Vieme, čo vlastne oslavujeme? K 29. augustu

milan_s_durica
Mýtus pozostáva v tom, že sa funkčný výmysel predkladá, šíri a upevňuje ako dokázaná pravda. Možno povedať, že sa mýty nachádzajú v oficiálnych dejinách všetkých štátov, ktoré podmieňujú slobodný historický výskum vlastným „oficiálnym“ pohľadom štátnej moci na určité fakty. Tam, kde sa rešpektuje ako ľudské právo úplná sloboda historického bádania a publikovania jeho odborných výsledkov, dokumentované fakty otriasajú už aj zakorenenými úradnými mýtmi a postupne ich môžu upraviť aj eliminovať. Ale niečo z nich vždy zostáva.
Jedným z takýchto našich mýtov je bezpochyby aj mýtus o „Slovenskom národnom povstaní“ z roku 1944. Pozastavme sa preto na zisťovaní historických faktov, ktoré viedli k tomuto mytizovanému faktu, , aby sme zistili, čo sa vtedy vlastne udialo.

Aby sme správne pochopili akýkoľvek historický fakt, metodológia historickej vedy vždy vyžaduje, aby sme ho analyzovali v čo najvernejšom rámci času a priestoru, v ktorom sa ten fakt udial. Musíme zisťovať podľa možnosti všetky fakty, ktoré podmieňovali jeho realizovanie, a ľudské faktory, ktoré sa na tom zúčastnili. Z tohto hľadiska každý historik, ktorý sa venuje dejinám Slovenska v 20. storočí, do ktorého patrí povstanie, ktoré sa začalo na Slovensku 29. augusta 1944, musí vziať do úvahy nasledujúce bezpečne zistené fakty.
Nemecký kancelár Adolf Hitler, ktorý sa v roku 1933 legálnym spôsobom zmocnil najvyššej štátnej funkcie v ubiedenom Nemecku, ktoré prehralo prvú svetovú vojnu a bolo uvrhnuté do zúfalej hospodárskej krízy, za niekoľko krátkych rokov postavil Nemecko na nohy. Ako presvedčený národný socialista vytýčil si za cieľ politiky Nemeckej ríše zjednotiť všetkých etnických Nemcov do „Veľkonemeckej ríše“. V marci 1938 za veľkého jasotu obyvateľov Rakúska dobrovoľne sa tento štát včlenil do Nemeckej ríše. Druhým zemepisne najbližším rozsiahlym nemeckým územím bol „Sudetenland“, takmer celé široké pohraničné pásmo na západných a severných hraniciach vtedajšieho Československa. Sudetskí Nemci nijako netajili, že by sa radi dostali do Ríše. Hitler, ktorý mal svojich spravodajcov rozosiatych po celom Československu, dobre vedel aj o tom, že najväčšia politická strana na Slovensku – Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS) – vedie tvrdý boj za autonómiu tejto východnej časti neorganického štátneho zlepenca ČSR. Preto ponúkol vedeniu tejto strany svoju pomoc a záruku v prípade, že sa Slovensko vyhlási za nezávislý štát. A to sa stalo, lebo po tom, čo sa česká vláda 9. marca 1939 pokúsila vojenským pučom na Slovensku potlačiť prejavy túžby po väčšej nezávislosti, zákonodarný Snem Slovenskej krajiny 14. marca 1939 vyhlásil samostatný Slovenský štát, ktorý si dal novou ústavou názov Slovenská republika.

Voči Slovensku Hitler zachoval svoje slovo a uznal oficiálne nový štát, s ktorým 18. a 23. marca 1939 uzavrel Ochrannú zmluvu. Táto zaručovala Slovensku zabezpečenie jeho vtedy platných hraníc, ale vyžadovala úzku spoluprácu s Ríšou vo veciach zahraničnej a ekonomickej politiky. Slovenská vláda musela prijať tieto podmienky, lebo je historicky fundovaná skúsenosť, že vznik a uznanie malých štátov vždy a všade závisí od toho, či takýto vznik podporí aspoň jedna blízka veľmoc alebo niekoľko väčších štátov. Bez USA a Francúzska nikdy by nebolo vzniklo Česko-Slovensko. Aj v tomto novom štáte, čoskoro ústavou transformovanom na Československo, po celý čas jeho dvadsaťročnej existencie celý štátny aparát bol pod stálou kontrolou Francúzska. Už 13. februára 1919 došla do Prahy 45-členná francúzska vojenská misia a následne vyše 50 francúzskych generálov sedelo a rozhodovalo vo všetkých najvyšších štátnych orgánoch. Až toľko Hitler od Slovákov nikdy nevyžadoval.

Ba pri podpisovaní Ochrannej zmluvy, keď jeho generáli predložili Tisovi vojenskú mapu, na ktorej bolo zakreslene celé Považie ako územie kontrolované nemeckou armádou, predseda slovenskej vlády Dr. Jozef Tiso otvorene povedal Hitlerovi: „Toto nemôžem pred svojím národom nijako zodpovedať. Ak je to základná podmienka, tak ľutujem, ale musím sa porúčať.“ Vstal od stola a kývol posluhe, aby mu doniesla klobúk. Jeden z tam prítomných generálov mi to po čase zreferoval. A pridal: „My sme tŕpli, či nám Hitler nerozkáže Tisu na mieste likvidovať. Na naše prekvapenie, Hitler tiež vstal, pokročil pár krokov k Tisovi, chytil ho za rameno a povedal: „To sú návrhy mojich generálov. Ale my politici nájdeme riešenie. Ja nechcem zo Slovenska ani piaď zeme. Tam sa musia Slováci uplatňovať a rozvíjať po svojom: národne, kultúrne a hospodársky. Ručím za plnú samostatnosť a garantujem hranice Slovenska.“ Tiso sa mu poďakoval a na mieste si zapísal do vreckového kalendára tie Hitlerove slová. Až potom pokračovali v diskusii a podpísali Ochrannú zmluvu. Ten generál potom dodal: „Táto Tisova mužná odvaha pravdepodobne mu získala Hitlerov obdiv a určitú sympatiu, akú neprejavoval voči iným cudzím politikom, tým menej voči kňazom.“ Ale dnes možno povedať, že Hitler po celý čas až do povstania v roku 1944 v podstate zachoval, čo vtedy Tisovi prisľúbil.

Historik, ktorý mal v rukách diplomatické dokumenty okolo vzniku prvej Slovenskej republiky, musí sa iba čudovať, koľko politickej múdrosti tam prejavili slovenskí štátnici. Dokázali si zachovať a svojím „veľkým ochrancom“ rešpektovať za jeho pomoci získanú štátnu suverenitu až takmer do konca druhej svetovej vojny. Rozpad umelého zlepenca ČSR bol v podstate iba osud takmer všetkých podobných neprirodzených štátnych zlepencov, akým bolo konečne aj Rakúsko-Uhorsko a neskôr napríklad Juhoslávia.

Keď sa Hitlerovi podarilo dokonca bez vojenského konfliktu rozbiť ČSR, žiaden štát na svete neprejavil vôľu zachraňovať to, čo sa zachrániť nedalo. Bol to totiž výmysel Tomáša G. Masaryka, ktorý si tvrdo osvojil aj jeho žiak a nástupca Edvard Beneš. Týmto dvom českým exulantom počas prvej svetovej vojny sa podarilo ovplyvniť amerických a francúzskych štátnikov, že pri mierových zmluvách v Paríži zriadili v mnohom ohľade absurdný štátny útvar, zložený z piatich rozličných národností, ktorý mal čeliť nemeckej rozpínavosti smerom na východ. Dnes už vieme, že Československo bolo vlastne francúzskou kolóniou. Francúzski generáli a vysokí dôstojníci sedeli totiž po celý čas trvania toho štátu vo všetkých dôležitých štátnych orgánoch a určovali celý jeho vnútorný vývoj aj medzinárodnú politiku. Posledný prezident ČSR Edvard Beneš bol popri tom aj agentom vlády ZSSR. Už v deň pred vyhlásením autonómie Slovenskej krajiny 5. októbra 1938 sa Beneš vzdal svojho úradu prezidenta republiky. Potom 22. októbra 1938 Stalin poveril svojho osobitného agenta, ktorým bol pražský rezident NKVD Zubov, odovzdať Benešovi jeho dar desaťtisíc dolárov, aby sa mohol pohodlne dostať do Londýna. Spočiatku však ani Londýn, ani Paríž neprejavovali záujem o Beneša. Pokladali ho za súkromnú osobu, nesmel vyvíjať žiadnu politickú činnosť a mohol sa titulovať iba ako „bývalý prezident.“

Až keď sa mu podarilo dostať sa k finančným fondom, o ktorých iba on vedel, mohol začať so svojou politickou činnosťou.
Keď potom po 14. marci 1939 Stalin uznal Slovenskú republiku a v Bratislave zriadil gigantické veľvyslanectvo, Moskva sa prestala vôbec zaujímať o Beneša. Napriek tomu, že Beneš bol aj sám agentom NKVD, so Stalinovou pomocou nemohol počítať, lebo ZSSR oficiálne uznal Slovenskú republiku a pestoval s ňou riadne diplomatické styky. To sa zmenilo až 21. júna 1941, keď Hitlerove armády prepadli ZSSR a Hitler vyzval vládu Slovenskej republiky, aby sa v zmysle Ochrannej zmluvy aj slovenské vojenské jednotky zúčastnili na ťažení proti Rusku. Z najnovších zistení ruských historikov teraz však vieme, že už 15. júla 1941 sovietska tajná služba v konšpiratívnej vile v predmestí Moskvy Schodnoje začala školiť agentov pre „špeciálne úlohy na území Slovenskej republiky“. Bolo to v rámci mohutných príprav na preventívnu vojnu proti Nemecku. V tomto však Hitler potom predišiel Rusko.

Benešov deň prišiel, keď 18. júla 1941 Stalin verejne vyhlásil, že ZSSR nadväzuje diplomatické styky s exilovými vládami Belgicka, Nórska, Juhoslávie, Grécka a Československa. Tým Stalin uznal aj Benešovú „československú vládu“ a vyslovil sa za obnovenie Československa. Dal tiež súhlas na organizovanie „československých vojenských jednotiek“. Beneš vymenoval za svojho tajného vojenského zástupcu pri NKVD podplukovníka Ludvíka Svobodu. Šéfom jeho spravodajskej služby sa stal starý agent NKVD plukovník František Moravec.

Slovenská armáda na východnom fronte, ktorá nemala náležitú prípravu na vojnové ťaženie, už 22. júla 1941 utrpela pri Lipovci citeľné straty pod protiútokom sovietskych síl. Preto vláda SR, ktorá dala Nemcom k dispozícii 50 tisíc vojakov, začala ich postupne sťahovať z frontu. Ku koncu roka 1941 sa už vrátilo domov vyše 30 tisíc vojakov. Na fronte zostala iba jedna divízia v počte 12 tisíc mužov a slabá zaisťovacia divízia asi 8 tisíc mužov.

Ako postupovala vojnová situácia na frontoch v neprospech Nemecka, tak sa začali aj na Slovensku zoskupovať československy orientovaní ľudia, nevynímajúc najmä v tom duchu odchovaných niekoľko dôstojníkov armády.
Fakt je, že Slovenská republika aj počas celej hroznej vojny si dokázala zachovať nielen vnútorný pokoj, ale aj hospodársku a kultúrnu prosperitu, ktorú obdivovali všetky susedné štáty, ba aj Hitlerovi blízki spolupracovníci. Na Slovensku ľudia žili v takom relatívnom pokoji, že o vojne sa takmer nevedelo.

Celý školský systém v najväčšej slobode vychovával národne uvedomených a vlasť milujúcich Slovákov a Slovenky. Štát zriadil celý rad vedeckých a kultúrnych inštitúcií až po Akadémiu vied a umení, aké Slováci nikdy predtým nemali. Ak sa teraz pozrieme do štátnych rozpočtov na roky 1940 až l945, priam so závisťou musíme konštatovať, že priemerná suma, určená pre školstvo a kultúru vykazovala 15 % všetkých štátnych výdavkov. (V súčasnosti je to 0,8 alebo 0,9 %.) Ekonomická situácia sa vyvíjala tak pozitívne, že napríklad v roku 1943 nemecký minister zahraničných vecí vydal prísny obežník pre všetkých príslušníkov toho ministerstva, ktorí pod akýmkoľvek titulom cestovali do Bratislavy, že sa nesmú vrátiť s viac ako dvomi batožinovými kuframi. Dozvedel sa totiž, že jeden z jeho diplomatov sa vrátil zo siedmimi. V Bratislave sa dalo normálne kúpiť veľa tovarov, aké v Berlíne už dávno nebolo možné dostať. A keď v roku 1944 navštívil Bratislavu jeden z najbližších Hitlerových spolupracovníkov, Reichsführer SS Heinrich Himmler, priam sa pohoršoval nad blahobytom, aký tam našiel, že Slovákom nič nechýba z toho, čo Nemci už roky postrádajú; ba videl aj ako ľudia dobrotivo občerstvovali ruských zajatcov, ktorých jeho SS-manni cez Slovensko prevážali do Ríše.

Slovenský ľud sa cítil národne stále viac uvedomený a s novým režimom spokojný, takže aj pohrobkovia vtedy už ilegálnej Československej komunistickej strany sa premenovali na Komunistickú stranu Slovenska a šírili heslo „Za sovietske Slovensko“. Napriek tomu však dnes vieme, že v Moskve sovietske tajné služby už 15. júla 1941 začali pripravovať agentov pre „špeciálne úlohy“ na Slovensku. A o tri dni neskôr Stalin verejne vyhlásil, že ZSSR nadväzuje diplomatické styky s „československou vládou“, ktorú vymenoval Beneš v Londýne, a dal súhlas k tomu, aby sa na sovietskom území organizovali „československé vojenské jednotky“. Následne uznali Benešovu vládu aj Veľká Británia a USA.

Tieto fakty – ako uvidíme – možno pokladať za prvý impulz k tomu, čo sa udialo 29. augusta 1944 na Slovensku.
Nebyť nešťastného nátlaku Nemcov na „riešenie židovskej otázky“, ktoré v roku 1942 slovenská vláda odsúhlasila prijatím zmluvy, že poskytne Nemecku 20 tisíc židovských robotníkov na práce, bola by si Slovenská republika zachovala čistý štít. Vtedy sa to však videlo prijateľné, lebo na fronte už bojovalo 50 tisíc slovenských vojakov a okolo stotisíc Slovákov tiež dobrovoľne pracovalo v nemeckých fabrikách, kde síce dobre zarábali, ale boli ohrození na živote americkými bombardovaniami podobne ako vojaci na fronte. Nikto nemohol tušiť, ako Nemci budú zaobchádzať s tými slovenskými Židmi. Veď presvedčivý dôkaz o trýznení a vraždení Židov v nemeckých táboroch poskytol až v apríli 1944 „Protokol o Osvienčime“, ktorý spísali práve dvaja z tých slovenských Židov, Walter Rosenberg z Topoľčian a Alfred Wetzler z Trnavy. Im sa podarilo ujsť z „tábora smrti“ a dostať sa až na Slovensko. Vtedy však už vyše pol roka nebol zo Slovenska vyvezený ani jeden Žid. Lebo už po prvých neoverených zlých správach, keď slovenská vláda požiadala Nemcov, aby jej komisia navštívila tých slovenských Židov tam, kde pracujú, a dlho nedostávala žiadnu odpoveď, od októbra 1943 nevydala im viac ani jedného Žida.

Ale už v tom roku 1943, keď sa situácia na frontoch začala jasne meniť v neprospech Nemeckej ríše, a spojenci sa vylodili v Taliansku, začali sa aj na Slovensku objavovať skupinky, ktoré uvažovali, ako prežiť možnú katastrofu po vojne. Nikto tu neprenasledoval niekdajších Čechoslovákov, ktorí sa dozvedeli, že Stalin ako prvý uznal Benešovu „vládu“ v Londýne a tento sa zrejme usiloval nadväzovať tajné kontakty so svojimi ľuďmi aj na Slovensku. Ozvali sa mu 10. februára 1943 piati jeho stúpenci zo Slovenska (J. Országh, J. Kapinaj, Ing. Filo, K. Viestová a J. Dočkal), ktorí mu poslali tajnými cestami „memorandum“, že Slováci ho uznávajú a sú za ČSR. Ale po štvrťstoročí aj český historik Jan Rychlík v Historickom časopise (1969, s. 422) musel konštatovať, že „návrat k čechoslovakistickej koncepcii jednotného národa si tu však okrem hŕstky skalných Čechoslovákov a Čechov nikto neželal“. Ale 20. februára 1943 Beneš zverejnil dokument „Zpráva na Slovensko ze dne 20. února 1943“, v ktorom vyhlasoval: „Nikde ve světě nevezme nikdo ani v úvahu, že by snád Slovensko mohlo býti odloučeno od zemí českých, nebo že by se snad mohlo počítat na nějaké federace, v nichž by Slovensko bylo samostatnou částí. (…) Se Sověty máme už definitívní dohodu, že má býti rekonstruována předmnichovská republika. Sovětů se není třeba bát; soudím, že politicky včas s nimi všechno připravíme a dohodneme.“

Takáto výzva nemohla nepotešiť na Slovensku usadených Čechov a skupinky presvedčených Čechoslovákov. Počas prvej Slovenskej republiky ktokoľvek mohol slobodne počúvať aj zahraničný rozhlas. Ale aj spomenutý český historik musel konštatovať, že „návrat k predmníchovským pomerom na Slovensku v zmysle obnovenia pražského centralizmu a k návratu k čechoslovakistickej koncepcii jednotného národa si to však okrem hŕstky skalných Čechoslovákov a Čechov nikto neželal.“ Podľa svedectva českého Dr. Nábělku „od rozbitia ČSR niekoľkí dôstojníci slovenskej armády systematicky a cieľavedome pripravovali vhodnú situáciu na vedenie otvoreného boja za obnovu československej štátnosti“. Boli to vojaci z povolania, podplukovníci Mirko Vesel, vojenský kaplán Dezider Kišš (ktorý si od roku 1945 pridal priezvisko -Kalina) a zverolekár Mikuláš Ferjenčík, všetci komunistickej orientácie. (O Kiššovi sa jeho nadriadený generál Anton Rašla takto vyjadril: „Predstavte si kňaza, ktorý neskrýva, že má rád ženy, nepohrdne pohárikom, holduje bezmotorovému lietaniu a ďalším svetským radostiam.“) No v pomerne silnej slovenskej armáde – ako vieme, Hitler dlho pripúšťal najvyšší počet 50 tisic, ale Tiso pol roka tvrdo bojoval a dosiahol maximum 150 tisíc mužov – (koľko ich má terajšia SR pri dvojnásobnom počte obyvateľov?) takíto traja dôstojníci nemali naozaj veľa čo povedať.
Až v septembri 1943 z iniciatívy ústredného vedenia KSS vznikla šesťčlenná skupina z dvoch politických zoskupení: K. Šmidke, G. Husák a L. Novomeský za Komunistickú stranu Slovenska, a J. Lettrich, J. Ursíny a M. Josko za občiansky blok. Títo sa začali schádzať s cieľom obnovenia ČSR pod vplyvom ZSSR. To viedlo potom v decembri k tzv. „Vianočnej dohode“. No v tom istom mesiaci septembri na 24. zasadaní Benešovej „Státní rady“ v Londýne vyhlásili, že „Slováci národem nejsou, že se žádný dualismus trpěti nebude a že základem Československa zůstane československá jednota národní.“

8. októbra 1943 Benešov splnomocnenec v Moskve Zdeněk Fierlinger poslal mu do Londýna návrh moskovského vedenia KSČ na všestrannú aktivizáciu domáceho odboja. 28. októbra 1943 Beneš poslal na Slovensko odkaz, ktorým vyzýval svojich stúpencov k revolučným násilným vraždám predstaviteľov slovenského režimu: „Bylo by to ostatně lepší, nežli kdyby musili být později souzeni.“ Potom 12. decembra Beneš uzavrel v Moskve „Československo-sovietsku zmluvu o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci“. Touto zmluvou, podľa Benešovho ministra Dr. Feierabenda, sa „ČSR stala hospodárskou súčasťou Sovietskeho zväzu“. O pár dní neskôr Beneš povedal jednému z vedenia KSČ v Moskve: „Mne nikdy nedostanete k tomu, abych uznal slovenský národ. Je to mé vědecké přesvědčení, které nikdy nezměním. (…) zastávám neochvejně názor, že Slováci jsou Češi a že slovenský jazyk jest jen jedním z nářečí českého jazyka. (…)

Nikomu nebráním, aby o sebe říkal, že je Slovák, avšak nedopustím, aby se prohlašovalo, že existuje národ slovenský.“ O týždeň neskôr už sovietske letectvo plošným náletom bombardovalo mesto Prešov. Začiatkom roku 1944 korešpondent švajčiarskeho denníka Die Tat z Londýna zverejnil plány Dr. E. Beneša biologicky zredukovať Slovákov na jeden milión občanov. A už 11. januára ruskí partizáni začali vraždiť: v Kurimke (okr. Svidník) zavraždili dvoch slovenských žandárov na obchádzkovej službe. V Moskve 3. marca 1944 Fierlinger začal vyjednávať s vedením sovietskej armády o vojenskej pomoci pri plánovaní vojenských akcií na Slovensku. 23. marca Beneš z Londýna poveril náčelníka štábu Veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici, podplukovníka Jána Goliana, dočasným vedením vojenských príprav povstania v armáde na Slovensku. V ten istý deň ruskí partizáni pri Turčianskom Sv. Martine zavraždili ďalšieho slovenského žandára.

Takto sa už začali realizovať prvé kroky k tomu, čo sa potom udialo 29. augusta. 10. apríla 1944 ľudový komisár obrany ZSSR vydal rozkaz rozšíriť „československú armádu“ na sovietskom území z brigády na „I. československý armádny zbor v ZSSR“. O týždeň neskôr Beneš vyzýval svojich ľudí na Slovensku, aby urýchlene zakladali národné výbory vzhľadom na to, že je blízky príchod „ruskej armády osloboditeľky“. Jeho dôverník J. Golian spolu v vedením „Slovenskej národnej rady“ 19. apríla založili „Vojenské ústredie SNR“. Medzitým ruskí vojenskí agenti začali organizovať partizánske skupiny na východnom Slovensku. V máji už mali organizované partizánske skupiny: Nikolaj Poľakov v Trebostovskej doline, Nikolaj A. Surkov pri Vrútkach , Ivan M Vysockij v Kantorskej doline. K 1. máju 1944 totiž generalissimus J. V. Stalin vydal rozkaz pre Červenú armádu, ktorej nariadil: „Prenasledujúc nepriateľa, musíme vyslobodiť z nemeckého otroctva našich bratov Poliakov, Čechoslovákov a iné spojené národy.“ Úlohou oslobodiť Československo poveril veliteľa 1. ukrajinského frontu maršala Koneva, veliteľa 2. ukrajinského frontu armádneho generála Malinovského a veliteľa 4. ukrajinského frontu armádneho generála Petrova. Z plnenia tohto rozkazu vyšli partizánske akcie zo septembra – októbra 1944 na Slovensku.

V Rovne-Svjatošine Ukrajinský štáb partizánskeho hnutia v špeciálnej škole pripravoval ďalších organizátorov. 10. júna 1944 britské vojenské lietadlo vysadilo Benešom vyslanú spravodajskú a spojovaciu skupinu. 16. júna prekvapil prvý letecký útok britských a amerických vojnových lietadiel proti Slovensku. Bol to mohutný vojenský útok 117 lietajúcich pevností a 33 stíhačiek armády USA proti hlavnému mesto Slovenskej republiky, ktorej armáda nikdy nikde nenapadla ani územie, ani vojenské jednotky týchto dvoch mocností. Po prvý raz tým Slováci zažili hrôzy svetovej vojny, od ktorých až dovtedy boli ušetrení. V troch vlnách zhodili na Bratislavu asi tisíc bômb, ktoré zavraždili zistených 770 a zranených 585 osôb. Materiálne škody sa odhadovali na 319 miliónov slovenských korún. Na druhý deň, 17. júna, Ukrajinský štáb partizánskeho hnutia dostal rozkaz vykonať všetky práce na organizovanie partizánskeho hnutia na Slovensku. Viditeľnými následkami týchto opatrení boli následné takmer každodenné vraždy slovenských aj lokálnych verejných činiteľov. Podľa hlásenia náčelníka Československej vojenskej misie v Moskve vysielali na Slovensko svojich vyškolených parašutistov: veliteľ frontu, veliteľstvo sovietskych armád, štáb partizánskeho hnutia, československá politická skupina (KSČ) a NKVD. V tom istom mesiaci český komunistický predák Klement Gottwald získal aj od Politbyra ÚV Komunistickej stany boľševikov Ukrajiny prísľub vojenskej pomoci na rozvíjanie partizánskeho hnutia a partizánskeho boja na „území Československa“. Český komunista Rudolf Slánský sa stal stálym zástupcom ÚV KSČ pri Ukrajinskom partizánskom štábe. O niekoľko dní neskôr sa členovia ilegálnej SNR v Čremošnom rozhodli nadviazať spojenie s Červenou armádou a vyslať delegáciu do ZSSR. V júli 1944 Ukrajinský partizánsky štáb začal so systematickým vysadzovaním stoviek organizátorov partizánskych brigád na územie Slovenska.

Tieto získavali aj slovenských vojakov a civilov, ktorí však zostávali pod prísnym sovietskym velením. Keď Ukrajinský štáb partizánskeho hnutia mal vysadených na Slovensku 53 organizovaných skupín boľševických partizánov, tak 25. augusta 1944 maršal ZSSR a veliteľ 1. ukrajinského frontu Ivan Stepanovič Konev dostal rozkaz pokladať Slovensko za územie svojho operačného pásma a urýchlene pripraviť Karpatsko-dukliansku operáciu. Tak došlo k tragickej udalosti z 28. augusta, keď v Turčianskom Sv. Martine partizáni zadržali medzinárodný rýchlik, v ktorom sa z Rumunska vracala nemecká vojenská misia na čele s plukovníkom Walterom E. A. Ottom. Partizáni úlisne vylákali z vlaku všetkých 28 členov misie, včítane niekoľkých žien a detí, a na rozkaz sovietskeho veliteľa P. A. Velička ich všetkých vyvraždili. O počte členov misie sa udávajú rozličné čísla. Sám Veličko hlásil do Moskvy, že „bola likvidovaná nemecká vojenská misia v počte 32 ľudí“. (Pravda, 27.8.2005).

Takýto čin zrejme nemohol nevyvolať tvrdú reakciu Nemeckej ríše. Všeobecne sa vedelo, že Hitler podobné výčiny pravidelne pomstil hroznými represáliami, ako desaťnásobnou decimáciou obyvateľstva, alebo aj zrovnaním so zemou celej obce, v ktorej sa to udialo. Ale v ten istý deň partizánske skupiny na mnohých miestach začali s vyvražďovaním Slovákov, ktorí mali dajaké politické funkcie aj keď iba v lokálnom sektore. Tak v Ľubochni partizáni prepadli dvadsaťčlennú strážnu jednotku nemeckých detských táborov a napriek tomu, že sa vojaci vzdali, všetkých ich na mieste vyvraždili. To prinútilo vládu Slovenskej republiky 29. augusta odsúhlasiť príchod nemeckých vojenských jednotiek na Slovensko. Tie otvorili tvrdú akciu „očisťovania Slovenska od partizánskych bánd“. Minister národnej obrany generál Ferdinand Čatloš vo večernom rozhlasovom prejave upozorňoval obyvateľstvo, že „Partizáni sú najväčší nepriatelia slobodného a pokojného Slovenska. Kto by s nimi držal, je zradcom svojho rodu i svojej otčiny a ničí všetko, čo je spojené so slovenskou slobodou.“ Na druhý deň, 30. augusta povstalci prenikli do Banskej Bystrice, pri čom zavraždili niekoľko Nemcov a dvoch ukrajinských utečencov. O 11. hodine podplukovník M. Vesel prečítal v banskobystrickom rozhlase Výzvu k slovenskému národnému povstaniu a k boju za obnovenie Československej republiky. Zdôraznil, že „výzva bola vydaná v zastúpení veliteľa slovenského vojska ako časti československej brannej moci“. Týmto bol celkom jasne hlavný cieľ povstania: Československá republika. Inými slovami: Koniec slovenskej národnej štátnosti a návrat Slovenska pod vládu tento krát od Moskvy závislej boľševickej vlády v Prahe.

Z toho, čo sme tu povedali, celkom jasne vyplýva, že udalosť z 29. augusta 1944 bola iba malou epizódkou v týchto komplexných súvislostiach faktov medzinárodnej politiky. Bolo to všetko rozhodnuté v Moskve a v Londýne na popud najväčšieho nepriateľa Slovákov Edvarda Beneša, a jeho hlavným cieľom bolo: obnoviť ten umelý zlepenec Československo, z ktorého sa Slováci v rokoch 1938 a 1939 odtrhli, a v ktorom následkom povstania museli trpieť celé nasledujúce polstoročie. Z historického hľadiska je to úplne abnormálne: všetky štáty občas menia vlády, aj ideologické zamerania, ale si pri tom zachovávajú svoju štátnosť. Iba časť Slovákov v roku 1944 namiesto normálnej zmeny vládneho systému dali prednosť obnoveniu cudzieho štátu, ktorý im vždy popieral aj ich národnú identitu. Napravili to potom až po vyše polstoročí. Už aj toto dokazuje, že to bol veľký omyl. Ťažko je povedať, čo na tom povstaní mohlo byť národné, alebo slovenské. Sotva by sa však v Európe našiel iný štát, ktorý by podobnú historickú udalosť oslavoval štátnym sviatkom. Historickým dňom slovenskej štátnosti môže byť iba deň legálneho schválenia zákona Snemu Slovenskej krajiny zo dňa 14. marca 1939 o samostatnom štáte slovenskom. Nikto na svete nemá právo meniť dátum toho, čo sa udialo a tým vošlo do dejín.

Milan S. Ďurica

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Slovania, Správy, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.