Spomienky na minulosť (3) – Boj za ľudské práva a výhradu svedomia

Nesplnenie vojenského rozkazu.
Zamek Vimperk

Jedného dňa nám veliteľ roty na nástupe prečítal rozkaz veliteľa útvaru, ktorý prikazoval všetkým vojakom mať odomknuté osobné skrinky. Dosť ma to zarazilo, lebo rozkaz armádneho generála Milana Václavíka, ktorý naopak prikazoval mať skrinky s osobnými vecami vojakov uzamknuté platil len niekoľko týždňov. Dôvod bol ten, že vojaci si navzájom kradli maskáčové súpravy, ktoré sa dali veľmi dobre speňažiť, ale aj osobné veci a peniaze. Tento rozkaz ma dosť znepokojoval, lebo som mal obavu, že by mi mazáci z pomsty mohli pokradnúť osobné veci, peniaze, maskáče, ale to čo ma najviac znepokojovalo a o čom som bol presvedčený bolo to, že sa pokúsia u mňa nájsť Bibliu.

Stalo sa totiž, aj tu niekoľko krát, že veliteľ roty prišiel za mnou, aby som mu ukázal obsah mojej skrinky. Nemal som to rád, keď sa mi niekto prehrabával v mojich veciach a dosť ma to ponižovalo. Čo hľadal neviem, ale je isté, že to nenašiel. Písal som aj mamke, aby mi na čas prestala posielať peniaze schované v liste, lebo sa stalo, že mi napísala, že mi posiela 10, alebo 20- Kčs, ale v liste nič nebolo a bolo vidieť, že list niekto otvoril, peniaze zrejme vybral a obálku opäť zalepil. Najväčšie nebezpečenstvo som videl v tom, že kniha všetkých štyroch evanjelií, ktorú som mal u seba bola vytlačená v Slovenskom ústave sv. Cyrila sv. Metoda v Ríme, išlo o protištátnu literatúru, za čo som sa mohol dostať aj do väzenia. Mal som dokonca obavu, že tento rozkaz je pre mňa ušitý ako na mieru.

Nuž som teda zašiel za veliteľom roty a veci si u neho overil. Chcel som vedieť, ako môže veliteľ útvaru meniť rozkaz armádneho generála Milana Václavíka. Touto otázkou som ho evidentne zaskočil a hneď ma upozornil, že podľa základného vojenského poriadku, je vojak povinný rozkaz bezodkladne splniť a až po tom si môže ísť sťažovať. Ako ďalej uviedol, nesplnenie rozkazu sa na vojenčine obzvlášť prísne trestá. Nesplnenie rozkazu, alebo dezercia, sa v čase mobilizácie, alebo vojny dokonca trestá smrťou. Potvrdil, že rozkaz je platný a od nasledujúceho dňa musia mať všetci vojaci základnej služby skrinky odomknuté. Na záver nášho rozhovoru ma ešte upozornil, že na rote bude hneď ráno osobne kontrolovať splnenie tohto rozkazu. Jeho odpoveď ma neuspokojila, lebo práve v tých dňoch som mal možnosť zoznámiť sa s jedným rotmajstrom, čo mal na starosti sklad a ktorému tam chýbal materiál v tom čase až do výšky 80 000 Kčs, za čo mu hrozili prokurátorom.

Už po skončení televíznych novín bolo vidno, ako si vojaci, pekne po jednom odomykajú svoje skrinky. “Zobáci” (slúžiaci prvým rokom) i “mazáci” (slúžiaci druhým rokom) bez rozdielu. Večer, keď sme išli na izbe spať, tak som už bol jediný vojak, ktorý mal ešte stále zamknutú skrinku. Mazákom sa to samozrejme nepáčilo a vyzývali ma po dobrom i po zlom, aby som skrinku okamžite odomkol, že o rozkaze sa nediskutuje a vraj za koľko to mám, aby som sa takto choval. Odbil som ich tak, že rozkaz veliteľa útvaru platí až od nasledujúceho dňa. V tú noc som nemohol dlho zaspať a intenzívne som sa modlil ruženec. Bola to pre mňa veľmi ťažká skúška, nebolo mi všetko jedno, ale bol som odhodlaný vytrvať až do konca, ak to Pán bude po mne chcieť. Prosil som Pannu Máriu o pomoc a ochranu pred týmito vlkmi. Prosil som i Ducha Svätého o dar sily a aby mi osvietil rozum, aby som vedel, čo mám robiť. Pán mi dal znamenie o ktoré som žiadal a naplnil ma neopísateľným pokojom. Všetok strach a akási úzkosť zo mňa opadli a konečne som vedel na isto, čo Boh po mne chce a čo mám robiť. Potom som pokojne zaspal.

Na druhý deň ráno sa pohľady všetkých vojakov na našej izbe upierali hneď po budíčku na moju skrinku, ktorá bola na prekvapenie všetkých stále zamknutá. Vybral som a obliekol som si tepláky a opäť som zamkol. Potom som išiel s ostatnými na rozcvičku. Po rozcvičke som išiel “spáchať” rannú hygienu a na prekvapenie všetkých som si skrinku opäť zamkol. Pri dverách našej izby sa doslova tvorili zápchy, lebo nikto z mazákov na rote nechcel veriť, že by moja skrinka bola ešte stále zamknutá. Väčšinou nechápavo krútili hlavami a nepochybovali, že toto sa pre mňa skončí veľmi zle. Boli ale i taký, ktorí sa na to pozerali s údivom: “Tak to tu ešte nebolo”. Pred samotným nástupom, veliteľ roty, tak ako to sľúbil, skontroloval so službu konajúcim dozorným roty, či sú všetky skrinky na izbách odomknuté. Keď prišli k mojej skrinke a zistili, že je ako jediná na celej rote stále zamknutá, veliteľ si ma nechal zavolať a spýtal sa ma: “Soudruhu vojíne, vysvětlete mi, proč jste nesplnil rozkaz tak, jak to učinili ostatní vojaci na téhle rotě ”. Ďalej ma upozornil, že podľa základného vojenského poriadku je vojak povinný rozkaz bezodkladne splniť a až po tom si môže ísť sťažovať nadriadenému. Znova ma vyzval, aby som splnil rozkaz. Keď som odmietol s tým, že veliteľ útvaru nemôže zrušiť rozkaz armádneho generála, tak mi oznámil, že mi udeľuje dútku za nesplnenie rozkazu. Poučil ma, že po dvoch dútkach už môžem dostať aj väzenie do výšky 21 dní. Niektorí mazáci sa z toho veľmi tešili a vyhrážali sa mi, že keď sa dostanem k nim do basy (naša rota mala na starosti stráženie väzňov), tak budem pľuť krv. Pritom na mňa pokrikovali: “soudruhu Čulene (zarazilo ma, že mi zrazu aj mazáci hovoria súdruh), jseš mrtvej muž”. Z výrazov v ich tvárach mi bolo jasné, že to myslia skutočne vážne. No boli aj takí, z ktorých bolo cítiť rešpekt voči mne za to, že hoci som zobák, tak som si dovolil to, čo by si nedovolil žiadny z nich. Môj postoj spôsobil nebývalý rozruch a počas celého dňa prebiehali vášnivé diskusie. Tešilo ma, že ma niektorí mazáci priateľsky potľapkali na rameno. Ale ešte stále bolo veľa takých, čo sa pohŕdavo vyjadrovali na moju adresu, alebo aj dosť tvrdo vyhrážali.

Na druhý deň ráno bol ohlásený nástup roty, za účasti zástupcu veliteľa útvaru. Chýr o mojom odmietnutí splnenia rozkazu sa šíril dosť rýchlo a každému bolo jasné, že za túto vzácnu návštevu môžu ďakovať práve mne. Vonku bola snehová metelica s teplotou do mínus 10 stupňov Celzia. V počasí, kedy by človek ani psa nevyhnal von, sa celá rota, včítane “pánov mazákov”, kvôli nejakému zobákovi, ktorému (ako hovorili), ešte vajgel horel na stanici, musela dostaviť na nástup pred budovou roty. Stáli sme nastúpení vonku a veliteľ roty aj s dozorným doprevádzali zástupcu veliteľa útvaru po izbách a kontrolovali, či sú všetky skrinky na rote odomknuté. A ako sme tam tak stáli, aj z mazákmi, znovu som si musel vypočuť tie ošúchané frázy plné nenávisti: “Súdruh Čulen, choď odomknúť tú skrinku, lebo ťa zabijeme. Ak sa dostaneš k nám do basy, tak na strážnici budeš pľuť krv, si mŕtvy muž. Kvôli tebe tu všetci mrzneme, choď to odomknúť, lebo budeš ľutovať, že si sa narodil a prišiel sem. Keď sa dostaneš do našich rúk, tak ti ani Boh nepomôže”.

Po niekoľkých minútach úmyselného naťahovania vyšiel dozorný roty von a zakričal: “Soudruh vojín Čulen, odchod na izbu”. Keď som prišiel na izbu, kde stál veliteľ roty, dozorný roty a zástupca veliteľa útvaru, tak som sa zaradil, ako nás učili. No hneď, ako som skončil, tak spomínaný dôstojník na mňa začal revať s plného hrdla. Kričal a hovoril tak rýchlo, že som mu chvíľami až nerozumel a ak by som mohol, tak by som si určite zapchal uši. Keď skončil, chcel som mu odpovedať na jeho otázku, prečo som nesplnil rozkaz. No hneď, ako som sa o to pokúsil, tak spomínaný “lampasák” spustil v reve znova ten svoj monológ: “Soudruhu vojíne mlčte a splňte rozkaz! Ptal se vás někdo na něco? Nevíte, že voják musí splnit vojenský rozkaz a teprve pak si múže jít stěžovat?”

Keď na mňa po chvíľke prestal konečne revať a videl, že to ostáva bez efektu a že skrinku neodomknem, tak mi konečne dal možnosť sa vyjadriť. Pokúsil som sa mu teda vysvetliť, že pred niekoľkými týždňami nám bol na nástupe oznámený rozkaz armádneho generála Milana Václavíka, podľa ktorého majú mať vojaci všetky skrinky z osobnými vecami zamknuté. Preto, podľa môjho názoru, nemôže nikto z nižšou vojenskou funkciou tento jeho rozkaz zmeniť, alebo zrušiť. Tiež som ďalej uviedol, že pokiaľ mi ukáže dôkaz, že sa mýlim, tak skrinku okamžite odomknem. V opačnom prípade považujem rozkaz za zmätočný a jeho ďalšie uplatňovanie praxi prinesie zvýšenie výskytu krádeže vojenského materiálu. Vyslovil som aj názor, že vojaci majú právo na ochranu svojich osobných vecí, ako sú napríklad listy a peniaze. Zástupca veliteľa útvaru na mňa však neustále kričal a veci si nedal vysvetliť. Medzitým ostatní vojaci z roty boli neustále nastúpení vo fujavici pred ubikáciou roty a v hneve čakali, čo sa bude diať. Keď náš rozhovor skončil, vrátil som sa naspäť a zaradil som sa medzi ostatných vojakov roty, ktorí sa domnievali, že vec bola vyriešená a skrinku som odomkol. Keď po chvíli prišli obaja dôstojníci na vyvýšené schodisko pred rotou, ktoré slúžilo ako tribúna, všetci z napätím čakali, čo im bude oznámené. Hneď predstúpil zástupca veliteľa útvaru a znovu spustil kritické slová na adresu vojaka, ktorý svojím nezodpovedným chovaním podkopáva autoritu velenia útvaru, narušuje vojenskú disciplínu a ohrozuje tak aj bojaschopnosť Československej ľudovej armády.

Odmietnutie splnenia vojenského rozkazu označil za obzvlášť nebezpečný skutok za ktorý vojaci v časoch vojny dostávajú spravidla ten najvyšší trest. Preto, ako ďalej oznámil, mi udeľuje dútku za odmietnutie splnenia vojenského rozkazu a hneď na druhý deň si osobne znova príde skontrolovať, či som už rozkaz splnil. Toto oznámenie vyvolalo rozruch, lebo všetci si mysleli, že rozkaz som splnil. Takéto riešenie situácie v niektorých ešte viac vystupňovalo nenávisť voči mojej osobe. Samozrejme, dávali mi to aj patrične najavo. Znova sa mi začali vyhrážať, že ak tam budú musieť v takom počasí ešte raz stáť, tak budem pľuť krv, až sa dostanem k ním do väzenia a ďaleko od toho už nemám. Prekvapilo ich nielen moje počínanie, ale aj to, že som za to okamžite nedostal od zástupcu veliteľa útvaru aspoň “tri ostré” (nepretržité väzenie počas 72 hodím, ktoré sa muselo nadslúžiť) dni väzenia, ale opäť len dútku. No boli aj takí, čo si vážili, že som sa takýmto odvážnym spôsobom dokázal vzoprieť zástupcovi veliteľa útvaru. Zdalo sa im to neskutočné a pýtali sa ma, kto za mnou stojí. Jedným z mazákov, čo môj postoj a odvahu ocenil, bol aj Jožko.

Jožko bol mazák z našej izby. Bol štíhlej vyššej postavy a pochádzal odniekiaľ z východného Slovenska. Stretávali sme sa pomerne často, lebo som spával na bydle nad jeho posteľou, hneď vedľa okna. Jožko bol na prvý pohľad mazák, ako všetci ostatní a hoci ma veľakrát buzeroval, nemal som z neho strach. Možno to bolo aj vekom, lebo takmer všetci mazáci boli mladší ako ja. Raz ma síce aj Jožko z nejakého dôvodu chytil pod krk s tým, či nechcem dostať po papuli, ale keď videl, že sa nenechám vyprovokovať, tak sa mi len chvíľu pozeral do očí a povedal, že aby som si dával na neho pozor. Tu vo Vimperku ma takmer každý deň niekto z mazákov chytil pod krk, ale vždy to skončilo maximálne tým, že som opakovane počul informáciu: „si mŕtvy muž“. Chápal som to, ako snahu o vyprovokovanie konfliktu, alebo akt akéhosi psychického teroru voči mojej osobe.

V ten deň Jožko vystihol chvíľu, keď bola izba prázdna a ja som si vedľa okna pri posteli čítal Nový zákon a prišiel ku mne. Nevedel som, čo sa deje a tak som pre istotu zasunul Bibliu do vačku na saku. Keď to Jožko videl, tak ma oslovil: „Ja viem, čo si to stále čítaš“? Mlčal som a tak Jožko pokračoval: „Že to máš Bibliu?“ Nuž, povedal som si, na priamu otázku priama odpoveď. Áno, je to Biblia, odpovedal som mu. A vtedy mi Jožko podal ruku a povedal: Aj ja som veriaci. Môžeš mi ju ukázať? Opýtal sa. A tak mi aj tu Boh poslal do cesty priateľa. Jožko si pozrel moju Bibliu a po chvíľke mi ju vrátil. Potom mi úplne vážne povedal, že tie vyhrážky, čo dostávam nie sú iba plané slová a upozornil ma, že si mám dať zvlášť pozor na niektorých mazákov, ktorých aj vymenoval. Tiež mi povedal, že si váži, ako dokážem vyznať svoju vieru aj v tomto vojenskom prostredí a vyslovil údiv nad mojou odvahou odmietnuť splniť vojenský rozkaz. Hovoril, že niečo také si tu nedovolil ešte žiaden mazák, nie to ešte zobák, ktorému ešte aj “vajgel” horí na stanici.

Medzitým sa izba zaplnila a blížil sa večerný nástup. Vtedy ma Jožko zobral do stredu izby a všetkým oznámil, že od dnešného dňa už nebudem spávať na bydle nad ním, ale na voľnej posteli hneď vedľa neho. Toto ostentatívne gesto, prekvapilo nielen mňa, ale aj všetkých mazákov. Mazákom sa to samozrejme nepáčilo, ale na moje prekvapenie to rešpektovali. Takto Boh vypočul moje modlitby s prosbou o pomoc a poslal mi do cesty priateľa, ktorý mi zrejme niekoľko krát zachránil život.

Druhá dútka

Hneď na druhý deň ráno prišiel zástupca veliteľa útvaru tak, ako sľúbil, znova skontrolovať, či som rozkaz splnil, alebo nie. Ešte predtým si ma nechal najprv zavolať náš veliteľ roty a spýtal sa ma, či už je moja skrinka odomknutá. Nuž som mu teda znova vysvetlil, že ak armádny generál Milan Václavík vydal rozkaz, že skrinky musia byť zamknuté, tak pokiaľ ho nezrušil on, alebo nejaká iná kompetentná osoba, tak musí stále platiť. Veliteľ útvaru nie je hodnostne a ani funkčne vyššie postavený, ako generál a preto tento jeho rozkaz nemôže zrušiť. Ďalej som opäť uviedol, že ak mi bude predložený dôkaz o tom, že spomínaný generál tento rozkaz zrušil, tak si skrinku okamžite odomknem. Preto spomínaný rozkaz veliteľa útvaru aj naďalej považujem za zmätočný. Tento rozkaz naviac podľa môjho názoru porušuje právo na súkromie vojakov základnej služby a preto mám voči nemu veľké výhrady vo svedomí, lebo každá ľudská osoba i vojak majú právo na súkromie. Veliteľ roty mi znova zopakoval, že každý vojak, je podľa vojenského priadku povinný splniť vojenský rozkaz a až potom si môže ísť sťažovať. Tiež ma znova upozornil, že za nesplnenie vojenského rozkazu môžem dostať aj prokurátora a mám byť teda pripravený, že si za to budem musieť niesť aj patričné dôsledky. Kto za Vami stojí? Spýtal sa ma na koniec.

Aj v tento deň bolo vonku mrazivé počasie a poletoval sneh. Všetci vojaci z našej roty boli nastúpený pred vchodom do budovy. Ja som bol tiež medzi nimi a čakal som, čo sa bude diať. Veliteľ roty, dozorný roty a zástupca veliteľa útvaru znova chodili po izbách a kontrolovali ich. Po niekoľkých minútach vyšiel podľa očakávania von dozorný roty a zavolal ma na izbu.
Keď som prišiel na izbu a zaradil sa, tak na mňa zástupca veliteľa útvaru znovu kričal. Keď prestal, znovu som mu vysvetlil svoje dôvody, prečo je moja skrinka aj naďalej zamknutá a trval som na nich. Bolo jasné, že ich snaha donútiť ma splniť nezmyselný vojenský rozkaz veliteľa útvaru bola evidentne slabšia, ako moje odhodlanie stáť si za splnením rozkazu hodnostne oveľa vyššieho generála a bojovať aj za osobnú slobodu ostatných vojakov základnej služby. Zástupca veliteľa útvaru, aj s doprovodom, bol evidentne zmätený a nevedel, ako postupovať ďalej. S takýmto odhodlaním vojaka základnej služby vzoprieť sa nezmyselnému rozkazu a bojovať za svoje základné ľudské práva, ako je aj sloboda jednotlivca, určite nečakal. Výsledkom bola ďalšia dútka za nesplnenie vojenského rozkazu a prísľub, že ak rozkaz nesplním, tak sa to všetko o niekoľko dní bude znova opakovať a potom už nedostanem dútku, ale rovno “oko” – 21 ostrých dní väzenia.

To, že v mojom prípade išlo aj o boj za náboženskú slobodu, vzhľadom na časté osobné prehliadky, ktorých cieľom bolo nájsť u mňa náboženskú literatúru som mu samozrejme v tom čase povedať nemohol. Nepokúsiť sa aj v tejto situáciu o žiadnu zmenu k lepšiemu som považoval za oveľa horšiu vec, ako prehrať. Mal som síce strach, ale veril som, že Boh ma neopustí a pomôže mi. Na rozdiel od ostatných som preto neváhal opustiť akúsi zónu bezpečného komfortu a neváhal som bojovať na jednej strane za pravdu ohľadom splnenia rozkazu hodnostne vyššie postavenej osoby, ktorá vydala rozkaz a na strane druhej za práva dané od Boha. Celý tento zápas teda spadal do kategórie ktorú dnes nazývame výhrada svedomia.
Zrejme z vyššie uvedeného dôvodu nebola táto kauza hrubého a opakovaného porušenia vojenskej disciplíny, postúpená na prešetrenie prokurátorovi, ako mi bolo sľubované a nebol mi ani udelený žiadny trest väzenia. Moja skrinka zostala aj naďalej zamknutá. Nakoľko ma velenie vojenského útvaru vo Vimperku nijako nepotrestalo, potvrdilo svoju kapituláciu. Vďaka Bohu som sa stal morálnym víťazom tohto sporu a aj keď niektorí moji mazáci aspoň v kútiku srdca dúfali, že budem potrestaný, museli sa zmieriť stým, že to ostane iba v rovine ich želania. Vďaka Bohu, sa týmto nástupom a udelením druhej dútky od zástupcu veliteľa útvaru, táto kauza definitívne skončila.

Anton Čulen

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Slovania, Správy, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.