Spomienky na minulosť (2)- Bojové rozdelenie

Bojové rozdelenie

valdstejnska-lipova-alej-stevacek

Rote spojárov, na ktorú som bol pridelený velil major Mráz. Tak ako v Senici, aj v Jičíne pôsobili delostrelci ale s tým rozdielom, že vo výzbroji mali aj moderné húfnice na kolesách “Dany”. Krátko na to, ako som sa dostal ku spojárom, tak sme sa museli presťahovať do inej budovy, lebo budova v ktorej sme boli ubytovaní sa mohla každú chvíľu zrútiť. Veľmi dobre si pamätám na prvé noci na tejto rote a to najmä na chvíle, kedy som sa v noci budil s pocitom, že som na hojdačke. V miestnosti boli totiž tak oduté parkety, že keď niekto prešiel z jednej strany izby na druhú, tak sa celá podlaha aj z posteľami na ktorých, sme spali, vlnila ako more počas búrky.

A práve tu som zažil prvé BORO (bojové rozdelenie). Takto nazývali opití mazáci svoj nočný návrat z vychádzky, pri ktorom rozbíjali a demolovali všetko, čo im stálo v ceste. Izbami vtedy lietali sklenené pivové a vínové fľaše, ktoré sa pri dopade na protiľahlú stenu rozleteli na márne kúsky. Mazáci počas tohto triumfálneho návratu na  izbu zhadzovali spiacich zobákov z bydiel na zem a železnými tyčami potom rozbíjali a demolovali  skrine s odevom a osobnými vecami šokovaných mladých vojakov, ktorý doslova nevedeli, kde je sever. Pritom dookola revali dve slová  “bufet-sahara”, čo znamenalo, že sú hladný a smädný. Vojaci z nového ročníka museli v zápätí plniť všetky želania mazákov a stíhať pritom aj zametať a upratovať izbu. Celé toto divadlo trvalo spravidla dovtedy, pokiaľ sa unavený mazáci nenajedli a neuhasili smäd šumienkou (šumivá malinovka v prášku, v cene 0,20 Kčs, ktorý bol rozriedený vo vode). Potom si už spokojne ľahli na gavalce a zaspali, ako po dobre vykonanej práci. Ráno sa väčšinou všetci tvárili tak, ako keby sa vlastne nič nestalo. Takéto bojové rozdelenia sa tam konali niekoľko krát do mesiaca, v závislosti od solventnosti aktérov.

Počas jedného takéhoto bojového rozdelenia sa odohral aj tento incident. Jedného dňa, (v tom čase sme už boli presťahovaný v inej budove) sa neskoro v noci vrátili z vychádzky podgurážený alkoholom aj dvaja vojaci, čo boli so mnou na rote. Nikdy som sa vlastne ani nedozvedel, koľko rokov už sú na vojenčine, lebo sa hovorilo, že “dostali prokurátora” a boli zavretý vo vojenskej väznici v Sabinove (povrávalo sa, že v Jičíne bola za dramatických okolností niekoľko rokov predtým potlačená vzbura väzňov a viacerí vojaci skončili v Sabinove). Jeden sa volal Jiří P. a ten druhý Ivan S. S Ivanom som si dovtedy celkom dobre rozumel, lebo mal tak, ako aj ja rád humor. Keď raz prišli neskoro v noci na izbu, začali asi 40-centimetrovou cólovou pozinkovanou trubkou rozbíjať dvere na všetkých našich plechových skrinkách, čo boli na izbe. Keď ich vylomili, tak do skriniek, kde sme mali uložené v komínkoch spodnú vojenskú bielizeň a ostatné oblečenie, postavili fľašu a z niekoľkých metrov do nej začali triafať s tou tyčou, až pokiaľ sa fľaša nerozbila. To sa opakovalo niekoľko krát po sebe a my mladí zobáci sme im mali pri každom úspešnom zásahu začať tlieskať. Keď ich to prestalo baviť a všimli si, že ja im moc netlieskam, vyzvali ma, aby som s nimi išiel do vedľajšej spojovej miestnosti, kde boli uložené vysielačky a akumulátory do vysielačiek. Do miestnosti zavolali aj Petra V. (prezývali ho Dúle), ktorý bol o pol roka dlhšie na vojenčine, ako ja a tiež pochádzal zo Záhoria (Moravský sv. Ján). Keď sme tam prišli, tak mi rozkázali, aby som si dal okamžite dole pyžamo. Medzi tým pozhadzovali zo stola všetky veci a prikázali mi, aby som sa postavil na stôl. Potom jeden z nich napojil do zástrčky dva hole káble, ktoré na koncoch boli odblankované, s tým, že vyskúšajú, ako budem reagovať, keď dostanem zopár elektrických šokov. Vraj uvidia, či mi ten Pán Boh pomôže. Keď Peter V. videl, že naozaj chcú tie káble napojené na 220 voltovú zástrčku priložiť na moje holé telo, celý sa začal triasť a prehováral ich, aby to nerobili, lebo je to veľmi nebezpečné a mohli by mi ublížiť. Stál som tam bez pohnutia na stole, modlil som sa a čakal som, čo sa bude diať. Mal som voľné ruky a  v prípade, že by sa ma dotkli, tak som bol odhodlaný brániť sa. Všade naokolo boli ťažké batérie a vysielačky, ale napriek tomu som zostal pokojný a prosil som Boha o to, aby urobil zázrak a nemusel som sa násilím brániť. Bola to asi hodinová skúška nervov, kedy sa každá sekunda zdala až neuveriteľne dlhá, ale zrazu v istej chvíli, som si všimol veľký zlom v ich správaní. Z výrazov ich tvárí sa v istom okamihu, ako šibnutím čarovného prútika vytratila všetka nenávisť a zúrivosť a začala sa akási zvláštna premena. Bolo to až neuveriteľné, ale cítil som, že už mi žiadne nebezpečenstvo nehrozí. Neviem, či sa to stalo preto, lebo vyprchal alkohol či drogy z ich organizmu, ale som o tom naozaj presvedčený, že Peter mi v tú noc aj s Božou pomocou, naozaj zachránil život. Nebyť jeho, asi by to všetko dopadlo úplne inak. Na neustále Petrovo naliehanie nakoniec totiž predsa len ustúpili od  svojho úmyslu a všetci sme odišli až niekedy okolo štvrtej hodiny ráno v pokoji spať. O tom, čo sa v tej noci stalo sme potom už nikdy nehovorili, šikanovanie prestalo a správanie na rote sa dostalo do normálu. Takéto “boro” som tam už potom nikdy nezažil, ale ako sa ukázalo neskôr, oveľa horšie a dramatickejšie “bora” ma ešte len čakali.

 

Prevelený do Vimperku

Už bola takmer polovica decembra za nami, keď som sa asi dva dni pred termínom dozvedel, že budem 16. 12. 1986 prevelený do VÚ 38 70 vo Vimperku. Ihneď som vyhľadal Števa, aby som mu to oznámil. No keď som prišiel za ním, tak mi Števo prekvapený mojou správou povedal, že  on je v ten istý deň prevelený do Prachatíc. Obom nám bolo jasné, že to nie je vecou náhody, ale prijali sme to s pokorou, ako vôľu Božiu. Boli sme presvedčený, že nás prevelili preto, že sme nebojácne vyznávali našu vieru v Boha. Posledný krát sme sa spolu navečerali v jedálni a pomodlili ruženec. Boli sme presvedčený, že aj keď obaja odchádzame na Šumavu, tak je veľmi nepravdepodobné, že by sme sa ešte niekedy stretli na jednom mieste. No aj keď sme to netušili, Boh aj v tomto prípade pre nás prichystal jedno veľké a neuveriteľné prekvapenie.

Z Jičína sa mi odchádzalo ťažko a myslel som na bezcitnosť ateistického komunistického režimu, ktorý  roztrhá akékoľvek priateľské puto v nádeji, že takto zlomí vieru dvoch mladých mužov v Boha. Rozmýšľal som aj nad tým, ako to zvládne Števo a čo nás oboch čaká na novom mieste. Po príchode vlakom do Vimperku ma nečakalo nič dobré a znova som zažil to, čo som zažil pri svojom prvom narukovaní do Senice. Už pri mojom príchode do Vimperku sa na mňa všetci pozerali ako na zjavenie a nie ako na vojaka, ktorého by tam čakali. Odovzdal som im dokument o prevelení a po skontrolovaní mojej vojenskej knižky mi už bolo z výrazov v ich tvárach jasné, že cesta z Jičína do Vimperku nebola ani zďaleka taká dlhá, ako bude cesta z vrátnice VÚ Vimperk na rotu, kde mám byť ubytovaný. Bola zima a vonku husto padal sneh. Keď som prišiel do kasární, tak bolo ešte svetlo, ale keď som sa dostal na rotu, kde som mal byť zaradený, tak už bolo po večierke a všetci vojaci spali. Než som sa teda dostal z vrátnice na rotu, tak prešlo aspoň šesť hodín a na rote už tým pádom nebol žiaden vojak s povolania, ktorý by ma prijal a ubytoval. Všetci sa čudovali, že som tam prišiel a nepochybovali ani na chvíľu, že je to len moja tranzitná stanica. Bol som už ale taký unavený, že som ledva stal na nohách a tešil som sa, keď mi ukázali v prázdnej izbe posteľ, kde môžem prespať. Na druhý deň ráno prišiel za mnou veliteľ mostovej roty, kde som prespal a pýtal sa ma, že kto a prečo ma tam poslal, lebo u nich je vraj vojakov dosť a žiadneho nepotrebujú. Keďže nevedel, čo má so mnou robiť, tak ma vždy po raňajkách poslal do izby na rotu, aby som tam čakal na ďalší rozkaz, lebo ostatný vojaci mali svoje zamestnanie. Takto to išlo minimálne dva týždne. Na izbe na rote do obeda okrem dozorného roty a jeho pomocníka nik nebol a tak som mal veľa času na to, aby som si čítal Nový zákon, ktorý som mal pri sebe a mimo toho som sa ešte veľa modlil. Sedieť na izbe som mal, tak, ako ostatný zobáci zakázané a tak som celé dni stál pri okne vedľa mojej postele, čítal Bibliu, modlil sa a pozeral som sa na nádherne zasnežené Šumavské hory. Nerozumel som tomu, ale chápal som to ako dar voľného času od Boha, na modlitbu, ktorú som veľmi potreboval. Boh mi dal už dávno predtým zvláštnu milosť modlitby a tak pre mňa nebol problém pomodliť sa denne aj tridsať ružencov! Ako som raz čítal v jednom životopise ktoréhosi svätca, tak samota býva pre bohaté duše odmenou a nie trestom.

Mazáci, ktorí tam boli, prišli jedného dňa z informáciou, že vraj som v kasárňach v Jičíne nabonzoval (udanie – nahlásenie nejakého trestného činu iného vojaka nadriadeným) svojich mazákov, ktorí vraj na základe toho skončili vo vojenskom väzení v Sabinove. Dokonca tvrdili, že poznajú aj mená vojakov, ktorých som mal udať. Automaticky som ich teda požiadal, nech povedia mená týchto osôb a keď teda všetko vedia, tak aj konkrétne v akej veci som tak konal. Samozrejme, že nevedeli povedať nič konkrétne, lebo to bola lož. No ja som sa na základe nejakej spravodajskej hry stal bonzákom a podľa toho sa so mnou aj všetci začali baviť.

Z mojej strany nebolo pochýb, že je to istý dobre premyslený spôsob spravodajskej hry voči mojej osobe aj s vedomím veliteľa roty. Vyplynulo to aj z jedného nášho osobného rozhovoru a z komunikácie vojakov na rote, ktorú som náhodou zachytil. Stupňovalo to napätie na rote a útoky mazákov voči mojej osobe, čo sa prejavovalo najmä pri rajónoch a upratovaní na izbe, ktoré som vykonával prakticky neustále. Do rajónov som sa zapájal aj vtedy, keď som nemusel a pomáhal som tak ostatným vojakom, ktorí boli na vojenčine rovnako dlho ako ja. Bolo vidieť, že si to začali vážiť, ale moc sa so mnou baviť nechceli, lebo to mali od mazákov zakázané. Nerozumel som ( a nerozumeli tomu ani ostatní vojaci na rote) prečo ma veliteľ roty vždy po rozdelení posiela každý deň, ako jediného vojaka z celej roty naspäť na izbu. Vonku totiž už niekoľko dní neustále snežilo a všetci ostatní vojaci, vrátane “petimetrov” (náhradná vojenská služba po dobu šesť mesiacov) ho chodili odpratávať po celom areáli kasární. (V roku 1986-87 bola mimoriadne bohatá nádielka snehu takmer v celej Európe). Aj táto skutočnosť, že som sa nezúčastňoval vôbec na odpratávaní snehu tak, ako ostatní a bol nedobrovoľne uväznený stále na izbe na rote, vyvolávalo určité napätie voči mojej osobe. Viackrát som preto žiadal veliteľa roty o pridelenie nejakej práce, ale on stále tvrdil, že ešte nevie, na ktorú rotu a na akú funkciu budem zaradený a preto mi nemôže prideľovať prácu. Mazákom sa to samozrejme nepáčilo a začali mi dávať dookola rajóny na izbe, čo mi ale nevadilo, lebo aspoň takto som sa cítil užitočný. Takto to trvalo viac, ako dva týždne. Stále som nebol nikam zaradený a nemal som ani nafasované žiadne iné veci, okrem toho, čo som si priniesol vo veľkej poľnej z Jičína. Šťastie bolo v tom, že neustále snežilo a vyšiel rozkaz od veliteľa útvaru, že všetci vojaci musia povinne chodiť niekoľko krát za deň, ale aj v noci odpratávať sneh. Nuž som teda začal chodiť aj ja. Na rozdiel od ostatných som ale nemal nafasované žiadne zimné doplnky, ani bufy (zimná vysoká zateplená obuv) ako ostatní vojaci a tak som to zo začiatku absolvoval bez zimných doplnkov a v kanadách. Dokonca aj sneh ma zo začiatku nechali odpratávať na korbu auta holými rukami. Potešilo ma, že mazáci na to začali upozorňovať veliteľa roty a ten dal nakoniec príkaz, aby som si nafasoval všetko potrebné tak, ako to mali nafasované aj ostatní vojaci. Napriek tomu som stále nebol zaraďovaný do služieb na rote, ani do strážnej služby, ako ostatní vojaci z našej roty, čo mazákov doslova rozčuľovalo. Stále som  teda robil rajóny na izbe, k čomu sa pridalo aj nosenie dreva, uhlia, čistenie peteriek a kombajnovaniepodlahy. (Kombajn bola v tom čase špeciálna pomôcka na leštenie podlahy. Bola to doska, na ktorej boli zo spodnej strany tesne vedľa seba priklincované kefy na čistenie topánok. Potom už stačilo len postaviť sa na kombajn oboma nohami a s krúživými pohybmi tela a vlastnou váhou sa podlaha vyleštila). Najhoršie ale bolo to, že ma aj bez dôkazov stále nazývali bonzákom, čo sa v mazáckom prostredí,  len tak neodpúšťa. Aj keď na toto tvrdenie neexistovali žiadne dôkazy, mazáci mi to neustále tvrdo pripomínali a pomerne často počas rajónov pri mne stály s pokrikom “dělej”. Stávalo sa i to, že ma chytali provokatívne pod krk, s cieľom vyvolať bitku. Samozrejme, že to odrazilo na mojom zdravotnom stave a vrátila sa mi silná migréna. Na ošetrovni som síce dostal nejaké lieky proti bolesti hlavy, ale moc nezaberali. Prišiel štedrý deň a moje prvé Vianoce na vojenčine. Ráno sme dostali povolenie osprchovať sa, ale vzhľadom na to, že ma mazáci poslali niekoľkokrát po uhlie do pivnice, aby mohli v teplúčku na PVS-ke pozerať vianočné rozprávky, tak to bolo úplne zbytočné. (Pod skratkou PVS (politicko -výchovná světnice) sa rozumela spoločenská miestnosť s televízorom, kde sa konali politické školenia mužstva a povinné sledovanie televíznych novín).

Keď ma totiž prvýkrát priviedli do pivnice, nevidel som nič iné, len veľké hromady niečoho čierneho. Najprv som si myslel, že je to zem, ale bol to uhoľný prach, z ktorého bolo potrebné povyberať uhlie a priniesť ho na PVS-ku. Bola to dosť náročná práca, ktorá pripomínala v mnohom prácu zlatokopov na Aljaške. Spočívala totiž v tom, že sme si priniesli z kuchyne prázdne debničky z umelej hmoty na prenášanie zeleniny. Do týchto debničiek sme naberali lopatami spomínaný uhoľný prach. Následným osievaním sme získavali malé hrudky uhlia, ktoré ešte v prachu zostali a tie sme používali na kúrenie. Spôsobovalo to samozrejme aj vírenie prachu, ktorý sa usadzoval predovšetkým do vlasov a zanášal dýchacie cesty asi tak, ako pri práci v bani. Takýmto spôsobom nabrať dve plechové vedrá uhlia trvalo vždy takmer hodinu. Aká bola naša radosť, keď sme objavili nejaké väčšie kusy zasypaného uhlia. Tešili sme sa naozaj ako zlatokopi na Aljaške a nazývali sme takéto „nálezisko“ zlatou žilou, o ktorej sme nikomu nehovorili, až pokiaľ sme ju “nevyťažili”. Z pivnice sme vychádzali spravidla špinavý ako baníci a keď sme prišli na PVS-ku, tak mazáci chytili vedrá s uhlím, vysypali ich do peteriek, vrátili nám ich naspäť a všetko sa začalo odznova. Našťastie sa pridali ku mne aj ďalší a podarilo sa nám po kasárňach pokradnúť zo skladov drevo a nejaké zásoby uhlia. Blížila sa štedrá večera a ja som bol aj s niektorými ďalšími vojakmi špinavý ako prasa. Teplá voda nešla a osprchovať sa nedalo, lebo na rote boli len umývadla a žiaden sprchovací kút. Bol tam síce kotol na tuhé palivo, v ktorom sa dala zohriať voda,  ale toto privilégium mali len mazáci. Tí jediný mali schované hadice, ktoré sa dali napojiť na vodovodný kohútik a bolo ich možné použiť ako náhradu sprchy. Ak som teda chcel byť pri štedrovečernom stole aspoň trocha čistý,  musel som sa vyzliecť v pomerne chladnej umyvárne do pol pása a ilegálne sa umyť v úplne ľadovej vode a to ešte tak, aby si to nevšimli mazáci. Nesmela teda po mne zostať mokrá ani podlaha. Našťastie to prebehlo celkom hladko, aj keď umývanie hlavy šampónom v úplne ľadovej vode nie je práve veľmi príjemná vec.

Anton Čulen

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Slovania, Správy, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.