Komentár: Vlajka chudoby

Papez Frantisek Brazila
Pápež František má pravdu, ak tvrdí, že marxisti ukradli kresťanom vlajku chudoby. No predstavivosť kresťanov ako biednym pomáhať by mala siahať ďalej, než je prosté prerozdeľovanie.

Pápež František
„Viac štátu“ ako najtriviálnejšie riešenie

Súčasný pápež je láskyplný a súcitný muž, ktorý dáva veriacim pôsobivý príklad osobnej pokory napríklad umývaním nôh väzňom, či postihnutým. Na chudobných, zanedbaných a odstrkovaných tohto sveta mu záleží a chce na ich utrpenie upozorniť aj nás ostatných.

Navyše, ani sám František si nepotrpí na veľký luxus. Aj v pápežskom úrade preferuje jednoduchosť. A určite nie je od veci, ak pranieruje napríklad kult mamony, ktorý zachvátil finančnú sféru (Vlk z Wall Street pozdravuje). Nie všetko, čo pápež hovorí o chudobných alebo naopak o bohatých, je nevyhnutne socializmus.

No je pravda, že na svete žije mnoho dobrých ľudí, ktorých trápi blaho chudobných. A keď rozmýšľajú ako ich biedu zmierniť, takmer intuitívne siahnu po prvej myšlienke, ktorá akoby sa núkala sama: Vytvorme alebo rozšírme prerozdeľovacie mechanizmy, manažované štátmi, ktoré bohatých viac zdania a chudobným rozdajú vyššie sociálne dávky. Takpovediac, zasypme problém peniazmi.

Na prvý pohľad to vyzerá pekne. Lenže skúsenosť posledného storočia ukazuje, že tieto vládne prerozdeľovacie mechanizmy sú živnou pôdou mnohých nevykoreniteľných systémových neduhov: Byrokracia, korupcia, plytvanie a neadresnosť na strane štátu, často zmiešané s povzbudzovaním záhaľky a postoja odkázanosti na strane poberateľov.

Pápež pozýva k dialógu o pomoci chudobným

Netreba zakrývať, že pápež František občasnými apelmi na ďalšie prerozdeľovanie, či kritizovaním ekonomickej globalizácie a kapitalizmu privádza protrhových kresťanov do rozpakov. V chápaní role štátu v hospodárskom živote je zrejme viac vľavo, než boli Ján Pavol II. alebo Benedikt XVI.

No pápež František je zároveň veľkorysý človek, otvorený dialógu a o týchto názoroch pripúšťa diskusiu. Dnes už aj ľudia ako spevák a rozvojový aktivista Bono Vox uznávajú, že kapitalizmus v posledných desaťročiach najmä v Ázii vytrhol z chudoby viac ľudí, než akákoľvek rozvojová pomoc. Môže sa kresťan, ktorý oceňuje pozitívne účinky trhových mechanizmov, či obchodu súčasne inšpirovať hlbokým pápežovým porozumením pre utrpenie chudobných?

Som presvedčený, že áno. Lenže naše úvahy ako pomáhať biednym by nemali skončiť pri volaní po väčšom prerozdeľovaní, vyšších daniach a sociálnych dávkach. Také niečo je intelektuálne lenivé. Kresťania by nemali preberať nefunkčné a mnoho krát skompromitované riešenia marxizmu, komunizmu, či socializmu, ale vyvinúť vlastné stratégie ako zmierniť chudobu.

Treba sa sústrediť nielen na telo biedneho, ale aj na jeho ducha a dušu. Navyše, milovať máme nielen celým srdcom, ale aj celým rozumom. Láske k blížnemu, ktorá je výlučne záležitosťou srdca a nesprevádza ju rozum, hrozí uviaznutie v pasci sentimentálnosti. Čo teda podniknúť?

Sprístupnime spravodlivosť najchudobnejším

Niektoré originálne a novátorské prístupy k riešeniu chudoby vznikli v poslednej dobe práve v kresťanskom prostredí. Tento rok vyšla napríklad pozoruhodná kniha s názvom Efekt kobylky (The Locust Effect), s podtitulom „Prečo si skoncovanie s chudobou vyžaduje skoncovanie s násilím“.

Napísal ju právnik Gary Haugen spolu s americkým prokurátorom Victorom Boutrosom. Obaja angažovaní kresťania v nej upozorňujú, že chudobným ľuďom sa často nedostáva elementárna spravodlivosť, čo ochromuje ich schopnosť vyhrabať sa z biedy vlastnými silami i s pomocou druhých.

Inými slovami, polícia a súdy sa starajú len o problémy strednej a vyššej vrstvy, no tých najchudobnejších často nechávajú napospas násilníkom a kriminálnym predátorom. Aj u nás poznáme fenomén nedotknuteľných úžerníkov alebo obchodníkov s bielym mäsom, ktorí ovládajú niektoré rómske osady, čím predstavujú dodatočnú prekážku, aby sa ich obyvatelia dvíhali z biedy. Zabúdame, že prvými obeťami rómskej kriminality sú zvyčajne iní Rómovia. Známym javom sú tiež bezdomovci, ktorí bitkou môžu byť donútení žobrať v prospech organizovaných zločineckých bánd. Za policajtmi nepôjdu, lebo pokojne dostanú výprask aj od nich.

V treťom svete je tento fenomén ešte vypuklejší. Bezbranní chudobní sa stávajú obeťami nepotrestaných znásilnení, nútených prác, krádeží obydlia, či pôdy, vypaľovania, nezákonných zatknutí, ale aj policajnej brutality. V 21. storočí žije v otroctve stále ešte 30 miliónov ľudí.

Mimoriadne zraniteľné sú v tomto ohľade ženy a deti. Darmo postavíte školu pre dievčatá v africkom alebo indickom slume, ak sa tam boja chodiť, lebo im únos, násilie, či obťažovanie hrozí na ceste tam, prípadne v škole samotnej.

Darmo si tiež založíte vlastný obchodík, ak výpalné v niektorých krajinách vyberajú priamo policajti a vezmú vám všetko, čo ušetríte navyše. Inde zase polícia slúži len ako archivár trestných činov. V Indii 85 percent policajtov nemá náležitý výcvik ako trestné činy vyšetrovať a objasňovať. Z prístupu k spravodlivosti sú najbiednejší vymknutí a Haugen s Boutrosom dokladajú ako tento problém v podstate neguje účinky miliónov eur, vynaložených na rozvojovú pomoc.

Chudoba a násilie sú spojené nádoby

Už len keby sa najchudobnejším obyvateľom tejto planéty podarilo sprístupniť nestranné profesionálne policajné a justičné služby, oveľa viac ďalších peňazí z rozvojovej pomoci by už nebolo potrebných. Ak by totiž mali zaručenú elementárnu bezpečnosť pred násilím a prechmatmi silných, či mocných, mohli by mnohí chudobní tohto sveta zlepšiť svoju materiálnu situáciu vlastnou ekonomickou aktivitou.

Haugen a Boutros ukazujú, ako veľmi sú prepojené chudoba a svojvoľné netrestané kriminálne násilie, ktoré sa odohráva „mimo radarov“ oficiálnych autorít. Berú si „vlajku chudoby“ takpovediac späť. Ich kniha kombinuje konkrétne príbehy s množstvom štatistík, výskumov a praktických odporúčaní ako zlepšiť policajné, či justičné systémy, aby chránili aj najchudobnejších. Ak chceme sociálne istoty pre najbiednejších, musíme im dať najskôr základnú istotu, že sú v bezpečí pred násilím a kriminálnymi predátormi.

 

http://www.aktuality.sk/clanok/256135/komentar-vlajka-chudoby/

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Správy, Zahraničné, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.