalšiu verziu, ktorá za hlavnú príčinu nehody považuje mimoriadne zlú poveternostnú situáciu v čase pristátia bombardéra Caproni so Štefánikom?
Pozorovatelia zaznamenali náhle poryvy silného vetra od Malých Karpát, napriek ktorým vraj piloti pristáli s priveľmi ostrým obratom lietadla. Nezdá sa mi to z jednoduchého dôvodu. V lietadle sedeli piloti veľmi skúsení na to, aby sa dopustili podobnej chyby

Objavili ste niečo nové v súvislosti s tragédiou pri pátraní v talianskych archívoch?
Natrafil som tam napríklad na tvrdenie, podotýkam anonymné, podľa ktorého Štefánikova tragédia bola natoľko cielene plánovaná, že ústredie ČSR žiadalo, aby ho sprevádzali slobodní, neženatí talianski letci, ktorí nemajú rodiny. Akoby sa vopred plánoval ich neblahý koniec. Vtedajší šéf vojenských archívov plukovník Giacchi sa k tomuto listu vyhýbavo vyjadril v roku 1930 tak, že podľa neho sú dôvody, aby sa nad touto záležitosťou udržalo tajomstvo.

M.R. Stefanik

Milan Rastislav Štefánik (21 júl 1880 – 4. máj 1919)

Čiže mlčia aj archívy?
Sám som sa presvedčil o tom, že talianske vojenské archívy museli prejsť, čo sa týka Štefánika, nejakou „čistkou“. Celkove štyri razy sa tam napríklad vyskytuje formulár k písomnosti, ktorý sa odvoláva na správu v prílohe o Štefánikovej tragédii, ale príloha bola zjavne odstránená!

Obráťme list. V triumviráte otcov zakladateľov ČSR sa náš hrdina tradične spomína až na treťom mieste po Masarykovi a Benešovi. Nie je to poradie podľa abecedy, ani podľa veku, čiže podľa historického významu? A zodpovedalo to skutočnosti?
Často sa tiež opakujú klišé, „čo Masaryk myslel, to Beneš povedal a Štefánik vykonal“, čo posúva Štefánika do pozície služobníka, ktorý iba čakal na príkazy.

Podobne sa dá vykladať známy Masarykov výrok o tom, že Štefánik, ten slovenský drotár, im „otváral tie správne dvere“.
Mimochodom, to je jediné hodnotenie významu Štefánika v dokumentárnom filme o vzniku ČSR, ktorý si objednalo Ministerstvo zahraničných vecí Českej a Slovenskej Federatívnej republiky v roku 1991. Vo svojich publikáciách neprestajne zdôrazňujem, že Štefánik nebol portier – otvárač dverí, naopak, bol kľúčovým negociátorom dôležitých medzinárodných dohôd a zmlúv, ktoré predchádzali vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov.

Ktorá priečka v triu Masaryk-Beneš-Štefánik by potom mala podľa skutočných zásluh patriť poslednému menovanému?
Hierarchizácia či stanovovanie poradia zásluh je vždy riziková záležitosť, pretože automaticky vytvára priestor na polemiku. Považujem však za podstatné, aby sa Štefánik situoval prinajmenšom na rovnakej historicky významnej úrovni ako Masaryk a Beneš. Masaryk bol nepochybne pôvodcom idey štátu Čechov a Slovákov. Beneš sa osvedčil ako svedomitý tajomník tímu zakladateľov. Ale až Štefánik navrhol aj presadil reálne východiská pre to, čo bolo dovtedy iba teoretickou úvahou.

Po vzniku ČSR sa však Štefánikovi ušlo iba kreslo ministra vojny… Áno, Masaryk a Beneš dopustili, aby na prvom spoločnom zasadaní exilovej a domácej česko-slovenskej vlády bol Štefánik groteskne odstavený tým, že ho vymenovali za ministra vojny (ministrom obrany sa stal Václav Klofáč), hoci sa už vojna prakticky skončila a uvedený vládny post sa reálne mohol vzťahovať iba na velenie česko-slovenských légií. Generál Janin vo svojich pamätiach uvádza, že Štefánik mal ambíciu stať sa viceprezidentom Česko-Slovenska, čo by logicky zodpovedalo jeho funkcii podpredsedu Česko-slovenskej národnej rady. Táto jeho ambícia zrejme nenašla primeraný ohlas ani u Beneša, ani u Masaryka.

Vieme, že predstavy T. G. Masaryka o budúcom štáte boli na začiatku prvej svetovej vojny iné ako na jej sklonku. Vyvíjali sa podobne aj Štefánikove vízie a plány v tejto otázke?
Štefánik si spočiatku zvolil svoju vlastnú stratégiu, nezávisle od Masaryka. Po vypuknutí svetovej vojny si najprv získal dôveru a úctu ako odvážny pilot francúzskej armády. Až potom, v roku 1915, predložil generálovi Janinovi projekt leteckej eskadry „zloženej zo slovenských dobrovoľníkov“. Janin ho v liste hlavnému veleniu uvádza ako vzorový a prirovnáva ho k analogickému projektu americkej leteckej eskadry. Štefánik svoj projekt postupne rozširoval tak, aby zahŕňal aj Čechov a ďalších Slovanov. To bol dôvod, prečo sa dobrovoľne prihlásil na nebezpečný front v Srbsku, v nádeji, že tam bude mať šancu priamo ovplyvňovať Slovanov v rakúsko-uhorskej armáde.

Strešný orgán hnutia za vznik samostatného štátu sa však spočiatku nazýval Česká, nie Česko-slovenská národná rada…
Áno, ale bol to Štefánik, kto nástojil na vytvorení takéhoto zákonodarného a výkonného orgánu. Pragmaticky síce akceptoval to, že Masaryk a Beneš radu nazvali „Českou“, lebo chápal, že pre západné mocnosti sú Slovensko a Slováci takmer neznámymi pojmami. Až Štefan Osuský, ktorý sa k ich tímu pripojil, presadil názov Česko-slovenská národná rada.

Ako sa tam objavila pomlčka, kto s tým prišiel?
Osuskému vďačíme aj za pomlčku v pôvodnom názve Česko-Slovenska. Štefánik zasa túto pomlčku neskôr dôsledne presadzoval v dohodách a zmluvách uzatváraných v mene budúceho štátu s mocnosťami Dohody (Anglicko, Francúzsko, Rusko a neskôr aj Taliansko a Rumunsko), označovanými aj ako Spojenci. Je to v prvom rade Dohovor medzi vládou Talianska a Národnou radou zemí česko-slovenských, ktorý podpísal taliansky premiér Vittorio Orlando so Štefánikom 21. apríla 1918.

Aj vo Francúzsku zohrával Štefánik kľúčovú úlohu, on tam uvádzal Masaryka i Beneša, nie naopak. Čím to bolo dané?
Nezabúdajme, že Štefánik bol od roku 1912 riadnym občanom Francúzskej republiky. Jedine on spomedzi týchto troch politikov ovládal brilantne jazyk krajiny a dokázal bezprostredne a efektívne viesť rokovania s jej poprednými predstaviteľmi. Tí oceňovali jeho schopnosť vžiť sa do aktuálnej situácie krajiny a partnera, s ktorým rokoval. Už 23. decembra 1915 Štefánik po prvý raz nastolil ideu zániku Rakúsko-Uhorska a vzniku štátu Čechov a Slovákov ako významného spojenca Francúzska premiérovi Aristidovi Briandovi. V literatúre sa neraz uvádza, že Štefánik na stretnutí s Briandom predovšetkým pripravoval pôdu pre následné prijatie Masaryka. Hoci to mohlo byť súčasťou jeho zámeru, v ďakovnom liste, ktorý Briandovi napísal hneď na ďalší deň, niet ani slova o Masarykovi.

V čom spočívalo Štefánikovo umenie diplomacie? Bolo v tom i osobné čaro, potrebný cit, alebo čo ešte?
Štefánik mal naozaj čaro či charizmu, ktorej ťažko odolávali nielen jeho politickí protagonisti, ale predovšetkým predstaviteľky nežného pohlavia. V Paríži sa takto uviedol, už v hodnosti poručíka, do chýrneho salónu šľachtičnej Claire Boas de Jouvenel. Claire, ktorá sa doňho zaľúbila, ho potom uvádzala do styku s významnými politickými a diplomatickými osobnosťami. Práve ona mu vybavila aj spomínané prijatie u francúzskeho premiéra Brianda v decembri 1915.

Štefánik a ženy, to je téma na osobitný rozhovor. Čo preňho ženy vlastne znamenali?
Novinárka Louise Weissová sa o ňom vyjadrila: „Tento šťúply muž, ktorého svetlé oči ožarujú zbrázdenú tvár, je diplomat a dobyvateľ.“ Treba vari pripomenúť, že Weissová bola nielen špičkovou novinárkou, ktorá Štefánikovi „otvárala dvere“ do hlavných médií, ale aj lídrom vtedajšieho emancipačného hnutia vo Francúzsku a v Európe (jej meno nesie sídlo Európskeho parlamentu v Štrasburgu). V pamätiach však priznala, že v blízkosti Štefánika prestávala byť sama sebou, celkom si ju podmanil svojím čarom. Svedectvom jej emancipovaného prístupu je aj list, v ktorom sa ponúka stať sa jeho snúbenicou.

S niektorými sa dokonca aj zasnúbil, žiadny vzťah sa však neskončil sobášom. O čo mu teda išlo?
Zachoval sa celý rad listov Štefánikovi od francúzskych popredných dám. Po veľmi nežnom oslovení ďakujú, že ich obdaril presne tým kvetom alebo tou sladkou lahôdkou, ktoré zbožňujú. Bol známy ako chýrny gavalier. Zaľúbila sa doňho napríklad dcéra jeho prvého šéfa, riaditeľa observatória v Meudone pri Paríži profesora Janssena. Aj to mu mohlo pomôcť v úspešnej kariére astronóma. Ako astronóm sa potom zoznámil s rodinou vplyvného senátora Chautempsa a neskôr sa zasnúbil s jeho dcérou Yvonne. Vďaka tomuto vzťahu si získal politickú aj materiálnu podporu senátora až do roku 1918, keď sa s ním Yvonne rozišla. Senátor napríklad zariadil, aby Štefánika presunuli z pechoty (ktorá vtedy bola najmä „potravou pre kanóny“) k letectvu.

Jeho najznámejšou snúbenicou bola talianska markíza Giuliana Benzoni…
Rôzni autori ju vykresľujú predovšetkým ako oddanú a zaľúbenú dámu, ktorá Štefánikovi zostala verná počas celého jej života. Ako však Giuliana uvádza vo svojich memoároch, jej starý otec Martini, minister pre kolónie, ju používal ako spojku s francúzskym veľvyslancom Barrėrom v Ríme pre tajné rokovania, ktorých výsledkom bol odchod Talianska z Trojspolku (pôvodne vytvoreného s Nemeckom a Rakúsko-Uhorskom) na stranu štátov Dohody v roku 1915. Markíza Benzoni teda už nebola novickou v diplomacii a mimoriadne Štefánikovi pomohla pri uvedení sa nielen do kráľovskej rodiny, ale aj do vládnych kruhov, špeciálne k premiérovi Orlandovi.

Neboli to teda len platonické vzťahy a, navyše, dosť účelové?
Štefánikove vzťahy so snúbenicou Yvonne aj s Giulianou, ako aj s jeho vášnivou ctiteľkou Louisou Weissovou, boli nepochybne platonické, aj keď účelové. V jednom liste dokonca Yvonne, ktorá ho šialene milovala, vyčítal, že ho iniciatívne prišla navštíviť v jeho byte, čo bolo, ako zdôraznil, krajne nevhodné. Zdá sa, že iba vzťah k jednej dáme v Paríži nebol platonický. Získal som informáciu od bývalého česko-slovenského diplomata o recepcii v salóne Claire de Jouvenel, na ktorej sa zúčastnil. Claire na záver recepcie pozvala hostí do spálne a hrdo im ukázala posteľ, v ktorej strávila nezabudnuteľnú noc so Štefánikom…

Vráťme sa z parížskych salónov na bojiská prvej svetovej vojny. Medzi prvoradé Štefánikove zásluhy patrí zorganizovanie česko-slovenských légií. Ako na to išiel?
Ponúkol predstaviteľom Dohody vytvorenie až stotisícovej armády pozostávajúcej z príslušníkov budúceho spoločného štátu. Mala vzniknúť predovšetkým z vojnových zajatcov, ako aj z nezávislých dobrovoľníkov. Štefánik si dobre uvedomoval tiesnivú situáciu Spojencov, najmä Francúzska a Talianska, na fronte – takáto ponuka pre nich mala strategický význam. Dá sa potvrdiť, že až tento jeho krok spôsobil principiálny zlom v postoji lídrov Dohody.

Stefanik dekorovany vojnovym krizom
Dovtedy nechápali význam vzniku ponúkaného nového štátu?
Dovtedy nevideli dôvod rozbiť Rakúsko-Uhorsko. V oficiálnych diplomatických nótach Francúzska, Anglicka, USA, Talianska, Japonska aj Číny, ktorými uznali Česko-Slovensko v roku 1918, sa však zhodne vyzdvihuje prínos nového štátu a jeho armády ako významného vojnového spojenca. Čiže bola to v prvom rade zásluha česko-slovenských légií a ich tvorcu Štefánika. A práve vďaka tomu sa česko-slovenskí predstavitelia potom ocitli na mierových rokovaniach vo Versailles po boku víťazných Spojencov a mohli si dovoliť presadzovať „vysoko bijúce“ nároky.

Stefanik vo Washingtone

Čo všetko, aké bariéry musel Štefánik prekonať pri budovaní légií?
Štáty Dohody boli signatármi Haagskeho dohovoru z roku 1907, ktorý zakazuje využitie zajatcov na bojové účely. Navyše, aj pre popredných predstaviteľov Dohody boli zajatci potenciálnymi špiónmi a nepriateľmi. A, napokon, vlády Spojencov sa dlho vzpierali vytvoreniu samostatných česko-slovenských vojenských útvarov, legionárov požadovali začleniť do jednotiek svojich armád. Štefánik tu geniálne argumentoval tým, že pôjde o armádu štátu, ktorý ešte neratifikoval Haagsky dohovor, a tak jej nasadenie na fronte nebude môcť protivník Spojencom vyčítať. Vďaka Štefánikovmu vplyvu pri rokovaniach Beneša s francúzskou vládou sa podarilo presadiť dekrét prezidenta Raymonda Poincarého zo 16. decembra 1917, v ktorom už figuruje česko-slovenská armáda, navyše podriadená Národnej rade českých a slovenských zemí. Taliansky premiér Orlando zasa spomínal, ako ho Štefánik presvedčil touto jedinou vetou: „Nežiadame od Vás nič iného, než aby sme mohli položiť životy za našu vlasť!“

Oveľa komplikovanejšie musela byť Štefánikova náborová misia v USA, ktoré v tom čase ešte nevyhlásili vojnu mocnostiam bývalého Trojspolku…
Spojené štáty sa preto ani nechceli v tomto smere angažovať. Krajania, Česi a Slováci v USA, na ktorých Štefánik chcel apelovať, podliehali riadnej brannej povinnosti ich krajiny. Štefánikovi sa však v rokovaniach so štátnym tajomníkom ministerstva obrany USA Frankom Polkom podarilo presadiť, že môže pri nábore osloviť tých krajanov, ktorí nepodliehali brannej povinnosti vekovo alebo zdravotne. Navyše sa musel zaviazať, že nábor prebehne diskrétne, aby neupútal pozornosť verejnosti. Štefánik to zabezpečil tak, že krajanské spolky usporadúvali zhromaždenia, na ktorých ho uvádzali ako hosťa z Európy. Náborová kampaň potom prebiehala priamo na zhromaždení. Najväčším problémom sa však ukázali byť spory medzi vedením krajanských Čechov voči Slovákom, keďže sa dovtedy nepresadila idea ich spoločného štátu.

Ako to urovnal?
Zorganizoval stretnutie duchovných predstaviteľov Čechov a Slovákov v New Yorku, ako aj krajanských lídrov vo Washingtone. Podarilo sa mu tam prelomiť bariéry a dosiahnuť konsenzus o spoločnej stratégii v prospech budúceho štátu. Vrátil sa z USA s ďalšou jednotkou pre armádu česko-slovenských légií. Bez tejto Štefánikovej veľkolepej misie by ťažko bolo možné, aby Masaryk následne 31. mája 1918 uzavrel Pittsburskú dohodu o budúcej podobe spoločného štátu Čechov a Slovákov.

Bežne sa zásluha za vznik légií v Rusku pripisuje Masarykovi… …ako to však napísal už Rostislav Rajchl, aj v Rusku pôdu pre česko-slovenskú légiu pripravil najprv Štefánik. Bol navyše nútený presviedčať cárske autority, aby vôbec akceptovali jeho spojenie s Masarykom, ktorého považovali za „nebezpečného socialistu“. Štefánik úspešne napredoval v rokovaniach stupňujúcich sa od vrchného velenia ruských vojsk až k cárovi. Dokonca si za to vyslúžil Rad svätého Vladimíra. Podľa generála Janina by bez tejto Štefánikovej intervencie bol výsledok Masarykovej misie v Rusku veľmi otázny.

V jednej štúdii ste prirovnali štýl Štefánikovej vojenskej diplomacie k správaniu sa stredovekých rytierov. Čo ste tým mysleli?

Štefánik totiž presviedčal tých, u ktorých chcel získať podporu svojich zámerov, stratégiou „stredovekého rytiera“, čiže vlastným príkladom. Ako o tom svedčia hlásenia talianskej letky, neohrozene a uprostred prudkej paľby rozhadzoval z lietadla tisíce letákov vyzývajúcich Čechov, Slovákov i ďalších Slovanov, aby prebehli na opačnú stranu. Mimochodom, náš hrdina mal vtedy stále pri sebe ampulku so strychnínom. Vedel, že keby ho zostrelili na nepriateľskom území, znamenalo by to preňho okamžitú popravu. Správy pilotov, s ktorými Štefánik lietal a ktoré som objavil v talianskych archívoch, zhodne vyjadrujú obdiv nad jeho neohrozenosťou a zásluhou o odvrátenie maskovanej ofenzívy nepriateľa.

Z desiatnika sa Štefánik v priebehu troch rokoch stál generálom. Ako si vysvetliť takúto bleskovú vojenskú kariéru?
Jeho povýšenia od hodnosti poručíka boli prevažne prepožičané hodnosti pre účel mimoriadnych misií, ktorými bol Štefánik poverený. Francúzske vojenské velenie si uvedomovalo význam jeho náborových misií v Srbsku, Taliansku, Rusku, Rumunsku či v USA. Priam „krkolomná“ situácia nastala, keď sa ukázalo byť nevyhnutné, aby Štefánika povýšili z plukovníka na brigádneho generála pre jeho mimoriadne dôležitú misiu na Sibíri. Francúzske vojenské predpisy už viac nepovoľovali, aby sa mu prepožičala táto vysoká hodnosť. Je logické, že riešenie navrhol práve šéf francúzskej diplomacie, minister Stéphen Pichon. Konštatoval, že vzhľadom na nemožnosť povýšiť Štefánika na generála v rámci armády Francúzska, je možné povýšiť ho na generála česko-slovenskej armády s výsostnými znakmi tejto armády.

Stefanik na love v juznom Alzirsku

Aj to urobili?
Áno, ale poznamenávam, že uniformy a výsostné znaky česko-slovenskej armády vo Francúzsku sa veľmi podobali uniformám a znakom francúzskej armády. Ako ma však ubezpečil šéf archívu francúzskeho ministerstva obrany plukovník Guelton, Francúzi ho aj tak považujú za „ich“ generála.

V posledných rokoch sa meno Štefánik skloňuje v médiách v súvislosti s inými jeho aktivitami. Nedostávajú sa tým však do úzadia jeho zásluhy v diplomacii a vo vojenstve?
Nemyslím si to, naopak, je na škodu, že sa u nás zaužívala takmer výlučne šablóna Štefánika s generálskou čiapkou. Spomínam si, ako ma naše veľvyslanectvo v Brazílii požiadalo, aby som im, vtedy ako generálny sekretár Slovenskej komisie pre UNESCO a expert na Štefánika, urýchlene zabezpečil bustu Štefánika pre Passa-Quatro. Ako astronóm tam Štefánik v roku 1912 pozoroval úplné zatmenie Slnka. Jediný, kto bol ochotný sa na to v takej časovej tiesni podujať, bol akademický sochár Viliam Loviška. Keď sme potom bustu zaslali diplomatickou poštou do Brazílie, nasledoval zdesený telegram od našej ambasády. Pýtali sa, či nenastal hrozný omyl, lebo „namiesto“ busty Štefánika im doručili bustu „bradatého zjazveného muža“. To je presvedčivý príklad stereotypu, akým naša (nielen široká) verejnosť vníma Štefánika: ako vyholeného fešáka s generálskou čiapkou. Mojim kolegom v Brazílii vôbec nenapadlo, že Štefánik – vedec bol bradatý holohlavý pán, s klobúčikom, nie s dôstojníckou čiapkou.

Šírka záujmov a aktivít, v ktorých Štefánik vynikol, je skutočne fascinujúca: autor prvého slovenského fotografického aktu, prvý vojenský meteorológ…

…ale najmä medzinárodne uznávaný astronóm. Vďaka tomuto povolaniu sa neskôr osvedčil aj ako originálny cestovateľ a dokumentarista-fotograf. Zanechal nám množstvo pozoruhodných, najmä exotických fotografických záberov ľudí a krajín. Nuž a medzi nimi sa skvie aj fotografia krásnej nahej Tahiťanky. Bol prvým človekom, ktorý absolvoval rekordný pobyt (15 dní) na vrchole Mont Blancu, ako prvý vytvoril sieť meteorologických staníc v Polynézii… A tak by sa dalo pokračovať.

Cieľom vašich expedícií s Františkom Kelem bolo práve pripomenúť a zvečniť Štefánikove zásluhy v týchto veľmi vzdialených končinách. Dnes tam už stoja jeho pamätníky…
Vďaka mojim diplomatickým kontaktom sa nám podarilo dať vybudovať pamätník Štefánikovi-astronómovi vo Francúzskej Polynézii, v jej hlavnom meste Papeete na Tahiti, ako aj v poslednom kráľovstve Polynézie, Tonge, na ostrove Vava’u. On totiž navyše, pri jeho mnohostrannosti, prišiel s návrhom projektu česko-slovenskej kolónie vo Francúzskej Polynézii. Vďaka nemu sa tam usadili mnohí kolonisti, ktorí vďaka sobášom s očarujúcimi domorodkami zanechali po sebe skvelých potomkov. Patrili medzi ne viaceré Miss Tahiti, ba aj Miss World. Jedna z nich bola partnerkou Marlona Branda vo filme Vzbura na lodi Bounty.

Stefanik pri praci na Tahiti

V hlavnom meste Tahiti je vraj už aj Štefánikova ulica?
Mestská rada Papeete prijala ešte v roku 1921 uznesenie o pomenovaní jednej z ulíc podľa Štefánika. Po našej expedícii na Tahiti som rad rokov komunikoval s vedením mesta, aby som tento zámer presadil. Francúzsky prezident Francois Hollande počas vlaňajšej oficiálnej návštevy na Slovensku oficiálne oznámil, že nakoniec podľa Štefánika pomenovali rezidenčnú štvrť nad mestom, kde bývajú najmä francúzski dôstojníci (tam, kde sme umiestnili spomínaný pamätník) ako Résidence Štefánik.

Kedysi ste spolu s Františkom Kelem podnikli aj prvú slovenskú expedíciu po stopách Mórica Beňovského na Madagaskar. Nachádzate nejaké spoločné črty uňho a u Štefánika?
V prípade týchto dvoch osobností možno hovoriť dokonca, obrazne povedané, o dotykoch ponad storočia a oceány. Obaja boli svetoobčania v tom zmysle, že kam prišli, tam sa hneď cítili ako doma. A obaja boli vynikajúci diplomati s fenomenálnym presvedčovacím talentom. Navyše, boli takpovediac z tej istej liahne: Štefánik – z Košarísk, Beňovský – z Vrbového. Vzdialenosť iba 13 kilometrov. Obaja tiež dosiahli hodnosť generála v službách Francúzska.

Obaja museli byť zároveň dobrodružné povahy, s túžbou po objavoch a so zmyslom pre riziko. Ako si však vysvetliť, že Štefánik, človek takého krehkého zdravia, sa podujal na pioniersku cestu vojenského letca a podobné nebezpečné experimenty? Mal vari zoslabený pud sebazáchovy?
Lepšie ho charakterizuje jeho vlastný výrok: „Ja sa prebijem, lebo sa prebiť chcem.“ Zdravotné neduhy prekonával silou vôle a úžasnou húževnatosťou.

Miroslav Musil (63) – diplomat, cestovateľ, autor literatúry faktu
Po skončení gymnázia vo francúzskom Dijone (1969) a Filozofickej fakulty UK v Bratislave (1974) absolvoval postgraduálne štúdiá a študijné pobyty v Paríži, vo Viedni, v Madride, Ženeve a vo Fort Collins (USA).
Pôsobil ako vedecký pracovník na FF UK, v rokoch 1990–1994 v Stálej misii pri OSN, najprv za ČSFR, potom za SR, ako zástupca stáleho predstaviteľa.
V rokoch 1994–1996 a 2000–2003 bol generálnym tajomníkom Slovenskej komisie UNESCO pri Ministerstve zahraničných vecí SR.
V rokoch 1996–2000 pôsobil ako radca na Veľvyslanectve SR v USA.
V rokoch 2004–2008 bol riaditeľom Slovenského inštitútu pri Veľvyslanectve SR v Taliansku.
Po návrate zakladal a viedol Diplomatické múzeum na Ministerstve zahraničných vecí SR v Bratislave.
Vo svojej literárnej a vedeckej tvorbe sa venuje najmä osobnostiam Milana Rastislava Štefánika, Štefana Osuského a Mórica Beňovského.
Vydal knihy Návraty do Polynézie – po stopách M. R. Štefánika (s Františkom Kelem, 1996), Madagaskarský denník: S kráľom zo Slovenska cez tri oceány (s F. Kelem, 1997), Milan Rastislav Štefánik vo svetle talianskych archívov (s Antonellom Biaginim, 2011, doplnené vydanie v 2012) a i.

http://zurnal.pravda.sk/rozhovory/clanok/316482-nepripisujme-masarykovi-stefanikove-zasluhy/

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Slovania, Správy. Zálohujte si trvalý odkaz.