Spomienky na minulosť

Jediný vojak Varšavskej zmluvy.

Jicin Dana

V apríli roku 1986 som po dlhších peripetiách spôsobených zdravotnými problémami narukoval na výkon základnej vojenskej služby do vojenského útvaru vo vtedajšom našom okresnom meste Senica. V tomto vojenskom útvare pôsobili delostrelci a ja som sa od jedného známeho čo pracoval priamo na vojenskej správe v Senici dozvedel, že som k nim mal narukovať na tzv. „PŠ-ku“– delostreleckú poddôstojnícku školu. Povolávací rozkaz som dostal, tak ako všetci ostatný regrúti, asi jeden mesiac pred tým, ako sme narukovali. Mali sme teda dostatok času na to, aby sme si povybavovali všetky potrebné náležitosti súvisiace s odchodom na dvojročnú vojenskú službu. Bolo akýmsi nepísaným pravidlom, (podľa zákona mali regrúti nárok na tri dni voľna) že po preukázaní sa povolávacím rozkazom u zamestnávateľa regrúti na pracovisku poodovzdávali všetky veci, povybavovali potrebné formality a mohli si vybrať zostávajúci zvyšok dovolenky na daný kalendárny rok, aby sme sa mohli rozlúčiť s priateľmi a príbuznými.
V tom čase som pracoval ako strojný zámočník v Štátnom podniku Nafta Gbely, kde som sa vyučil v SOU (Stredné odborné učilište strojárske) ZVL (Závod na výrobu valivých ložísk) Skalica. Bola to dosť namáhavá práca, spojená so včasným vstavaním. Tieto nepríjemné okolnosti som mal na druhej strane vyvážené tým, že som tam mal veľa dobrých priateľov a tak som tam rád chodieval. Zažil som v tomto kolektíve kopec srandy a to najmä vtedy, keď si naši “parťáci” (vedúci partie robotníkov), začali jeden z druhého uťahovať. Boli to spravidla muži v zrelom veku, ktorých deti boli moji rovesníci, ale bolo úžasné ich denno denne pozorovať, ako si jeden z druhého uťahujú. Patril medzi nich aj Sláva Petrík, u ktorého som pracoval. O to ťažšie bolo aj pre nás, mladých regrútov (odchádzalo nás asi osem), rozlúčiť sa na celé dlhé dva roky a odísť do úplne neznámeho a nie vždy priateľského vojenského prostredia. Až vtedy som pochopil vtip, či presnejšie hádanku, ktorú sme ironicky od našich starších kolegov pomerne často dostávali.

“Vieš aký je rozdiel medzi povolávacím rozkazom a smrťou?” Žiadny, lebo keď príde, tak jednoducho musíš ísť.
Rozlúčil som sa teda s kolegami v práci, priateľmi, sestrami (brat bol v tom čase tiež na základnej vojenskej službe v Karlových Varoch), rodičmi, dôstojným pánom farárom Františkom Wildom a odišiel som autobusom do nášho okresného mesta, ktoré som dobre poznal. Do kasární v Senici som prišiel sám, s malou taškou a s ešte menšou dušičkou. Cestou som stretol niekoľko nákladných vozidiel V3S, ktoré odvážali brancov do kasární, ale do žiadneho vozidla som nenasadol a tak nikto nevedel, že som tiež regrút. Takto, idúc pomalým krokom ku kasárňam, som sa lúčil zo slobodou a ani vo sne, by ma nenapadlo, že to bude skôr “pokus” o narukovanie, ktorý bude trvať len niekoľko hodín. Hneď, ako sme sa dostali za bránu kasární, tak nás odviedli na nádvorie, ktoré sa vo vojenskom slangu už po generácie nazývalo “buzerák”, aby sme sa dozvedeli, kde a na ktorú rotu nás zaradia. Už tu, po prečítaní môjho mena, sa začali objavovať prvé komplikácie, kde a na ktorú rotu mám byť zaradený.

Všetci ostatní branci boli takmer okamžite zaradení a odvedení na svoju rotu, kde nafasovali výstroj, prezliekli sa do klasických modrých teplákových súprav a absolvovali povinný jednotný strih vlasov. Ja som sa však na moje veľké prekvapenie, ale aj prekvapenie mázákov, čo dohliadali na príjem a prerozdelenie nových brancov, nedozvedel ani od veliteľa prijímača a ani od žiadneho iného vojaka z povolania, ktorý tam boli prítomný, kde budem zaradený. Dokonca, som na prekvapenie všetkých, neabsolvoval ani povinné strihanie vlasov a dôstojníci čo tam začali byť po mojom neustálom vypytovaní sa, na dôvod tejto situácie, nervózni, až sa začali medzi sebou hádať, lebo nevedeli, čo majú so mnou robiť. Na buzeráku už totiž zostali len oni, ja a zopár mazákov. Nakoniec to vyriešili tak, že ma začali z jedným mazákom, ktorý ma odprevádzal, posielať z roty na rotu. A opäť všade samé odmietanie, že načo ma tam vodí, keď tam nepatrím. Takto to trvalo až do večera, kedy ma odviedli k nejakému dôstojníkovi, ktorý povedal: “to je ten telefonát, ktorý sa bude riešiť osobitne až zajtra, lebo v kasárňach už nik kompetentný nie je”. Nechal ma odviesť znovu kamsi na rotu, kde som mal v civile počkať do nasledujúceho dňa, kedy sa vraj dozviem, čo sa bude diať. Po príchode na spomínanú rotu sa okolo mňa zhŕklo viacero mazákov, ktorí vôbec nechápali, prečo nie som ostrihaný, prezlečený a prečo nemám nafasovanú výstroj. A už vôbec im nešlo do hlavy, prečo mám spať u nich na rote, keď som stále v civile. Jednoducho nevedeli, čo majú so mnou robiť. Bolo to úplne mimo zabehanej praxe v tomto prostredí a všetci vyzerali dosť bezradne. Moju situáciu považovali za neštandardnú a dokonca sa ma začali pýtať, či nie som syn nejakého vysokopostaveného komunistického funkcionára. Nakoniec prišli k jedinému rozumnému uzáveru, že s veľkou pravdepodobnosťou, budem na druhý deň odvelený niekde do iných kasární. Ale ani to im celkom nesedelo, lebo ani prevelení vojaci neodchádzajú bez základného vybavenia a v civile. Jednotne sa zhodli v tom, že ak sa raz niekto dostane na základnú vojenskú službu, tak z nej skôr ako za dva roky, pokým je zdravý a živý, neodíde. Jedinou reálnou možnosťou, ako sa ešte dá z vojenčiny dostať domov, je nadobudnutie, takej vzácnosti, ako je „modrá knižka“. To by však znamenalo, že jej držiteľ má vážne zdravotné problémy, alebo perfektnú protekciu. Takáto vec, bola spravidla, vybavená v rámci odvodu, alebo keď dotyčný, počas vojenskej služby ochorel, alebo utrpel vážny úraz. V takomto prípade, obvykle nasledovala, dlhodobá hospitalizácia vo vojenskej nemocnici, spojená so sériou dôkladných vyšetrení. Čo je dosť zdĺhavý proces a bolo jasné, že to môj prípad nebude. Tak som, nakoniec, strávil svoju prvú noc v kasárňach v civile.
Na druhý deň, hneď po raňajkách, ktoré som samozrejme absolvoval zasa v civile, ma odviedli k veliteľovi útvaru a tam som sa dozvedel, že na základe informácií zo ZDŠ a MNV Brodské bolo zistené, že som nedôveryhodnou osobou a preto nemôžem absolvovať poddôstojnícku školu a stať sa poddôstojníkom Československej ľudovej armády. Na moju otázku, že čo mám teda robiť, mi povedal, že si mám zobrať všetky svoje veci a odísť na Vojenskú správu do Senice. Dôstojník, ktorý bol so mnou, sa na veliteľa útvaru nechápavo pozrel a spýtal sa, koho má so mnou na vojenskú správu poslať. Veliteľ mu odovzdal môj povolávací rozkaz a odpovedal, že tam mám odísť sám a bez doprovodu. Tam sa vraj dozviem, čo mám ďalej robiť.

Keď ma dôstojník odprevádzal naspäť na rotu, kde som spal, tak mi povedal, že takéto niečo ešte nezažil a nevie, čo si má o tom všetkom myslieť. Keď sme dorazili na rotu oznámil mazákom rozkaz veliteľa a tí sa iba nechápavo pozerali na seba. Také čosi ešte nezažili, aby vojak, čo už raz narukoval, hneď na druhy deň v civile a bez eskorty, mohol opustiť brány kasární. Zobral som si teda z izby všetky svoje veci a dozorný roty ma odprevadil ku bránam kasárne. Keď som odchádzal, tak mi na rozlúčku povedal túto vetu: “Ty si asi jediný vojak Varšavskej zmluvy, ktorého bezdôvodne poslali domov z vojenčiny”.
Keď som sa trocha prechádzal po meste a prišiel na vojenskú správu, tak ma poslali za jednou občianskou zamestnankyňou. Keď som jej vysvetlil situáciu, tak niekam zatelefonovala. Po krátkej výmene názorov a skonštatovaní, že toto je teda bordel, položila slúchadlo. Chvíľočku sa na mňa bezradne pozerala a nakoniec mi povedala: „viete čo, choďte pekne domov“! To, čo mi povedala, bolo síce aj pre mňa nepredstaviteľné a naozaj mi to pripadalo ako zázrak, ale predsa len som si jej dovolil oponovať. Ukázal som svoj povolávací rozkaz a povedal som jej: “nemôžem predsa len tak odisť domov, lebo mám povolávací rozkaz, podľa ktorého som mal včera nastúpiť na povinnú základnú vojenskú službu a ak pôjdem domov, tak pre mňa príde eskorta, ako pre dezertéra”. Spomínaná pani sa na mňa chvíľu bezradne pozerala a hlasito a zhlboka predychávala. Potom rázne zavelila: “viete čo, dajte mi ten povolávací rozkaz”. Bez dlhšieho váhania som jej ho odovzdal. Keď som sa k nej priblížil, aby som jej ho podal, tak ho doslova schmatla ako lev a pred mojimi očami ho zúrivo roztrhala na márne kúsky a hodila do koša. Potom sa a mňa znova prísne pozrela a povedala: “choďte domov, ja vám garantujem, že vás vôbec, ale vôbec nikto hľadať nebude”.
Hovorila to tak presvedčivo, že som sa jednoducho otočil a pobral sa domov. Až cestou autobusom som si uvedomil, že vlastne nemám žiaden dôkaz o tom, že som skutočne narukoval a ani žiaden dôkaz o tom, že ma poslali domov z vojny. A môj povolávací rozkaz skončil tiež roztrhaný, na cimpr campr kdesi v koši. Takto sa skončil môj “pokus o narukovanie k vojenskému útvaru v Senici.

Keď som prišiel domov, tak mamka práve pracovala v záhrade. Bol krásny aprílový deň a tak využívala nádherne slnečné počasie, ktoré práve bolo. Keď som ju pozdravil, tak sa doslova zľakla. Čo tu robíš? Prečo nie si na vojenčine? Moja odpoveď bola lakonická: „vieš mami, nepáčilo sa mi tam, tak som utiekol domov“. Mama to ako žart, samozrejme nevzala a jej reakcia bola vystrašená: „ neblázni, musíš ísť späť, príde pre teba eskorta. Nuž som jej teda dopodrobna vyrozprával, čo som práve zažil. A mal som naozaj čo robiť, aby mi uveril aj otec, ktorý sa krátko na to vrátil z práce. O kamarátoch a kolegoch v práci ani nehovorím. Tí si ma ešte niekoľko týždňov doberali, že ide pre mňa eskorta. Fakt je ale ten, že naozaj nikdy neprišla.

Anton Čulen

 

Vojakom v Jičíne (VÚ 80 22 Jičín)

Prešlo len niekoľko mesiacov, ktoré som bez nároku na dovolenku, väčšinou, strávil pracovne. Všetku dovolenku som si totiž vybral hneď, po tom, ako som dostal povolávací rozkaz na výkon základnej vojenskej služby do Senice. S tohto dôvodu som na ďalšiu dovolenku nárok nemal a tak som bol nútený pracovať v presčasoch, aby som mal aspoň nejaké náhradné voľno a mohol si v lete oddýchnuť.

lipova-alej-jicin-004
Prišiel September a ja som dostal ďalší povolávací rozkaz, tento krát do Jičína. A tak som znova poodovzdával v práci všetky veci, povybavoval potrebné formality a chystal sa na svoj ďalší pokus o narukovanie na základnú vojenskú službu. Dovolenku som už nemal a tak som musel byť až do posledného dňa v práci, kde sa už uzatvárali stávky, do koľkých dní sa vrátim domov. Rozlúčil som sa s rodičmi, súrodencami, priateľmi v práci, s pánom farárom Benediktom Františkom Wildom a s pánom kostolníkom Ignácom Krídlom a išiel som bojovať.
Do Jičína som sa dostal špeciálnym rýchlikom z Kútov, kde som sa zoznámil s niektorými chlapcami, čo tiež cestovali do Jičína. Keď sme prišli na vlakovú stanicu v Jičíne, tak už tam na nás čakali vojenské autá V3S, aby nás odviezli do miestnych kasární, čo som aj s niektorými chalanmi odmietol. Radšej sme sa vybrali do kasární pešo, aby sme prišli v určenom čase, ale nie skorej, lebo sme mali pred sebou ešte 730 nekonečných dní. Pred kasárňami v Jičíne bola nádherná Lipová aleja, ktorú tam nechal vysadiť ešte gróf Waldštejn. V tôni týchto nádherných stromov, ktorých tam bolo niekoľko stoviek, sme aj s niektorými ďalšími regrútmi, čakali až do trinástej hodiny, kedy sme museli vstúpiť za brány kasární. V tej chvíli sa stala aj jedna veľmi zaujímavá udalosť. Peter Jurko, jeden z regrútov, čo s nami rukoval, to vo chvíli, keď sme vchádzali za bránu kasárni psychicky nejako nezvládol. Zrejme i trocha posilnený alkoholom, sa zrazu strhol a začal utekať s výkrikom: “střízlivé nás nedostanou”, smerom preč od kasární. Najprv sme to brali s humorom, lebo sme si mysleli, že to iba tak finguje, aby zmiernil vážnosť situácie v ktorej sme sa nachádzali, ale pravda bola taká, že sa do kasárni dostal až na druhý deň a mal s toho menšie problémy. Na nástupe nám dokonca oznámili, že ho priviedla eskorta.
Len čo sme prešli bránou, všetkých nás odviedli do jednej miestnosti, kde sme sa prezliekli do modrých vojenských teplákových súprav, v ktorých sme už absolvovali aj povinné strihanie vlasov. Odtiaľ nás odviedli do budovy prijímača, kde sme nafasovali všetku potrebnú vojenskú výstroj a oblečenie.
Pobyt v prijímači bol ťažký a najhoršie bolo zvyknúť si na presný časový harmonogram nástupov, ktorý sa v prijímači zvlášť prísne dodržiaval. Deň pravidelne začínal ráno o šiestej hodine budíčkom a nástupom na rozcvičku. Po rozcvičke nasledovala ranná hygiena, čistenie obuvi vzápätí nástup na raňajky. Po raňajkách bol nástup na bojové rozdelenie. Hneď po rozdelení začínal výcvik, ktorý končil okolo jednej hodiny poobede, kedy nasledovala obedňajšia prestávka. V rámci prestávky bolo potrebné znova vyčistiť a naboxovať kanady. Až potom bol nástup na obed, po ktorom nasledovala chvíľka oddychu. Potom nasledoval ďalší nástup na rozkaz, na ktorom sa vojaci oboznamovali s programom na budúci deň a boli pridelené „rajóny“ (kto a kde bude upratovať). Po rozkaze nasledovalo pochodové cvičenie, ktoré končilo spravidla až tesne pred večerou. Po tomto cvičení nasledoval ďalší nástup a spoločný odchod na večeru. Po večeri bolo na programe znova povinné čistenie obuvi a následné povinné sledovanie 730 dielneho seriálu s názvom Televízne noviny. Po nich krátka prestávka, kedy sa vojaci mohli venovať svojím záľubám, alebo pozeraniu televízie do 21. hodiny, kedy bol vyhlásený nástup na rajóny. Po splnení povinností na rajónoch, bol posledný nástup dňa a kontrola početného stavu vojakov. Po ňom nasledovala večerná hygiena a o 22. 00 hodine večierka. Takto to prebiehalo počas prijímaču každý deň, okrem nedele.
Po čase keď sme sa lepšie navzájom zoznámili, to už bolo vcelku dobré. Raz keď sme boli na obede, tak si ku mne prisadol jeden vojak z prijímača a chvíľu sa na mňa pozeral. Potom ukázal prstom na môj nenápadný ruženec na prste, ktorý som dostal od pátra Benedikta Wilda a opýtal sa ma: “Vieš, čo je toto”? Áno, odpovedal som mu, je to ruženec. Tak, aby si vedel, odteraz už máš aj v Krnči priateľov. Ten vojak základnej služby z Krnče sa volal Štefan Hodál a ako som sa neskôr dozvedel, bol to katolícky kňaz. Komunistický režim totiž neuznával vysokú školu teologickú a ani titul, ktorý kňazi po štúdiu dostávali. A preto na rozdiel od absolventov štátnych vysokých škôl (na vojenčine sme ich nazývali špagáti), boli na vojne nie rok, ale dva roky a nedostávali, na rozdiel od “špagátov” ani žiadnu vojenskú hodnosť. Rozdiel bol aj v tom, že špagáti mali počas štúdia, každý týždeň, jeden deň „vojenskej prípravy“ a cez prázdniny, šesťtýždňové sústredenie u niektorej vojenskej posádky v republike. Niekoľko týždňov po narukovaní – výcvikovke, skladali skúšky po ktorých dostávali podľa úspešnosti poddôstojnícku hodnosť. Dôstojnícke skúšky skladali po polročnej službe. Dali sa rozoznať už na prvý pohľad, lebo mali trocha inú vojenskú rovnošatu na ktorej bola poddôstojnícka hodnosť, zvýraznená okrasnými absolventskými koľajničkami .

Od spomenutej chvíle sme sa stali dobrými priateľmi. Števo bol taký nenápadný chalan. Už v prijímači som ho obdivoval za to, že vždy dokázal zohnať kľúče od nejakej miestnosti, kde sme sa aj s ďalšími veriacimi vojakmi mohli utiahnuť a pomodliť sa spoločne ruženec, alebo si oddýchnuť. V kľude sa porozprávať, niečo si prečítať, prípadne napísať nejaký list domov.
Veľmi rád počúval spev “petimetrov” (vojaci ktorých vojenská služba trvala len šesť mesiacov ) rómskeho pôvodu Honzu Kraku a Honzu Samka. Po skončení prijímača som bol zaradený spojárskej rote. Števo bol zaradený ako obsluha modernej výzbroje ČSĽA, “Dany” (kanónu na kolesovom podvozku), ktorý bol predchodcom dnešnej “Zuzany”. Dana bola pýchou výzbroje Vojenského útvaru číslo 80 22 -Jičín.
Hneď po prijímači ma Števo zoznámil s aktívnou rodinou Forbelských z Jičína. Otec rodiny bol trvalým diakonom v miestnom rímsko-katolíckom kostole a ich syn Anton bol v tom čase študentom teológie. Ďalší dvaja súrodenci, ktorých som poznal osobne, boli Pavol a Lýda, ktorý v tom čase navštevovali stredné školy. Nemali sme žiaden problém isť na vychádzke do kostola, kde sme sa samozrejme, po svätej omši aj stretávali a rozprávali. Boli to veľmi milí a prívetiví ľudia, ktorí nás radi pozývali občas aj k sebe domov na obed. Pavol s Lýdou nás často navštevovali aj priamo v kasárňach na návštevnej miestnosti. Neďaleko Jičína, v kláštore v Přepychoch, mali svoje pôsobisko aj Dcéry Božskej lásky (Vincentky), ku ktorým patrila aj moja priateľka Helenka Šišková a jej sestra Eva. Poznal som ich z Brodského, kam chodili na návštevu za naším pánom farárom F. Wildom. Páter Benedik totiž predtým pôsobil ako kaplán v ich rodnej obci. Obe, samozrejme oblečené v civile ma prišli tiež navštíviť do kasární v Jičíne a tak som ich zoznámil aj so Števom. Mali sme z toho radosť, že sme sa aj tu stretli a mohli sa vzájomne povzbudiť.

Tieto naše návštevy samozrejme neostali bez povšimnutia príslušníkov vojenskej kontrarozviedky. Viac krát sa mi stalo, že som bol predvolaný k podplukovníkovi Zajacovi, ktorý mal na starosti našu “správnu politickú orientáciu”. Vyzvedal sa, s kým a kam chodím na vychádzku. Po tom, čo som sa zahlásil: ”súdruh podplukovník, vojak Čulen, prišiel som na Váš rozkaz” mi takmer vždy odpovedal: “zaraďte sa súdruh Marek Čulen”. Bol to takí rituál, na ktorý som mu vždy odpovedal, že nie som Marek Čulen, ale vojak Anton Čulen. Ďalej som uviedol, že pre mňa bol z mojej rodnej dediny Brodské oveľa väčšou osobnosťou katolícky kňaz Martin Čulen, ktorý bol aj jedným s popredných zakladateľov Matice Slovenskej a zakladateľ prvého vyššieho Slovenského katolíckeho gymnázia v Kláštore pod Znievom. Samozrejme, že jeho prvoradým záujmom bolo zistiť, či chodím počas vychádzky do kostola. Povedal som mu, že ja v prvom rade chodím preto na vychádzku, aby som mohol isť do kostola na svätú omšu a samozrejme aj na sväté prijímanie. Tiež som uviedol, že to, že môžem slobodne chodiť do kostola je zaručené aj v medzinárodne uznávanej charte ľudských práv OSN. Pokiaľ ja viem, tak náboženskú slobodu, kde patrí aj návšteva bohoslužby v kostole garantuje aj Ústava Československej socialistickej republiky! Opýtal som sa ho teda, či má niečo proti Ústave ČSSR. Vtedy mi podplukovník Zajac povedal, že on proti Ústave ČSSR nič nemá a tá skutočne zaručuje náboženskú slobodu. Na záver ma ešte upozornil, aby som sa nestýkal s ľuďmi, ktorí môžu byť napojení na nepriateľské západné spravodajské služby, medzi ktoré patrí aj Vatikán. V tejto súvislosti spomenul moje kamarátstvo so Števom a priateľov, čo ma navštevujú. Tým sa náš rozhovor skončil.
Tieto rozhovory s podplukovníkom Zajacom som síce chápal ako pokus o zastrašovanie, ale vzhľadom na to, že som nerobilo nič zlé, neprikladal som im väčšiu vážnosť. Boli to tie iste praktiky, ktoré som veľmi dobre poznal už zo ZDŠ Brodské, SOU ZVL Skalica, ale aj zo zamestnania v Nafte Gbely.
Do kostola zo Števom sme chodili aj naďalej. Inak to nebolo ani vo vzťahu s rodinou Forbelských. U útvaru sa začali zintenzívňovať osobné prehliadky, ktoré zvlášť u Števa bývali pomerne často. Števo sa o nich, počas stretnutí v jedálni, takmer vždy zmieňoval. Pri jednej takejto prehliadke vraj u neho našli na papieri napísané nejaké politické vtipy, ktoré som mu ešte v prijímači rozprával. Zrejme aj tieto prispeli k tomu, že dostal štrnásť ostrých dní väzenia. Táto pálka sa mu zvýšila na “oko” (21 dní väzenia), po tom, ako mu ktosi do väzenia prepašoval sáčkové mlieko. Náhodou som sa totiž dostal v čase jeho výkonu trestu ako strážny do väzenia, kde mi všetko vyrozprával. Aká bola naša radosť, keď sme sa stretli spolu aj vo väzení. (Števo si ako katolícky kňaz musel po skončení ZVS celých dvadsať jedna dní nadsluhovať, hoci boli aj oveľa horšie delikty vojakov, ktorým bol trest vymazaný a išli domov spolu s ostatnými v riadnom termíne).
Krátko na to som sa dozvedel, že budem prevelený na iné miesto. Mal som síce zdravotné problémy, súvisiace s poúrazovou migrénou, kvôli ktorým som absolvoval aj vyšetrenia vo vojenskej nemocnici v Prahe, ale bolo mi jasné, že toto súvisí najmä s mojím priateľstvom so Števom a Forbelskými.

Anton Čulen

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Slovania, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.