Kritika Cirkvi ako umenie alebo hrubé znesväcovanie? + Odborné pripomienky k výskumu týkajúceho sa vzťahu štátu a cirkvi

Obet spovedneho tajomstva
vKontexte.sk: Kritika Cirkvi ako umenie alebo hrubé znesväcovanie?

Bratislava 26. augusta (TK KBS) Kňaz Juraj Vittek, redaktor a moderátor blogu vKontexte.sk, spracoval ďalší zo série príspevkov, ktorým reaguje na nedávny článok denníka ÚJ SZÓ, voči ktorému vydala stanovisko Konferencia biskupov Slovenska. V rámci aktuálnej diskusie ho prinášame v plnom znení:

—————————————————————–

Na webových stránkach denníka v maďarskom jazyku ÚJ SZÓ sa v nedeľu 24. augusta 2014 objavil článok Krisztiána Németha s názvom „Az egyházkritika mint művészet“ (Kritika cirkvi ako umenie) obsahujúci video s nahrávkou sviatosti zmierenia (svätej spovede). Toto video bolo najprv publikované denníkom SME v článku „Slovák ukázal v Rusku kritiku cirkvi z pohľadu gejov“. Opäť sa ukázalo, že ideologickým lobby súčasnosti už nič nie je sväté. Po znesvätení kostolov a oltárov vo Francúzsku zo strany stúpenkýň FEMEN-u, či „umeleckom znesvätení“ Ukrižovaného Jacekom Markiewiczom v Poľsku, pseudonáboženských manifestáciách v Španielsku, či iných incidentoch v Nemecku a inde v Európe (ako o tom pravidelne informuje napríklad francúzsky portál www.christianophobie.fr), prichádza aj znesvätenie jednej zo sviatostí, a to práve u nás na Slovensku. Mnohí novovekí hlásatelia tolerancie nemajú úctu k ničomu. Tragédiou je však najmä verejné schvaľovanie takéhoto počínania, či jeho podporovanie, alebo tichý súhlas s ním. Je zaujímavé, aký dvojaký meter sa používa pri aplikovaní slobody prejavu vo vzťahu ku katolíckej Cirkvi a k rozličným ideologickým lobby. Čo sa vlastne týmto videom a jeho publikovaním stalo a je to naozaj také vážne?
Sv. Jan Nepomucky
Konferencia biskupov Slovenska nemohla mlčať, pretože ide o hrubé porušenie práv Cirkvi, a ohradila sa vo svojom stanovisku, publikovanom 25. augusta 2014 na toto hrubé porušenie jej práv garantovaných základnou zmluvou medzi Slovenskou republikou a Svätou Stolicou, ktorá upravuje práva a slobodu katolíkov v našej krajine. Táto zmluva vo svojom článku 8 garantuje nedotknuteľnosť spovedného tajomstva. Vyjadrila „hlboké znepokojenie nad postupom autora i nad zverejnením nahrávky zo strany denníka“. Vo vyhlásení podala základné vysvetlenie vážnosti takéhoto konania z pohľadu katolíckej Cirkvi: „Sviatosť zmierenia a s ňou spojené spovedné tajomstvo patria v Katolíckej cirkvi k najposvätnejším úkonom. V prípade priameho porušenia spovedného tajomstva zo strany vysluhovateľa sviatosti, teda kňaza alebo biskupa, upadá daný vysluhovateľ do exkomunikácie. Trest exkomunikácie však postihuje aj katolíka, ktorý by s vedomím, že takýto trest existuje, zaznamenával, nahrával, alebo publikoval v médiách, čo povedal kajúcnik, alebo spovedník.“ Podobné počínanie, teda sledovanie kňazov, odpočúvanie spovedí bolo súčasťou praktík tajných služieb počas komunistického režimu (ako je to vidieť i v Poľsku v živote Karola Wojtylu: www.karolwojtylaspiato.it).

Keďže exkomunikácia je trest, ktorý platí iba v prípade, že previnilec si je vedomý existencie tohto trestu, je morálnou povinnosťou biskupov i kňazov na to upozorniť katolíkov, teda členov Cirkvi. Mnohých novinárov, ba dokonca i samotného umelca, ktorý simuloval svätú spoveď, aby ju použil pre svoje „umelecké účely“, asi nezaujíma kánonický trest exkomunikácie, pretože sa necítia byť súčasťou Cirkvi a teda im ani nevadí, že sú z nej takýmto počínaním vylúčení (hoc väčšina z nich sú pokrstení katolíci). Avšak porušovanie práv a slobody Cirkvi, garantovaných medzinárodnou dohodou, by už novinárom nemalo byť ľahostajné. Osobne verím, že na upozornenie na toto zneužitie budú patrične reagovať, pretože je možné, že si neuvedomili závažnosť svojho konania.

Takéto správanie nás však môže priviesť k hlbšiemu zamysleniu nad postojom mnohých našich súčasníkov (katolíkov či nekatolíkov, praktizujúcich či nepraktizujúcich) voči Cirkvi, a najmä nad ich kritikou Cirkvi. Hlavnou myšlienkou spomínanej „umeleckej kritiky Cirkvi“ je kríž, ktorý sa postupne počas spovede vzďaľuje, až napokon zostane v diaľke za mrežami („Mreže“ je aj názov tohto „diela“). Teda hlavnou myšlienkou je to, že Cirkev hatí tomuto „poškodenému“ cestu ku Kristovi. Tu treba pripomenúť, že tomuto mladíkovi by kňaz nikdy nevstupoval do jeho súkromného života, keby neprišiel na spoveď. Táto sviatosť je tajomstvom zmierenia človeka s Bohom, ktoré je zverené kňazovi. Kňaz musí dbať na to, aby svätá spoveď nebola zneuctená. Má sa snažiť o integritu spovedi a pomôcť kajúcnikovi, aby jeho obrátenie a zmierenie s Bohom bolo autentické. Človek pristupuje k spovedi preto, lebo sa chce zmieriť s Bohom v Kristovi prostredníctvom Cirkvi, ktorej bol zverený tento poklad („Komu hriechy odpustíte, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“). Základnou podmienkou prijatia Božieho odpustenia a milosrdenstva prúdiaceho z kríža Ježiša Krista je úprimná ľútosť, ktorá zahŕňa aj rozhodnutie napraviť svoj život. Bez nej by bola spoveď nielen neplatná, ale rozhrešiť kajúcnika, o ktorom viem, že mu chýbajú potrebné predpoklady, aby bol zmierený s Bohom, to znamená zneuctiť samotnú sviatosť a vysmiať sa Ježišovi Kristovi do tváre. To žiadny kňaz, ktorý má vieru, nechce riskovať. Nechcem sa teraz dotýkať učenia Cirkvi o homosexualite, nakoľko na tomto blogu už boli o tom napísané iné články (Bergoglio a úcta k homosexuálom, Rozsievajú slovenskí biskupi nenávisť?, O autentickej láske k hriešnikom). Nikto nie je nútený pristúpiť k spovedi, ba dokonca nie je nútený ani k tomu, aby bol členom katolíckej Cirkvi a vyznával katolícke pravdy viery a mravov. Z nepochopiteľných príčin však má veľa našich súčasníkov pocit, že im Cirkev nanucuje svoje dogmy. Cirkev iba plní svoje poslanie, ktoré jej bolo zverené. Ak Cirkev a jej členovia v demokratickej spoločnosti presadzujú hodnoty, ktoré majú základ v ľudskej prirodzenosti, tak to nie je ideologické nanucovanie katolíckych dogiem, ale rozumná diskusia a demokratické bránenie hodnôt, na ktorých stojí naša civilizácia a demokracia, ktoré majú základ v ľudskej prirodzenosti, ktoré sú rozumom uchopiteľné a o ktorých sa nedá vyjednávať, ak nechceme, aby sa zrútila samotná demokracia.

Autor videa však vystupuje ako katolík, s katolíckou výchovou a s katolíckou identitou. To nás pozýva k zamysleniu nad kritickými postojmi samotných katolíkov voči Cirkvi samotnej. Niektorí už stratili vieru v pravdy viery a mravov a v spôsob katolíckeho života, ktorý sa prejavuje v disciplíne Cirkvi. Paradoxné na postoji týchto katolíkov je to, že chcú byť katolíkmi a ako problém vidia Cirkev, ktorá nástojí na tom, čoho je dvetisíc rokov nositeľkou. Na faru mi prídu rodičia dieťaťa, aby požiadali o krst. Začneme neformálny rozhovor o ich prežívaní viery, objavíme rozličné druhy vážneho nesúladu ich života s pravdami viery, morálky a kresťanského spôsobu života. Keď ich pozvem k náprave a ponúknem pomoc, reagujú tak, že oni Cirkev nepotrebujú, že majú priamy vzťah s Kristom aj bez Cirkvi. Na otázku, prečo si potom žiadajú krst od Cirkvi, nevedia reagovať. Niekedy sa katolík nudí na omši. Newyorský arcibiskup, kardinál Dolan, vtipne poznamenal na podobnú námietku proti omši: „Určite chyba nie je v omši.“ Na omšu sa nejdeme rozptýliť, ale prijať tajomstvo spásy. Ale mnohí katolíci vidia riešenie v reforme omše, nie v reforme svojho vnútra. Netreba však meniť omšu, ale sa skôr snažiť lepšie jej rozumieť. Prípadne sa zamyslieť, čo na omši hľadám. Pre mnohých je nudným futbalový zápas na ihrisku, pre iných koncert country skupiny a pre iných hodiny matematiky. Omša je priestorom, kde prijímam svoju spásu. Aj vojaci na Kalvárii sa nudili pri pohľade na Ukrižovaného, hrali v kocky o Ježišovu tuniku. Ježiš nezmenil svoj názor na spásu človeka len preto, že sa nudili pod krížom.

Nedávno v Kórei pápež František povedal, že prejavom „ducha sveta“, ktorý sa dostáva do cirkevných spoločenstiev a ktorý zabraňuje účinnej evanjelizácii, je to, že sme si zvykli „súhlasiť s týmto nesúladom“. Raz som sa rozprával so svojím priateľom, ktorý je pokrstený katolík, ale nepraktizuje svoju vieru, ba považuje sa za ateistu. Hovoril mi o pokrytectve katolíkov, ktorí chodia do kostola a potom ohovárajú a pod. Po chvíli sme prišli v rozhovore k tomu, že je krstným otcom svojej neteri. Ja som sa ho spýtal, či to nepovažuje za pokrytecké, keď neverí. On odpovedal, že to urobil z lásky k svojej neteri. Lásku prejavujem klamstvom. Toto je „súhlas s nesúladom“, inak povedané pokrytectvo. Z toho dôvodu pri istej príležitosti pápež Benedikt XVI. povedal, že je v týchto prípadoch autentickejšie radšej opustiť Cirkev, než ju kritizovať za to, že je tým, čím je: „Judáš skutočne mohol odísť – tak, ako to urobilo mnoho učeníkov. Ak by bol býval čestný, bol by odišiel. Namiesto toho ostal s Ježišom. Neostal kvôli viere alebo láske, ale s tajným úmyslom pomstiť sa Majstrovi.“ Podľa Mons. Ignacia Barreira, riaditeľa rímskeho katolíckeho apoštolátu Human Life International (HLI), sa tento komentár veľmi dotýka súčasnej situácie v katolíckej cirkvi: „Čo sa týka tých katolíkov, ktorí nedokážu prijať formálne učenie Cirkvi ohľadom života a rodiny – bolo by od nich čestné, keby Cirkev opustili, než aby ju zrádzali“ (porov. Lifenews.sk).

Kňazská služba (nielen v spovednici) sa z týchto dôvodov stáva často veľmi náročnou, keďže množstvo energie musíme venovať našim katolíkom, ktorí už v skutočnosti nechcú žiť ako katolíci, ale boli by radi, keby sa Cirkev zmenila tak, aby mohli byť katolíkmi „v nesúlade“. Ľudia nám dnes častejšie vyčítajú to, že sme verní svojej službe, než to, že jej verní nie sme. Energiu, ktorú by sme mali venovať ľuďom, ktorí, vedomí si svojej slabosti a biedy, hľadajú oporu v Božej milosti a odpustení, aby mohli stúpať na horu, ktorú im kresťanská viera ukazuje, túto potrebnú energiu míňame na kritiku a ustavičné pripomienky tých katolíkov, u ktorých by bolo oveľa pravdivejšie a autentickejšie odísť, a nie si ešte žiadať sviatosti. Napriek tomu sa im venujeme, ako v tomto prípade zneužitý kňaz v spovednici, a snažíme sa im trpezlivo vysvetľovať povahu Cirkvi, jej učenie a disciplínu. Nemáme sa totiž odvracať od nikoho, kto sa na nás obráti (dokonca ani vtedy, keď má skrytý úmysel nás zosmiešniť, zneužiť, či potupiť). Biskupi na záver vyhlásenia vyjadrili povzbudenie, aby sme sa nenechali znechutiť takýmto hrubým zneužívaním toho najposvätnejšieho vnútorného fóra sviatosti zmierenia a aby sme boli verní svojej službe: „Konferencia biskupov Slovenska zároveň povzbudzuje kňazov, aby i napriek možným provokáciám pokračovali v obetavom vysluhovaní sviatosti zmierenia v dôvere v toho, ktorý je zdrojom milosrdenstva a odpustenia.“

Juraj Vittek

http://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20140826039

OBEŤ SPOVEDNÉHO TAJOMSTVA

Odborné pripomienky k výskumu týkajúceho sa vzťahu štátu a cirkvi

Bratislava 21. augusta (TK KBS) Predseda Slovenskej sociologickej spoločnosti pri Slovenskej akadémii vied (SAV) prof. Jozef Matulník reaguje na zverejnenú analýzu názorov spoločnosti ohľadom financovania a odluky cirkví. V plnom znení prinášame jeho odborné pripomienky k publikovaných výsledkom výskumu týkajúceho sa vzťahu štátu a cirkví.

—————————————————————–

Zverejnená analýza názorov spoločnosti ohľadom financovania a odluke cirkví sa týka dôležitej problematiky pre identitu spoločnosti. V rámci projektu Sociologického ústavu SAV s názvom „Demokratickosť a občania na Slovensku: polstoročie premien“ (výsledky publikované na webovej stránke ústavu), financovanáho Agentúrou pre podporu výskumu a vývoja (APVV), realizovala zber dát výskumná agentúra Focus. Autor týchto pripomienok usudzuje, že pri formulácii otázok a variantov odpovedí boli vo viacerých prípadoch porušené tieto metodologické princípy, ktoré je nevyhnutné pri takomto výskume dodržiavať:

1. Zrozumiteľnosť otázok. Ku chybám a skresleniu dát dochádza vtedy, ak sa pri formulácii otázok alebo odpovedí použijú slová, ktoré nie sú súčasťou slovníka prakticky všetkých respondentov, čiže nie sú jadrom slovnej zásoby.
2. Nezavádzanie respondenta. Vo vysvetľujúcom texte otázky musia byť pravdivé a neskresľujúce informácie.
3. Neobmedzovanie respondenta. Ak je ponúkaný ucelený zoznam odpovedí, v navrhnutých alternatívach musia byť zahrnuté všetky možnosti.
4. Vzájomná výlučnosť odpovedí. Ponúknuté možností odpovedí na otázku sa musia navzájom vylučovať.

Znenie otázky „Majú podľa vášho názoru duchovní vykonávať len čisto náboženské činnosti alebo aj politicko-verejne?“ je zavádzajúce, nakoľko nie je jasné, čo sa myslí pod pojmom politicko-verejné činnosti. Sú aj iné činnosti, ktoré kňazi vykonávajú a pritom ich nemožno zaradiť ani medzi „čisto náboženské“ ani medzi „politicko-verejné“. Ak kňaz pôsobí v charitatívnom projekte, alebo sa angažuje o zlepšenie verejného priestoru obce, nie je jasné, či robí iba čisto náboženské činnosti, alebo iba politicko-verejné. Keď sa duchovní vyjadrujú ku závažným spoločenským problémom, tiež nejde o výlučne náboženské činnosti. Nie je teda správna interpretácia, v ktorej sa uvádza vysoká miera celospoločenského konsenzu (takmer 80%), že „duchovní by sa mali venovať len čisto duchovným veciam“.

Pri téme financovania cirkví je možné poukázať na zavádzanie respondenta: „V súčasnosti sú najväčšie cirkvi a náboženské spoločnosti financované prostredníctvom štátneho rozpočtu. Myslite si, že je správne, aby cirkvi a náboženské spoločnosti boli financované zo štátneho rozpočtu?“ Zavádzanie je postavené na tvrdení o financovaní, ide však o príspevok zo štátneho rozpočtu, čiže o spolufinancovanie alebo čiastočné financovanie. Najvyššie čiastky cirkvi pre svoju činnosť čerpajú z darov, zbierok a výnosov cirkevného majetku. Napríklad zdroje zo štátneho rozpočtu tvoria len menšiu časť prostriedkov na činnosti Katolíckej cirkvi. Okrem toho nie „najväčšie“, ale všetky registrované cirkvi a náboženské spoločnosti, ktoré o to požiadali, dostávajú zo štátneho rozpočtu príspevok.

Zásade neobmedzovania respondenta sa vymyká otázka: „Aký spôsob financovania cirkví a náboženských spoločností pokladáte za ideálny?“ Respondenti si mohli vybrať jednu zo zoznamu odpovedí: „zo štátneho rozpočtu, ako teraz; z časti daní od členov, bez zníženia ich čistých príjmov; z častí daní členov, túto by platili navyše; iba z výnosov zo svojho majetku a z milodarov; nemám ujasnený názor na túto otázku; neviem“. Tieto varianty odpovedí nepokrývajú všetky možnosti a ani súčasný model financovania, kedy ide o kombináciu príspevku zo štátneho rozpočtu, darov, zbierok a výnosov zo svojho majetku. Okrem toho prvá z možností odpovedí je nesprávne formulovaná, keďže môžeme hovoriť iba o spolufinancovaní.

V kontexte predchádzajúcich chybných formulácií mohli byť respondenti ovplyvnení pri odpovediach na otázku: „Súhlasili by ste s prijatím zákona, podľa ktorého by boli cirkvi a náboženské spoločnosti financované iba formou poukázania časti dane od členov a sympatizantov?“

Autor pripomienok usudzuje, že o zložitej odbornej problematike financovania cirkví poskytuje uverejnený text z výskumu skreslené a útržkovité informácie.

Ďalším príkladom nesprávnych formulácií sú odpovede na otázku: „Ako by mal byť podľa vášho názoru upravený vzťah cirkví a štátu?“ Pri tejto otázke boli nasledovné možnosti odpovedí: „ úplná odluka štátu a cirkví; podpora cirkví v niektorých oblastiach verejného záujmu; podpora pre cirkvi a aktivity určené len pre vlastných členov; štát má podporovať hodnoty a záujmy tradičných kresťanských cirkví; štát má podporovať a presadzovať záujmy najväčšej – katolíckej cirkvi; neviem“. Respondenti môžu veľmi odlišne chápať význam výrazu „úplná odluka štátu a cirkvi“, tento termín nie je definovaný ani v našom právnom systéme. Navyše, varianty odpovedí sa navzájom nevylučujú, napríklad možnosť odpovede „podpora cirkvi v niektorých oblastiach verejného záujmu“ nie je v protiklade s možnosťou „štát má podporovať hodnoty a záujmy tradičných kresťanských cirkví“. Respondenti však mohli uviesť len jeden z variantov odpovedí.

Aj otázka „Ste členom/členkou alebo sa nejakým spôsobom aktívne podieľate na jej aktivitách?“ je nejasne formulovaná. V odpovediach len 21% respondentov uviedlo, že sú členmi nejakej cirkvi (aktívnymi alebo pasívnymi). Pri inej otázke odpovedalo však až 76,7% respondentov, že sa hlásia k niektorému náboženskému vyznaniu. Výrazný rozdiel si možno vysvetliť aj formuláciou otázky. Ako chápať členstvo v nejakej cirkvi? Znamená to, že je respondent členom organizácie, ktorá pôsobí popri cirkvi, napríklad v prípade Katolíckej cirkvi členom Spolku Svätého Vojtecha, Ružencového bratstva alebo niektorého tretieho rádu? Sú alebo nie sú tí veriaci, ktorí pravidelne navštevujú bohoslužby a pristupujú ku sviatostiam členmi cirkvi, aj keď nie sú zároveň členmi nejakej organizácie, ktorá pôsobí popri danej cirkvi? V texte otázky sa miešajú dve skutočnosti. Na základe odpovedí na túto otázku sa zdôrazňuje, že „Za aktívnych členov sa považujú najmä tí, ktorí sa prihlásili k menšinovým náboženstvám na Slovensku“. To je však zavádzajúce, keďže veľkosť podsúboru za menšinové náboženstvá je veľmi malá (menej ako 30 respondentov). Na základe takýchto údajov závery o rozdieloch nie sú dostatočne podložené a je neprístupné na ne poukazovať bez ďalšieho overenia.

Pri nedodržaní metodologických princípov sa výskumom získavajú skreslené výsledky. Uverejňovanie takýchto údajov môže manipulovať verejnú mienku a dajú sa propagandisticky zneužiť. Nemôžu byť podkladom pre rozhodovanie o dôležitých spoločenských otázkach.

prof. PhDr. Jozef Matulník, PhD.
predseda Slovenskej sociologickej spoločnosti pri SAV

http://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20140821020

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Správy, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.