Pokus o fyzickú likvidáciu

Pokus o fyzickú likvidáciu
Sk1960zeby-Tatry-dvojkriz
Od poslednej návštevy zástupcu veliteľa útvaru panovalo vo veci môjho opakovaného odmietnutia splnenia vojenského rozkazu akési zvláštne ticho pred búrkou. Kedže, na prekvapenie všetkých neprišiel za tento skutok žiadny razantný disciplinárny trest zo strany velenia útvaru, očakával som, že dôjde k inému šalamúnskemu rozhodnutiu. Nakoľko, som dosť hrubým spôsobom podkopal autoritu velenia útvaru, ktoré očividne rezignovalo, bolo mi jasné, že tu nemôžem zostať. Preto ma nijako neprekvapila správa, ktorú som sa dozvedel niekedy v januári, že budem prevelený k výsadkárom do vojenského útvaru Vimperk – Sloupy, ktorý bol situovaný v horách nad mestom. Táto skutočnosť sa ale nepáčila niektorým mojím mazákom, ktorí nemohli preniesť cez srdce, že ma velenie potrestalo len tým, že som bol prevelený a chceli zrejme spravodlivosť zobrať do vlastných rúk. Stále, aj bez dôkazov tvrdili, že som v Jičíne nabonzoval mazákov za šikanovanie  mladých vojakov, za čo sa vraj dostali po verdikte prokurátora do vojenského väzenia v Sabinove. Nechápal som to, lebo neboli na to žiadne dôkazy, ale vysvetľoval som im, že to ani nebolo fyzicky možne po tak krátkom časovom pobyte na vojenčine.  Bolo pred nami už len niekoľko hodín, ktoré som mal ešte stráviť na tomto mieste pred mojím ďalším prevelením, keď som  inštinktívne zacítil akúsi zvláštnu atmosféru a všimol si nejaké čudné chovanie u niektorých vojakov na rote. Bolo mi nanajvýš čudné, že sa stále vypytovali kde som, čo robím a kam idem. Prečítal som si preto zopár kapitol z Evanjelia a začal som  sa modliť pri okne, odkiaľ som videl snehom zapadané Šumavské hory, ktoré sa nádherne leskli v lúčoch zapadajúceho sa slnka. Modlitba a Písmo Sväté mi dodali toľko potrebný pokoj a silu, ktorú som cítil a tušil som, že ju o malú chvíľu budem potrebovať. Po chvíli, keď som dokončil modlitbu svätého ruženca, sa otvorili dvere a jeden z vojakov mi oznámil, že mám ísť na vedľajšiu izbu. Vraj je to veľmi dôležité. Aj teraz som si všimol ako sa na mňa stále všetci nejako čudne pozerajú. Chvíľu som zaváhal a rozmýšľal, či do miestnosti, kam ma volajú ísť, alebo nie. Zdalo sa mi, že niektorým mazákom sa nejako nápadne lesknú oči a že je to zrejme od alkoholu. Znova som sa pomodlil strelnú modlitbu  a poprosil som Boha o radu, čo mám robiť. Najprv som aj zvažoval útek, ale potom som pocítil Božiu prítomnosť a počul akýsi vnútorný hlas, ktorý mi hovoril: Choď, neboj sa tých vlkov, ja som s tebou”!

Vstúpil som teda do izby a hneď som si všimol, že v izbe je asi desať vojakov a všetko sú to len mazáci. Zostal som stáť oproti Otmarovi P. a opýtal som sa, kto ma zavolal. Otmar bol vojak, ktorému z očí nepozeralo nič dobré. Už pri pohľade na neho mi bolo jasné, že je buď napitý, alebo nadrogovaný. Podobne aj niektorí ďalší. “Poď bližšie, chceme sa ťa na niečo opýtať”. Povedal nahnevane v českom jazyku. Keď som pristúpil bližšie, ostatný mazáci začali vytvárať okolo mňa kruh, ako keby mi chceli odrezať únikovú cestu. Otmar P. začal nado mnou vynášať akýsi mazácký súd za to, že som bonzák, špión Vatikánu, zradca a neviem čo ešte, za čo sa na mazáckej vojne vraj tvrdo pyká. Ako ďalej povedal, tak o chvíľu budem ľutovať deň, keď som sa narodil a preklínať matku, ktorá ma porodila. Táto podlaha bude plná tvojej krvi, dodal na záver. Kruh vojakov, medzi ktorými boli aj Rómovia sa okolo mňa začínal uzatvárať. Situácia začínala byť veľmi vážna a nezvratná. Vedel som, že proti takejto presile prakticky nemám šancu sa ubrániť. Napriek tomu som stál pokojne, v duchu som sa modlil za seba aj za svojich katov a čakal som čo sa bude diať. Svoj život som odovzdal do rúk Všemohúceho a pripravil som sa na to najhoršie. Otmar P. ku mne pristúpil ako prvý a chytil ma pod krk. Aj keď ma vo Vimperku mazáci veľa krát držali pod krkom, tak táto situácia už naozaj vyzerala veľmi hrozivo. Bol som stále pokojný a nepovedal som ani slovo. Cítil som sa doslova ako baránok vedený na zabitie. Po tom všetkom, čo som zažil, som bol presvedčený, že sa živý a zdravý domov z vojny nevrátim a táto situáciu to len dokazovala. Zachrániť už ma mohol len Boh nejakým zvláštnym zázrakom, na ktorý už veľa času nezostávalo. Stále som bol pokojný a bez slova som sa pozeral do očí svojím katom, čo ich zrejme vyvádzalo z mieri a nikto si nedovolil, zatiaľ, udrieť ma. Bola to asi najdlhšia chvíľa v mojom živote a v mysli mi prebehla udalosť, kedy sa ma napitý Ivan S. a Jiří P. v Jičíne chystali potriasť káblom napojeným na zástrčku elektrického napätia. Vtedy ma Boh zázračne zachránil pomocou Petra V. z Moravského svätého Jána. Ale urobí tak aj teraz? Pomyslel som si.

V tom sa na izbe rozleteli dvere a do izby doslova vletel Jožko, mazák (jeho priezvisko som si žiaľ nezapamätal),  ktorý sa mi pred nedávnom priznal, že aj on je veriaci. Začal kričať a odhadzovať z kruhu mazákov, ktorý sa ma chystali potrestať. Drapol pod krk Otmara a povedal, že ak sa ma niekto dotkne, tak ho vlastnými rukami zabije. Keď vyčistil priestor okolo mňa, tak ma schmatol za ruku a začal ma ťahať ku dverám, pričom ma chránil svojím telom. Pozeral po ostatných a cúvajúc ma dostal až ku dverám. Moji kati iba bez slov a bez pohybu pozerali na nás, ako pomaly a pokojne opúšťame potencionálne popravisko. Až do tohto dňa som si myslel, že niečo podobné sa môže odohrať len vo filme, aby niekto takýmto spôsobom, doslova v poslednej sekunde, niekomu zachránil život. Ja som to už po druhý krát zažil na vlastnej koži a nepochybujem, že Jožka poslal Boh, aby mi v poslednej chvíli zachránil život a vytrhol ma takto statočne a neohrozene z rúk týchto vlkov, ktorí sa ma chystali roztrhať. Jožko ma hneď po tom, ako ma zachránil, odviedol do bezpečia našej izby a tu ma ako anjel strážca zostal strážiť pred ostatnými mazákmi. Bol som v šoku a nechápavo som sa pozeral na to, čo sa to deje. Keď som to trocha predýchal a uvedomil si, čo sa to vlastne stalo, poďakoval som sa mu za záchranu a zo slzami v očiach som sa modlil za neho, ale aj za tých vlkov v ľudských podobách. Prosil som Všemohúceho Boha, aby z nich spravil krotkých baránkov a aby sa po tom všetkom nepustili aj do Jožka. Ten bol stále pri mne a zostal na izbe až dovtedy, pokiaľ mi neprestalo hroziť žiadne nebezpečenstvo. Keď videl, že sa modlím, tak povedal, že aj on by sa chcel zmeniť a správať sa ako kresťan. Hovoril, že vojna mnohým chlapcom dávala možnosť zmeniť sa na bezcharakterné a bezcitné ľudské monštrá. Kto už v civile nemal vypestovanú pevnú vôľu a aspoň základné charakterové vlastnosti mohol v takomto mazáckom prostredí, ľahko skĺznuť na zlé chodníčky. Toto prostredie, priam navádzalo, zakomplexované labilné charaktery s deviantnými sklonmi, aby realizovali svoje praveké pudy.  Milé, od Jožka bolo, že ma požiadal, aby som sa na nich nehneval a odpustil im. Bolo to úžasné a dojímavé. On, ktorý ešte pred nedávnom stál v tomto spore na strane mazákov, dnes vlastným telom chráni život svojho zobáka a prosí ma, aby som im odpustil. Božie cesty sú naozaj nevyspytateľné a vymykajú sa akejkoľvek ľudskej logike.

Anton Čulen

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Slovania, Správy, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.